streda, 11 decembra, 2024
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejín75 rokov od hromadnej vraždy v Přerove

75 rokov od hromadnej vraždy v Přerove

V máji pred 75 rokmi sa skončila vojna v Európe, no vraždenie pokračovalo aj v prvých  týždňoch mieru. To, čo sa dialo s nemeckým obyvateľstvom Čiech a Moravy  v rámci tzv. divokého odsunu sa nedá inak nazvať iba ako peklom na zemi, genocídou, či holokaustom. Besneniu padli za obeť aj slovenskí obyvatelia. Na tomto mieste si treba pripomenúť masaker karpatských Nemcov z  Dobšinej a okolia, ktorý sa odohral v noci z 18. na 19. júna 1945 v Přerove. 

Po skončení vojny sa na prelome rokov 1944 – 1945 evakuovaní slovenskí Nemci vracali domov.  Ich  návratové osudy boli  rôzne. Nemeckí sedliaci z Hornej Nitry prichádzali  jednotlivo na povozoch a vďaka dobrej znalosti slovenčiny samozvané Revolučné, či skôr Rabovacie oddiely v Čechách im dali pokoj. Doma ich ale čakala bitka, koncentračný tábor v Novákoch, kde v dôsledku podvýživy a zlého zaobchádzania ich zahynula asi tisícka  a potom odsun.

Horšie dopadli Nemci z Dobšinej, Kežmarku a viacerých spišských obcí vracajúci sa v polovici júna 1945 železničným transportom do svojej domoviny. Vlak, ktorý ich viezol na Slovensko zastal na stanici v Přerove, kde sa zhodou okolností nachádzal transport  vojakov 17. pešieho pluku z Petržalky presúvajúci sa z vojenskej prehliadky  v Prahe. Vojaci  vyvliekli 265  navrátilcov z vagónov a hnali ich na návršie za Přerovom nazývané Švédske šance.

Na rozkaz poručíka Karola Pazúra a osvetového dôstojníka Bedřicha Smetanu dvadsať samopalníkov postrieľalo 71 poväčšine starších mužov, 120  žien a 74 detí. Medzi zavraždenými bolo asi 30 Slovákov a niekoľko Maďarov. Poručík Pazúr po masakre rozdával rany istoty všetkým, čo ešte javili známky života. Obete nahádzali do  sedemnásť metrov dlhého a asi dva metre hlbokého hromadného hrobu, ktorý vykopalo niekoľko nahnaných obyvateľov neďalekej dedinky Lověšice. Počas práce sa nemohli zbaviť  pocitu, že vrahovia sa ich  ako nepohodlných svedkov budú chcieť zbaviť.

Hlavný aktér tohto zločinu poručík Pazúr bol o dva roky v dôsledku medzinárodného tlaku postavený pred súd.  Pri prvom pojednávaní  ho odsúdili  na dvadsať rokov, po intervenciách komunistov bol amnestovaný, takže si odsedel len rok. Tento povojnový zločinec sa stal funkcionárom  Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a dostal viacero vyznamenaní. Podľa jednej verzie umrel roku 1979  ako 62 ročný.

Druhý aktér masovej vraždy Bedřich Smetana, pôvodným menom Fridrich Schmitzer (podľa iných zdrojov Sahne) mal toho  na svedomí ešte viac. Narodil v Ostrave  roku 1920 v židovskej rodine. Potom žil v Bratislave, kde aj zmaturoval a pracoval ako úradník. Za Slovenskej republiky konvertoval na evanjelické náboženstvo a koncom augusta sa stal členom partizánskej skupiny Alexeja Jegorova. S ňou získaval prvé  skúsenosti s masovými vraždami civilov. Jednotka  postrieľala 180 nemeckých obyvateľov z dediny Sklené, či tam asistoval aj Smetana, nevedno. Po vojne sa okrem Přerova dopustil viacerých hromadných vrážd Nemcov predovšetkým na Morave. Jeho pôsobenie v koncentračnom tábore pre Nemcov, Maďarov a „nespoľahlivé kolaborantské živly“ v Petržalke, kde so svojimi kumpánmi Jančom a Kosmelom mal na svedomí najmenej 60 ľudských životov, napokon riešil súd. Smetana vyfasoval 12 rokov, no rozsudok bratislavského vojenského súdu v Prahe zrušili. On i jeho pomocníci pri vraždách sa dostali  na slobodu. Vzhľadom na množstvo obetí, ale i svedkov spáchaných zverstiev sa Bedřich  Smetana – Sahne necítil v republike komfortne a rozhodol sa emigrovať do Izraela, kde sa jeho stopy strácajú.

Přerovský masaker bol jedným z mnohých tabu našej histórie, no po roku 1990 sa stal predmetom bližšieho skúmania. Riešila sa otázka, či to bola svojvoľná akcia oboch dôstojníkov, alebo konali na vyšší rozkaz. Historik z přerovského múzea František Hýbl je presvědčený, že do vraždenia bol nepriamo zapojený aj bývalý československý prezident Ludvík Svoboda, v tej dobe vo funkcii ministra obrany a veliteľa armády.  Mal vydať pokyn, že karpatskí Nemci sa nesmú vrátiť domov a treba ich zlikvidovať ešte na území Moravy. Keď prísušník NKVD (Ľudového komisariátu vnútorných záležitostí) na príkaz sovietskeho  veliteľa sídliaceho v Přerove prišiel na miesto masakra, aby vyšetril okolnosti streľby, Pazúr mu ukázal lístok, na ktorom mal byť rozkaz napísaný. Príslušník zasalutoval a odišiel. 

Podobné stanovisko pri čistení ČSR od Nemcov ako Svoboda  zastávali aj iní pohlavári ľudovodemokratického Československa. K vyvražďovaniu Nemcov prispel prezident Beneš,  ktorý sa verejne vyslovil, že Němci musí být u nás vylikvidováni“.

Je zarážajúce, že povojnový zločinec Ludvík Svoboda sa dodnes teší úcte, hoci si ju  nezaslúži. O jeho účinkovaní počas okupácie 1968  a v prvej etape normalizácie sa mlčí.  Meno generála Svobodu  nesú  mnohé ulice, v Bratislave dokonca aj veľká časť dunajského nábrežia. Naši politici k jeho soche v nadživotnej veľkosti vo Svidníku každoročne kladú vence a venujú mu tichú spomienku a to práve 6. októbra, na pamätný deň vyhlásenia autonómie. 

Quo usque tandem?  Dokedy ešte?

25.6.2020   Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc., nadporučík v zálohe a historik

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň