Zjednocujúca osobnosť – Štefan Moyzes
Stalo
sa našou neblahou, nebezpečnou a veľmi škodlivou tradíciou, že naše
vnútorné spory vrcholia najmä v čase, keď je tlak nepriateľov najväčší.
Bolo tomu zrejme tak aj za čias Veľkomoravskej ríše a nie je tomu inak ani
dnes. Aj nekultúrny, neplodný a zároveň nenáležitý spor o zásluhy
Andreja Hlinku ako otca národa je toho smutným dôkazom. Pritom všetci –
a som presvedčený, že aj jeho hlavní aktéri – vieme, že uškodí nám všetkým
ako celku, celému slovenskému národu a nielen v našich domácich
vzťahoch, ale ublíži aj nášmu obrazu v očiach cudziny. Je smutné, že
mnohým našim – a práve Slovákom –
ide najmä o to…
V takejto rozvadenej
a nenávistnej atmosfére je vzácne až sviatočné a je priam balzamom,
čo hojí rozjatrené rany spoločnosti, ak máme v našich dejinách osobnosť –
a priamo Hlinkovho „oltárneho
brata“ – ktorého meno ani dejinotvorný
odkaz slovenskú spoločnosť nedráždi a nerozdeľuje na nezmieriteľné tábory.
Pritom obaja velikáni – Štefan Moyzes aj
Andrej Hlinka – svojim presvedčením aj
konaním pôsobili v hlavnom životodarnom prúde slovenských dejín ako pokračovatelia
a reprezentanti slovenskú spoločnosť zjednocujúceho úsilia.
Každý národ, pokiaľ sa nedohodol „sám
so sebou“, neujasnil a neusporiadal si vzťahy k vlastným hodnotám
a ich tvorcom a pokiaľ sa nezjednotil v záujme spoločného cieľa,
ktorým je pre každý národ – dôstojný
a plnohodnotný národný život a jeho dlhodobo perspektívna budúcnosť –
taký národ bol vždy nielen odkázaný na milosť či nemilosť iných, ale aj
odsúdený slúžiť cudzím záujmom!
Som presvedčený, že po vyše 1000 rokov
trvajúcej, ľudskú aj národnú dôstojnosť ponižujúcej a doslova miliónmi
ľudských životov draho zaplatenej národnej skúsenosti bez vlastného štátu – už
Slováci nemajú právo správať sa tak, aby sa do otrockého postavenia vrátili
späť! Preto už viac nesmieme opakovať chyby našej minulosti, zato si však musíme sústavne opakovať a pripomínať odkaz
tých, ktorí nás vyviedli z tmy na svetlo súčasnej rovnoprávnosti so
všetkými slobodnými národmi sveta.
Jednou z takýchto osobností je aj náš dnešný oslávenec.
Bohaté životné dielo Štefana Moyzesa má
mnoho podôb a jeho osobnosť má nezastupiteľné miesto nielen
v slovenských dejinách, ale tiež v dejinách bratského
chorvátskeho národa aj v dejinách
Slovanov ako veľkej rodiny kultúrne, jazykovo a mentálne príbuzných
národov.
Ak si niekto myslí, že Štefan Moyzes
nepatril k tým najodvážnejším bojovníkom národného pohybu Slovákov nech si
uvedomí, že to bol práve on, Štefan
Moyzes ako banskobystrický biskup, kto sa jednoznačne a nekompromisne
postavil proti vtedajšej maďarskej a maďarónskej
vrchnosti a napriek výslovnému a striktnému zákazu platiaceho pre celé vtedajšie Uhorsko –
priviedol Slovákov až k prameňom našej kultúrnej histórie a vlastnej
štátnosti tým, že pri príležitosti 1000. výročia príchodu sv. Cyrila a sv.
Metoda do nášho staroslovenského Rastislavovho kráľovstva – oživil v nás
nielen spomienku, ale zobudil
sebavedomie Slovákov ako kultúrneho a historického národa – jedného
z najstarších v Európe!
Už v Tatríne, najmä na pamätnej
„4. sednici“ v Čachticiach, pri spoločnom katolícko-evanjelickom
stole, vtedajší uvedomelí dušpastieri
slovenského národa začali to, čo vyústilo bratským podaním si rúk obidvoch
rozhodujúcich konfesií v Matici slovenskej, práve za predsedníctva biskupa
Štefana Moyzesa spoločne s Karolom Kuzmánym, aby ukázali celému národu, že
sa to dá, ak je spoločná dobrá vôľa. A navyše, celou svojou ďalšou
činnosťou a spoluprácou dokazovali, že inak ako spoločne – k úspechu prísť ani nemôžme.
Všetci, čo akýmkoľvek spôsobom
zjednocovali Slovákov – či bernolákovci alebo štúrovci na princípe jazyka či
Tatrín, alebo neskôr Matica slovenská či to bolo na jazykovom,
kultúrno-osvetovom alebo politickom základe – všetci správne pochopili podstatu nevyhnutnosti – dohodnúť sa ako národ
a zjednotiť svoje úsilie. To je alfou aj omegou našej národnej úspešnosti!
Vždy boli a budú osobné či
skupinové záujmy, je tu však predovšetkým slovenský
národ, ktorý – a to si treba uvedomovať s plnou vážnosťou
a zodpovednosťou – tu bude iba
dovtedy, kým bude mať takých verných a pre svoj národ doslova všetkých
obetí schopných synov, akým bol a zostane – veselský rodák, vysoký
cirkevný a svetský hodnostár, excelentný pedagóg a kultúrny
pracovník, obdivuhodný človek a prvý predseda Matice slovenskej,
nadovšetko však verný slovenský rodoľub Štefan Moyzes.
Večná mu vďaka za jeho vznešený príklad
múdreho, zodpovedného a obetavého postoja k životným záujmom
Slovákov, ktorý nech jasne žiari na cestu dôstojnej a šťastnej budúcnosti
slovenského národa! Nech mu za to – naša
spoločná vďačná pieseň – slávou zazvoní!
Veselé
pri Piešťanoch, 14. 10. 2007
Pri
príležitosti osláv 210. výročia narodenia Š. Moyzesa
Akad. mal. Viliam Hornáček