pondelok, 23 mája, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieBergogliánsky prevrat a rozvrat

Bergogliánsky prevrat a rozvrat

1.10.2021, PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.

Rozboríme sveta starý základ!“ (Internacionála)

Do kupoly nad Bazilikou sv. Petra 13. februára 2013, v čase abdikácie Benedikta XVI., dva razy po sebe udrel silný blesk. Prozreteľnosť smie dávať znamenia podľa kľúča, ktorý nám nie je dané poznať (Jn 12, 28 – 30; Sk 4,31). Po krátkej voľbe vystúpil na balkón Svätopeterskej baziliky nový pápež – František. Pred prvým vystúpením „Urbi et Orbi“ však odmietol insígnie pápežského úradu – štólu a mozettu s odvrknutím: „Dosť bolo divadla!“ Namiesto toho sa „demokraticky“ sklonil pred ľud a žiadal o modlitbu, čo nikdy pápeži nerobili, pretože boli presvedčení, že autorite Boha žehnajú. Toto populistické gesto odštartovalo celú sériu ďalších jeho predstavení. Denník Nový čas mu robil veľkolepú bilbordovú kampaň a žiadal požehnanie pre náš národ, no nevedel, že v roku 2020 sa tento pán zriekol titulu „Námestník Krista“. Odborníci z KBS zabudli na to upozorniť.

- Podporte nás -

Na začiatku pontifikátu počas stretnutia s mladými v Rio de Janeiro ich vyzval: „Choďte do ulíc a robte chaos“, kým Ježiš hovoril, že máme hlásať Evanjelium. So svojím „spasiteľským“ posolstvom o vakcinácii, ktorá podľa neho je dobro a jej aplikáciou údajne preukazujeme blížnym službu lásky, sám svedčí, pre koho pracuje. Zámeru vytvoriť jednu svetovú vládu, jedno submisívne ľudstvo, predtým zredukované počtom aj mentálnou degeneráciou, opojené jednou univerzálnou vierou, ktorá vyhovuje všetkým a  nekladie na človeka nároky. Bergogliovi – spolutvorcovi synkretického náboženstva pre poslušné miliónové stádo pod maskovacou sieťou katolicizmu sa to bez citeľného odporu darí. Pozrieme sa na jeden aspekt jeho poslania: prevrat na pápežskom stolci a rozvrat viery.

Mafia zo St. Gallen a odstránenie Ratzingera

V rámci boja o moc v Cirkvi sa medzi rokmi 1996 – 2006 v sídle švajčiarskej biskupskej konferencie v St. Gallen stretávala skupina kardinálov, ktorých ideovým vodcom bol kardinál Carlo Martini. Cirkev považoval za brzdu pokroku a ešte na konci svojho života potupne vyhlasoval, že je 200 rokov pozadu za svetom. Organizátorom bol vtedajší st. gallenský biskup Ivo Fürer, ktorý priznal jej existenciu diplomatickou rečou: „Táto skupina sa pravidelne stretávala v St. Gallene z dôvodu priateľského rozhovoru. Na ich ročných stretnutiach sa samozrejme zaoberali aj Cirkvou. V čase zdravotného pohoršenia pápeža Jána Pavla II. hovorili tiež o potrebných vlastnostiach prípadného nového pápeža.“ Skupinu potvrdil okrem tlačovej správy švajčiarskej biskupskej konferencie aj belgický kardinál Godfried Danneels, zástanca LGBT a „zakrývač“ pedofílie vo svojej Biografii (2015). Obaja konštatovali, že zvolenie pápeža Františka v roku 2013 (115 kardinálmi) sa zhodovalo s cieľom st. gallenskej skupiny. Biskup Fürer sa nikdy netajil svojou radosťou zo zvolenia Argentínčana.

 Pozadie skutočných cieľov st. gallenskej skupiny, vhodnejšie mafie, začal prvý vynášať sám spoluautor biografie a historik Karim Schelkens. Ten prezradil, že Ratzingerove odstúpenie a zvolenie Bergoglia bolo bezpochyby pripravené mafiou v St. Gallene. Odvtedy na povrch vystupujú hrozivé fakty, pretože „tajomná skupinka“ akosi zabudla na Evanjeliovo varovanie: „Lebo nič nie je skryté, čo by sa nevyjavilo a nič utajené, čo by sa neprezvedelo a nedostalo na verejnosť“ (Lk 8,12). Mozaika informácii je zreteľná, aby sme dostali pred sebou obraz Vatikánu ako koordinačného centra likvidácie kresťanstva. Korešponduje nielen s obrazmi Apokalypsy sv. Jána, ale aj s viacerými oficiálne potvrdenými víziami mystikov novoveku i samotnými mariánskymi zjaveniami.

Duch II. vatikánskeho koncilu: rezignácia Cirkvi na exkluzivitu spásy v Ježišovi Kristovi, degradácia kresťanstva na roveň s ostatnými  a sexuálna revolúcia – prebujnenosť homosexuality kléru a z neho odvíjanej nákazy pedofílie, boli prirodzeným podhubím st. gallenskej mafie. Z tohto zdroja chystali úder na politikum kardinála Ratzingera, najprv ako prefekta Kongregácie pre náuku viery a potom ako na pápeža. Profesor Dariusz Oko v nedávno vydanom diele Levanduľová mafia poukazuje, ako funguje tento mechanizmus a ako je organizovaná cirkevná homosexuálna politika. Arcibiskup Carlo Viganò odkrýva homosexuálnu mafiu siahajúcu k Pavlovi VI. v kontexte s nastoľovanou satanokraciou vo svete, ktorú poznáme ako „deep state a deep church“. Dnešná pandémia vyhlasovania nulity manželstiev, ktorá zasiahla aj Slovensko, má pôvod v homosexualite kléru, ktorý má „prirodzený“ dešpekt k manželstvu. Bergogliova podpora sexuálnej revolúcie gender a LGBT agendy vyjadruje jeho motto: „Kto som ja, aby som súdil homosexuála“. Dlhodobé zakrývanie jeho kamaráta, sexuálneho predátora kardinála McCarricka, je len špičkou ľadovca zhnitého organizmu falošnej oficiálnej cirkvi.

Okolo roku 2009 sa začalo roztrhávať vrece medializovaných sexuálnych škandálov, s ktorými Benedikt XVI., čeliac paralelne medializovaným ekonomickým kauzám prelátov, si už nedokázal poradiť. Toto bolo rozhodujúcim úderom na starnúceho Benedikta. Ak v kriminalistike platí, že motívy trestných činov majú dva korene: žena a peniaze, tak pre katolícku cirkev platí: muž a peniaze. Synergia týchto dvoch javov umocňovaná spreneverou prevažne súkromnej korešpondencie zo stola konzervatívneho pápeža – kauza Vatileaks – ho doslova uštvali. Bezmocnosť pápeža vyvrcholila v jeho – na prvý pohľad šokujúcej – abdikácii. Udalosti vnímajme v kontexte s kultúrnou a sexuálnou revolúciou vo svete, presne podľa scenára sionistov, slobodomurárov a komunistov: zničiť zmysel života, rozvrátiť morálku a skrze ňu aj identitu človeka.

Otázky okolo mafie zo St. Gallen ostávajú v mnohom nezodpovedané. Nevieme, aké dohody mohli byť uzavreté medzi „bergogliánmi“ a „ratzingeriánmi“ v roku 2005 a 2013. Podľa Giuseppe Pellegriniho Bergogliova frakcia súhlasila, aby Ratzinger bol zvolený za pápeža v roku 2005, ale kládla si pevné podmienky pre to, čo má urobiť a ako má abdikovať po určitej dobe. Iní tvrdia, že v roku 2013 Benedikt abdikoval takým spôsobom, aby zostal na Petrovom stolci a dovolil Bergogliovi stať sa biskupom Ríma a zdanlivým pápežom. Avšak závažnejším problémom ako vatikánske hry je, že Bergoglio je čím ďalej tým väčšou skupinou duchovných a veriacich považovaný za odpadlíka od katolíckej viery a tým pádom za pseudopápeža.

Ratzingerov posledný boj

Mnohí z konzervatívneho prostredia sa utiekajú k pápežovi Benediktovi XVI. ako k stĺpu Pravdy. Nemali by sme zabúdať, že na II. vatikánskom koncile ako vychádzajúca teologická hviezda patril k vplyvným poradcom (tzv. periti) kardinála Fringsa, ktorý sa rozhodne angažoval v koncilovom progresívnom prevrate. Ratzinger, ako dlhoročný strážca viery, z úradu prefekta zmienenej kongregácie, ktorý videl pochybný kurz Koncilu: sekularizáciu náboženského života, prznenie „zreformovanej“ liturgie, výrazný úbytok duchovných povolaní a bujnejúce sexuálne deviácie kléru, sa snažil „zaťahovať brzdu“. Hybnosť reforiem bola silnejšia.

Statočným skutkom v jeho pontifikáte je, že v roku 2007 obnovil slávenie tradičnej tzv. tridentskej liturgie podľa predkoncilového misálu z roku 1962, ktorá sa slávila v nezmenenej podobe 400 rokov a bola v úcte aj u pravoslávnych. Toto obdobie progresivisti nazvali cynicky „nehybnosť liturgie“. Zrejme slúženie Eucharistie s pepsi-colou, čítanie postmoderných výplodov Franza Kafku namiesto Evanjelia, alebo pobehovanie celebranta s klaunovským nosom majú byť tými symptómami „liturgickej obrody“ avizovanej Koncilom. Pápež si týmto gestom získal priazeň nielen mysliacich katolíkov, ktorí videli trpké pokoncilové plody, ale aj odštiepených tradicionalistov, hlavne okolo skupiny arcibiskupa M. Lefébra, ktorý neprijal Koncil. Sňal z neho exkomunikáciu uvalenú v roku 1988 za Jána Pavla II. K viacerým viditeľným gestám patrilo používanie doplnkov jeho pápežského oblečenia i príležitostné nosenie pápežskej trojkoruny – tiary, ktorej sa vzdal Pavol VI., údajne v prospech chudobných. Prednáška Benedikta na univerzite v Regensburgu v roku 2006, v ktorej sa dotkol násilnej podstaty islamu a hlavne zúrivá odozva islamistov a nevôľa liberálnych kruhov dávali tušiť, že jeho dni v úrade sú spočítané. Akoby zaplatil do „posledného haliera“, a to nielen za svoje progresivistické angažmán z mladosti.

V roku 1968 napísal vo svojom azda najpopulárnejšom diele Úvod do kresťanstva: „Storočia cirkevných dejín sú tak silne naplnené všemožným zlyhaním, že môžeme pochopiť hroznú Danteho víziu, ktorý na voze Cirkvi videl sedieť babylonskú neviestku.“ Pokračuje: „Rovnako sa nám zdajú byť pochopiteľné strašné slová parížskeho biskupa Vilhema z Auvergne (13. stor.), ktorý hovoril, že pre zdivočenosť Cirkvi musí každý, kto to vidí, strnúť hrôzou. «Nie je to nevesta, ale obluda strašnej podoby a divokosti».“ Tento pracovitý a jemnocitný muž videl vo Vatikáne prítomný rozvrat viery a mravov. Ešte ako kardinál Ratzinger urobil prorocký krok, keď vsunul do Katechizmu Katolíckej Cirkvi nový článok, ktorý nebol v predchádzajúcich katechizmoch: „Posledná skúška Cirkvi“. Vložil ho tam ako súčasť náuky o Druhom príchode Krista v paragrafoch 675 – 677 a sústredil sa na to, čo sa bude diať v Cirkvi v dobe bezprostredne pred Druhým príchodom. Zaiste nám ich treba čítať v kontexte Jánovej Apokalypsy o skaze Vatikánu: „Padol, padol veľký Babylon a stal sa príbytkom démonov, skrýšou všetkých nečistých duchov a skrýšou nečistej a odpornej zveri“ (Zjv 18,2).

Abdikácia Benedikta XVI. v roku 2013 je dávaná do súvisu s abdikáciou sv. Celestína V. v decembri roku 1295. Zbožný, ale nevzdelaný mních sa stal hračkou v rukách Sicílsko-Neapolského panovníka Karola II. Od zvolenia mnícha Petra z kláštora San Spirito na hore Morrone v roku 1294 sa čakalo naplnenie vízie o „pápežovi – anjelovi“. Zvolením prechodného pápeža Ratzingera cirkevné štruktúry s materialistickými a hedonistickými záujmami potrebovali získať čas na preskupenie rozvratných síl.

Celestín V. neovládal latinčinu a dokumenty a rozhodnutia diktoval po taliansky. Benedikt patril k svetovej teologickej špičke a dochádza k naplneniu jeho viacerých vízií. Jeho excelentná latinčina mu zrejme dovolila urobiť ešte jeden krok, ktorý vojde do dejín. Podstatou tohto kroku je obratné využitie finesy medzi pojmom „munus“ – úrad, úloha, ktorý používa kánonické právo a „ministerium“ – služba. Benedikt použil abdikačnú formuláciu v spojení „ministerium petrini“ (petrovskú službu), a nie na „munus petrini“ (petrovský úrad), čím ostáva pápežom, hoci nie v aktívnej funkcii. Tento právny názor zaznieva čoraz s väčšou váhou. Preto obvinenie Františka známym protimafiánskym sudcom A. Giorgiannim, že je „kardinál prezlečený do bieleho“, nemožno bagatelizovať, zvlášť v kontexte jeho dekonštrukčných skutkov v oblasti viery a mravov. Celestín sa chcel vrátiť do svojho kláštora, ale jeho „abdikačný“ poradca – sám kardinál Caetani sa stal jeho mocným nástupcom ako Bonifác VIII. – ho preventívne držal vo väzení, aby nevznikli náznaky schizmy. Je to práve on, kto bulou Unam sanctam v roku 1302 definoval supremát duchovnej moci nad svetskou. Dnes vidíme tupú subordináciu vedenia Cirkvi s jej nepriateľom – strojcom nového svetového poriadku a môžeme si povzdychnúť nad oprávnenosťou tejto buly.

Benedikt XVI., ktorého titul „emeritný pápež“ nepozná právo ani dejiny,  sídli v pokoji vo Vatikáne blízko úradujúceho pápeža a podľa vlastných slov „modlitbou a radami“ pomáha Františkovi. Viaceré jeho verejné vyhlásenia, ich „promo“ spoločné fotky – dvoch mužov v bielom, nenechávajú mysliacich ľudí na pochybách, že tu máme „čudné dvojvládie“. Bergoglio má k Ratzingerovi rešpekt. Ako možno vysvetliť divadelnú procedúru, že aj novo kreovaní kardináli idú za emeritným pápežom na audienciu a kľakajú pred ním v synovskej úcte.

K niektorým Bergogliovovým dekonštrukčným triumfom

Joseph Ratzinger môže vnímať naplnenie trpkého proroctva svojich slov zo zmieneného diela: „Tak sa Cirkev dnes stala pre mnohých hlavnou prekážkou viery. Sú schopní v nej vidieť už len ľudské pachtenie po moci, malicherné divadlo tých, ktorí tvrdia, že spravujú úradné kresťanstvo a týmto stoja najviac v ceste pravému duchu kresťanstva.“

Bergogliov resentiment k legitímnej tradícii katolicizmu a vôbec kresťanstvu, implementácia ekonomických a etických téz z marxizmu do teológie a duchovnej služby, ho zaraďujú medzi teológov oslobodenia. Smer, ktorý aplikuje idey komunizmu, vrátane triedneho boja, na Evanjelium. Rázne sa voči tomu vymedzil Ján Pavol II. za asistencie Ratzingera a ním vedenej kongregácie. Po páde svetovej socialistickej sústavy stratila teológia oslobodenia na údernosti, preto jej protagonisti prešli na ekologické otázky, v čom ich Bergoglio dôsledne nasleduje. Je rovnako komický ako nastrčená hysterická aktivistka Greta Thunberg. Keď hovorí o tzv. ekológii srdca, po dešifrovaní tu máme podporu miešania národov, rás a náboženstiev. Tento pán drží skutočne ruku na pulze doby, a preto je v priazni najväčšieho rozkladného procesu na svete – liberalizmu.

Jeho politikum je pomyselná elipsa. Prvým stredom je rok 2015, keď zanietene podporuje politicky riadenú migráciu moslimských hôrd. Jeho výzvy na to, aby každá fara prijala jednu rodinu, sa ani na Slovensku nestretli s pochopením. Tristnú realitu denného vraždenia kňazov, znásilňovania mníšok, sexuálneho otroctva žien, vypaľovania kostolov v Európe – hlavne vo Francúzsku – komentuje sporadicky, čisto humanisticky z povinnosti diplomata. Na druhej strany ťažko prenasledovanú čínsku podzemnú cirkev chladnokrvne podhodil tlame komunistického režimu.

Druhým stredom elipsy je rok 2020 a jeho angažmán vakcinačnej genocídy. Maltuziánstvo a eugeniku sionisticko-slobodomurárskej sekty podporuje bez zábran. Nikdy v dejinách pri všetkých krízach v cirkvi, napríklad v dôsledku dvoj-, či trojpápežstva, mravnej skazenosti niektorých renesančných pápežov, prenasledovania inak zmýšľajúcich, alebo z vlastných kritikov, nedošlo k takému globálnemu odklonu od ortodoxie a tradície. Jeho dosadenie do úradu a pontifikát má teda jasný cieľ: implementácia pozmeneného kresťanstva do projektu jednej synkretickej viery v unifikovanej „kultúre“ budúcich biorobotov.

Priestor tejto elipsy je zložený z početných téz jeho encyklík, príhovorov, populárnych interview. Viacerí vysokopostavení muži, vrátane jeho bývalých blízkych spolupracovníkov, ku ktorým sa pridal aj emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery G. Müller, vznášajú kritiku, ale bezvýsledne. Kto sa postaví na odpor je pochopiteľne zosadený. O tom, že Bergoglio ničí sacrum – posvätno v Cirkvi, vypovedá aj jeho zrušenie Benediktom povoleného paralelného slávenia predkoncilovej liturgie. Nedávne Motum proprio (lat. z vlastnej pohnútky) Traditionis custodes potvrdilo šíriace sa obavy tradicionalistov, ktorí získali rešpekt. Cynický názov Strážca tradície je v intenciách kultúrneho marxizmu, ktorý formulovala známa Frankfurtská škola. Ten, ktorý ju rúca, sa má chápať ako ten, ktorý ju buduje. Zvonka a zvnútra likviduje posvätný kult a Vatikán prvý ochotne „pandemicky“ zatváral chrámy na území Ríma.

Podľa apoštolskej náuky cirkvi ten, kto odpadne od viery, sa automaticky vylučuje z Cirkvi. Práve okultný ceremoniál vo Vatikánskych záhradách pri intronizovaní indiánskej modly – matky plodnosti – nenechávajú na pochybách žiadneho katolíka, že došlo k apostáze. Pri často neplodných akademických diskusiách, do akej miery Bergoglio upadol do formálnej herézy, je na mieste poznámka zo stránky Lumen de Lumine: „Pokiaľ Bergoglio túto falošnú pohanskú vieru už otvorene a verejne vyznával pred Katedrou sv. Petra a potom ju celý mesiac obhajoval na oficiálnej synode, zhanobil svätokrádežne Boží oltár, najsvätejšiu Obetu, ide stále len o nejakú nevinnú hru, ktorá ešte nestačí ako dôkaz do neba volajúceho pohoršenia a demonštrácie formálnej herézy?“ Biskup Atanáz Schneider dokazuje, že rúhavé rituály okolo Pachamamy majú svoj pôvod v slobodomurárskej revolúcii II. vatikánskeho koncilu.

Sme v regulárnej schizme, ktorú naplno obnažila nová liberálno-nacistická  covidová totalita. Takto máme vakcinačnú, „zodpovednú“ a antikristovej moci podriadenú Cirkev, idúcu širokou cestou servilnosti a kolaborácie a protivakcinačnú cirkev „parazitov“, ostrakizovaných a prenasledovaných. Máme falošnú cirkev vo vnútri pravej, falošné magistérium fungujúce vedľa, alebo kontra pravého. Pravých a falošných pastierov. Kto sa v tom vyzná?

Kardinál Raymond Leo Burke, známy aj na Slovensku, pesimisticky tvrdí, že v súčasnej kritickej situácii nie je východisko pre krízu v Cirkvi. Iní ju vidia v regrutovaní odvážnych kardinálov a zvolaní nového konkláve, následne anulovanie heretických dokumentov Františkovej epochy. Podobne ako to bolo napríklad v čase Anakletovej schizmy v polovici 12. storočia, kedy zasiahol v prospech Inocenta II. sv. Bernard z Clairvaux. Z politologického hľadiska je tu problém, pretože väčšina kardinálov voličov je menovaných Bergogliom a zdieľajú s ním aj rúhačského ducha. Ďalší alibisticky obchádzajú problém Bergogliovej apostázy a jeho okupáciu pápežského stolca odvolávaním sa na starú zásadu Prima Sedes a nemine judicatur.

Dúfajme, že zmŕtvychvstalý Pán neopustí svoju nevestu Cirkev ani vtedy, keď jej vedenie spáchalo apostázu a slúži princípom antikrista. Omnia, cum tempore – všetko do času, aj rúhanie na posvätnom mieste (Mt 24, 15).

S Eliášovým duchom

Príbeh najväčšieho proroka Eliáša, jeho strach, únava, pocity ničoty, prenasledovanie je aj naším príbehom. Konečné zmobilizovanie síl a odvaha prameniaca z dôvery k Bohu nás povzbudzuje. Cirkev a spoločnosť, podobne ako kráľovstvo za jeho éry, sú rozdelené. Iba on sám z náboženského establishmentu si zachoval pravú vieru. Má poslanie a stojí pred presilou 450 Bálových prorokov a 400 prorokov Ašery. Panovník ho obviňuje, že je zhubca krajiny, ktorá je sužovaná suchom a následne hladom. Jeho obeta ako skúška pravej viery na vrchu Karmel (1Kr 18. kap.) je iba pôsobivým príbehom na citové pookriatie?

Ako Eliáš stojíme proti presile: „všemohúce“ masmediálne dezinformácie, očierňujúca propaganda – až si myslíme, že sme sami a ľutujeme sa. Až na hranice únosnosti nás sužuje  masívne zastrašovanie kvôli očkovaniu, resp. účinkom akejsi delty, ktorá podľa skorumpovaných demagógov zasiahne každého. Satan je pôvodca hypertrofie strachu a jeho služobníci vedia ako na to. Nesmieme sa pokloniť tejto apokalyptickej šelme, hoci jej tlama sa nás už temer dotýka a vydržať odpor. Buď uveríme, že Boh koná aj za našich čias alebo zomierame vo svojich hriechoch.

Pokiaľ ide o Božie veci, o výhradu nášho svedomia, tu nesmieme ustúpiť. Kristus nám hovorí, že súčasťou jeho učeníctva je aj prenasledovanie. Kto vydrží do konca, bude spasený (Mt 24,13). Sme obklopení oblakom svedkov (Hebr 12, 1), ktorí podstúpili aj veľké muky a boli zlikvidovaní, ale ostali ľudia s vlastnou tvárou, s odhalenou tvárou hľadeli na Neho. S mierou súženia rastie aj Božia útecha.

Nezlomný duch Eliáša desí dnešných bohorúhačov, ktorí by chceli mať všetkých zarovnaných v mŕtvolnej servilnosti. Prežili sme časy socializmu, preto vierou potrebujeme „oprášiť“ stratégiu a taktiku boja s totalitným režimom. Spolu to dokážeme!

image_printTlačiť článok

1 KOMENTÁR

  1. Myslím, že pokánie, odmietnutie hriechu a čnostný život je odpoveďou aj na súčasnú krízu i keď je to čím ďalej ťažšie, hlavne keď už rok a pol sú obmedzenia v návšteve bohoslužieb a prístupe k sviatostiam, v čase najväčších výročných sviatkov sú kostoly hermeticky uzavreté, pohreby sú odbavované s nedostatočnou úctou k zosnulému a jeho životu… Aj v Cirkvi vidieť vplyv peňazí a úpadok ide do úrovne sebazničenia, popri rečiach o ekológií a chudobe ide celkom poruke mocným a bohatým tohto sveta. Je jasné, že cirkev podľa snov, predstáv a činov pána Františka nemá budúcnosť. Cirkev podľa jej zakladateľa Ježiša Krista má prísľub, že ju brány pekelné nepremôžu. Len aby sme sa my dokázali v tomto chaose a zmätku správne orientovať a byť verní Kristovi.

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň