sobota, 3 decembra, 2022
spot_img

Chrám

Sú rôzne prístupy k životu, aj postoje sú rôzne, princípy sú však – iba dva. Prvý vychádza z prirodzeného obdivu k rozmanitosti krás a veľkosti bohatstva života, z vďaky za jeho dar, z úcty k nemu a jeho nenahraditeľným hodnotám. Druhý životom pohŕda.   Človek – „jeho najkrehkejšia krehkosť“, nazývajúci sám seba „koruna tvorstva“, ich vie a dokáže na svoj prospech využívať obidva. Škoda, že iba zriedka aj na prospech prírody a života. Dokáže ich kombinovať, spájať, ale aj nezmieriteľne stavať proti sebe. To záleží od veľkosti, rozsahu, ale najmä hĺbky a výšky jeho osobnosti. Ak ide o skutočnú osobnosť…

            Kým život svojim registrom možnosti a prejavov pripomína organ, príroda, zem, nebo, vesmír… pripomína chrám.

            Jeho  klenbou je  obloha. Obloha oveľa, oveľa vyššia ako dovidia najostrejšie oči a zároveň oveľa hlbšia – sivá či tmavomodrá alebo takmer čierna, vo svojom majestáte vyzdobená miliardami hviezd. Z nich jediné – Slnko – dokáže, pre nás a všetky tvory našej matky Zeme, prežiariť a zohriať svojim životrozdávajúcim svetlom nemilosrdnú, všeobjímajúcu tmu večnej a nekonečnej noci obklopujúcej náš svet. V porovnaní s jej veľkosťou a silou je život – ako ho poznáme my, ľudia – iba iskierkou dočasnej nádeje a veľkorysým darom šťastného stretnutia zákonitých náhod. Darom najväčším a najvzácnejším, darom nenahraditeľným. Každý život, nielen ten náš…

            Vrchy, hory, lesy, háje či rovinaté polia splývajúce na obzore s oblohou – tvoria vnútro chrámu. Jeho intímne prostredie je aj lonom, kolískou – je náručím pre zrod aj splynutie s tým, z čoho sme vzišli. Tu sa odohráva dokonalý kolobeh znovuzrodenia vždy nového a nového života. Jeho prvým prikázaním je – rásť a zdokonaľovať sa smerom k vytýčenému ideálu, s cieľom prekonať aj tie najťažšie a najzložitejšie protivenstvá a prežiť.

            Skalné steny, stráne či brehy dolín sú múrmi. Stromy sú piliermi chrámu, aleje jeho stĺporadím. Ich nespočetné listy spolu so steblami tráv chránia život nášho sveta. Sú krásne nielen kvetmi a užitočné plodmi –  každým lístočkom, každým svojim pórom dýchajú pre nás. Stúpajme citlivo a opatrne, nielen vtedy, keď sa prikrádame loviť. Zaslúžia si to…

            Krása sa nám ponúka plnými priehrštiami a jej dary sú zdrojom harmónie, ktorú ľudská spoločnosť nikdy nedosiahne. Aj preto je pobyt v prírode šťastím. Je to vždy povznášajúci pocit, či už vôňami jari alebo farbami jesene, ale aj drsnou krásou  zimy. Kultivujme sa ako súčasť tejto harmónie, aby sa naša prítomnosť nestala iba stelesnením nešťastia pre všetko – s čím sa stretneme a pre každého, kto sa nám nestačí vyhnúť.

            Poľudšťujme svoju prítomnosť, ale aj svoju úlohu v kolobehu života. Veď aj soľ a seno, nesené v závejoch zimy, sú dvakrát užitočné, ak ich tam v pravý čas nesie spolupatričnosť s krehnúcimi na záchranu života. Života nás všetkých – veď sa potrebujeme navzájom…

            Z človeka je lovec iba jedna jeho časť. Časť, ktorou platí za svoju telesnosť „cisárovi, čo je cisárovo“. Veď aj my ľudia potrebujeme prežiť. Aby sme však prežili ako ľudia – lebo to je naše poslanie – musíme dávať aj „bohu, čo je božie“. Toho by malo byť nepomerne viac. Aspoň toľko, aby sme dokázali, že naša ľudská tvár – ako obraz Tvorcu – nám právom patrí, že nie je iba maskou na tvári najkrvilačnejšej šelmy, akú kedy nosila Zem. Dbajme, aby sme z celej prírody neboli – tá najdivšia zver – práve my, ľudia. Naše určenie je iné a máme schopnosti na oveľa viac.

            Nakoniec, je taká spravodlivosť života a sveta, že každý z nás sa raz stane terčom a korisťou. Každý z nás sa stane trofejou na štíte tej, ktorú posielame na hrote svojich striel často tak ľahostajne, akoby v ich cieli ani nebol živý tvor. Tvor ako my, obdarený radosťami aj bolesťami tohto sveta a jedným – jediným neopakovateľným a nenahraditeľným životom.

            Preto vždy, keď vstupujeme do prírody, podvedome hnaní či vedome odhodlaní ukojiť svoj pud či hlad alebo túžbu po trofeji… vždy, keď prapradávne vášne zobúdzajú na lov to prapôvodné zviera v nás… vždy, keď sa vidina trofeje chystá zastrieť krvou naše oči, ale aj myseľ a cit… nezabúdajme – kto sme a aké je naše poslanie.

            Nezabúdajme si vziať svoju ľudskú podobu, jej tvár, kultúru a jej svedomie. Nezabúdajme, že len vďaka ním sa líšime od iných tvorov a že iba kvôli ním sme ľuďmi. A najmä – nikdy nezabúdajme, že sme v chráme…

19. 11. 2001 Viliam Hornáček, akad. maliar

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň