1

Zjednocujúca osobnosť – Štefan Moyzes

Stalo
sa našou neblahou, nebezpečnou a veľmi škodlivou tradíciou, že naše
vnútorné spory vrcholia najmä v čase, keď je tlak nepriateľov najväčší.
Bolo tomu zrejme tak aj za čias Veľkomoravskej ríše a nie je tomu inak ani
dnes. Aj nekultúrny, neplodný a zároveň nenáležitý spor o zásluhy
Andreja Hlinku ako otca národa je toho smutným dôkazom. Pritom všetci –
a som presvedčený, že aj jeho hlavní aktéri – vieme, že uškodí nám všetkým
ako celku, celému slovenskému národu a nielen v našich domácich
vzťahoch, ale ublíži aj nášmu obrazu v očiach cudziny. Je smutné, že
mnohým našim – a práve Slovákom – 
ide najmä o to…

         V takejto rozvadenej
a nenávistnej atmosfére je vzácne až sviatočné a je priam balzamom,
čo hojí rozjatrené rany spoločnosti, ak máme v našich dejinách osobnosť –
a priamo  Hlinkovho „oltárneho
brata“ –  ktorého meno ani dejinotvorný
odkaz slovenskú spoločnosť nedráždi a nerozdeľuje na nezmieriteľné tábory.
Pritom obaja velikáni – Štefan Moyzes aj
Andrej Hlinka –  svojim presvedčením aj
konaním pôsobili v hlavnom životodarnom prúde  slovenských dejín ako pokračovatelia
a reprezentanti slovenskú spoločnosť zjednocujúceho úsilia.

         Každý národ, pokiaľ sa nedohodol „sám
so sebou“, neujasnil a neusporiadal si vzťahy k vlastným hodnotám
a ich tvorcom a pokiaľ sa nezjednotil v záujme spoločného cieľa,
ktorým je pre každý národ – dôstojný
a plnohodnotný národný život a jeho dlhodobo perspektívna budúcnosť

taký národ bol vždy nielen odkázaný na milosť či nemilosť iných, ale aj
odsúdený slúžiť cudzím záujmom!

         Som presvedčený, že po vyše 1000 rokov
trvajúcej, ľudskú aj národnú dôstojnosť ponižujúcej a doslova miliónmi
ľudských životov draho zaplatenej národnej skúsenosti bez vlastného štátu – už
Slováci nemajú právo správať sa tak, aby sa do otrockého postavenia vrátili
späť! Preto už viac nesmieme opakovať chyby našej minulosti, zato si však musíme sústavne opakovať a pripomínať odkaz
tých, ktorí nás vyviedli z tmy na svetlo súčasnej rovnoprávnosti so
všetkými slobodnými národmi sveta

Jednou z takýchto osobností je aj náš dnešný oslávenec.

         Bohaté životné dielo Štefana Moyzesa má
mnoho podôb a jeho osobnosť má nezastupiteľné miesto nielen
v slovenských dejinách, ale tiež v dejinách bratského
chorvátskeho  národa aj v dejinách
Slovanov ako veľkej rodiny kultúrne, jazykovo a mentálne príbuzných
národov.

         Ak si niekto myslí, že Štefan Moyzes
nepatril k tým najodvážnejším bojovníkom národného pohybu Slovákov nech si
uvedomí, že to bol  práve on, Štefan
Moyzes ako banskobystrický biskup, kto sa jednoznačne a nekompromisne
postavil  proti vtedajšej maďarskej a maďarónskej
vrchnosti a napriek výslovnému a striktnému zákazu  platiaceho pre celé vtedajšie Uhorsko –
priviedol Slovákov až k prameňom našej kultúrnej histórie a vlastnej
štátnosti tým, že pri príležitosti 1000. výročia príchodu sv. Cyrila a sv.
Metoda do nášho staroslovenského Rastislavovho kráľovstva – oživil v nás
nielen spomienku, ale zobudil
sebavedomie Slovákov ako kultúrneho a historického národa – jedného
z najstarších v Európe!

         Už v Tatríne,  najmä na pamätnej
„4. sednici“ v Čachticiach, pri spoločnom katolícko-evanjelickom
stole,  vtedajší uvedomelí dušpastieri
slovenského národa začali to, čo vyústilo bratským podaním si rúk obidvoch
rozhodujúcich konfesií v Matici slovenskej, práve za predsedníctva biskupa
Štefana Moyzesa spoločne s Karolom Kuzmánym, aby ukázali celému národu, že
sa to dá, ak je spoločná dobrá vôľa. A navyše, celou svojou ďalšou
činnosťou a spoluprácou dokazovali, že inak ako spoločne  – k úspechu prísť ani  nemôžme.

         Všetci, čo akýmkoľvek spôsobom
zjednocovali Slovákov – či bernolákovci alebo štúrovci na princípe jazyka či
Tatrín, alebo neskôr Matica slovenská či to bolo na jazykovom,
kultúrno-osvetovom alebo politickom základe – všetci správne pochopili podstatu nevyhnutnosti – dohodnúť sa ako národ
a zjednotiť svoje úsilie. To je alfou aj omegou našej národnej úspešnosti!

         Vždy boli a budú osobné či
skupinové záujmy, je tu však predovšetkým slovenský
národ,
ktorý – a to si treba uvedomovať s plnou vážnosťou
a zodpovednosťou – tu bude iba
dovtedy, kým bude mať takých verných a pre svoj národ doslova všetkých
obetí schopných synov, akým bol a zostane – veselský rodák, vysoký
cirkevný a svetský hodnostár, excelentný pedagóg a kultúrny
pracovník, obdivuhodný človek a prvý predseda Matice slovenskej,
nadovšetko však verný slovenský rodoľub Štefan Moyzes
.

         Večná mu vďaka za jeho vznešený príklad
múdreho, zodpovedného a obetavého postoja k životným záujmom
Slovákov, ktorý nech jasne žiari na cestu dôstojnej a šťastnej budúcnosti
slovenského národa! Nech mu za to – naša
spoločná vďačná pieseň – slávou zazvoní!

Veselé
pri Piešťanoch, 14. 10. 2007

Pri
príležitosti osláv 210. výročia narodenia Š. Moyzesa

                                                                  Akad. mal. Viliam Hornáček