(Trošku Ezopa, trochu Orwella a aj La Fontainea)
Existuje niekde Zoologická záhrada, kde si zvieratká vládnu samé. Logickým prvým vládcom bol lev – kráľ zvierat. Mal veľkú hrivu a ostré zuby, ktoré sa na slnku poriadne blýskali. Niektoré zvieratká šomrali, ale uznávali, že lev je prirodzeným kráľom zvierat. No ale ako každý lev, aj tento, si po obede rád zdriemol, no a počas jednej siesty sa z húštia vynoril šakal a vyhlásil sa za kráľa. Chvíľu mal pocit, že je ozajstným kráľom – ale len do chvíle, kým sa lev nezobudil, nevstal a nezareval, až sa zem otriasla. Šakal okamžite ušiel nazad do krovia.
Lev bol taký uveličený zo svojho postavenia, že si nevšimol drobné hlodavce, ktoré mu nenápadne, no drzo, obžierali jeho panstvo. Niektoré zvieratká boli z toho znepokojené a hľadali nápravu, no lev, ktorý medzi časom zostarol, ich nechcel počúvať, veď je kráľom zvieracej ríše a teda aj tohto nášho ZOO. Nevšimol si ani, že drobné hlodavce nemajú za úlohu chrániť veľkých, ale poriadne sa napratať. To však išlo na úkor ostatných zvierat.
Nespokojné zvieratká hľadali nápravu – tu sa ponúkli hyeny, bolo ich viac a tvorili – aspoň sa tak zdalo – dokonalú tlupu. Zvieratká to teda skúsili a starého leva zosadili. No ako to býva, hyeny si šli aj navzájom po krku, kradli si džgance od huby a tak si napokon vytvorili vlastné skupinky bojujúce proti ostatným. Zvieratká poznali, že nevybrali dobre a opäť sa obzerali po svojom veľkom, či malom dvorčeku – na okraji sa prechádzal mladý lev. Hriva veľká, ale ešte nie celkom, zuby sa leskli a vedel aj zarevať. Hotový kráľ! A tak sa stalo, že mladý lev zatienil starého dosluhujúceho leva, ale aj svorku hyen a sám sa stal novým kráľom zvierat.
Stalo sa však to, čo pri prvom levovi – nevšímal si, že sa okolo neho množia drobné hlodavce, ktoré sa sýtia na úkor iných členov zvieracieho spoločenstva. Spočiatku stačila mladosť a schopnosť prekričať ostatných a bolo všetko akoby v poriadku, no aj kráľ zvierat sa však začal priživovať – veď je kráľ. Takto si ani poriadne nevšimol, že nespokojnosť ostatných zvieratiek narastá, no pre istotu si pribral ešte nejaké bezvýrazné zvieratká, aby ho obklopili. To sa aj stalo, no bezvýraznosť, až hlúposť nepomohli kráľovi – ostatné zvieratká chceli poriadnu zmenu.
V tom nepokoji sa ukázalo, ako je dôležité vytváranie komunít – najlepšie sa zorganizovali opice, majú to v génoch. Navyše ich bolo veľa, vytvorili najpočetnejšiu komunitu a tak začali škriekať o potrebe zmeny, ktorú samé prinesú – ale kto konkrétne. Opice vedeli, že sú síce škriekavé, ale pomerne malé a tak sa rozhliadali po celej Zoologickej záhrade – a hľa! Na miernom kopčeku stál somár. Dokázal úžasne híkať a bol taký vyrovnaný, že si ho opičiaci vybrali ako nového kráľa ZOO. Prečo nie?
Nový kráľ si pokojne a spokojne híkal, tentokrát už na celú ZOO. Najprv sa zdalo, že ide o oživenie života zvieratiek, no časom poznali, že nový kráľ okrem híkania nič iné nerobí. Zase nastal čas na nejakú zmenu – no prišla spása v podobe chrípky. Zvieratká sa rozkašľali a rozkýchali a tak si noví vládcovia (opice a somár) pozvali na pomoc veterinára. Ten určil zvieratkám režim života, harmonogram jedenia, aj párenia a pre istotu nariadil povinné nosenie náhubkov, aby sa vraj zvieratká navzájom nehrýzli. Trochu sa tým stratila možnosť vzájomného rozpoznávania a tak si opice aj somár na náhubok dali spraviť korunku – symbol vládnutia. No a pre tých, ktorí strážili ich bezpečnosť tiež vymysleli poznávacie znamenie – na náhubok dostali aj vlastný symbol – obušok. Takto sa už opičiaci začali cítiť bezpečne. Vrchný veterinár sa začal cítiť spoluvládcom a začal vymýšľať ďalšie obmedzenia, aby si zvieratká silne uvedomili vlastnú ničotnosť.
Na tento pocit bezpečia im z výšky prikyvovala krásna veľká žirafa. Dlhonohá s krásnym krkom a symbolom krásy – utkali jej nádherný šál na ten prekrásny krk – spokojne sa prechádzala pomedzi zvieratká, ktoré s obdivom a „úctou“ pozerali nahor. Ona im za to ďakovala za ich obdiv k vlastnej dokonalosti. Usmievala sa aj na opičiakov a vládnuceho somára a tak sa títo rozhodli z vďačnosti jej nechať menšie jazierko iba na jej potrebu – žirafy pijú takým zvláštnym spôsobom, sú veľmi vysoké, no a pri tej príležitosti sa vždy mohla pozrieť na hladinu, ktorá odrážala jej nevšednú krásu. Preto chodila „piť“ k jazierku častejšie, bol to pre ňu krásny zážitok.
Zvieratká si neuvedomovali paradox – jedno zvieratko má pre seba celé jazierko a časť osadenstva si híka a škrieka ako chce, pričom ostatní si ani nekecnú. To asi nebude na večnosť. No ale pritom starý kráľ už naozaj zostarol, šakal sa vytratil a hyeny sa naučili priživovať radšej potichu. Mladý kráľ osamel, síce sa predvádza, ale akoby ho už nikto nepotreboval. Takto sa Zoologická záhrada dostala do stavu spiacej krásavice – Ruženky. Zvieratká si pomaly uvedomujú, že opíc je síce mnoho, ale netvoria absolútnu väčšinu. Kde však vziať nového kráľa? Vypísať konkurz na vyhlášku pri dverách? Nebezpečný je tiež veterinár, ktorý stráži výnimočné postavenie vládcov a odstavuje „nepotrebné“ zvieratká – sú choré, staré, skrátka žerú to, čím by sa mohli napchávať ostatní.
Keďže ide o veľký húf jednoduchých zvieratiek, spomedzi seba si nevedia nájsť nového kráľa. No ale aj zvieracia osobnosť sa musí prejaviť sama, iba somáre sú vyberané opičiakmi.
Tak teda zvieratká zachovávajú požadovaný režim, krčia sa pred somárom, ale aj nádhernou žirafou, majú strach z možných ďalších represií. Režim jedenia a párenia naháňa strach, je to účinnejšie ako ospevovanie mocných. Strach je dobrý nástroj vládnutia, no keď dosiahne určitý stupeň, môžu byť opice aj so svojim somárom vyhnané palicami. No a krásna žirafa bude zase prikyvovať iným vládcom.
6.5.2020 prof. PhDr. Rastislav Tóth, CSc.
