Na pozadí prebiehajúcich bojov na Ukrajine, dochádza u nás k veľkému spoločenskému zlomu – k začatiu ďalšej fázy obmedzovania slobody slova na Slovensku. Deje sa to formou blokovania zdrojov informácií, dokonca celých informačných portálov – napr. Hlavné správy (HS). Nie že by som súhlasil so všetkým, čo tam píšu, ale tu ide o základný princíp. Čerstvo prijatý zákon (z 25.2.2022) slúžiaci na boj s dezinformáciami, ktorý je podľa môjho názoru v rozpore s Ústavou, dal Národnému bezpečnostnému úradu (NBÚ) možnosť blokovať „škodlivý obsah“. Pričom čo je škodlivé, rozhoduje nie nezávislá súdna moc, ale samotný úrad NBÚ. Ak by sa aj našla overená konkrétna dezinformácia, (ako keby v liberálnych médiách neboli), tak by som očakával zablokovanie jedného konkrétneho článku a nie celého portálu.
Vznikajú nám tu zoznamy „proruských“ osôb so „škodlivým“ myslením, paradoxne z dielne tých, ktorí si hovoria „liberáli“. Teraz to ešte viac ľudom docvakne, čo ten ich „liberalizmus“ vlastne znamená. Mediálna kriminalizácia názorových oponentov nie je nová praktika, masívne ju v minulom storočí zaviedli sovietski bolševici v r. 1917. Informačný boj s nepriateľom v mene prísľubov novej progresívnej a spravodlivej spoločnosti sa však zmenil na fyzickú likvidáciu vlastného obyvateľstva so „škodlivými“ názormi pod vedením polície NKVD. Ani v tomto aspekte nie je dnešná propaganda „poctivá“ a systematicky preskakuje dve kruté dekády genocídneho vývoja v sovietskej spoločnosti (po roku 1917). A tak z Putina je dnes vyrobený nový Hitler, alias „Putler“, aby sa vyvolal maximálny odpor voči súčasnej ruskej vláde. Avšak marxistickí revolucionári so svojimi bolševickými zločineckými metódami tu boli skôr ako Hitler a ten sa učil od nich, ako sám hovorí na viacerých miestach v dostupnej literatúre. Lenže ako ostať na pozíciách neomarxizmu a nestať sa schyzofrenikom, že áno?
Ale vráťme sa späť k ukrajinskému konfliktu. Zaujalo ma svedectvo istej Márie z Charkova z 1.marca 2022 s názvom „Výkrik duše“, ktoré ponúka iný pohľad zvnútra Ukrajiny. Tu je jeho väčšia časť preložená do slovenčiny:
Výkrik duše
„V noci z 23. na 24. februára, teda skôr o 5. hodine ráno, som sa zobudila na strašné zvuky. Takéto zvuky som počula iba dvakrát v živote – keď som bola na návšteve u svojich príbuzných v Donecku. A oni mi úplne všedne vysvetlili, čo presne strieľa, odkiaľ a kam. Pochopila som, že sa začala operácia na prinútenie Ukrajiny k mieru.
Vojna sa však nezačala o 6:00 moskovského času 24. februára 2022 a nebol to Putin, kto vojnu začal. Vojna sa začala 14. apríla 2014, keď Turčynov vo vymyslenej funkcii úradujúceho prezidenta Ukrajiny oznámil začiatok protiteroristickej operácie na východe Ukrajiny.
Ale my v Charkove, Kyjeve, Ľvove sme si túto vojnu nevšimli. Nevšimli sme si (alebo všimli, ale neodsúdili) výkriky “moskaljaky na giljaky”, „moskaliv na noži“ (moskovských na konáre, moskovčanov na nože) na Majdane (Pozn.: známe ukrajinské propagandistické heslá). Nevšimli sme si bitie Berkutu počas takzvanej „Revolúcie dôstojnosti” (“Revoljucii gidnosti” ). Nijako sme nereagovali na upálenie ľudí zaživa v dome odborov v Odese 2. mája 2014.
Hovorí sa, že ľudské telo dokáže zablokovať tie najstrašnejšie spomienky. Je to ako obranná reakcia psychiky, aby sa nezbláznila. Ukrajinci po roku 2014 sú ľudia so zablokovanou pamäťou.
Neodsúdili sme a niektorí dokonca podporili uzavretie Severokrymského kanála (pozn.: klúčový zdroj vody pre Krym) a hospodársku blokádu Donbasu. Nevšimli sme si letecké útoky na Doneck a Luhansk. Ochotne sme verili, že ide o “klimatizačné jednotky, ktoré explodovali”. Nevšimli sme si ani použitie kazetových bômb, ostreľovanie obytných štvrtí, alebo rabovanie ukrajinských vojakov. Môj sused, ktorý slúžil v jednom z nacionalistických práporov, vykladal z áut majetok ukradnutý na Donbase. Nechceli sme pripustiť, že naša vlastná armáda ostreľuje svôj vlastný národ. Veľmi rýchlo sme uverili, že sme vo vojne s Ruskom. Bolo to tak ľahšie. Zbaviť sa zodpovednosti a viny za genocídu, ktorú na Donbase spáchala nami zvolená vláda.
Verili sme, že naša armáda je najsilnejšia v Európe a v roku 2014 sme zastavili Putinovu ofenzívu. Prečo Putin zaútočil len z Donbasu, hoci dĺžka celej hranice je viac ako 2000 km, je samozrejme zaujímavá otázka. Nevšimli sme si dva kotle, respektíve sme uverili, že sme v nich vyhrali, čo znie samozrejme absurdne. Doteraz nám stále nebola povedaná pravda, koľko ľudí bolo v týchto kotloch skutočne zabitých. Už 8 rokov si hovoríme, že sme vo vojne s Putinom. A je to len tretí deň, čo Putin prišiel do vojny. A boj sa zdvihol.
Bývam v Charkove, nebojím sa, že mi do domu vletí Kaliber alebo vstúpi ruský výsadkár. Ale, bojím sa ukrajinskej armády, ktorá dáva Grady pod výškové budovy a vchádzajú rovno do záhonov, bojím sa ukrajinskej nepredvídateľnej protivzdušnej obrany, ktorá buď niečo zostrelí na oblohe nad výškovými budovami, takže zhorí celý dom, alebo zasiahnu ľudí priamo raketami v bytoch a potom obvinia Putina z ostreľovania civilistov. Bojím sa idiotov, ktorí dostali zbrane, bojím sa vykrádačov, ktorí už demolujú obchody…
Bojím sa chodiť na sociálne siete ísť, už som unavená zo sklamania z ľudí, s ktorými som sa poznala, alebo sa s nimi dokonca priatelila. Priznajte si, vážení ruskí „propagandisti“, informačnú vojnu prehrávate. V ukrajinskom segmente soc. siete, nie hlavná, ale jediná téza je: Putin napadol Ukrajinu.
V ukrajinských médiách sa nepretržite hovorí o víťazstvách ukrajinskej armády, asi 3000 obetiach medzi ruskou armádou, asi 500 spálených tankoch a o hrdinoch posmrtne ocenených Zelenským, ktorí sa nevzdali Hadieho ostrova…
Vyštudovala som technickú univerzitu, kde ma učili kriticky myslieť, všetko spochybňovať a hľadať potvrdenie prijatých informácií. Bohužiaľ, moji priatelia na sociálnej sieti si otázky nekladú. Sú tu ruské vojská – je tu vojna s Ruskom. Za všetko môže opäť Putin.
Dokážem pochopiť strach a hrôzu ľudí, ktorí trávia noci v metre alebo v pivniciach. Ale žijeme takto niekoľko dní. Donbas takto žije už takmer 8 rokov. Teraz zrazu dobre najedení a dobre oblečení ľudia v rôznych mestách Ukrajiny pochopili, aké to je, keď do ich domu prišla vojna. A zrazu to máme zaplatiť? Zaplatiť za ľahostajnosť k ľuďom, ktorí trpeli. Vrátane našej viny.
Ľahostajnosť je ten najstrašnejší pocit.
Najnebezpečnejší ľudia nie sú tí, s ktorými máte protichodné názory. Najnebezpečnejší ľudia sú tí, ktorým je dnes všetko jedno. Dnes ich to nezaujíma – zajtra sú proti tebe. Ale nie je vylúčené, že pozajtra povedia „no, nevedel som …“.
Počas Majdanu sa to prejavilo veľmi silno. Ľudia, ktorí boli vždy apolitickí, nesledovali situáciu v krajine a tobôž nie vo svete, zrazu výrazne podporili Majdan. Tí, ktorí vo svojich očiach nevideli túto asociáciu s “Euro-sojuzom” (Евросоюзом), boli veľmi rozhorčení, keď to Janukovyč odmietol podpísať. Sú to ľudia, ktorí predali nezávislosť a prosperitu Ukrajiny za „čipkované nohavičky“ a bezvízový styk. Vojna je strašidelná…“ (koniec prekladu)
Čo nám naše médiá osem rokov neukazovali
Za súčasný stav na Ukrajine nie je zodpovedný iba Putin. Vinu nesie aj Európska únia a USA. Pokrytecky si zatvárali oči nad vojnovovými zločinmi, páchanými ukrajinskou armádou na civilnom obyvateľstve Donbasu. V našich televíziách a korporátnych internetových portáloch nás neinformovali o 13 tisíc obetiach, neukázali nám utrpenie obyvateľov Donbasu, napr. takéto fotografie (nie sú vhodné pre slabšie povahy) nám zamlčali:
Civilné obete bombardovania Pervomaisk/Sokologorovka v 2014:
Ďalšie obete z Donbasu:
Zabité deti na Donbase:
Pamätník ukrajinskej agresie:
Ako vnímajú občania Donecka súčasný konflikt veľa napovie aj situácia, keď 1.marca 2022 ruskí vojaci zajali skupinu ukrajinských vojakov. Viete čo s nimi urobili? Priviedli ich k „Aleji anjelov“ v Donecku – k pamätníku 91 zabitých Donbaských detí ukrajinskou armádou a nechali ich stáť pred pamätníkom (viď. video):
https://t.me/skvrzchannel/1338
Prečo toto v našich médiách nevidíme?
Vedenie mediálnej vojny namiesto informovania
Dnes je v našich médiách zaiste oprávnená vlna rozhorčenia a množstvo obrázkov a videí z pustošenia na Ukrajine. Otázka znie, prečo až teraz? Kde boli 8 rokov? Alebo obyvatelia Donbasu nie sú pre nich ľudia?
V piatok (4.marca) v obednom vysielaní rozhlasu RTVS medzi prvými správami bola informácia o oživovaní ukrajinského dievčatka vo vojnovej zóne, o barbarských ruských vojakoch, atď… Tá istá verejnoprávna inštitúcia nám pritom za 8 rokov nesprostredkovala ani jednu reláciu o zabíjaní ruských detí na Donbase a o barbarstve ukrajinských vojakov. Ukrajinské a ruské deti vari nemajú rovnakú ľudskú dôstojnosť?
Vo štvrtok (3.marca) sme sa v relácii rozhlasu RTVS dozvedeli, že telesne postihnutí športovci z Ruska a Bieloruska sa nemôžu zúčastniť paraolympiády. Oznámili im to deň pred začiatkom zahajovacieho ceremoniálu. Aký to „humanizmus“ a európske „hodnoty“ – za to, že sa narodili ako Rusi či Bielorusi, tak im to teraz spočítame. Máme to chápať ako výzvu zo strany tzv. svetových elít na celoplošný protiruský rasizmus? Ani ruský vozíčkár nie je ušetrený! RTVS správu nekomentovala a neodsúdila!
Celý kontext podávaných správ je v našich „neškodlivých“ médiách zameraný na hecovanie emocií a maximalizáciu polarizácie spoločnosti, vyvolanie doslova protiruskej hystérie, ktorá môže mať nedozierne následky pre ruských občanov. Štvanica proti Rusom už pripomína štvanie proti Židom po r. 1933 v Nemecku, to RTVS nedochádza? Namiesto toho, aby prinášala vyvážené správy, tak vyvoláva paniku a vybičováva emócie?
Takéto štvanie už účinkuje v spoločnosti a v RTVS sme sa mohli dopočuť, že už sa objavujú výzvy, nech ľudia neútočia na Rusov, ktorí s hlásia k hodnotám demokracie. Neviem, ako si to predstavujú? To teraz každý Rus bude musieť podpísať nejaký „demokratický manifest“ kde sa hlási k hodnotám demokracie?
Osem rokov médiá dezinformovali, resp. neinformovali pravdivo, o vraždení ruských civilistov na Donbase a ak, tak vágnym štýlom „opäť sa rozhorel konflikt“. Rozmýšlam, či by nás RTVS neutrálne informovala o „vzplanutí konfliktu na Mýtnej ulici v Bratislave“, keby tam opakovane od r.2014 priletela raketa a zasiahla ich budovu rozhlasu.
Morálny úpadok Európskej únie
Za predchádzajúce vojnové zločiny na Donase doteraz nikto z čelných predstaviteľov Ukrajiny neniesol zodpovednosť a nebol potrestaný. Osem rokov trvajúce vraždenie civilistov na Donbase dokonca ťažkými zbraňami a raketami je vojnový zločin. Osem ročné mlčanie Európskej únie v tejto veci je rovnako odsúdenia hodné, natíska sa otázka, či EÚ ešte má nejakú morálnu autoritu. Výberová mediálna a politická manipulácia s ľudským utrpením si zaslúži len opovrhnutie. Ak by mala EÚ úctu ku každému jednotlivému ľudskému životu a realizovala vlastnú a spravodlivú zahraničnú politiku, situácia nemusela dospieť až do tohto hrozného štádia. Naša vláda sa darovaním ďalších zbraní Ukrajine, ktoré aj tak neprinesú spravodlivosť, stáva spoluzodpovednou za predlžovanie konfliktu a tým pádom viac obetí.
Nie som „Putinovec“, ale ani protiruský vojnový štváč. Niezdieľam názor Ruskej federácie o potrebe „denacifikácie“ Ukrajiny ani ideu o jednom veľkom ruskom národe. Situáciu v celej svojej zložitosti nemožno vtesnať do sovietskych ideologických konštruktov z čias bolševizmu, ktoré mimochodom u nás roky masívne používajú tie „neškodlivé“ korporátne médiá, vrátane RTVS.
Zároveň nezdieľam pokrytecké propagandistické vykreslovanie situácie na Ukrajine, ako to vidíme v našich tzv. mienkotvorných médiách. Rozstrieľanie polovice pripravených autobusov na evakuáciu obyvateľov Mariupola (čo sa stalo minulú sobotu, pričom už 5 ní nemajú elektrinu a vodu a v nedeľu znova neprebehla evakuácia) je zločin, podobne je zločin nepravdivo alebo jednostranne informovať o tejto udalosti.
Aktuálnou je v tejto súvislosti myšlienka Pavla Straussa, katolíckeho intelektuála, lekára a konvertitu zo židovstva:
„Najhnusnejšími podpaľačmi sú novinári ako najnezmyselnejší manažéri svetových nálad (ktoré občas skutočne vyvolávajú výbuchy), lebo ich vytvárajú na objednávku a na rozkaz, čo je isté. Za dobrý groš dobrá propaganda. To je stav, ktorý by sa mal zrušiť. Užitočnejší by boli, keby sa z celého sveta pozháňali na zavodnenie Sahary, keďže svoje dielo dokonali, keď už pomohli zničiť všetky kritériá.“
Pre vlastné duševné zdravie si udržujme odstup od niektorých pustošiacich médií a radšej nájdime vo svojom vnútri priestor pre modlitbu a pevný bod pokoja. Modlitbu a solidaritu potrebujú všetky obete utrpenia, nie len ukrajinské, ale aj ruské. Všetci sme stvorení s rovnakou dôstojnosťou.
Použité zdroje:
https://telegra.ph/Krik-dushi-03-01
Zdroje fotografií:
https://geneva.mid.ru/en_US/web/geneva_en/donbasstragedy
https://archive.org/details/presentation-ukrainian-war-crimes/mode/2up
Titulná fotografia: Pamätník 91 zabitých detí v Donecku (https://t.me/skvrzchannel/1338)
