Dejiny sú v prvom rade dejinami ľudí, ľudskej činnosti. Dejiny, ani jednotlivé historické udalosti, nie sú možné bez konkrétneho človeka. A to platí aj pre tie naše dejiny.
Pri 14. marci 1939 sa najčastejšie spomína Dr. Tiso, prípadne Karol Sidor, ktorý odmietol rokovať s Nemeckom. Akoby v úzadí ostáva iná osobnosť HSĽS, a jedna z najvýraznejších osobnosti Slovenska v 20. storočí, Ferdinand Ďurčanský. Bol celoživotným bojovníkom za samostatnosť Slovenska. Za tento ideál bojoval i v čase, keď bol odsúdený na smrť a v situácii, keď sa jeho naplnenie zdalo absolútne nereálnym, nemožným. No napokon dejiny mu dali za pravdu. Definitívne 1. januára 1993, keď po polstoročí sa idea Slovenskej republiky znova realizovala. Teda zvíťazila…
Život a dielo
Ďurčanský pochádzal z Rajca, kde sa narodil 18. decembra 1906 rodičom Jurajovi a Anne ako jedno zo štyroch detí. Otec Juraj bol predprevratovým Slovákom, spolupracovníkom Andreja Hlinku, a napokon aj poslancom-senátorom v čsl. parlamente. Ferdinand si pamätal Uhorsko a krutú maďarizáciu, no vyrastal už v slobodnejších pomeroch ČSR. Podobne ako jeho starší brat Ján sa dal na dráhu právnika, pričom dosiahol špičkové vzdelanie. Po získaní titulu JUDr. na UK v Bratislave (1930) absolvoval štúdiá v Paríži, Haagu a Ľvove, zamerané na medzinárodné právo. Bol najvýraznejšou osobnosťou v rámci mladej, akademicky vzdelanej generácie HSĽS (označujú sa aj ako Nástupisti, podľa časopisu Nástup). Vypracoval návrhy na autonómiu (samosprávu) Slovenska v ČSR. Po jej dosiahnutí, 6. 10. 1938, napriek mladému veku, len 32 rokov, sa stal dvojnásobným ministrom. Prvýkrát ministrom pravosúdia a soc. starostlivosti, neskôr dopravy a verejných prác. A po vzniku SR, až do júla 1940, aj ministrom vnútra a tiež zahraničných vecí. Za snahy o nezávislú zahraničnú politiku bol na pokyn A. Hitlera z politiky úplne odstavený. Po r. 1945 a násilnom pripojení Slovenska k českým krajinám svoje aktivity za obnovu samostatnosti ešte zvýšil. Pre E. Beneša a českú imperiálnu politiku bol najväčším strašiakom. Na jeho dolapenie bola po r. 1945 vypísaná 50 tisícová odmena, pátrali po ňom tímy agentov. Bol aj aktívnym publicistom; jeho najväčším dielom je tisícstranová Biela kniha – právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov, ktorá vyšla v r. 1954 v Argentíne (dnes po 2. vydaní je znova k dispozícii). A dejiny Slovenska zhmotnené v knihe Pohľady na slovenskú politickú minulosť (1943). Zomrel náhle 15. marca 1974 v Mníchove, kde aj odpočíva.
Politická aktivita a prezieravosť
V tejto súvislosti možno povedať, že napriek mladému veku bol politicky prezieravejší než staršia stranícka generácia na čele s Dr. Tisom, ktorá sa kŕčovite pridržiavala Československa. Mladí národovci ako Ďurčanský či Mach už pred 6. októbrom 1938 vybadali, že Československo je pre Slovákov prekonané, že svoju historickú rolu dohralo, a z hľadiska ďalšieho rozvoja národa je prekážkou. Snažili sa preto o samostatnosť. To však bol počas ČSR trestný čin. Ani po zlome v jeseni 1938, Mníchovskej konferencii a Benešovej abdikácii, však hlasy za samostatnosť v strane nezískali prevahu. Opačne, ostávali na okraji. Až ďalší vývoj potvrdil ich správnosť. Ukázalo sa totiž, že Česi nie sú ochotní zriecť sa kontroly nad Slovenskom, čo naznačilo práve krátke obdobie autonómie Slovenska a tzv. Homolov puč). Praha sa len s nevôľou pozerala na činnosť Tisovej krajinskej vlády a vôbec na samosprávu Slovenska ako takú. Medzi Prahou a Bratislavou, rovnako ako medzi Prahou a Chustom (autonómnou Podkarpatskou Rusou) vládlo napätie. To vyvrcholilo v marca 1939, keď prezident Hácha spravil 6. marca zásadné zmeny vo vláde karpatoruskej a o tri dni zosadil aj slovenskú vládu Dr. Tisa. Bolo vyhlásené stanné právo a Slovensko obsadené českými vojakmi a četníkmi, pričom títo zatýkali stúpencov samostatnosti, dovedna takmer tristo osôb.
Prv než spomenieme Ďurčanského rolu v marci 1939, treba sa vrátiť k niektorým aspektom jesene 1938 a počiatkom jeho politických kontaktov s Nemcami.
Slovenská politická reprezentácia bola postavená do vážnej, až tragickej role. Nešlo ani tak o to, v akej forme bude ďalej v ČSR jestvovať, ale či bude jestvovať vôbec. Ako je totiž známe, západné koloniálne mocnosti Francúzsko a Veľká Británia v Mníchove presunuli ČSR zo svojej mocenskej sféry do sféry Nemecka a prestali javiť záujem o jej ďalší osud. Tento stav nespôsobili Slováci, no museli sa mu prispôsobiť. Potvrdila sa poučka, ktorú kedysi vyslovil grécky historik Tukydides: „Vlády veľkých krajín sa správajú ako chcú, vlády malých krajín tak, ako musia.“ Trvale najväčšou hrozbou pre Slovákov bola politika Maďarska, ktoré bolo po Mníchove takpovediac „na koni“. Požadovalo okamžité pripojenie viac než štvrtiny Slovenska a na zvyšku plebiscit, čo by bol koniec. Keďže Nemecko bolo rozhodujúcim hráčom, bolo mu jasné, že bez spolupráce s nimi to nepôjde. V stati s názvom „S Tisom u Hitlera. Vznik Slovenskej republiky v roku 1939“. spomína pohnútky, ktoré ho viedli k nadviazaniu kontaktov s nemeckou politikou. Vysvetlil, že v situácii po Mníchove, keď sa ČSR nachádzala v stave porazeného štátu, bolo jasné, že nebude mať dlhé trvanie, aj to, že z jeho rámca bude veľmi ťažké obhajovať životné záujmy Slovenska na medzinárodnom poli. Slováci boli totiž objektom, nie subjektom politiky. To sa mohlo zmeniť až s osamostatnením Slovenska. V prvom rade šlo o záchranu Slovenska pred maďarskou okupáciou. Ďurčanskému bolo jasné, že ak Slováci rýchlo nenájdu diplomatickú podporu voči maďarským nárokom, dopadnú zle. Ako píše, v Berlíne až do konca septembra 1938 rátali s pripojením Slovenska k Maďarsku. „Preto bolo z nášho slovenského stanoviska mimoriadne dôležité a súrne koncom roka 1938 informovať príslušné nemecké miesta o tom, že Slováci si neželajú jeho pripojenie k Maďarsku … a chcú ísť svojou vlastnou cestou ako samostatný štát.“
Keďže na Berlín sa nemohol obracať priamo, hľadal cesty cez Viedeň a sudetských Nemcov. Tak 12. októbra 1938 dostal, spolu s Machom a Karmasinom, audienciu u Göringa v Karinhalle. Ako napísal: „Išlo o to, správne informovať nemecké kruhy o Slovensku a jeho politických cieľoch, vzbudiť záujem nemeckých politikov o Slovensko a podľa možnosti získať ich podporu proti maďarskému nátlaku. Chcel som tiež dosiahnuť, aby nás vládnuce kruhy nehádzali do jedného hrnca s Čechmi…“
Už 18. októbra 1938 sa podarila druhá audiencia, Ďurčanského aj Tisa prijal Ribbentrop. Ministrovi zahraničných vecí Ďurčanský povedal, že Slováci sú rozhodnutí ísť svojou cestou v samostatnom štáte.Vôbec každú príležitosť na stretnutiach s nemeckými predstaviteľmi využíval na prípravu vyhlásenia samostatnosti. A tu chcem upriamiť pozornosť na poslednú myšlienku. Idea samostatnosti Slovenska nezrodila sa v Berlíne, ale u tzv. radikálov HSĽS, o čom napísal: „Pri najväčšej zlomyseľnosti sa to nedá vyložiť tak – ako sa o to usilujú rôzne publikácie – že Slováci boli do svojej samostatnosti vmanévrovaní Nemcami, ba dokonca, že túto im Nemci vnútili…“
28. februára 1939 ako minister dopravy rokoval s Göringom v Berlíne. A 1. marca 1939 ho, i keď ako súkromnú osobu, prijal Ribbentrop.
Búrlivý marec 1939
Pochopiteľne, Ďurčanského postoje ako aj kontakty s Nemeckom neušli pozornosti Prahy. Takže keď 9. marca prišiel známy Homolov puč, bol na listine tých, čo majú byť zatknutí. Len útek do Petržalky a potom Viedne ho zachránil. Hneď 10. marca, teda v čase, keď bola krajinská vláda odvolaná a slovenské mestá pod kontrolou českých vojakov, mal prejav vo Viedenskom rozhlase. Tu prejavil odpor voči českému zásahu, ktorý označil za protiústavný, keďže podľa ústavného zákona o autonómii mohla byť vláda zbavená svojho mandátu iba na základe rozhodnutia snemu, alebo demisiou. Ako právnik vyhlásil, že vláda v skutočnosti svoj mandát nestratila. Zároveň Homolov puč pokladal aj za dôkaz, že česká reprezentácia nedokáže naplniť vzájomné dohody, preto je ďalšie spolužitie nemožné. Nevyzýval na ozbrojený odpor, ale na preberanie moci zdola: Hlinkovu gardu vyzval, aby previedla nástupy po mestách a dedinách a tam preberala moc. „Moc nad Slovenskom patrí do slovenských rúk a len do slovenských rúk“, uviedol svoje politické motto. Zodpovednosť za zásah však nedával iba Prahe, ale aj jej slovenským posluhovačom – na prvom mieste kolegovi v autonómnej vláde Pavlovi Teplanskému. Tento čechoslovák a agrárnik už od počiatkov autonómie pobádal Prahu na zásah, na jej odstránenie.
Marcový vývoj bol mimoriadne turbulentný, menil sa nie dňami, ale hodinami. Tzv. Homolov puč sa nevydaril a už 11. marca, po tom, ako ho Berlín odsúdil, odumrel. Česi sa stiahli, takže našťastie k väčším incidentom a stratám na životoch nedošlo. Česko-Slovensko bolo v stave klinickej smrti – no nie vinou Slovákov. Tí len zachraňovali, čo sa zachrániť ešte dalo. Ďurčanského postoje a predošlé aktivity nepochybne zohrali rolu v tom, že povedľa premiéra Dr. Tisu bol práve on pozvaný na známu audienciu ku kancelárovi Hitlerovi 13. marca. Tu Hitler vyložil karty na stôl a prezradil verejné tajomstvo, že dni ČSR sú zrátané. Ide teraz o to, čo spravia Slováci, majú sa rozhodnúť bleskurýchle. Podľa Ďurčanského spomienok, „Hitlerov oznam sme považovali len za informáciu, nie za nátlak alebo dokonca ultimátum. Boli sme spokojní, že nás Hitler čiastočne oboznámil so svojimi plánmi a uistil nás o ochote naše rozhodnutie rešpektovať…“ Zvyšok udalostí 14. marca v Sneme Slovenskej krajiny je známy…
Záver
S odstupom možno povedať, že práve vďaka Ďurčanskému a tzv. radikálnemu krídlu Slováci nezdieľali ponižujúci osud Čechov v protektoráte, prípadne osud okupovaného národa, ktorého územie si rozparcelovali susedia. V tomto smere sú Ďurčanskému mnoho dlžní aj naši politici, verejní predstavitelia.
Som presvedčený, že ak by osobnosti takéhoto formátu mali iné národy, vystavali by im sochy a busty. Na Slovensku sa však dočkal akurát odsúdenia na trest smrti za „rozbíjanie Československa“, ktoré podnes nik nezrušil. A k tomu i politického opovrhnutia, ktoré sa, v posledných rokoch, na vlne protislovenskej nenávisti, len stupňuje.
Ojedinelé knižné dielo Ferdinanda Ďurčanského tu: https://www.zsi.sk/produkt/biela-kniha/
Krátke predstavenie Bielej knihy a života Ferdinanda Ďurčanského tu:
https://www.youtube.com/watch?v=1rZ7F7iAGd0&list=TLGGgoIdFcM4EhcxNDAzMjAyNQ&t=7s
