Kauza ulice Dr. J. Tisa vo Varíne – anticivilizačné zlyhanie nedekomunizovaných paranoidných aktérov ako pohrobkov totalitárneho komunizmu?

Motto:

„Dejiny sa nevysvetľujú, dejiny  sa neskúmajú, dejinami nás bijú po hlave.“ Anton Hrnko.

1.Úvod

Pred dvomi rokmi čerila hladinu diania na Slovensku kauza útoku na Slovensko a jeho pravdivú históriu – ide o názov ulice Dr. J. Tisa vo Varíne z podnetu v histórii odborne nekompetentnej aktivistky farmaceutky a následne na základe gumového, t. j. anticivilizačného zákona, zrušenie názvu ulice  „demokratickou“ justíciou – jurokraciu, ktorá prekročila medze svojej odbornej pôsobnosti, opierajúc sa o mätúcich a luhajúcich pracovníkov Historického ústavu SAV, ako aj Ústavu pamäti národa, de facto  Ústavu policajného dejepisectva, ktorý pracuje a kádruje na nezákonnom princípe kolektívnej viny a aj stanovísk teritoriálne nepríslušného Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý bojuje proti niečomu, čo na Slovensku nikdy nebolo, bol to taliansky jav. Mnohí historici, právnici, publicisti i politickí aktivisti majú neskrývanú nevraživosť voči k slovenskej štátnosti, voči pravdivej histórii Slovenska  a Slovákov-Slovenov, obzvlášť v otrockej službe (vedomej či nevedomej) antihumánnym a anticivilizačným silám globálneho parazita o histórii prvej Slovenskej republiky, ktorá si dovolila sluhov úžerníckej mafie odstaviť od riadenia Slovenska, ktoré vtedy zažilo dosiaľ nebývalí rozvoj všetkých oblastí spoločenského života. 

Po štátnom prevrate v roku 1989 nedošlo k dekomunizácii spoločnosti, ani jej hlavy – inteligencie. Po štyridsaťročnej diktatúre trockistickej KSČ s jej apendixom KSS a tridsaťročného panovania „demokracie“ ako najnebezpečnejšieho evanjelia (Romanoff 2022) sa spoločnosť na Slovensku a aj štátne inštitúcie neoslobodili od reliktu komunizmu a nachádzajú sa v rozvrate a chaose v deindustrializovanom štáte po jeho vykradnutí antihumánne a anticivilizačne urobenou privatizáciou podľa pokynov sluhov úžerníckej chazarskej mafie MMF a SB.

Keďže ide o závažný anticivilizačný útoku proti Slovensku a jeho histórii ako aj porušovanie spravodlivosti a slobody prejavu, pre pochopenie je potrebné problém podrobiť kritickej analýze a syntéze v širšom časovom i priestorovom kontexte. Tento problém má dva rozmery – rozmer odborný a rozmer politický. Odborná časť je záležitosťou historiografie, ktorá má prezentovať pravdivú interpretáciu historických dejov, a práva, ktoré  má v zmysle spravodlivosti ako najvyššieho princípu civilizovaného práva rozhodovať na základe objektívneho poznania spoločenských javov. Nuž ako si plní svoju civilizačnú úlohu historiografia a ako právo? Analyzujme najprv odbornú stránku problému ako odzrkadlenie stavu historiografie i práva a potom  politickú stránku tohto problému.

2.Problémy historiografie

Európska a osobitne slovenská historiografia sa zmieta v pohľade na našu minulosť a aj budúcnosť podľa politických zmien (Timura 2018, s. 165), je teda subjektivistická a nevedecká, navyše mnohokrát zrádza svoje profesionálne sociálne poslanie. Sociálnou úlohou historiografie ako aj celej inteligencie tvoriť, akumulovať a distribuovať poznatky (Bláha 1937). Žiaľ, inteligencia najmä v humanitných disciplínach  nepozná svoju sociálnu úlohu, čo je to ďalšie tabu popri tabu o rozkladných silách príslušníkov klanov s dvojitou morálkou, ktoré  hrajú dvojitú hru a rozkladajú spoločnosť ako dediční degeneráti (Klimov 2024; Lina 2004).

Oficiálnu historiografiu robia kozmetickí historici, ktorí nám podsúvajú históriu interpretácií dejinných udalostí ako skutočné dejiny. Profesorské dejiny nemajú nič spoločného s faktami o minulosti, sú duchom profesorov a ich koncepcie – pseudohistorikov, ktorí papagájujú interpretácie podľa momentálnej rozhodujúcej politickej sily v každom štáte. Od nich sa pravdu nedozvieme. Kozmetickí oficiálni historici sú paródiou na objektívnu historiografiu. K otázke objektívnosti historiografie už francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac tvrdil, že: „… sú ľudia, ktorí sa zásadne zdržiavajú za kulisami svetového diania. Preto existujú dve verzie histórie: prvá je určená verejnosti, sfalšovaná ad usum delphini (cenzurovaná, vhodná do učebníc dejepisu), a druhá, tajná, v ktorej sú zaznamenané skutočné príčiny historických udalostí – hanebné príbehy“ (in Gilles 2017, s. 4). Navyše podľa B. Brechta: „Kto nepozná pravdu, je iba hlupák, ale kto ju pozná a navzdory svojmu svedomiu zatajuje, je opovrhnutiahodný zločinec.“ A G. Orwell zdôraznil: „V časoch všeobecnej lži je hovorenie pravdy revolučným činom.“ Kritický sociológ skonštatoval: „Keď chceš poznať skutočné dejiny, nehľadaj ich v učebniciach dejepisu“ (Mikula 2017). A „história diplomacie západných štátov, ktoré sa hlásia k západnej demokracii, je na prvý pohľad históriou nepretržitých zločinov, šialenstva a nešťastia, ktoré postihuje celé ľudstvo“ (W. Churchill in Martirosjan 2008, s. 348). Švajčiarsky historik upozorňuje: „Nespoliehajte sa iba na konvenčné učebnice dejepisu, siahnite po monografiách od odborníkov“ (Ganser 2020, s. 12). Parahistorici akom aj celá humanitná inteligencia vytesnili zásadnú tému hybných síl v dejinách– chazarov či chazarínov a sionizmu i sionistickej buržoázie mimo oblasť svojho záujmu (Lina 2004; Petrov 2023; Dubovský 2023).

Priemerný občan, súc dlhodobo indoktrinovaný predškolským, školským základným i stredným, vysokoškolským a akademickým školstvom, ktoré nevychováva kritického človeka s celistvým videním spoločenských javov, v ďalšom živote v davovo-„elitárskom“ politickom modeli najnebezpečnejšieho evanjelia bohyne „demokracie“ (Romanoff 2022; Bukovský 2022), navyše indoktrinovaný propagandistami ako najhlúpejšou socioprofesijnou skupinou z mediálnej stoky elektronických a printových „fakestreamových“ médií ako „misinformation experts“, je mentálne kolonizovaný manipuláciou jeho vedomia (Kara-Murza 2023). Nemá vybudované kritické myslenie, pátravosť, logiku a ani architektúru súvislostí, ani mozaikové videnie, je v stave kaleidoskopického videnia sveta. Nadto bez celostného vzdelania je právny i politický analfabet, nič nechápe, a preto je ľahko ovládateľný. Metódy pohľadu na históriu sú v priamom rozpore s obrazom skutočných historických udalostí, ktoré sa tu diali a dejú. Sme moderní nevzdelanci. Naši „historici“ píšu o tom, čo bolo, podľa toho, ako si myslia že by to malo byť, alebo podľa toho, ako si to želá ich zamestnávateľ, náboženské alebo politické presvedčenie. Je to často ďaleko od pravdy. My sa dnes všetci musíme zamyslieť nad skutočnosťou, prečo sú ešte stále systematicky zamlčiavame dôležité skutočnosti v našej histórii a ako takéto klamstvá ovplyvňujú našu súčasnosť. Bez toho aby sme poznali vlastnú históriu sa nielenže nedokážeme orientovať v nasej prítomnosti, ale riskujeme aj to, že budúcnosť už nebude patriť našim potomkom.

Pre ilustráciu rozporov medzi oficiálnou historiografiou, ktorou sme boli a stále sme indoktrinovaní, a históriou, objavenou nezávislými odborníkmi, uveďme aspoň niekoľko zlomových trendov vo vývoji európskej civilizácie. Široké publikačné možnosti a internet umožnili prelomiť informačný monopol štátnej moci a kuvikanie systémových pseudohistorikov vďaka kritickým autorom literatúry faktu, ktorí odhalili, že v historiografii došlo k štyrom vážnym ruptúram: 1. v dejinách Európy; 2. v dejinách Slovanov; 3. v dejinách Ruska; 4. v kontinuite prevládajúceho jazyka v Európe (Timura 2018, s. 14, 17, 158). Spolitizovaná interpretácia histórie nám zamlčala napríklad štyri obrovské podvody 20. storočia: 1. Globálneho parazita, ktorý z pozadia rozpútal I. svetovú vojnu (Sutton 2018; Dalton 2019); 2. Skutočných osnovateľov slobodomurárskeho puču a po ňom boľševického prevratu v Rusku v r. 1917 a následnej genocídy ruských kresťanov (Preparata 2020; Drábik 2016); 3. Kto postavil Hitlera a nacionálny socializmus na nohy a nasmeroval ho na Východ (Starikov 2015; Makow 2012); 4. Obraz o utrpení židov v II. svetovej vojne, tzv. holokaust (napríklad Rudolf 2015; Makow 2012; Magát 2020; Duke 2008a). A v 21. storočí je zamlčaná pravda o skutočných vinníkoch pádu dvojičiek v New Yorku 9. 11. 2001 (Makow 2012).

Žiaľ, naša humanitná inteligencia, vrátane prírodovedcov i technických vedcov – ako aj v celom euro-americkom konglomeráte –  nepozná svoju sociálnu úlohu. Humanitná inteligencia objektívne neanalyzuje a nesyntetizuje civilizáciu degenerujúce deje, permanentne zrádza svoje sociálne poslanie v spoločnosti, o ktorom  nemá ani poňatie z dôvodu mantinelov diskusie o spoločenských problémoch, nastavených Frankfurtskou školou neomarxistických dedičných degenerátov (Klimov 2023), de facto Frankfurskou školou degenerácie a hlúposti, ktorá vytvorila mantinely pre diskusiu a tým ďalšie tabu. Preto to nie je skutočná inteligencia. Jediné dielo A. Blahu „Sociologie inteligence, 1937“, podľa ktorého sociologickou úlohou inteligencie je tvorba, akumulácia a distribúcia poznatkov, nie fám, poloprávd, lží a podobne, je neznáme a podľa ostravského sociológa J. Kellera žiadne obdobné dielo ani na Západe nevyšlo (Keller 2010). Popri tabu ohľadne skúmania anticivilizačných síl spoza opony je to jej ďalšie tabu a preto nie je to skutočná inteligencia. Na zradu inteligencie poukázal už v roku 1926 francúzsky vzdelanec chazarského pôvodu v svojom kritickom diele „Zrada vzdelancov“ (Benda 1926). Absenciu kritickej analýzy a syntézy stavu inteligencie, vrátane právnickej, vyplňuje čiastočne dielo „Ján Dubovský, Inkvizícia a smrť právneho štátu v druhej Slovenskej republike, 2023“.

Profesor Weiss ako bádateľ v oblasti inteligencie ako psychologického javu ponúkol aj alternatívne vysvetlenie tristného stavu a zaostávania historiografie i iných humanitných disciplín a neschopnosti humanitnej inteligencie dopátrať sa podstaty javov: „Bádatelia v humanitných spoločenských disciplínach sa málo zaujímajú o podstatu. Sú v priemere menej inteligentní ako vedci v prírodných a technických vedách“ a odhaduje rozdiel na 15 bodov“. Navyše navrhoval forsírovať podporou štátu tých, ktorí sa rozhodli študovať najnáročnejšie disciplíny –  prírodné vedy ako fyziku a matematiku (Weiss 2000), ktoré sú chrbticou vývoja spoločnosti.

Kým úlohou kronikára je zaznamenať historické udalosti, povinnosťou historika je odhaľovať ich príčinné súvislosti a vyvodzovať z nich poučenie pre budúcnosť. Historické poznanie je pritom odpoveďou na určité konkrétne otázky. Navyše pochopenie minulosti nám poskytuje výhľad do budúcnosti, ktorý sa stáva impulzom pre duchovný a spoločenský život. Nuž, ako si plní svoje poslanie inteligencia v humanitných disciplínach vrátane  historiografie a práva?

Treba si uvedomiť, že historiografia nie je veda, lebo nespĺňa ani jeden z piatich atribútov najúplnejšej a najvýstižnejšej definície vedy (Wagner 2007). Historiografia sa borí so subjektívnymi i objektívnymi prekážkami. Zo subjektívnych faktorov sú to predovšetkým zásadné metodologické nedostatky – historiografia nemá k dispozícii nijaké všeobecne prijateľné objektívne kritériá, ako je to v prípade prírodných a technických vied, aplikovateľné na vývojové etapy vyčleňovania a formovania sa európskych vetiev a národov, improvizuje podľa potreby a cieľa a zvlášť podľa toho, ako sa to práve hodí politickej moci. Chýbajú objektívne teoretické zásady, kritériá a princípy filozofie dejín (čo je v ostrom protiklade s prírodnými a technickými vedami), vychádzajúce z analyticko-syntetickej interpretácie poznatkového materiálu o vývoji človeka a ľudského rodu (Timura 2014, s. 130; Máčala 1995, s. 28). Navyše výklad histórie je zaťažený subjektívnosťou interpretujúceho, čo znemožňuje vytvoriť objektívny obraz skutočnosti, nezávislý na subjekte poznávania. Teda je to nutne subjektívna interpretácia. Rozumné stanovisko je: „Najprv treba preveriť historika, kým budeme počúvať jeho slová“ (Mrkos 2012, s. 33). Navyše z porovnania dejinných udalostí a ich interpretácií plynie, že tieto udalosti sú často politikou obrátenou do minulosti. Kto ovláda minulosť, ovláda prítomnosť a kto ovláda prítomnosť, ovláda aj budúcnosť. Na objektívnu prekážku objektivizácie histórie poukázali autori knihy o Mossade (Black a Morris 2001): „Akademický svet bez archívov tajných služieb nemôže náležite porozumieť politike, vojne, diplomacii, terorizmu a medzinárodným vzťahom.“ Sú ľudia, ktorí sa zásadne zdržiavajú za kulisami svetového diania. Preto existujú dva svety, jeden viditeľný a druhý neviditeľný (Estulin 2012).

História nie je učiteľka, ale dozorkyňa, ona neučí, iba trestá za neznalosť úloh. Históriu tvoria ľudia a môže byť pochopená, len keď sa identifikujú jej hlavní protagonisti. Skoro všetko, čo vieme o modernej histórii, vrátane začiatku 21. storočia, je švindeľ (Makow 2012, s. 41). Kozmetickí historici nám podsúvajú históriu interpretácií dejinných udalostí ako skutočné dejiny. Profesorské dejiny nemajú nič spoločného s faktami o minulosti, sú duchom profesorov a ich koncepcie. Humanitná inteligencia v celom euro-americkom konglomeráte neodhalila, že falzifikátori histórie boli už tvorcovia textov zákonov Pentateuchu a Tóry (Kryveľov 1982; Saleh 2001). Na rozdiel od prírodných a technických vied, v historiografii nebol urobený pokus prepátrať dejiny systematicky, ale naopak, na 99 % sa fakty len radia k sebe aditívne (Mrkos 2012).

Sú teda dve skupiny historikov – systémoví historici, ktorí píšu interpretácie dejinných udalostí podľa politického zadania, teda neobjektívne a historici s objektivizujúcim pohľadom na históriu. Z toho plynie, že súdny človek nemôže prijímať výsledky bádania historikov s dôverou, ale s otáznikmi. Preto je potrebné objektivizujúce bádanie pre pravdivú interpretáciu pojmov a objektívnu prezentáciu vývoja civilizácie a ideológií a rôznych náboženstiev.

3.V histórii nevzdelaná nedekomunizovaná politická aktivistka

V prípade ulice Dr. J. Tisa vo Varíne lekárnička Pharm Dr. Ticháková, poslankyňa obecného zastupiteľstva obce Varín, v mesačníku obce Varín s názvom Varínčan č.12/2020 – 1/2021, uverejnila ako infantilne naivná príspevok  o podaní žiadosti na obecnom zastupiteľstve, v ktorom uviedla: „„… preštudovala som množstvo dokumentov, ktoré sa dotýkali osoby Jozefa Tisa, jeho správania a konania ako predsedu vlády, ale aj prezidenta … obrátila som sa na inštitúcie Historický ústav  SAV a Ústav pamäti národa, aby mi poskytli odborné stanovisko k osobe Jozefa Tisa a k prvému vojnovému Slovenskému štátu …  uviedla Stanovisko Historického ústavu, ktoré vypracovali PhDr. Ivan Kamenec, CSc. a PhDr. Michal Schvarc, PhD.“.

Fakty však nepustia. „Keď hovoria fakty, bohovia mlčia“. Tu Tichláková dosvedčila, že aj po „preštudovaní množstva dokumentov“ pravdivá história prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) je pre ňu tabu. Prejavila neznalosť toho, čo sa dialo. Fakty hovoria jasne:  Dňa 13. 3. 1939 napriek naliehaniu Hitlera odmietol Tiso z Berlína vyhlásiť Slovenský štát podľa textu prichystaného Nemcami. Tiso so Sidorom boli jediní politici v Európe, ktorí sa vzopreli Hitlerovi. Slovenský štát vznikol 14. 3. 1939 vyhlásením Snemu Slovenskej krajiny, ktorý sa súčasne pretvoril na Snem Slovenského štátu (Ďurica 2003, s. 391). Slovenský štát vznikol na nátlak Hitlera, bol záchranou slovenského národa pred rozparcelovaním jeho územia medzi fašistické Horthyovské Maďarsko, pronacistické Poľsko a nacistické  Nemecko. Slovenský štát vznikol demokratickejšou cestou, ako vznikla vojnová prvá Č-SR. Z vtedajšieho počtu 50 štátov Slovensko diplomaticky uznalo 31 štátov. Druhá svetová vojna v Európe začala 1.9.1939 napadnutím Poľska nacistickým Nemeckom, teda Slovenský štát vznikol v dobe mieru. Uvedený výrok Tichákovej je lož, a táto lož reprezentuje kvalitu nielen  „dokumentov“, z ktorých čerpala „informácie“, ale aj kvalitu jej inteligencie. V takýchto prípadoch ide výstižné vyjadrenie – inteligencia ako bedňa gitu. Už tu je klamstvo farmaceutky Pharm Dr. Tichákovej. Pravdivostná hodnota jej výroku  v oblasti histórie sa rovná pravdivostnej hodnote výroku v oblasti farmácie, kde má kompetenciu vzdelaním, že do medikamentu sa pridáva arzén.

Ticháková dostala ocenenie Biela vrana a v rozhovore pre Denník N z 19. novembra 2021 uviedla, že„ … podstatné však je to, že prezident totalitného štátu, ktorý nechal vyviesť desaťtisíce vlastných občanov do koncentračných a vyhladzovacích táborov, si žiadnu ulicu nezaslúži“. V jej  prípade sa má jednať o  „niekoľkoročný boj za premenovanie ulice Dr. Jozefa Tisa“.

Podľa štatútu občianskeho združenia Bystriny sa cena Biela vrana udeľuje vzácnym ľuďom v našej spoločnosti, ako ocenenie spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Nuž akej osobe dali ocenenie Biela vrana? Osobe, ktorá sa opierala  o neobjektívne vyjadrenia pracovníkov Historického ústavu SAV, čím sa občianske združenie Bystrina zvrhlo na oceňovanie šíriteľov protislovenských klamstiev. Tým sa zdiskreditovalo  na úroveň politickej agitky v službe protislovenských síl. To  vyvoláva otázku o neodbornosti v histórii aj tohto občianskeho združenia. Kto má uši, oči a medzi nimi mozog vie, kde je pravda.

Tu treba analyzovať katastrofálnu neznalosť nielen politickej aktivistky farmaceutky Pharm Dr. Tichákovej, ktorá je nedostatočne vzdelaná, alebo klame, čo je asi prejavom paranoje ako duševnej poruchy s neschopnosťou chápania alebo diagnózy F 74  – disociovaná inteligencia (Lipták 2024),  t. j. v hlave ako keby boli dva mozgy, jeden normálny a druhý mozog debila, imbecila či idiota. Žiaľ u slovenského obyvateľstva vôbec panuje neznalosť o najnovších dejinách Slovenska a Slovákov. Táto katastrofálna neznalosť, ktorá má korene najprv v šovinistických maďarizačných vládach Uhorska, ktoré nepoznali slovenský národ, pokračovala tvorbou učebníc dejepisu pre Slovákov v „tatíčkovskej“ (kult osoby ako vyšitý) vojnovej prvej Č-SR pod taktovkou podľa českých autorov sionistu a slobodomurára chazarského pôvodu ľavobočka Masaryka/Redlicha (Klimek 1996; Pojar 2017), ktorý neuznal ani slovenský ani český národ a ako profesor sociológie v rozpore s princípmi sociológie vytvoril umelý konštrukt tzv. československého národa na čechizáciu Slovákov. A šírenie mýtov pokračovalo po roku 1944 a najmä po puči trockistickej KSČ ako  apendixom KSS v roku 1948 a po štátnom prevrate v roku 1989.  Ani v podstate slobodné obdobie od roku 1992  do štátneho prevratu v roku 1998 neumožnilo objektivizáciu poznania našich dejín vrátane prvej SR a dôkazom schizofrénie tvorcov druhej SR je fakt, že deň, ktorým začal zánik prvej SR sa stal štátnym sviatkom druhej SR. Takže pravdivá história stále nielen tabu, ale navyše jej odhaľovatelia sú súdne stíhaní a trestaní antihumánne orientovanou a odborne i humánne degenerovanou justíciou.

4.Ako to bolo?

Fakty, že Tiso zachránil slovenský národ, bol proti infiltrácii nacionálneho socializmu na Slovensku,  ako predseda vlády zabránil osobným útokom na slovenských chazarov/židov, ako prezident nemal kompetenciu riešenia problematiky chazarov, tú mala vláda a snem a ako jediný z európskych politikov si  vynútil si právo výnimiek z tzv. židovského kódexu a  zachránil veľa slovenských chazarov/židov. Nakeťasený majetok chazarov chcel  riešiť humánnym spôsobom  odkúpením a aj mnohé ďalšie fakty sú  pre Tichlákovú  terra incognita, hoci už existujú  popri oficiálnej historiografii aj pravdivé diela (napríklad Bielik1993; Ďurica 2003; Ďurica 2017; Vrba 1998). To značí, že nezáujem a duševná lenivosť Tichákovej ju ponecháva na infantilnej úrovni dieťaťa, ktoré verí rôznym rozprávkam a mýtom. V prípade nezáujmu o pravdivú históriu je adekvátne pripomenúť titul knihy prekladateľa kníh z taliančiny do slovenčiny „Nehádžte perly sviniam“. Tým dokázala neznalosť faktov, a pri absencii faktov sa vytvára povera. Povery, lži a polopravdy o prvej Slovenskej republike evokujú potrebu kritickej analýzy dejinných udalostí a literatúry o nich.

Obyvateľstvu je neznáme, že niekoľko týždňov povstania stálo Slovensko vyše 20 000 mŕtvych, vyše 15 miliárd korún hospodárskych škôd, stratu štátnej samostatnosti, genocída slovenskej inteligencie a slovenských proslovenských síl, 5000 tisíc vzdelancov emigrovalo, aby si zachránil život, tisícky odvlečených Slovákov na Sibír – cca 10 000, to je bilancia bystrického puču, ktorý nedosiahol ani jeden zo svojich cieľov (Hoffmann 1996, s. 222; Ďurica 2003; Bielik 1993).

Po relatívne slobodnom vývoji počas prvej SR nastalo po roku 1944 šovinistické česko-benešovsko-komunistické exemplárne zločinné trestanie všetkých slovenských síl ako celku, ktoré viedli úspešne republiku v ťažkom vojnovom období. Nastalo vyháňanie a kriminalizácia slovenských hospodárskych, vedeckých a umeleckých elít, označených za nespoľahlivé živly. Nastala genocída národnej a kresťanskej inteligencie v „oslobodenej“ (najmä od spravodlivého práva) ČSR. Jej najexponvanejšia časť, aby sa vyhla pred neopodstatneným besnením benešovsko-trockisticko komunistickej justície, zvolila ťažký exil a tá, čo zostala, bola perzekuovaná, väznená a zversky týraná ako tzv. reakcionári, kolaboranti, sprisahanci, zradcovia v česko-komunistických žalároch (Rekem 2021). Zberba legislatívne etablovaná dekrétmi občana Beneša ako samozvaného, teda nelegitímneho prezidenta (po abdikácii v roku 1938 bol zvolený za prezidenta až v roku 1946) týrala slovenský ľud. Na Slovensku neboli fašistické strany. Pojem „klérofašizmus“ či „klérofašistický štát“ účelovo a lživo zaviedli trockisti-komunisti a českí benešovskí šovinisti, ktorí schizofrénne zamlčali existenciu českého fašizmu – Národná obec fašistická (NOF) bola česká fašistická politická strana, ktorá pôsobila v období 1. republiky, 2. republiky a Protektoráte Čechy a Morava ( https://cs.wikipedia.org/wiki/Národní_obec_fašistická; Pasák 1999).

Po roku 1945 nastala hrôzovláda. V prvých povojnových mesiacoch vládlo bezprávie, ktoré pokračovalo zvýšeným politicko-mocenským komunisticko-„demokratickým“ totalitárnym bezprávím. Od 2. 6. 1945 slovenskú politiku nerobili Slováci na Slovensku, ale Česi v Prahe. Česko-komunisticko-trockistické šovinistické besnenie nastalo od júna 1945, Husák a celá KSS boli iba „prevodovými pákami“ pražskej KSČ, ktorá si za miestodržiteľa vybrala trockistu-komunistu V. Širokého (Vnuk 2020, s. 165), ktorý bol údajne chazarského pôvodu. Národný front pozostával zo 4 strán a revolučné zákonodarstvo bolo realizované najprv v podobe prezidentských dekrétov nelegitímneho prezidenta Beneša (až do jeho zvolenia za prezidenta 26. 5. 1946), viacnásobného zradcu Č-SR.

Po genocíde slovenskej inteligencie po roku 1944 dvomi politickými subjektmi na čele s právnikmi – KSS na čele s Machiavellim-Husákom („Demokracia“ nie je pre každého) a DS na čele s oportúnnym Lettrichom (Vnuk 2020) a najmä po puči trockistickej KSČ v roku 1948 a po 40-ročnej komunisticko-trockistickej totalitatúre štátostrany nemohla vzniknúť plnohodnotná inteligencia ani humánne kreatívne osobnosti, lebo bol zastavený a tvrdo potieraný intelektuálny vývoj nielen na Slovensku, ale v celej ČSR. Bolo potierané a prenasledované všetko proslovenské. Po roku 1945 začalo Orwellovské prerábanie histórie v hlavnej úlohe s marxizmom, ópiom hlupákov. Ide o marxisticko-trockistický pokus vymazať kresťanskú európsku kultúru z histórie (marxizmus – ideológia, trockizmus – sektárstvo). Robili to českí šovinisti zoskupení okolo viacnásobného zradcu Beneša, ktorí v roku 1948 zradili „demokratické“ Československo spolu s chazarmi v KSČ a jej apendixom KSS, ktoré boli pod ich vedením – Gottwald bol chazarského pôvodu (Klimov 2023) a „na KSČ sa ľudia dívali ako na chazarskú „kile““ (Žiak 1994; Verčík in Bobák 2021).

Po komunisticko-chazarskom puči vo februári 1948 (Žiak 2004; Ďurica 2003; Dubovský 2023) sa k vykynoženiu nekomunistickej inteligencie pridal aj Spolok pre vedeckú syntézu (Bakoš 1995), ktorý zradil princípy vedy a stal sa otrokom antihumánnych a anticivilizačných trockistických síl v KSČ z ideológiou genocídneho Starého zákona. Slovenský národ zostal bez hlavy – slovenskej proslovenskej inteligencie. Červený teror – čecho-trockisticko-komunistické besnenie zosilnelo najmä po roku 1948, páchala ho skupina komunistických vrahov, niektorých odsúdených v procese so  Slánskeho sprisahaneckým centrom. Februárový puč roku 1948 neprišiel zo dňa na deň, bol to Mníchov v druhom vydaní. Do „ľudovodemokratického režimu“ vstupovalo Slovensko po genocíde inteligencie ožobráčené nielen politicky, hospodársky a nábožensky, ale aj kultúrne. Po komunistickom uchopení štátnej moci vo februári 1948 trockistická KSS i ŠtB terorizovali slušných ľudí. Marxizmus zanechal jazyk nenávisti ako hlavné dedičstvo marxistického ľavičiarstva. Významné míľniky našich dejín – 6. október a 14. marec – sú pre parahistorikov červeným súknom, sú neschopní rozlíšiť ani len štát a politický režim,

Slovenská historiografia ani po roku 1989 neprešla očistou. Väčšina historikov v HÚ SAV zotrvávala na protislovenských pozíciách ako pohrobkovia trockistickej KSČ a československej štátnej idey, ba neraz zastávali vyslovene protislovenské postoje (Bobák 2021). Nenastalo čistenie od trockisticko-komunistickej-čechistickej nihilistickej interpretácie udalostí, nenastala dekomunizácia spoločnosti ani inteligencie i napriek pokusom v akademickom prostredí (Dudáš 2011). To predstavuje zradu akademického prostredia, vrátane zrady odborného prístupu HÚ SAV a nastoľuje oprávnenosť ich pôsobenia v štátnych inštitúciách. Intelektuálnu úroveň takýchto historikov odzrkadľuje nemecké príslovie: „Nur tote Fische schwimmen mit dem Strom“ (Len mŕtve ryby plávajú s prúdom). Väčšina historikov nepíše pravdu, pretože by stratili prácu, ako to dokazuje aj viaceré  prípady na Slovensku, napríklad vyhodenie objektivizujúceho historika PhDr. M. Lacka, PhD. z cenzorského Ústavu pamäti národa, de facto Ústavu policajného dejepisectva, ktorý narába s politickým konceptom kolektívnej viny, čo je v rozpore s právom, lebo vina môže byť len individuálna. Tým sa nielen že spreneverili zásadám vedy – hľadať pravdu, dokonca podľa informácií z médií jeho riaditeľ Ján Langoš vydával nepravdivé osvedčenia a obohacoval sa. Podľahnúc protislovenskému cenzorstvu sa z ústavu stáva protislovenská sila.

Stav historiografie na Slovensku odzrkadlil historik A. Hrnko „Dejiny sa nevysvetľujú, dejiny  sa neskúmajú, dejinami nás bijú po hlave“ a to najmä v histórii nevzdelané protislovenské akademické indivíduá. Slovenská oficiálna historiografia zotrváva stále pri neobjektívnej a falošnej interpretácii dejinných udalostí v službe v službe antihumánnym a anticivilizačným riadiacim silám spoza opony – globálneho parazita. Plnohodnotná inteligencia ani humánne kreatívne osobnosti – až na mikroskopické výnimky – nevznikli a ani nemohli vzniknúť ani po  30 rokoch utajenej vlády globálneho parazita (GP) na Slovensku po roku 1989. Veď pravdivá história prvej SR, kde sa začala vytvárať a početne rásť skutočná inteligencia, je stále tabu. De facto my nemáme skutočnú inteligenciu, skôr vidlácku inteligenciu resp. pampersinteligenciu (predposratú).  

V kontraste s podaním protestu proti názvu ulice Dr. Jozefa Tisa nepodala protest voči iným politikom, podľa ktorých sú pomenované ulice i námestia v SR a ktoré sa negatívne prejavili voči slovenskému národu. Ako občianka SR mohla podať protest proti názvom ulíc podľa osoby, ktorá nepoznala slovenský národ a bola na čele štátu ako prezident – napríklad ľavoboček Masaryka/Redlicha (v slovenčine sa ľaboboček označoval ako syn prespanky označením pankhart), ktorého biologickým otcom bol chazarský finančný barón Redlich z Viedne, matka bola moravská Nemka T. Kropáčková, ktorú ako tehotnú vydali za pologramotného kočiša Jozefa Masárika (Kalvoda 1998). Masaryk/Redlich, slobodomurár vysokého stupňa (Klimek 1996) a sionista
(Pojar 2017), nepoznal národ slovenský, ani český, ale ako profesor sociológie vytvoril v rozpore so sociológiou umelý konštrukt národ československý, čo bola vlastne čechizácia slovenského národa. Urobil veľa negatívnych činov, trpel kultom osobnosti (Klimek 1996) a po ňom sú pomenované mnohé ulice  na Slovensku. A v ČR stále trpia na túto sociálnu úchylku a pestujú priam stachanovsky kult Masaryka/Redlicha.  

Víťazné ťaženie sionistov začalo na mierovej konferencii v Paríži, kdepresadili právnu ochranu chazarov ako tzv. národnostnej menšiny, ktorú na konferencii prezentovala americká delegácia. Tzv. Židovská národná rada v Č-SR vyslala na mierové rokovania do Paríža vlastnú delegáciu, ktorá sa pripojila k spojenej sionistickej delegácii Výbor židovských delegácií na mierovej konferencii, utvorenej 25. 3. 1919 zo zástupcov SŠA, Talianska, Palestíny, východnej a juhovýchodnej Európy a zástupcov sionistických síl. Vládna delegácia Č-SR na čele s Benešom uznala chazarov ako národnostnú menšinu, čo znamenalo splnenie čestného sľubu Masaryka daného americkým sionistom. Bola to vo svete najväčšia zrada  vládnucej inteligencie. Bezprecedentné uznanie chazarskej národnosti bolo v ústave z 29. februára 1920, prijatej nevoleným ale menovaným národným zhromaždením, vďaka ktorému sa Č-SR stala prvou krajinou, ktorá priznala ideologicko-vierovému spoločenstvu chazarov štatút národnostnej menšiny ako v jedinom štáte v Európe, a to bez udania jazyka svojej národnosti (!?!) a nemuseli byť ani členmi chazarskej obce, na čo sa liberálne zahraničie pozeralo s údivom (Jelinek 2009, s. 183). Svetový unikát zrady na občanoch nielen Č-SR, ale vôbec na civilizácii, ktorú rozvracia práve chazarská mafia s ideológiou rasistického genocídneho Starého zákona.

Česko-Slovensko bolo vystavené na slobodomurárskych ideách a bolo nimi celkovo ovládané. Koncom 19. storočia globálny parazit prijal dve koncepcie – premeniť zlé chazarstvo na národ a zachovať zlé chazarstvo ako mafiu, t. j. ponechať ich „vyvoleným národom“ (Petrov 2023, s. 62). Vybral si k tomu umelo skonštruovaný štát – vojnovú prvú Č-SR. Masaryk začal spolupracovať so sionistami v rámci Stredoeurópskej únie, ktorá sa ustanovila v New Yorku v októbri 1918 a Masaryk bol zvolený za jej predsedu (Pojar 2017, s. 168). Hlavnou požiadavkou amerických sionistov bolo uznanie tzv. židovskej národnosti a zástupcov sionistických síl.

V  skutočnosti politika Prahy voči Slovensku bola kolonialistická od vzniku vojnovej prvej Č-SR, čo dokladuje výrok „Slovensko bude naší koloniální zemí“ (Ottov obchodný slovník, II. vydanie, 1925, s. 1217). Slovenský národ i český národ v „obrezanej“ prvej Č-SR i „obrezanej“ terajšej Českej republike žili a žijú v kolektívnom bezvedomí súc stále ohlupované masarykovským mýtom najmä z politických a akademických kruhov humanitných disciplín vrátane mainscreamových (tzv. mainstreamových) médií (Klimek 1996; Bartoš 2015).

Objektivizujúce diela o Tisovi napísali  „Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi „ (Vrba 1998) a historik profesor M. Ďurica „Jozef Tiso – Životopisný profil“ (Ďurica 2017). V prípade J. Tisu ide o štátnika, ktorý sa vzoprel Hitlerovi a zachránil slovenský národ, i keď sa dopustil určitých chýb. A z neznalosti pravdivej histórie  usvedčili nielen Tichákovú, HÚ SAV, Ústav pamäti národa, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov ale aj v histórii nevzdelanú justíciu aj traja historici. Preukázali ich nielen nevzdelanosť a nekompetentnosť v najnovšej histórii Slovenska, navyše  ignorancia a nezáujem o  fakty navrhuje, že ide o kognitívnu neschopnosť resp. o kognitívnu impotenciu, alebo paranoju resp. resp. o diagnózu F 74 – disociácia inteligencie, t. j. akoby bili v hlave dva mozgy, jeden normálny a druhý mozog debila, imbecila či idiota. (Lipták 2024).

Ku historickým súvislostiam sa vyjadrili objektivizujúci historici PaedDr. PhDr. Ladislav Moravík, doc. PhDr. Ivan Mrva, PhD. a historik Anton  Hrnko, PhD., ktorý sa vyjadril aj k právnym a historickým súvislostiam.

Vysokoškolský pedagóg, učiteľ dejepisu a výchovy k občianstvu PaedDr. PhDr. Ladislav Moravík, jej v liste uviedol. „Práve fakty, ktorými chcete ľudí presvedčiť, sú skôr lžami, osobnými pocitmi a nepochopením historických súvislostí. Dr. Jozef Tiso nikdy nedal žiadny priamy rozkaz či podnet na vyvezenie kohokoľvek zo štátu na čele ktorého stál. Niet o tom jediný relevantný dôkaz“.

Historik docent Mrva uviedol: „Keď by som sa mal vyjadriť ku stanovisku k osobe dr. Jozefa Tisa historikmi I. Kamencom a J. Švarcom z Historického ústavu SAV, pravdu povediac, iné som nečakal. Na prvom prezidentovi Slovenskej republiky a  jeho verejnej činnosti  nenašli nič pozitívneho, hodnotenie zostavili len z negatívnych javov, vytrhnutých z kontextu doby a v stanovisku sa kumulujú len otrepané frázy a dezinformácie. Historický ústav SAV  bol ideologickým pracoviskom  Ústredného výboru Komunistickej strany  a aj  po politických zmenách predovšetkým v oblasti slovenských dejín 20. storočia  mnohí pracovníci ďalej rozvíjajú tézy petrifikované minulým režimom, najmä však pri hodnotení osobností  Slovenskej ľudovej strany,  neskôr (Hlinkovej SĽS),  autonomistického hnutia  a Slovenského štátu, resp. republiky v rokoch 1939-1945.  Tieto  tendencie zosilneli po roku 2000, keď  Ústav opustili  starší pracovníci, ktorí zažili  režim 1. Slovenskej republiky alebo sa  dokonca stretli  s prezidentom Tisom  a mali  na  SR i jej prezidenta svoj vlastný názor vyplývajúci z osobných poznatkov.  

Už prvá veta  hodnotenia dr. Tisu je  účelová a bez reálneho základu: „Ak postavíme osobu J. Tisa na pomyselné  váhy histórie a berieme do úvahy všetky dobové dokumenty, jeho postava sa javí v negatívnom svetle „. Tých dobových  dokumentov je nesmierne veľa a vo väčšine z nich sa Tiso javí v pozitívnom svetle. Zostavovateľ  dvojdielnej  zbierky dokumentov  Jozef Tiso – prejavy a články (1913-1945) I. a II. diel Ladislav Suško  sa mi priznal, že  ako evanjelik a odchovanec bývalého režimu  mal k Tisovi rezervovaný vzťah, no tri roky zbieral jeho články, prejavy a ďalší materiál a pozorne ich čítal. Jeho  názor  na  prvého slovenského prezidenta sa  diametrálne zmenilo, považoval  ho za hlboko sociálne cítiaceho človeka, humánne založeného, veľkorysého aj voči svojim politickým odporcom. Z iniciatívy J. Tisa sa dňa 20. novembra 1938 konal Deň slovenskej lásky jednoty a zmierenia.

Aj samotní autori hodnotenia použili lož, keď uviedli: „Je priam nepochopiteľné, že ešte po Hitlerovej smrti, už z emigrácie, poslal (Tiso ) novému nemeckému kancelárovi Karlovi Donitzovi začiatkom  mája 1945 telegram s ubezpečením, že slovenský štát (vtedy už nejestvujúci) potvrdzuje vernosť Veľkonemeckej ríši, ktorá tiež už zanikla. Je zarážajúce, že spoluautor hodnotenia I. Kamenec v Tisovej biografii   Tragédia politika, kňaza a človeka z roku 1998 na strane 123 hodnotí tento telegram ako pochybný, nejestvujúci a ja hovorím, že bol ako mnohé iné  dokumenty dodatočne vymyslený. Už táto skutočnosť potvrdzuje, že autori stanoviska  sa sami usvedčili z tendenčnosti a zaujatosti.

Za tieto nepopierateľné úspechy, ktoré znamenali krach čechoslovakizmu, teda českej hegemónie aj do budúcnosti  už  roku 1941 z Londýna  Benešovci svojim bratislavským priaznivcom poslali odkaz, že „Tiso musí viset“,  okrem neho i Mach, Čatloš, Tuka, Sivák Sokol a ďalší exponenti Slovenskej republiky. To už propaganda maľujúca Slovenskú republiku a jej prezidenta  najčernejšími farbami pracovala naplno a neprestala takto pracovať dodnes.

Samostatné Slovensko bolo v tieni Nemecka, čo je pochopiteľné vzhľadom na okolnosti európskeho politického vývoja.  Bolo viazané ochrannou zmluvou  z marca 1939. Jozef Tiso pri jej  koncipovaní vo Viedni  však odolal nemeckému tlaku a nebol ochotný  súhlasiť s umiestnením nemeckých posádok  na celé územie Slovenska, dokonca už chcel z rokovania odísť a Hitler popustil. Režim, ktorý zastrešoval Tiso politických odporcov zapojil do verejného života a do budovania nového Slovenska.  Na Slovensku nebol z rozhodnutia súdov, či  iných štátnych orgánov nik  popravený a to napriek vojne, sabotážam a organizovaniu podzemného hnutia. V neutrálnom a mierovom Švajčiarsku popravili v rokoch 1940-1945 17 ľudí. Nie je pravdou, to čo napísali  autori   hodnotenia, že  J. Tiso diskrimináciu a perzekvovanie židov  podporoval nielen podpisom príslušných zákonov, ale aj verbálne svojim prejavmi.

Prezident sa pri súkromnom rozhovore zmienil, že rozdať tých pár plieškov Nemcom stálo za záchranu Bystrice, Brezna a Zvolena  pred  skazou  a množstva ľudí pred smrťou. Generál Höffle chcel za vyvraždenie nemeckej vojenskej misie popraviť tristo rukojemníkov z Martina a zničiť tri hlavné hniezda odporu podobným spôsobom ako  to Nemci práve  robili  vo Varšave. Tiso  dôrazne žiadal, aby zmenil svoje rozhodnutie a keď generál prejavil ochotu, ale len v prípade prezidentovej aktívnej účasti na slávnostnom defilé,  Tiso návrh na kompromis prijal.  Hovorí sa, že ak niekto zachránil čo i len jeden život, akoby celé ľudstvo zachránil. A tak  za 30. október 1944  patrí Jozefovi Tisovi vďaka, aspoň dodatočne.   Tie masové hroby sa  plnili obeťami nemeckých bezpečnostných síl od novembra 1944, dovtedy masové hroby sa plnili obeťami rôznych partizánskych samozvancov, Sklené (190 dedinčanov) , Magurka, Poníky, Kováčová a iné.  Kde to len bolo možné, J. Tiso zasahoval, aby zmiernil represálie v réžii, na Silvestra 1944 osobnou  intervenciou  zachránil pred popravou 10 bystrických rukojemníkov, bol medzi nimi aj dr. Nábělek.  To nebola ojedinelá udalosť. V žurnalistike  platí zásada  získať aspoň dva nezávislé  zdroje, tak by sa malo postupovať aj v tomto prípade, lebo Hist. ústav SAV  nemá monopol na pravdu ani objektivitu. Musíme si uvedomiť , že vývoj dal Tisovi za pravdu. Spolu s Hlinkom stál na čele zápasu za národnú emancipáciu, samobytnosť a zvrchovanosť, z čoho potom rezultoval 14. marec  1939  a v konečnom dôsledku  aj 1. január  1993. 

Za súčasných pomerov by mu to na Slovensku neprešlo, lebo systematicky, organizovane sa ničia, odstraňujú a vandalsky  znehodnocujú  hmotné pamiatky súvisiace s J. Tisom.  (Hrob, miesto narodenia, zmienka o účinkovaní v Rajci v Bánovciach atď.) Z iniciatívy pani lekárničky je teraz na rade aj Varín“.

Teda lož sa stala  princípom nielen práva na Slovensku (Dudáš 2011), ale aj vykladačov histórie z Historického ústavu SAV. Niektorí z nich pôsobia ako sekta oslíkov s dvojitou morálkou, užitočných ako  otrokov globálneho parazita. Práve tento ústav dlhodobo tvrdí, že v boji proti fašizmu na území Slovenska išlo o obhajovanie slovenských záujmov, čo je zvrhlá sofistika. Obdobne to bolo v prípade neobjektívnych výpotkov pracovníkov trockistického Ústavu marxizmu-leninizmu, ale aj justície (Dudáš 2011). To, že títo pracovníci HÚ SAV ignorovali literatúru kritických autorov, postupovali subjektívne, neodborne a protivedecky, prejavili sa ako cenzori, pristupovali v rozpore s vedeckou metodikou skúmať všetky aspekty javu a hľadať pravdu. Robia ideológiu a politiku, nie vedu, spreneverili sa vede. Tieto činy ich zaraďujú medzi degenerované osoby s dvojitou morálkou, škodné, protivedecké a protislovenské sily v HÚ SAV. Keby sme my v prírodných a technických vedách pracovali  ako zmienení pracovníci, ľudstvo by doposiaľ žilo v jaskyniach. Možnú príčinu nevedeckého prístupu nielen historikov ale celej humanitnej inteligencie reflektoval vyššie uvedený profesor a bádateľ v oblasti inteligencie ako psychologického javu (Weiss 2000).

Teda občianske združenie Bystrina dalo ocenenie osobe, ktorá na základe účelových klamstiev robila „niekoľkoročný boj za premenovanie ulice Dr. Jozefa Tisa“. Bola nielen nedovzdelaná v histórii, ani sa o to nesnažila napriek existencii objektivizujúcej literatúry a zaštiťovala sa „inštitúciami Historický ústav  SAV a Ústav pamäti národa“, pričom Historický ústav SAV prefíkane zotrváva naďalej pri  neobjektívnom hodnotení prvej Slovenskej republiky a jej činiteľov a navyše s metódou klamstva a Ústavu pamäti národa, založeného mojím konškolákom z EF SVŠT v Bratislave, vtedy beatnikom, je ústavom len policajného dejepisectva a v civilizovanom štáte nemá nárok na existenciu.

5. Odborné zlyhanie nedekomunizovanej  justície a jej politický aktivizmus

Ak fakty a tvrdenia nie sú presné, vytvára sa povera. Ak hovoria fakty, bohovia mlčia. Do roku 1945 bolo striktne oddelenie politických a kriminálnych činov. Politických odsúdencov bolo možné kritizovať i chváliť. Po prepustení neboli spoločnosťou ostrakizovaní. Ale ak niekto bol odsúdený za kriminálny trestný čin, jeho spoločenská izolácia bola horšia ako samotný trest. S takou osobou si už žiaden slušný človek za jeden stôl nesadol. Otec Hany Ponickej bol sudcom za bývalej republiky i za prvej Slovenskej republiky. Súdil vždy podľa práva. Keď však videl, čo sa deje po roku 1945, odmietol súdiť a požiadal o penzionovanie (in A. Hrnko, https://skspravy.sk/komentare, 17.1.2025).

V rámci prokurátorsko-policajného výkladu dejín sa vykonštruovali tie najohavnejšie obvinenia, vynútené doznania, krivé svedectvá atď. Politici, prokurátori, policajti a sudcovia boli hlavnými deformátormi výkladu mnohých stránok povstania. Historici už len ako papagáji si osvojovali to, čo vykonštruoval mocenský aparát. Boli  to učenliví papagáji hrajúci sa na vedcov (Ďurica 20017, s. 652).

„Upozornenie prokurátora JUDr. Peter Mihála z Generálnej prokuratúry SR na porušenie zákona vo veci Pamätnej tabule Jozefa Tisa v obci Oščadnica“ je dôkazom, že prokurátor Mihál použil gumový paragraf zákona č.487/2013 Z. z. o protifašistickom odboji, postavený na pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a  „zhltol aj s navijákom“ neobjektívne a klamlivé tvrdenia uvedených inštitúcií. Môže sa síce formálno-právne zaštiťovať  tým, že sa opieral o stanoviská len účelovo vybraných inštitúcií, no nemôže sa vyviniť z ignorovania legislatívy, ktorá nariaďuje povinnosť objektívne a teda pravdivé  preskúmanie podnetu – skutku. A súd skúma skutok, vychádza zo zásad, ktoré sú v ústave. Prokurátor i správny súd postupovali politicky účelovo, ignorujúc iné inštitúcie, napríklad Historický odbor Matice slovenskej, a keďže to neurobili, postupovali proti duchu legislatívy, teda ju porušili, čo navrhuje myšlienku, že spáchali trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Na základe objektívnych informácií by prokurátor i správny súd došli k inému rozhodnutiu. Navyše neexistoval právny titul, aby krajský správny súd vstúpil do originálnej ústavnej právomoci obce Varín. Prokurátor, ktorého nezaujíma pravdivý stav vecí, neslúži spravodlivosti, stáva sa nepriateľom spravodlivého a civilizovaného práva, zástancom „pästného práva“ z obdobia spoločnosti v dobe kamennej, protoprávnym eunuchom a pre takýchto prokurátorov sa zaužívalo slangové označenie prokurvátor – prokurátor, ktorí „kurví“ právo. Ignorujúc objektívne poznanie a rozhodovanie takíto prokurvátori a sudcovia pôsobia ako justiční žoldnieri, ako užitoční oslíci. V širšom geopolitickom uvažovaní to nastoľuje otázku, či sa nejedná užitočných oslíkov ako bojovníkoch cudzej mocnosti.

Upozornenie prokurátora JUDr. Peter Mihála z Generálnej prokuratúry SR na porušenie zákona vo veci Pamätnej tabule Jozefa Tisa v obci Oščadnica, sú právne účelovo naskladané vety s gramatickou skladbou, schvaľujúcou popieranie objektívneho zobrazenia skutočnosti. Je to právna sofistika ako vyšitá, ktorá prevracia právo v neprávo a neprávo v právo. Ide tu zjavne o typické profesionálne zdeformovanie právnikov – neschopnosť objektívne posúdiť spoločenské javy a ich súvislosti zdravým sedliackym rozumom, ale s klapkami na očiach, napodobňujúc tak poštárskeho peja-koňa s klapkami na očiach.

Historik Hrnko skonštatoval: „Po dlhom období sme sa opäť vrátili do obdobia, keď o našich dejinách rozhodujú prokurátori a sudcovia – aktivisti. Rozhodnutie Krajského správneho súdu je aktivistické najmä z toho dôvodu, že prednedávnom bol prijatý zákon o nežiadúcich názvoch verejných priestranstiev. Zákon – bez obdoby v zákonodarstve iných štátov s veľmi gumovým charakterom – síce takéto názvy zakázal, ale neurobil to spätne. Teda zákonodarcom zjavne neprekážali názvy ulíc v čase prijatia existujúce. Teda neexistoval právny titul, aby správny súd vstúpil do originálnej ústavnej právomoci obce Varín. Asi tak možno hodnotiť rozhodnutie Krajského správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa stotožnil s názorom prokurátora Petra Mihála, podľa ktorého musí byť nežijúca osobnosť, po ktorej je nazvaná ulica, vnímaná výrazne pozitívne. Aký právny obsah má “vnímanie výrazne pozitívne”? Anton Hrnko odporúča Žilinkovi, aby neriešil otázky slovenských dejín. „Záverom si dovoľujem odporučiť generálnemu prokurátorovi, aby neriešil otázky slovenských dejín, ale venoval sa skutočným problémom Slovensku“(https://skspravy.sk/, 8.7.2024). Tým usvedčil generálneho prokurátora, že generálna prokuratúra prekročila oblasť svojho pôsobenia na oblasť, v ktorej nemá kompetenciu.

Navyše v rozpore s poslaním generálneho prokurátora nekoná v iných záležitostiach ako bolo napríklad mlčanie a nekonanie v prípade napadnutia Slovenska biozbraňou covidu. Aká škodná je generálny prokurátor Žilinka, keď generálna prokuratúra mlčí pri trestnej činnosti policajtov, vyšetrovateľov, sudcov, advokátov, politikárov a žurnalistov ?! Žilinka nepozná svoje povinnosti resp. ich ignoruje, čím nielen porušuje svoje pracovné povinnosti, ale navyše to evokuje otázku, či tým nepácha trestnú činnosť zneužitia právomoci verejného činiteľa.  Pre Slovensko smrtiaca činnosť generálneho prokurátora. Sterilná prokuratúra na Slovensku sa stala v zmysle spravodlivého práva iba nečinnou optickou výplňou právneho systému.

Gumová formulácia zákona bez definície či presnejšieho vymedzenia pojmu robí zákon hmlistým (aký to rozdiel od prírodovedných a technických zákonov!) ako potenciálnu službu extrémistickým anticivilizačným silám finančnej chobotnice chazarskej či inej svetovládnej mafie, pretože vládna moc v predklone pred týmito silami môže označiť za tento pojem hocičo, čo vyhovuje týmto silám. Stavať právo na gumovom zákone je ako stavať dom na piesku. Extrémne vágne formulácie väčšiny právnych nástrojov umožňuje stíhať za čokoľvek. Gumové zákony sú obdobou stredovekého „rúhania sa“ – katolíckej-marranos inkvizície s jej honom na čarodejnice. Inkvizícia je najsadistickejší spôsob vynucovania nepravdivých priznaní mučením. Inkvizícia je antihumánnny, anticivilizačný, zločinecký patologický prejav vatikánskej (katolíckej) cirkvi a marranos, zavedený najvyšším klérom talárovej šľachty v stredoveku, uskutočňovaný najmä pomocou marranos (prekrstení chazari) na čele s Torquemadom a inými. Zaviedli Torquemadove mučiarne – napríklad rozžeravený železný pavúk na odtrhávanie ženských ňadier, ozubené kliešte na pomalé rozdrvenie varlát, kropidlo s roztaveným olovom na obnaženú kožu, trhanie nechtov, mučidlo na zdieranie kože zaživa, naťahovanie na škripec – trhanie tela zaživa a podobne (Browser 2003, s. 45, 85, 125). Božie súdy a inkvizícia boli od samého začiatku obyčajným barbarstvom pomätených psychopatov. Bolo to najdlhšie trvajúce zverstvo legalizované zákonom. Inkvizícia je antihumánnny, anticivilizačný, zločinecký patologický jav vatikánskej (katolíckej) cirkvi, zavedený najvyšším klérom talárovej šľachty v stredoveku. Svätá inkvizícia bola najdokonalejším najrozšírenejším a najdlhšie trvajúcim zverstvom legalizovaným zákonom, akú kedy zaznamenala história (Browser 2003, s. 102, 128). Mučenie bolo právoplatné od r. 1252, kedy ho schválil pápež Inocent IV. – až do nového kódexu kanonického práva v r. 1917 (Browser 2003, s. 102). Inkvizičné prenasledovanie sa nedotklo marranos.

Napriek pokroku vo vede v sfére práva pokrok nenastal, modernizácia sveta 20. storočia na rozdiel od vedy a techniky ho obišla (Ferko 2000). Čo sa týka legislatívy, tá je v druhej SR prehustená antihumánnymi a anticiviliačnými gumovými zákonmi, ako sú: Podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, Výroba extrémistických materiálov, Rozširovanie extrémistických materiálov, Prechovávanie extrémistických materiálov, Hanobenie národa, rasy a presvedčenia, Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti, Podnecovanie, hanobenie a vyhrážanie osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu. Gumové zákony vnieslo do justície pseudokresťanské KDH (spolu s SDKU a slúžnovským ANO slovenského Nemca) svojím ministrom pravosúdia Lipšicom (podľa investigatívnej novinárky J. Telekiovej a iných chazarského pôvodu z klanov s dvojitou morálkou – Teleki 2022; MacDonald 2002) rekodifikáciou trestného zákona v roku 2003 a Ficov Smer (spolu s koaličným HZDS) ich v roku 2008 anticivilizačne potvrdil ďalšou rekodifikáciou trestného zákona (Dudáš 2024). To je dôkazom, že tzv. pravica i tzv. ľavica sú napojené na idey globálneho parazita. Hranie sa na pravicu a ľavicu je len divadlo pre masy podľa plánov globálneho parazita.  

A prax justície dokazuje jej schizofrénnosť vo využívaní týchto dystopických zákonov, ktorých náplň  prináležia do občianskeho práva. Keď tieto gumové zákony porušujú politikári, žurnalisti a iní z klanov s dvojitou morálkou (napríklad Šebej, Šoltész a iní), justícia mlčí a navyše ich chráni, trestné podania sú opakovane odmietané. Ak však ide bielych, ktorí odhaľujú pravdu ohľadne spoločenských javov a kritizujú rozvratné sily s dvojitou morálkou v spoločnosti, justícia je aktívna a v najnebezpečnejšom evanjeliu „demokracie“ (Romanoff 2022), v ktorom sudca je ultimatívny rozhodca (anticivilizačný stav práva),  pácha  politické procesy nielen s politikmi (Kotleba, Mazurek, Mizík a iní), žurnalistami (Telekiová, Rostas a iní, komunikačné prostriedky ako rádio Frontinus a iné ), navyše aj s bádateľmi a vedcami (Magát, Dudáš a iní). Tým len dokazuje, že plní jednu z úloh uvedených v publikácii „Kniežatá zloby“, odhaľujúcej plány globálneho parazita: „najdôležitejší je úrad spravodlivosti“ (Helebrandt 1991, s. 8). A v svojej nevyškolenosti, rurálnej nevedomosti a nerozhľadenosti v geopolitike ani nevediac, že je užitočným oslíkom globálneho parazita (Lina 2004; Petrov 2023).

Že existuje mafia v talároch, ktorá zneužíva gumové zákony na páchanie trestnej činnosti zneužitia právomoci verejného činiteľa,  dokázala investigatívna novinárka J. Telekiová, ktorá bola roky stíhaná nezákonne. Až 320 sudcov a viac ako 120 prokurátorov zdokumentovala novinárka J. Telekiová (Telekiová 2022). Súčasná vládna koalícia (spoločne s politicky angažovanými policajtmi, sudcami a prokurátormi) je viditeľne schopná doslova čohokoľvek. Súdy namiesto presadzovania ústavy a zákonov systematicky právny štát likvidujú. Sudcovia sa zaradili do zástupu prívržencov bezprávia. Hlupáci rozhodujú, čo je právne a správne (Drgonec 2021, s. 226). Právnici sú najväčší porušovatelia zákonov.

Na rováš prokuratúry uviedol docent Drgonec. „Prokuratúra takmer nikdy nerobila to, čo by mala, ani jeden z prokurátorov sa nezaujíma o zákonnosť a dôvodnosť textov legislatívy“ (Drgonec 2021). Sterilná prokuratúra na Slovensku sa stala v zmysle spravodlivého práva iba nečinnou optickou výplňou právneho systému. To je zrada funkcie prokuratúry. Generálni prokurátori krytím trestnej činnosti vyrábajú zločincov a páchajú trestnú činnosť zneužitia právomoci verejného činiteľa.

To, že generálny prokurátor nekoná pri závažných trestných činoch, najmä počas koronafašizmu v rokoch 2020 – 2023, a prokurátori prekvalifikovávali trestné oznámenia na sťažnosti a tým znefunkčnili  prokuratúru, navrhuje myšlienku o dohode medzi Žilinkom a jeho navrhovateľom na post generálneho prokurátora,  príslušníka klanov s dvojitou morálkou ako dedičných degenerátov (a nimi je, žiaľ, prerastená celá riadiaca štruktúra štátu a preto je Slovensko v chaose ), že Žilinka ako GP  nebude stíhať zločinov. Jeho nečinnosť a krytie trestnej činnosti prokurátorov, sudcov, vyšetrovateľov, advokátov, policajtov, politikárov a žurnalistov je pre Slovensko katastrofálna. Znefunkčnil prokuratúru. Nie je to protištátny čin páchania trestnej činnosti zneužitia právomoci verejného činiteľa? 

Keby generálny prokurátor Žilinka plnil svoju povinnosť, nebol by tu žiaden corona fašizmus v rokoch 2020 – 2023 s cca 40 000 nadúmrtiami. Navyše generálna prokuratúra urobila nezmysel – „zosúladila“ zákon s nezákonnosťou. Mikasove vyhlášky sú nezákonné, no podľa generálnej prokuratúry treba ich dodržiavať. Absolútnou absurditou a anarchiou už v generálnej prokuratúre je rozhodnutie JUDr. Černej z generálnej prokuratúry, že hoci Mikasove vyhlášky UVZ trpia deficitom právomoci, nemajú zákonnú právomoc, teda sú nulitné, no treba ich dodržiavať (Krajníková, IR Sobodný vysielač 2023)!?! Sú to prokurátori impotenti či prokurvátori. To už je na úrovni psychiatrickej diagnózy F 74 (Lipták 2024). Polícia a prokuratúra vedome znásilňujú a porušujú právo. Prezidentka, ústavný súd, prokuratúra i súdy tolerujú porušovanie dokonca ústavy v prípade kovidového „zákonodarstva“. Právna debilita pracuje v celej prokuratúre,  je to vrchol právnej debility. Generálna prokuratúra sa stala politickým orgánom v službe rozkladných síl spoločnosti, teda nepriateľom spoločnosti.  Prokuratúra a súdy sú spolitizované, hluché a slepé. Nastala absurdná situácia v justícii. Právnici sa živia porušovaním práva. Je to Augiášov chliev v justícii (Dubovský 2023).

Treba konštatovať, že poznanie vlastných dejín nemôže byť trestnou ani protispoločenskou činnosťou, že poznanie musí byť objektívne a zahrňovať svetlé aj tmavé stránky dejín. Poznanie má byť objektívne, avšak justícia v nevedomej či vedomej službe antihumánnym a anticivilizačným silám spoza opony umelo prenáša problém historiografie a poznania vlastných dejín do roviny trestného práva. Dobové rozhodnutia bez riadneho historického prehodnotenia nemôžu byť bázou akéhokoľvek súdneho rozhodnutia, pretože súd nemá odbornú kompetenciu na posudzovanie historických javov a v zmysle spravodlivého práva sa nemôže opierať o jednostranné neobjektívne či zavádzajúce resp. klamlivé tvrdenia politických či ideových inštitúcií, teda  neobjektívnych vyjadrení inštitúcií.

Pre ilustráciu manipulovania s históriu a právom prokurátora generálnej prokuratúry Mihála, s ktorého upozornením sa stotožnil Správny súd v Banskej Bystrici, porovnajme aspoň niektoré jeho výroky s faktami:

1. „…na porušovanie ustanovení § 4 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a), písm. f) zákona č.487/2013 Z. z. o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (ďalej aj ako „zákon o protifašistickom odboji“), ku ktorému došlo v postupe obecného zastupiteľstva obce Oščadnica konkrétne jeho nečinnosťou spočívajúcej v neodstránení pamätnej tabule Jozefa Tisa“.

Ad protifašistický odboj a Slovenský zväz protifašistického odboja: 

Jeden z vynikajúcich nemeckých historikov fašizmu prof. Ernst Nolke v svojom obsiahlom historicko-filozofickom diele, v ktorom predstavuje vznik a pôsobenie fašistických režimov  v Európe, Slovensko vôbec nepočíta k takýmto režimom (Noltke in Ďurica 2017,s. 488).

Temer presná definícia fašizmu je, že fašizmus je vláda úzkych finančných a korporátnych špičiek. Fašizmus je politický, nie štátotvorný konštrukt. Politický systém v prvej Slovenskej republike: Už názov Slovenská republika implikuje zásadný odpor voči akémukoľvek totalitárnemu systému, vrátane socialisticko-nacionalistickej (NSDAP) Hitlerovej tretej ríše. Ústava sa obsahom tak líšila od nemeckej, že jej schválenie vyvolalo podráždené reakcie nemeckých reprezentantov na Slovensku. Už prvé slová – kresťanská inšpirácia celého štátneho zriadenia svojím obsahom naviazala na základné štruktúry ústavy predošlej Č-SR, z ktorej prevzala charakteristické črty moderných „demokracií“ ako klasické delenie štátnej moci, zodpovednosť vlády i jednotlivých ministrov parlamentu, presne vymedzila právomoc prezidenta atď. Navyše uviedla zásady sociálnej spravodlivosti a adoptovala stavovské zriadenie podľa aktuálnych pápežských encyklík Rerum novarum a Quadragesimo anno. Prvá SR bola právnym štátom a podľa ústavy kreovaných najvyšších orgánov štátnej moci republikou a to parlamentnou. Mala všetky právne znaky štátu a právnu formu republiky. Kresťanské zásady a verejný poriadok boli základnými kameňmi prvej SR (Ďurica 2003; Špiesz 1992; Ondrejka 2007). Režim prvej SR podľa Ústavy nebol fašistický, ale demokraticko-autoritatívny. Takže na Slovensku nebol fašistický režim, a teda nemohol byť ani protifašistický odboj. Fašizmus je jav čisto taliansky, predmetom činnosti „Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov“ je podľa názvu oblasť Talianska, nie Slovenska. Ide tu o typické ideologické benešovsko-trockisticko-komunistické mätenie pojmov. Tým protislovenskí aktéri dokázali, že nerozumejú problematike, ktorú majú riešiť.

 2. „ … bojom za národné oslobodenie a proti fašizmu vyvrcholil Slovenským národným povstaním …“

Ad fašizmus a Slovenské národné povstanie:

Keďže na Slovensku de facto nebol fašizmus, nemohol byť ani boj proti fašizmu. Je to primitívna nálepka na boj proti slovenskej štátnosti. Neuveriteľné sprisahanie proti Slovensku začalo hromadnou vraždou 27. 8. 1944 v Brezne nad Hronom a vraždou nemeckej Ottovej misie v Martine. Politická chyba Tisovho krídla bola, keď nevedeli, čo robiť, nerobili nič (Murín 1991, s. 60). Bystrické povstanie bolo povstanie 8 českých a čechoslovakistických generálov a štábnych dôstojníkov v slovenskej armáde na čele s Homolom, veliacim vojenským jednotkám na Slovensku (Špiesz 1992, s. 150; Perný 2015). Bystrické povstanie organizovali neslovenské zložky odboja – moskovské vedenie KSČ a slobodomurár Beneš (Klimek 1996) so svojou klikou z Londýna, ktorý mal styčného dôstojníka v Banskej Bystrici, vybaveného vysielačkou a peniazmi. Nebolo ani národné, lebo bolo obmedzené na teritórium niekoľkých okresov najmä stredného Slovenska, na rozdiel od Juhoslávie, kde povstali národy. Do povstania bolo Slovensko ostrovom pokoja v ťažkých vojnových časoch. Povstanie prinieslo vojnu na Slovensko, bola to samovražda. Slovenská vláda svojich oponentov nestrieľala, preto slovenský národ nepovstal.

Katastrofa pre Slovensko pokračovala 27. 8. 1944 vraždou 24 členov Ottovej vojenskej misie v Martine a vraždou v Ľubochni – partizáni prepadli 20-člennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov aj s telefonistkou a napriek tomu, že sa im tí vzdali, všetkých ich pred hotelom Fatra zavraždili. Tiež lžou čechoslovakistického dôstojníka slovenskej armády podplukovníka Miroslava Vesela, ktorý v rozhlase na podporu puču vyhlásil 30. augusta, že Nemci zrušili Slovenskú republiku a uväznili prezidenta Tisa. Slovenskí komunmisti a „čechoslováci“ premenili niektoré časti slovenského územia na jatky. Následne nastalo vyvražďovanie nemeckého obyvateľstva partizánmi na Slovensku a perzekúcia ľudí v štátnych službách ako aj členov HSĽS. Nastal nekontrolovateľný ozbrojený banditizmus, beštiálne mučenie. Partizáni rabovali ako bandy zlodejov a teroristov, mnohé ich tábory boli brlohy ožranstva a prostitúcie, ako sa vyjadril člen KSS G. Husák. Dielo Petra B. Podolského, „Povstanie roku 1944: bolo národné, slávne, užitočné?, 2021“ odhaľuje utajený obraz partizánskeho hnutia a prináša komplexný súhrn prípadov partizánskych zločinov a masových hrobov, vraždenie slovenských občanov nemeckej národnosti (Bielik 1993; Vrba 1998, Nemčok 2021, Podolský 2021).

Vyslovené zločiny: masové hroby, strieľanie zajatcov, brutálne zásahy proti nevinnému civilnému obyvateľstvu, uplatňovanie princípu kolektívnej viny, to všetko sa neskôr pardonovalo zákonom č. 115/1946, prijatým Dočasným národným zhromaždením 8. 5. 1946 a zákonom č. 255/1946. Sklabiňa bola prvou obcou, kde partizáni začali vykonávať masové vraždy (dva masové hroby: prvý s 119 zabitými civilnými osobami a druhý s 21 mŕtvymi). Nasledovalo bratovraždenie, stovky a stovky prípadov partizánskych a povstaleckých vrážd, násilia a teroru. O popravách rozhodovali štáby vedené sovietskymi dôstojníkmi – politickými komisármi. Masové hroby sa našli na viacerých miestach Slovenska – Kováčová, Horná Mičiná, Klenovec, Petržalka, Sklené, Ľubochňa, Liptovská Lúžna, Partizánska Ľupča, Tomášovce pri Lurčenci, Bzince pod Javorinou a Vihorlat (Bielik 1993; Vrba 1998, Nemčok 2021, Podolský 2021). Niekoľko týždňov puču stálo Slovensko asi 20 000 životov a obrovské materiálne škody. Protištátne povstanie priviedlo nemeckú okupáciu, ktorá priniesla ďalšie obete a obnovila deportácie, ktoré postihli takmer 12 000 chazarských osôb (Salner 2000, s. 143), no chazari protizmyselne oslavujú povstanie a šíria „fake  news“ o existenci prvej SR. Po vypuknutí puču nastalo na Slovensku dvojvládie až do apríla 1945. Češi na čele so slobodomuráskym intrigánom a viacnásnásobným zradcom ČSR (Dubovský 2023), ideovým tvorcom Mníchovskej dohody (Kosatík 2021) Benešom (Klimek1996) s podporou trockistickej KSČ na čele s chazarom K. Gottwaldom (Klimov 20245) pomocou právnych popravčích kománd stvorili mytológiu tzv. SNP a systémoví parahistorici ako duchovní eunuchovia to iba papagájovali.

3. „ … verejne vystupuje proti extrémnym silám propagujúcim nacionalizmus, šovinizmus, rasizmus, antisemitizmus, neofašizmus,neonacizmus, neoľudáctvo a xenofóbium…“

Ad extrémizmus a antisemitizmus:

Extrémizmus (lat.) – všeobecne záľuba v extrémoch. Pojem extrémizmu zaviedlo do trestného zákona KDH ministrom Lipšicom v roku 2003 rekodifikáciou trestného zákona bez toho, aby tento pojem definovalo, čo je právnická tupina. A Ficov ľavičiarsky Smer ďalšou rekodifikáciou trestného zákona v roku 2008 tento pojem ako právni hochštapleri ponechali. NR SR prijala v roku 2008 novelu trestného zákona, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 300/2005 Z. z., vypracovaný „expertmi z KDH“ na čele s ministrom pravosúdia a vicepremiérom D. Lipšicom, ktorý zaviedol do legislatívy pojem extrémizmus. Definícia pojmu však chýbala. Dňa 1. 12. 2008 bol doručený vládny návrh zákona (ČPT 858), navrhovateľ: vláda (Ministerstvo spravodlivosti SR). V dôvodovej správe je podpísaný Harabin. Návrh zákona aj dôvodová správa obmedzuje slobodu slova dovtedy nevídaným spôsobom (https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=858), a to vágnym gumovým ideologickým paragrafom 422 o tzv. extrémizme. Prezident Gašparovič, docent trestného práva, novelu zákona nepodpísal a v svojom Rozhodnutí prezidenta č. 1999-2009-BA zo 14. 5. 2009 namietal, že pojem extrémizmu nie je definovaný a kritizoval nedostatočné vymedzenie extrémizmu a namietaný konflikt so zásadou právnej istoty a nie je jasné, čo sa týmto pojmom má dosiahnuť. Významné bolo, že Harabinovu novelu po jej schválení parlamentom vetoval prezident Ivan Gašparovič s odporučením, aby ju Národná rada neschválila. Predseda vlády Fico, docent trestného práva, a jeho kamarila zo sociálnej demokracie – sociálnodemokratický valec (sociálna demokracia je naviazaná na rovnaké idey ako slobodomurárstvo, len o tom nevedia) totalitárne prevalcoval principiálne pripomienky prezidenta (Dudáš 2024). Nastal chaos a anarchia v práve. Následne nastal machiavellizmus práva – justície a politiky.

Skutočným extrémizmom sú stanoviská a činy, ktoré sa odlišujú od systému, ktorý je založený na humanitných princípoch, prirodzenom práve človeka i neodňateľných ľudských právach, práve slobody a rovnosti pred spravodlivým zákonom. Najčastejšie sa slovom extrémizmus označujú občianske postoje a politické strany, hnutia, ktoré nie sú v súlade s panujúcim establishmentom. Rovnako však môžeme hovoriť o extrémizme v oblasti práva, žurnalistiky, ekonomiky a podobne. Prijatie zákona o tzv. extrémizme, de facto extrémistického zákona o tzv. extrémizme, je v rozpore s čl. 26, 2. hl. ústavy. To predstavuje právnický superextrémizmus jeho navrhovateľov, právnikov vo vláde, a schvaľovateľov v NR SR už od roku 2003. V materiálnom právnom štáte by takýto hmlistý zákon ani nemohol byť prijatý a navyše pokus o takýto zákon by bol trestne stíhateľný ako trestný a protiústavný čin proti slobode slova.

Jednoznačné definovanie pojmov je nevyhnutné na uchopenie a pochopenie reality, ako to dokazuje úspešný vývoj prírodných a technických vied počnúc prvým systematikom Aristotelom – na rozdiel od mnohých humanitných disciplín s ich vágnymi prípadne nedefinovanými pojmami, akým je napríklad v novodobej inkvizičnej legislatíve využívané a zneužívané vyprázdnené slovo antisemitizmus (Kriwaczek 2010; Kľosov 2021). Podstatné meno „antisemitizmus“ sa prvýkrát objavilo v roku 1865 v Rotteck Welckeschen Staatslexikon. Antisemitizmus – je to vnútorne vyprázdnený pojem, ktorý sa používa na odpútanie pozornosti od skutočného diania. Propagandisti účelovo nazvali antijudaizmus ako antisemitizmus, čo je pojem účelový a nevedecký, vhodný na prihlúplu propagandu, nie na rozmýšľanie (Ferko 2000, s. 46). Pozornejšie čítanie historických a politických prác, ale i moderných európskych slovníkov, odhaľuje nepretržitú migráciu významov v rámci hraníc termínov a pojmov, najmä tých, ktoré sú určené, aby vysvetľovali premenlivú sociálnu realitu a celkom zahmlili hlboké rozdiely medzi minulosťou a súčasnosťou“ (Sand 2015, s. 45). K takým slovám patrí vyprázdnený pojem antisemitizmus.

Antisemitizmus je  preto vnútorne vyprázdnený pojem, ktorý sa používa na odpútanie pozornosti od skutočného diania. Propagandisti účelovo nazvali antijudaizmus ako antisemitizmus, čo je pojem účelový a nevedecký. Pojem „antisemitizmus“ sa prvýkrát objavil v roku 1865 v Rotteck Welckeschen Staatslexikon. Jeho vynález bol neskôr chybne pripísaný nemeckému novinárovi Wilhelmovi Marreovi. V skutočnosti znamená prejavy proti Semitom. Podľa viacerých vzdelancov aj chazarského/židovského pôvodu je takto používaný pojem antisemitizmus de facto vyprázdnený pojem, pojem bez obsahu (pozri napr. Makow 2012; Dudáš 2017), pretože súčasní chazari/židia nie sú semiti. Pojem antisemitizmus je de facto vyprázdnený pojem, pojem bez obsahu (pozri pozri Koestler 1976; Kriwaczek 2005; Saleh 2002; Sand 2015; Kľosov 2021). Na nápad hlavnej slobodomurárskej lóže B´nai B´rth na zakrytie zločinov sionizmu vhodila ADL (Anti-Defamation League- – Liga proti ohováraniu) do diskurzu ako zbraň proti bielym slovo s vyprázdneným obsahom  antisemitizmus (Gračeva 2023, s. 179).

Semiti – podľa oxfordskej encyklopédie slovo semita sa vzťahuje 1) na semitské národy a etniká – príslušníci semitských kmeňov ako Kanaančania, Asýrčania, Féničania, Egypťania, Arabi; 2) semitské jazyky ako jazyky týchto etník a národov. Chazari/židia nepatria k semitským národom ani etnickým pôvodom ani nesemitským jidiš jazykom či ladino jazykom (pozri Koestler 1976; Kriwaczek 2005; Saleh 2002; Sand 2015; Kľosov 2021). Je to ideologický konglomerát rôžnych siekt osôb z rôznych národov. Adekvátne označenie je chazari, pretože pôvodní Chazari sa stali záchrancami retrospektívneho talmudizmu a dnešní chazari sú zmiešaní aj s proselytmi (Klimov 2023). Dnešné chazarstvo je pseudonárod, pseudoetnická menšina, ktorá nasala v priebehu storočí aj množstvo proselytov – cudzincov, ktorí prijali mocenskú ideológiu rasistického genocídneho Starého zákona; občas aj celý národ, ako to bolo v prípade Chazarov (Vnútorný prediktor 2011, s. 195, 297, 491 ; Kľosov 2021).

Prví falšovatelia histórie boli tvorcovia Starého zákona (Kryveľov 1986), čo je zbierka uctievaných predsa však primitívnych legiend, ktoré sú pritom dosť detinské. Jeho tvorcovia  vykradli predchádzajúce civilizácie a dali im svoje interpretácie i mená (Saleh 2001). Tvorcovia Starého zákona – klérus a pisári „vinkulovali“ pre jeho vyznavačov rasistický princíp vyvolenosti a nadvlády nad všetkými neexistujúceho tzv. izraelského národa, (ktorý zanikol v 9. storočí pred n. l. pod  Asýrskou nadvládou a je teda fantáziou – pozri Saleh 2001),  čo je v elementárnom rozpore s prírodou, ktorá nevytvára „vyvolenosť“. Krvilačný Starý zákon je plán skupinovej morálky, ktorý obsahuje pokyny na vraždenie, rabovanie, genocídu, zotročenie celých národov a ovládnutie sveta (Dawkins 2016, s. 206, 340). Starý zákon priam srší xenofóbiou, tvrdým rasizmom (Ferko 2000, s. 170). Starý zákon je v pravom zmysle ich celá literatúra (Chamberlain 2011, s. 90). Pritom jahvisti nemali vlastné umenie, vedu, remeslá a ani najmenší znak civilizácie (Saleh 2001, s. 4; Richardson 1997). Jahvistická (tzv. židovská, čo je mätúci pojem – pozri Dudáš 2017)) kultúra a identita spočíva na kmeňovej štruktúre. Chýba jej jasná koncepcia univerzalizmu a mieru (Hecht-Galinski 2012, s. 215). Jahvistická kultúra je len akousi subkultúrou nášho civilizačného okruhu. Začala sa rozvíjať len nedávno po chazarskej (skutočný pôvod dnešných jahvistov –pozri Koestler 1956; Kľosov 2021) liberalizácii. Prínosy chazarov sú vlastne prínosy kultúrneho prostredia, v ktorom žili a tvorili, pretože sociálna fosília jahvizmu/talmudizmu/judaizmu je opakom pokroku ľudstva, skôr jeho retardáciou, ustrnutím v ideologicko-religióznej neuróze (Bartoš 2014, s. 186).

Starý zákon je sprisahanie proti ľudstvu a všetky ideológie na ňom založené musia byť v  civilizovaných štátoch postavený mimo zákon, lebo ohrozujú ľudstvo anticivilizačným chaosom a rozvratom v protiklade s humánnym bytím, ktoré ľudstvu priniesol Grécky zázrak už v 6. storočí pred n. l. (Duke 2008; Duke 2008a;Dudáš 2017; Dubovský 2023).

Antisemitizmus ako politická nálepka funguje stopercentne. Antisemitizmus a antirasizmus sú kódové slová proti bielym a táto animozita je namierená proti bielym. Je to v podstate anti-európska ideológia (Pape 2014). „Semitizmus“ a „antisemitizmus“ sú dve páky jedného mechanizmu, ktoré ovláda jeden pán (svetové zákulisie) (Petrov 2023, s. 257). Je to útok na slobodu slova, svedectvo ideologického a právnického superextrémizmu

Podľa izraelského profesora Shahaka sú chazari (tzv. židia) uzavretou spoločnosťou, ktorá používa „antisemitizmus“ na umlčanie kritiky a judaizmus je primitívne, materialistické, autoritárske krédo. Pritom najzúrivejšímí antisemitmi bývajú práve sami chazari (Shahak 2002). Antisemitizmus sa používa aj ako účinná zbraň proti každému politikovi, mediálnemu reportérovi, politickému aktivistovi, hercovi/herečke a každému, kto sa odváži spomenúť čokoľvek o pokrivenom jahvizme a jeho genocídnom bohu, čokoľvek o zrade dvojitých občanov pro-sionistických amerických chazarov

Európska definícia antisemitizmu – agentúra pre základné práva Európskej únie vznikla v r. 2007, jej predchodca bolo Európske centrum pre monitorovanie rasizmu a xenofóbie (založené v r. 1997). Agentúra zaviedla v r. 2004 definíciu antisemitizmu nasledovne. „Antisemitizmus je vytváranie takého svojského obrazu o chazarstve, ktorý je vhodný na to, aby vyjadril nenávisť proti nemu. Slovné a fyzické prejavy a formy antisemitizmu môžu byť namierené proti chazarom  alebo bielym, proti ich osobnému vlastníctvu, taktiež proti inštitúciám a náboženským inštitúciám chazarskej komunity“ (Drábik 2016, s. 373). Táto tzv. definícia je prejavom cenzúry a totálnej popletenosti navrhovateľov a schvaľovateľov. Navyše ignoruje útoky proti pravým Semitom, Arabom.

4. „Jozefa Tisa je nutné nepochybne považovať za predstaviteľa režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii. Dopustil činov, ktoré spočívali v používaní násilia, represií alebo iných foriem porušovania ľudských práv voči jednotlivcom alebo skupinám občanov. Inými slovami, Jozef Tiso ako najvyšší funkcionár Slovenskej republiky z rokov 1939 a 1945 páchal nacistické zločiny.

Ad fašistická ideológia alebo nacistická  ideológia a páchanie zločinov Dr. J. Tisa.

Vďaka Tisovej kresťanskej politike až do bystrického protištátneho puču z augusta roku 1944 Slovensko žilo ako keby žiadna vojna nebola (J. Čarnogurský, Dimenzie č. 1/2025, s. 40).  

Lekár chazarského/židovského pôvodu MUDr. Hoffmann uviedol, že preskúmaním archívov na Slovensku, v Prahe, Berlíne, Paríži Vatikáne a inde, zistil, že dr. Tiso svojím prístupom, prácou v spojitosti s chazarskou problematikou mal postoj objektívny, spravodlivý, ktorý zodpovedá všetkým zákonom humanizmu, ale i kresťanského mysliteľa a katolíckeho kňaza. Nebol na nijakej listine vojnových zločincov. Hlavný prokurátor Izraela dr. Gideon Hausner, ktorý preskúmal s celým svojím aparátom všetky európske i svetové archívy, všetky ustanovizne, ktoré mali do činenia s deportáciami chazarov, prehlásil, že nikde sa nenašiel, ani neexistuje dokument, ktorý by potvrdil, že dr. Tiso bol vojnový zločinec. Jeho meno sa nenachádza na nijakej takej listine (Hoffmann 1996). Nikde nie je dokázané, že by Tiso bol iniciatívne autorom dajakého skutku, ktorý by mal za priamy následok deportácie chazarov (Ďurica 2017, s. 481).

Obvinenie, že Tiso patril medzi vojnových zločincov, opakujú niektorí nedekomuinizovaní kozmetickí historici a mediálne kurtizány doteraz. Neberú do úvahy, že Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny definovala 33 činov, ktoré sa pokladali za vojnové zločiny. Od decembra 1944 do 31. marca 1948 spracovala a vyhotovila 60 listín, na ktorých je 36-tisíc mien vojakov a politikov, ktorí sa dopustili vojnových zločinov. V tomto oficiálnom medzinárodnom dokumente sa nenachádza meno ani jedného Slováka, teda ani meno prezidenta J. Tisa (www.snn.sk).

Osočovanie Tisa – ako vojnového zločinca je zákerná lož trockistických komunistov a československých protislovenských síl, pretože

a) Hlavný prokurátor Československej federatívnej republiky JUDr. Tibor Böhm z pozície svojho úradu vyhlásil, že prezident Dr. Jozef Tiso nie je vojnovým zločincom;

b) Hlavný prokurátor štátu Izrael Gedeon Hausner prehlásil po preštudovaní dokumentov, že na základe dokladov z celoštátnych a bezpečnostných, najmä nemeckých, musí potvrdiť, že prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom;

c) Dr. Simon Wiesenthal, univerzitný profesor, nositeľ Nobelovej ceny za mier, riaditeľ chazarského „Centra pre odhaľovanie skrývajúcich sa nacistov s celosvetovou pôsobnosťou“ osobne vyhlásil toto: „Osobnosť Dr. Jozefa Tisu je pre mňa z hľadiska vykonávania jeho prezidentskej funkcie – nezaujímavá. Pretože ja sa zaoberám vojnovými zločincami a Dr. J. Tiso ním nebol“.

Tisovo riešenie chazarskej otázky bolo v súlade s jeho sformulovanými hlavnými zásadami Slovenského štátu: prirodzené právo, sociálna spravodlivosť, právo namiesto násilia, mravnosť nadovšetko, nadradenosť národa nad štátom, vernosť tradíciám, osobná nezištnosť od dvoch starých rodičov vlády. V prvom rozhlasovom prejave 15.3.1939 zabránil svojvoľným reakciám verejnosti na protislovenskú a antihumánnu činnosť chazarov: „Nech si nikto nenárokuje chazarskú otázku vybaviť sám. Hocijaké samozvané zásahy do riešenia chazarských vecí sú neprípustné a vláda najprísnejšie zakročí“ (Ďurica 2003, s. 393). Nezávislosť Tisa a jeho krídla pri riešení chazarskej otázky bola príčinou zásahu A. Hitlera v Salzburgu 28. 7. 1940. Tukova skupina vo vláde vyšla v ústrety Nemecku a poslala časť chazarov do pracovných koncentračných táborov nacistického Nemecka v Poľsku na práce závodoch spolupatriacich aj chazarským (tzv. židovským) sionistickým priemyselníkom a bankárom zo SŠA, časť bola chránená v slovenských pracovných táboroch a časť bola chránená prezidentskými výnimkami (Sutton 2018; Starikov 2015). Zápas prezidenta proti infiltrácii nacizmu na Slovensku predstavuje kresťansko – sociálny program Tisa, ktorý bol v priamom rozpore s národným socializmom – socialistickým nacizmom, ktorý sa na Slovensku neujal (Vrba 1998; Ďurica 2003).

Predseda autonómnej vlády Slovenska J. Tiso začiatkom januára1939 prijal na osobitnej audiencii reprezentantov tzv. Židovskej ústrednej úradovne. Tiso im odporučil organizovať vysťahovanie do Palestíny s prísľubom vládnej pomoci. Tú istú delegáciu prijal aj minister školstva J. Sivák a šéf propagandy A. Mach (Ďurica 2003, s. 381). Slovenská autonómna vláda odporúčala chazarom dobrovoľné vysťahovanie do Palestíny. Ešte aj po vyhlásení Slovenského štátu Slovenská národná banka disponovala valutami na presun sionistickým organizáciám do Jeuzalema v hodnote asi 160-tisíc dolárov (Ďurica 2003, s. 385). Predvídaví chazari začali opúšťať Slovensko. Išli najmä do Palestíny. Tak ich odišlo zo Slovenska asi 8 000 (Ďurica 2003, s. 376). 2. – 13. 5. 1940 sa zišla v Liptovskom sv. Mikuláši sionistická konferencia Slovenska (Jelinek 2009, s. 295). Dňa 25. 5. 1940 prezident Tiso odmietol požiadavku A. Macha na radikálne riešenie otázky chazarov (Ďurica 2003, s. 414). Ohľadne arizácie – obmedzovanie nadmerného hospodárskeho vplyvu chazarov/židov sa realizoval odkúpením, lebo mali prakticky hospodársky monopol – cca 3,6 % chazarov vlastnilo 38 % hospodárstva, nadobudnutého všelijakými zákonnými i nezákonnými spôsobmi ( Kálal 2017; Vrba 1998; Ďurica 2003).

Zmocňovací zákon ako ústavný zákon č. 210 z 3.9.1940 preniesol na predsedu vlády  všetku zodpovednosť za všetky protichazarské opatrenia (Ďurica 2017, s. 438). Tzv. židovský kódex – 9. 9. 1941 vláda vydala nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení chazarov (tzv. židovský kódex). Týmto boli všetky dovtedajšie právne predpisy o chazaroch zrušené, iba § 255 priznával prezidentovi právo udeľovať výnimky. Prezident toto nariadenie nikdy nepodpísal. Katolícki biskupi na porade 7. 10. 1941 v Nitre tzv. židovský kódex odmietli a odsúdili (Ďurica 2003, s. 429). V korešpondencii nemeckého veľvyslanca v Bratislave sa našiel spis, ktorý nadriadenému orgánu oznamuje, že prezident Tiso prešiel cez rozum, keď vydal 9000 výnimiek, čo si nedovolila žiadna hlava štátov pod nemeckým vplyvom. Zachránil pred deportáciou viac ako 32 tisíc chazarov (Vrba 1998). Zastavené transporty– keď na žiadosť slovenskej vlády ohľadne návštevy slovenskej delegácie v nemeckých pracovných táboroch Nemecko v r. 1942 nereagovalo, prezident Tiso zastavil vysídľovanie chazarov zo Slovenska.

Úradná správa slovenskej komisie, ktorú tvorili prezidiálny šéf ministerstva vnútra Dr. Izidor Koso, predseda UHÚ Augusín Morávek, notár Július Pečúch.župný veliteľ HG Krchniak a nemecký poradca Albert  Smagon so svojím, nadriadeným Fietrom Wislicenzm, ktorá 9.7.1941 navštívila chazarské pracovné tábory v Hornom Sliezsku, Sosnowice, Bendzin, Dombrowa, kde už bolo sústredených asi 90 000 chazarov, zápisnične zreferovali, že chazari tam majú svoju samosprávu, ich záležitosti rieši rada starších, verejný poriadok zaisťuje ich vlastná chazarská poriadková služba … dozor nad ich prácou vykonávajú chazarskí dozorcovia, ktorí nemusia pracovať a sú lepšie platení (in Ďurica 2017). Táto informácia koreluje s nasledovou informáciou chazarského autora v nacistických táboroch. O táborových podmienkach v nacistických koncentračných táboroch v Nemecku sa vyjadril profesor V. E. Frankl (chazarského pôvodu), ktorý bol tri roky väzňom v Osvienčime, Dachau a iných táboroch „… o prominentých kápov – väzňoch, ktorí ako zmocnenci mali zvláštne privilégiá… v skutočnosti sa mnohí kápovia mali lepšie v koncentračných táboroch než počas celého ich predchádzajúceho života… kápov, samozrejme, vyberali spomedzi tých väzňov, ktorých osobnosť dávala prísľub, že sa budú na dané procedúry hodiť, a keď nespĺňali, čo sa od nich očakávalo, okamžite ich degradovali“ (Frankl 2011). Beneš na základe dvoch nezávislých prameňov skonštatoval dňa 11.11.1942: „ nič nenasvedčuje, že by Nemci pripravovali plán totálnej likvidácie chazarov. Podľa údajov, ktoré mám v súčasnej dobe k dispozícii, taký plán zrejme neexistuje“ (Ďurica 2017, s.477).

Dr. Tiso nikdy nepodpísal nariadenie č. 198/1941 z 9.9.1941 o právnom postavení chazarov/židov, známy ako „Židovský kódex“. Naopak, „vyhradil si vsunutie § 256, ktorý priznával prezidentovi republiky právo udeľovať výnimky spod ustanovení tohto vládneho nariadenia. Som za obmedzenie ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5% občanov vlastnilo temer 50 % národného majetku, ale neľudskosť zamietam! I váš kódex. Podľa dokumentu z 30.6.1942, ktorého autorom bol nemecký „poradca pre otázky chazarov“ Dieter Wisliceny, zostalo na Slovensku vďaka výnimkám prezidenta Tisa 35 000 chazarov (Dučák 2024). Zatiaľ čo v susednom Protektoráte sa popravovalo ako na bežiacom páse, na Slovensku za Tisova režimu nebola prevedená ani jedna poprava pre politické delikty. Tresty smrti sa dávali výlučne v neprítomnosti, takže žiadne politicky motivované popravy tu de facto v priebehu druhej svetovej vojny neboli spáchané. Popravy osôb, ktoré boli zapojené do povstania, mali na svedomí výlučne nemecké orgány. Ako uviedol historik Rychlík, počet perzekvovaných osôb v priebehu druhej svetovej vojny v Slovenskej republike bol pomerne nízky v porovnaní s inými Nemcami okupovanými štátmi či inými nemeckými satelitmi (Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko), ale i „v porovnaní s represáliami komunistického režimu po roku 1948“ (Dučák 2024).

Tzv. židovský kódex vydala vláda dr. Tuku 10. 9. 1941 vo forme vládneho nariadenia bez podpisu prezidenta. V porovnaní s chazarskými zákonmi Nemecka a iných štátov – Taliansko, Francúzsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko – mal exkluzivitu v dvoch bodoch – právo priameho zásahu prezidenta udeliť výnimku a druhý potvrdzoval platnosť predtým udelených výnimiek. Tiso udelil okolo 10 000 výnimiek chazarom, a ak to boli 4-členné rodiny, tak išlo o záchranu cca  40 000 ľudí. Dr. Beňuška, sekretár nitrianskeho arcibiskupa dr. K. Kmeťa, podal podrobnú správu o návšteve dvoch rabínov u arcibiskupa, aby vplýval na prezidenta, aby zotrval vo funkcii, lebo jeho odchod by mal pre židov katastrofálne následky (Murín 1991, s. 111, 118, 419).

Hitler sa vyjadril, že čo chazari vyviedli Nemecku v roku 1918, budú musieť odpykať … s ich násilným vysťahovaním na Východ na nútené ťažké práce (Ďurica 2017, s. 460, 466) kritickí autori to potvrdili (Rudolf 2015; Magát 2020).

Tisova záchranná akcia – po bystrickom povstaní, iniciovanom skupinou čechoslovakistických dôstojníkov v Banskej Bystrici v súlade so smernicami Beneša v Londýne, bolo na území banskobystrickej oblasti 15 000 zajatých slovenských povstalcov a partizánov. Tisovi sa podarilo dosiahnuť u Hitlera, že:

1. vojaci nebudú odvlečení do nemeckých koncentračných táborov, ale budú ponechaní na Slovensku.

2. 300 slovenských rukojemníkov zaistených pri vypuknutí povstania nebude zastrelených, Hitler udelí im na požiadanie milosť, čo sa aj stalo.

3. Hitler odvolá svoj rozkaz, aby leteckým bombardovaním sa zrovnali so zemou 3 slovenské mesta: Banská Bystrica, Zvolen, Brezno, ako trest za povstanie.

4. Hitler prisľúbil, že v ďalších fázach boja na území Slovenska nemecké vojsko bude maximálne šetriť životy a majetok Slovákov (Moriak 2016). To boli dôvody vyznamenávania nemeckých vojakov Tisom – pliešky vs. záchrana ľudí a majetku. Nepriatelia Slovenska a protislovenské extrémistické médiá o tom poslušne mlčia ako užitoční idioti.

Po relatívne slobodnom vývoji počas prvej SR nastalo po roku 1944 šovinistické česko-benešovsko-komunistické exemplárne zločinné trestanie všetkých slovenských síl ako celku, ktoré viedli úspešne republiku v ťažkom vojnovom období, vyháňanie a kriminalizácia slovenských hospodárskych, vedeckých a umeleckých elít, označených za nespoľahlivé živly. Nastala genocída národnej a kresťanskej inteligencie v „oslobodenej“ (najmä od spravodlivého práva) ČSR. Jej najexponovanejšia časť, aby sa vyhla pred neopodstatneným besnením benešovsko-komunistickej politickej justície, zvolila ťažký exil a tá, čo zostala, bola perzekuovaná, väznená a zversky týraná ako tzv. reakcionári, kolaboranti, sprisahanci, zradcovia v česko-komunistických žalároch (Rekem 2021). Zberba legislatívne etablovaná dekrétmi občana Beneša ako nelegitímneho samozvaného prezidenta (po abdikácii v roku 1938 bol zvolený za prezidenta až v roku 1946) týrala slovenský ľud. Pojem „klérofašizmus“ či „klérofašistický štát“ účelovo a lživo zaviedli komunisti a českí benešovskí šovinisti, ktorí schizofrénne zamlčali existenciu českého fašizmu – Národná obec fašistická (NOF) bola česká fašistická politická strana, ktorá pôsobila v období 1. republiky, 2. republiky a Protektoráte Čechy a Morava (https://cs.wikipedia.org/wiki/Národní_obec_fašistická; Pasák 1999).

Právne myslenie po roku 1945 nadväzovalo na stav práva vo vojnovej ČSR, kde režim Masaryka a Beneša bol akousi obnovou “osvietenského absolutizmu” z obdobia prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu. Republika za Masaryka a Beneša nebol právny štát, právo bolo korumpované vedením štátu a slúžilo mu. Súdy plnili priania vládnucej kliky (Krystlík 2012). Beneš používal machiavellistické spôsoby pri znemožňovaní a odstraňovaní svojich odporcov (Čarnogurský 1992, s. 75). Mená Masaryk a Beneš by mali byť spojované skôr s Rothschildovcami ako s „Československom“ (Klimek 1996). Väčšina z členov českej vlády boli členmi slobodomurárskej lóže v Prahe, ku ktorej patril aj Karvaš (Čarnogurský 1992, s. 188).

Prezident Beneš vyslal 16.9.1938 do Paríža ministra J. Nečasa s prísne tajným a nepublikovaným poslaním s požiadavkou, aby Francúzsko a Veľká Británia ponúkli Hitlerovi územie ČSR 46 tisíc km štvorcových aj s 2 miliónmi českých Nemcov (J. Cholínsky in Dudáš 2017, s. 308; Kosatík 2016) a tým sa stal ideovým spolutvorcom Mníchovskej dohody. Politický krach ČSR znamenal Mníchovský paliatívny diktát (oficiálne Mníchovská dohoda) o nás bez nás na rokovaní v Mníchove štyrmi štátmi – Nemecko, Veľká Británia, Taliansko a Francúzsko (spojenec ČSR) 28.10.1938. Bol to dôkaz politickej naivity a katastrofálneho krachu československej politiky, určovanej Masarykom a Benešom už od r. 1918 s mylnou koncepciou orientácie na jeden štát Francúzsko, čo spôsobili izolovanosť ČSR v Európe. A Beneš po Mníchovskom diktáte abdikoval a zbabelo ušiel do zahraničia (Dudáš 2017, s. 306).

V rokoch 1945 – 1948 bolo vytvorené a fungovalo retroaktívne súdnictvo v celej Č-SR, bolo zdeformované a znamenalo pomstu, vraždu. Retroaktivita súdnictva, zakázaná v materiálnom právnom štáte, bol akt politickej pomsty, lebo sa nemožno previniť proti zákonu, ktorý neexistuje. Sloboda a nezávislosť súdu od vládnej moci, obe však kontrolované kontrolnou mocou, je elementárnym predpokladom i tej najprimitívnejšej predstavy o práve a spravodlivosti. Tzv. ľudové súdnictvo na Slovensku bolo záležitosťou SNR a Povereníctva spravodlivosti podľa nariadenia č. 33/1945 SNR z 15. 5. 1945 ako vykonávateľov vôle viacnásobného zradcu ČSR a slobodomurára vysokého stupňa (Dubovský 2023) a ttrockisticke KSDĆ na čele z chazarom K. Gottwaldom (Klimov 2024). Podľa tohto nariadenia proti rozsudku niet odvolania. Justičný vrah prokurátor/prokurvátor anjel smrti Rašla to reflektoval v svojej docentskej habilitačnej práci z roku 1969 „Ľudové súdy ako forma mimoriadneho súdnictva“.

Tzv. ľudové súdnictvona Slovensku nebolo ľudové, ale bolo záležitosťou SNR a Povereníctva spravodlivosti podľa nariadenia č. 33/1945 SNR z 15. 5. 1945. Anjel smrti A. Rašla patril medzí tých prokurátorov, ktorí úzko spolupracovali so Štátnou bezpečnosťou. Rašla patril do okruhu blízkych spolupracovníkov G. Husáka. Machiavelista Husák nástojil na Tisovej potupnej smrti na šibenici. Rašla bol neárijec, prezident Tiso ho údajne menovacím dekrétom na vojenského sudcu zachránil pred protichazarskými aktivistami. Súčasne spolupracoval aj s americkou vojenskou rozviedkou OSS (Úrad pre strategické služby, predchodca CIA).

Retribučné nariadenie SNR z 15.5.1945  č.33/1945 sa vzťahovali na skutky, ktoré sa udiali dávno pred týmto nariadením, ktoré v čase ich vykonania nemali trestnú povahu, ale boli v úplnom súlade s platným právnym poriadkom, ba neraz vyplávali z planých zákonov ako občianske povinnosti tých osôb. Išlo o retroaktivitu. Šliapalo sa po najzákladnejších právnych zásadách nullum crimen sine legge (nejestvuje zločin bez platného zákona) a nulla poena sine lege (nemožno trestať , ak nebol zákon), ktoré vylučujú legálnosť retroaktívnych opatrení. Toto nariadenie stanovilo: 1. Zločin fašistickej (?) okupácie; 2.Zločin domácej zrady; 3.zločin kolaborácie; 4.zrada na povstaní; 5. Previnenie kolaborantstva. Za každý „zločin“ ustanovila trest smrti, a to bez akejkoľvek možnosti odsúdeného odvolať sa na vyššiu inštanciu. Vyhlásený trest smrti sa musel vykonať do 48 hodín. Týmito barbarskými činmi sa retribučné nariadenie SNR zapísalo do dejín trestného práva ako jedno z najneľudskejších trestných noriem vôbec (Ďurica 2017, s. 570).   

Vo vyhradených trestných činoch súdil tzv. Národný súd v senáte so 6 prísediacimi z ľudu a predsedom, ktorý bol sudcom z povolania (Ďurica 2017, s. 573). Teda laici, nie sudcovia rozhodovali. Pre ilustráciu absurdity takéhoto riešenia v analógii s tým by v oblasti techniky komisia zo 6 laikov a jedného odborníka rozhodovala o technickom projekte, napríklad o výstavbe a prevádzke jadrovej elektrárne. Aký by bol výsledok?

Limitným prípadom nezákonnosti zločinného súdnictva bol politický proces ako procesovo tragické divadlo s prezidentom J. Tisom a jeho politicko-súdna vražda (Proces 1990; Ďurica 2017). Dr. J. Tiso bol odsúdený za prekročenie neexistujúcich zákonov – trestný čin domácej zrady, zrady na povstaní a čin kolaborantstva. Slovenská republika nebola fašistický, ani totalitný štát a prezident dr. J. Tiso nekolaboroval s Hitlerom, ani s nacistickým Nemeckom (židovský historik profesor Glaser 2018).

Pojem „klérofašizmus“ či „klérofašistický štát“ účelovo zaviedli benešovci a trockistickí komunisti ako výsmech kresťanstva za účelom dehonestácie všetkého pronárodného. Objektívna pravda je zamlčovaná, naše deti a verejnosť sú naďalej kŕmené lživou ľavičiarskou trockisticko-komunistickou propagandou. Trojica krvavých právnikov – krvilační kati: Daxner, J. Šujan a prokurátor A. Rašla žiadali smrť obesením. Proti udeleniu milosti Tisovi hlasovali národní socialisti, sociálni demokrati a komunisti – všetci napojení na idey genocídneho Starého zákona v službe chazarskej úžerníckej mafie. Hlavnými vinníkmi Tisovej vraždy boli komunisti a DS nevedela presadiť svoju autoritu na Slovensku (Vnuk 2020,s. 355, 362). Predsedníctvo SNR poslalo do Prahy žiadosť Tisových obhajcov o jeho omilostenie bez vyjadrenia vlastného stanoviska (Ďurica 2017, s.596), čím má svoj podiel spoluviny na vražde prezidenta Tisa.  Ale najhlavnejší vinník bol slobodomurár Beneš ako sluha úžerníckej mafie. Na smrteľnej posteli v roku 1948 priznal tri najväčšie chyby – uzavretie paktu so ZSSR, vyhnanie  Nemcov v roku 1945 a neudelenie milosti J. Tisovi roku 1947 (Ďurica 2017, s. 635). Český historik Malý uviedol, že slobodomurárske lóže sú zločinecké organizácie (Malý 2023). Sudca Daxner po 10 rokoch spáchal samovraždu. Bol to politický proces a politická vražda (Vrábeľ 2018). Odsúdením dr. Jozefa Tisa na trest smrti bol spáchaný nie justičný omyl, ale politicko-justičný zločin.

Otázka súvislosti s politicko-justičnou vraždou Dr. J. Tisa a genocídou slovenskej inteligencie a slovenských proslovenských síl s politikou Beneša ako slobodomurára – oslíka globálneho parazita sú nedotknutou témou, ktorej analýza  môže veľa a zásadne objasniť. Protislovenská činnosť chazarského slobodomurára a sionistu Masaryka/Redlicha (Kalvoda 1998; Pojar 2017; Klimek 1996) a slobodomurára a prosionistu Beneša (Klimek 1996) sa datuje už od vzniku prvej vojnovej obrezanej Č-SR (Bartoš 2015). Štefánik je z domácich aktérov kľúčová osobnosť vzniku I. Č-SR. Bol kľúčovým negociátorom dôležitých medzinárodných dohôd a zmlúv, ktoré predchádzali vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Navrhol aj presadil reálne východiská – ponúkol predstaviteľom Dohody vytvorenie až stotisícovej armády (Kautský 2004). Štefánik bol zlikvidovaný typicky po mafiánsky, pretože skutočnosť je taká, že úrovňou korupcie bola Č-SR v svojej dobe povestná po celej Európe. Štefánika, hlavného vyjednávača s vládami Spojencov, ktorý Masarykovi a Benešovi otvoril dvere do najvplyvnejších kancelárií politických a vojenských a do vyšších spoločenských parížskych kruhov, s ktorým si nevedeli dať rady, dali zrejme nešťastnou náhodou zastreliť (Kautský 2004, s. 92, 149; Sýs 2010).

Treba pripomenúť, že bol na čele vládnej delegácie  na mierových rokovaniach v Paríži, kde súhlasil s premenou chazarskej mafie na národnosť, čo bola zrada nielen sociológie vytvorením národnosti bez nutných atribútov  -spoločného jazyka, územia, kultúry, histórie (Petrov 2023; Dubovský 2023). Vyhovel tak prvému bodu globálneho parazita vytvorením národnosti z neexistujúcej národnosti  – chazarskej mafie, ktorú povýšili na národ ústavou z roku  1920 (Petrov 2023), prijatou menovaným a nie voleným parlamentom. Formálne legitímne, de facto nelegitímne. Voľbu parlamentu povolil globálny parazit až po vytvorení tzv. židovskej národnosti. Podpora sionistických kongresov v ČSR, ktoré podporoval nielen prezident Masaryk/Redlich ale aj minister zahraničných vecí ČSR Beneš ich aj prijal a pozdravil. Sionistické kongresy boli organizované na rôznych miestach vrátane ČSR s podporou sionistu prezidenta Masaryka a slobodomurára Beneša: XII. sionistický kongres v dňoch 1. – 15. 9. 1921, XIII. sionistický kongres v dňoch 6. – 16. 8. 1923 – oba v Karlových Varoch a XVIII. v roku 1933 v Prahe (Pojar 2017; Klimek 1996; Ďurica 2003, s. 321, 327, 349).

Niektorí kritickí vzdelanci tvrdia, že Praha je dôležité chazarské centrum. To napovedá aj dielo talianskeho spisovateľa Eca „Pražský cintorín“ (Eco 2012). Okrem toho vznikol celý rad prochazarských filmov, najznámejší bol  film s chazarskou mytológiou Golem z r. 1936, na ktorom sa podieľalo mnoho chazarov – komparzistov a Barandov si počas jeho nakrúcania vyslúžil posmešné pomenovanie ako Jericho (Bartoš 2015, s. 215 – 241). Film Golem premietali v apríli 1936 v Bratislave, ktorý vyvolal v dňoch 24. – 27. apríla protestné manifestácie proti chazarom v uliciach a na univerzite. Golem predstavuje bezforemnú nestálu hmotu. V jahvistickej mystike sa tým mieni umelý človek, ktorý bol stvorený pomocou mágie použitím tajomných božích mien. V dejinách jahvistickej/judaistickej mystiky je to mýtická postava, ktorú vytvoril pražský rabín J. Löw ben Bezabel (1512 – 1609). Za vlády cisára Rudolfa II. rabín Löw vytvoril z hliny bytosť, ktorú priviedol k životu pomocou tzv. šému. Golem pracoval za dvoch ľudí, nikdy nemal hlad ani smäd, nepotreboval odpočívať. Po jednom neposlušnom„vystúpení“ Golema počas sabatu ho jeho majiteľ navždy umlčal, lebo sa obrátil proti  jahvistickej ideológii a hnutiu na rozvrat sveta. Dodnes vraj odpočíva v podkroví starej pražskej synagógy (LEXIKÓN 2006, s. 86).

Praha bola výnimočná aj tým, že ako jediná (s výnimkou Frankfurtu nad Mohanom) nevyhnala svojich chazarských obyvateľov. Praha sa po Frankfurte stala najväčším západným sídlom chazarov na prelome 17. a 18. st. a dokonca najväčším. Vznik Č-SR znamenal pre sionistických chazarov posilnenie ich vplyvu (Bartoš 2015, s. 294).

Tristo rokov upevňovania pozície súkromných chazarských  finančných skupín vyústilo do dnešnej neotrasiteľnej podoby kartelu bánk (Rostas, Zem&Vek č. 7/2013) s ideologickým centrom riadenia Bank of England v City of London – táto štvorcová míľa ako prehistorické monštrum, ktoré je druhom akejsi matrice, je tým najsuverennejším územím, hoci bez hraníc, kde ani kráľ nemôže vstúpiť ako kráľ, môže prísť ako súkromná osoba. City je úzko späté s korunou a parlamentom, ale nie je im podriadené. City  už dávno malo úzke kontakty s Českou republikou (Prahou), Benátkami, Lombardskom prostredníctvo chazarského kapitálu (Fursov 2024). To je jednoznačným potvrdením statusu Prahy ako významného chazarského centra, ktoré sa po roku 1918 stalo aj centrom chazarského sionizmu s modus operandi – utajenosťou a cenzúrou, navyše všetky negatívne javy Čechov boli po roku 1918 odstránené z pamäti národa a z historiografie (Krystlík 2008)..   

Sionistický podiel na vzniku Č-SR – Česko-slovenský štát vznikol z vôle sionistov v SŠA, o čo sa zaslúžila americká tradične silná sionistická loby. Najmä L. D. Brandeis, pôvodom z Česka, sudca Najvyššieho súdu SŠA a priateľ prezidenta Wilsona (Krystlík 2008, s. 20). Prvá vojnová Č-SR bola štátom bez akéhokoľvek raison d´etre, bola umelo vytvoreným experimentom na prianie jeho tvorcov. Vznikla z vôle amerických chazarských sionistov, bola siono-slobodomurársky štát, procesy riadenia sa presunuli z Viedne do domu Rothschild v Londýne (Program 2000, s. 103; Dudáš 2024; Klimek 1996; Pojar 2017; Bartoš 2015).

Zrada ČSR slobodomurárom a a íntrigánom Benešom v roku 1938 odmietnutím sovietskej pomoci, s pomocou ktorej by pri pomere vojenských síl Nemecka a ČSR 1: 0,7 bol Hitler zastavený, jeho abdikácia a útek do centra riadenia sveta do Veľkej Británie sú jednoznačným dôkazom sionistického vplyvu na Prahu (Klimek 1996; Krystlík 2008; Bartoš 2015).   

Počas Protektorátu boli sionistické sily v Prahe umlčané. Aktivizovali sa v KSČ pod vedením chazara K. Gottwalda (Klimov 2024; Žiak 2004) a po procese so Slánskeho sprisahaneckým centrom v roku 1952 boli utlmené. Sionistické sily v Prahe  sa oživili pri štátnom prevrate v roku 1989, kedy  globálny parazit postavil na čelo prevratu amorálneho alkoholika chazara s dvojitou morálkou V. Havla (Jurman 2019; Bauer 2002)  a následne na čelo novovznikajúcich politických strán v službe úžerníckej chazarskej mafii  sa postavili českí najmä pražskí sionistickí chazari s následkom, že ako prvá vojnová ČSR bola „obrezaným štátom“, tak aj súčasná ČR je obrezaným štátom (Klimek 1996; Bartoš 2021).

Mravná devastácia Česko-Slovenska nastala ako dôsledok trendov nastavených kolaborantami a zradcami od Masaryka a Beneša až po Havla a v dnešnej ČR až po Fialu (Klimek 1996; Petr Hájek. https://cz24.news/, 27.1.2025).

Vytvorenie národnosti bez atribútov národnosti z ideologicko-mocenského hnutia chazarov (nie židov, lebo oni  nie sú židmi – pozri Koestler 1976; Vnútorný prediktor 2011, s. 195, 297, 491; Kľosov 2021) ako aj zrada na ČSR, keď ponúkol Hitlerovi Sudety a tým sa stal ideovým spolutvorcom Mníchovskej dohody (Cholínsky in Dudáš 2011; Kosatík 2020; Krystlík 2008) toto tvrdenie  podporujú.

Ďalší fakt Benešovej zrady je v tom, že podľa historických i diplomatických archívov Stalin ponúkol Benešovi pomoc aj bez Francúzska, ak prikývne. Neprikývol (Martirosjan 2008). Predseda Prezídia Najvyššieho sovietu M. I. Kalinin vydal vyhlásenie, že ZSSR príde na pomoc ČSR, aj keď to Francúzsko odmietne (Starikov 2021, s. 145). V dobe Mníchovskej konferencie ZSSR urobil čiastočnú mobilizáciu a na pomoc ČSR pripravil 700 lietadiel a 45 divízií vojska. Jedinou podmienkou bola ochota ČSR sa brániť. ČSR mala 40 divízií proti 39 nemeckým, viac než 1 500 lietadiel, dostatok tankov a delostrelectva. Zrada ČSR umožnila rozpútať svetovú vojnu (Kara-Murza 2021, s. 313). Slobodomurár Beneš zradil republiku, sklopil uši a utiekol k podlým zradcom. Veľká Británia obetovala Rakúsko, Č-SR i Poľsko (Šifrin 2021, s. 226, 274). Mníchov bol dvojitou zradou: Beneš rozbil ČSR tým, že zradil, prikývol západným veľmociam na všetko a daroval Hitlerovi aj české zbrojovky, každý tretí hitlerovský tank na fronte bol vyrobený v Česku. Vyzbrojil 70 nacistických divízií.

Beneš v roku 1942 oznámil českému podzemiu svoje zásady o „potrestaní Slovákov“- „súdiť rýchlo, politicky a vojnovo, procedúru nepreťahovať … celý ten Tisov – Tukov musí byť považovaný za veľký  národný zločin … pri páde Nemecka musí  byť ihneď odstránený režim na Slovensku i keby pri tom mali násilne padať ľudovej revolúcii za obeť dnešní vinníci … Tuka, Mach, Tiso, též Gašpar, Medrický, Čatloš, ten taky musí viset, a jiní.“. Krvilačný Beneš v r. 1943 žiadal sovietsku vládu, aby výslovne žiadala čs. vládu o prísne potrestanie slovenských vojnových „zločincov“. Na otázku Molotova, koho má na mysli, odpovedal: „Tuka, Mach, Tiso, Gašpar, Medrický, Čatloš, ten též musí viset a jiní“ (Vnuk 2020, s. 342 – 343; Ďurica 2017, s. 569).

Aktivity slovenských protislovenských síl zmapovali kritickí historici. Predsedníctvo Ústredného výboru KSS 9.3.1946 prijalo rozhodnutie: „  2.    K spolupráci na procese proti Tisovi treba užšie pritiahnuť súdruhov Rašlu, Bedrnu, Feješa. 3. Súdruh Husák, Friš a Viktory sa poverujú, aby urýchlene pripravili politickú kostru obžalobného spisu. 4. Má byť zriadená zvláštna komisia pri NF preb dirigovanie celej akcie súvisiacej s procesom proti Tisovi a spol. Komisia by sa skladala z 2 zástupcov každej politickej strany. Za KSS boli určení s. Viktory a Husák. Predseda Zboru povereníkov G . Husák pravidelne o procese informoval a prijímal úpravy od predsedu vlády K. Gottwalda, ba i so samotným prezidentom E. Benešom. Predseda súdu Daxner uviedol ohľadne Tisu a Ludina : „ No dobre, ale čo sa  namáhate, veď oboch dám popraviť“ (Ďurica 2017, s. 572, 592). To dokazuje, že celý proces bol tragickým procesovým divadlom – stupídnou vraždou. Obhajcovia nesmeli nemohli ani len nahliadnuť do pripravených obžalobných spisov. V kontraste s tým je, že z Háchovej protektorátnej vlády nikoho neodsúdili, to jednoznačne dokazuje, že nešlo o boj proti nacizmu, fašizmu najmä v Česku, ale o likvidáciu  Slovenska. Pátranie po Tisovi nariadil vtedajší prednosta spravodajského oddelenia Ministerstva národnej obrany v Prahe JUDr. A. Rašla (Ďurica 2017, s.563, 568, 634), údajne chazar. Aj tu sa ukazuje, že globálny parazit dosahuje svoje ciele pomocou bielych, ktorí bojujú za záujmy úžerníckej chazarskej mafie proti bielym. Aké je to perfídne.

Po vojne Beneš v službe globálnemu parazitovi rozohral účelovú falzifikáciu dejín, urobil spolu s trockistickou KSČ (Stalin in Starikov 2018), ovládanú chazarmi (Žiak 2004) na čele s Gottwaldom (chazarského pôvodu – in Klimov 2024) genocídu slovenskej inteligencie a proslovenských síl z prvej SR, aby zakryl svoje zrady na republike. A genocída slovenskej inteligencie, slovenských proslovenských síl z obdobia dosiaľ nevídaného celkového rozmachu Slovenska v rokoch 1938 -1945 bola iste službou užitočného oslíka globálnemu parazitovi, pretože prvá Slovenská republika si dovolila odstaviť otrokov globálneho parazita od mocenských štruktúr štátu jednak rozpusteným slobodomurárskych lóží (Ďurica 2003) a jednak odkúpením ich aj nespravodlivo nakeťaseného majetku – 3,6 % chazarov ovládlo cca 40 % hospodárstva.

Brutálnu popravu prvého  slovenského prezidenta odsúdili i významné slovenské osobnosti s chazarskými/židovskými koreňmi. K takým osobnostiam patril i MUDr. Pavol Strauss (1912 – 1994), ktorý sa zriekol chazarskej ideológie (tzv. židovského náboženstva)  a vstúpil do katolíckej cirkvi v roku 1942 (Dučák 2024). Obdobne aj MUDr. Gabriel Hoffmann, ktorý bol v seredskom pracovnom tábore a vydal o tom svedectvo, ktorého sudca Daxner nepripustil k obhajobe (Hoffmann 1996).

Nové zákonodarné zhromaždenie malo po štátnom prevrate v roku1989 v záujme dekomunizácie súdnictva a celej spoločnosti vydať zákon, ktorým  sa zrušujú všetky ideologicky motivované nespravodlivé rozsudky retribučných súdov, a že sa zruší alebo obnoví súdny proces proti Tisovi. Niektorí slovenskí historici aj právnici sa pokúsili aj formálne požiadať o obnovenie Tisovho procesu a jeho revíziu. Narazili však na tupý odpor kompetentných vládnych činiteľov nielen v Prahe, ale aj v Bratislave. To svedčí o existencii chazarských síl ako nepriateľov pravdy a Slovenska. Toto ich ťažko pochopiteľné stanovisko sa nepochopiteľne  nezmenilo ani po vyhlásení samostatnej SR (Ďurica 2007, s. 637).     

MUDr. Gabriel Hoffmann bol u košického rabína Kleinmana ohľadne revízie procesu s Dr. Tisom. Kleinmann sa radil sa s hlavným jeruzalemským rabínom a hlavný rabín súhlasil aby sa on, Kleinmann, ujal veci rehabilitácie Dr. Tisu. On úspešne rehabilitoval Esterházyho. Pravda sú potrebné peniaze, veľké peniaze. Nakoniec navrhol závratnú sumu, ktorú Slovenská liga v Amerike nemala (Ďurica 2017, s. 657).  Kto sa vyzná v geopolitike, vie, že hlavný rabín je nad všetkými rabínmi, je význačnou riadiacou  pákou globálneho parazita ovládajúci všade vo svete klany s dvojitou morálkou, ktorých príslušníci sú infiltrovaní do rozhodujúcich  štátnych funkcií najmä v euro-americkom konglomeráte.

Obdobne ako bol pokus chazarského bankára Shiffa, ktorý nariadil Trockému a Leninovi zavraždiť cára,  vymazať z mysle Rusov cára, jeho systém a pravoslávie, t. j. – zničiť idol a jeho ideológiu, tak aj v prípade justičnej vraždy Dr. Jozefa Tisa išlo sluhom globálneho o vymazanie istého idolu a záštity kresťanstva a kresťanskej kultúry na Slovensku, vďaka ktorej ako štátnej ideológii zažilo Slovensko dosiaľ nevídaný rozvoj, odstránilo chazarské klany s dvojitou morálkou z vedenia štátu a zabránilo zbedačovaniu jeho obyvateľstva.

5. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o protifašistickom odboji je jeho cieľom „právnou normou jednotne upraviť mravne – politickú, historicko – spoločenskú, hodnotovú povahu protifašistického odboja na Slovensku v rokoch 1938 – 1945, odbojového partizánskeho hnutia, pôsobenie príslušníkov slovenského národa a národnosti, občanov v domácom a zahraničnom odboji.

To je evidentná právna sofistika, ktorá obracia právo v neprávo a neprávo v právo. V predchádzajúcom texte  bolo uvedené, že fašizmus na Slovensku je ideologický konštrukt v rozpore s realitou ako pavýtvor trockistickekj KSČ s jej apendixom KSS a viacnásobného zradcu Č SR  Beneša a jeho kamarily. Košický vládny program (KVP), ktorý sa stal zakladajúcou listinou vojnového Česko-Slovenska, obsahoval 16 kapitol a už v prvej kapitole bola lož samovyvolenosti a diktát: „… z cudziny sa vracia prezident… zvolá sa Dočasné národné zhromaždenie, ktoré potvrdí prezidenta“, pretože Beneš po abdikácii v r. 1938 nebol zvolený za prezidenta. V 5. kapitole KVP vyhlásili „neúprosný boj za vyhladenie všetkých fašistických prvkov“ a potrestanie „všetkých zradcov národa a pomáhačov nepriateľa“. Mätenie pojmov, lebo na Slovensku – na rozdiel od Česka – fašizmus nebol (pozri Pasák 1999), a počas vojny minimálne 65 % Čechov kolaborovalo s Nemcami (Vnuk 2020). Na čele politickej reprezentácie do roku 1938 bol zbabelý zradca. V 6. kapitole proklamovali uznanie Slovákov podľa zásady „rovný s rovným“. V 9. kapitole sa zaoberá retribučnými opatreniami proti „… vojnovým previnilcom, zradcom, kolaborantom a fašistickým živlom…“. Vyhlásili očistu verejného života a zakázali pôsobenie „zdiskreditovaných“ politických strán- gumová formulácia 15. kapitola ohlasuje čistky v školstve a v kultúrnom živote (Vnuk 2020, s. 43, 71 – 74, 67) – teda tvrdá diktatúra  v „demokracii“.

Po „oslobodení“ začal Beneš tvrdý boj proti prvej SR, aby zmyl svoju vinu a urobil z prezidenta Tisa vojnového zločinca (Harabin 2019, s. 171). Beneš mal jediný záujem a to zničiť Slovenskú republiku, slovenskú samostatnosť (Vrba 2008).

6. „ ….. protifašistického odboja. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov odmieta všetky formy a prejavy súčasného extrémizmu ako sú neofašizmus, neonacizmus, spochybňovanie holokaustu, velebenie predstaviteľov tzv. Slovenského štátu na čele s Dr. Jozefom Tisom a jeho klérofašistickej vlády. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov sa desiatky rokov usiluje o odstránenie akejkoľvek symboliky, ktorá sa viaže s fašistickým štátom“.

Ad spochybňovanie holokaustu

Určitosť je základný znak zákona a právneho predpisu. Gumová formulácia bez definície či presnejšieho vymedzenia pojmu robí hmlistý zákon (aký to rozdiel od prírodovedných a technických zákonov!) potenciálnu službu extrémistickým anticivilizačným silám finančnej chobotnice chazarskej či inej svetovládnej mafie, pretože vládna moc v predklone pred týmito silami môže označiť protizákonné hocičo, čo vyhovuje týmto silám. Globálny parazit vytvára matrix zla v podobe chazarského antisystému.

 „Pozornejšie čítanie historických a politických prác, ale i moderných európskych slovníkov, odhaľuje nepretržitú migráciu významov v rámci hraníc termínov a pojmov, najmä tých, ktoré sú určené, aby vysvetľovali premenlivú sociálnu realitu a celkom zahmlili hlboké rozdiely medzi minulosťou a súčasnosťou“ (Sand 2015, s. 45). K takým pojmom patrí zneužité a vyprázdnené slovo antisemitizmus, nedefinovaný pojem extrémizmus, prevertované slovo holokaust (Iskrová 2012, s. 84; Dudáš 2017, s. 220). Stovky podobne chybne zavedených výrazov, sú v skutočnosti následkom dnes už buď neexistujúceho trockisticko-boľševického sovietskeho jazyka, ktorý podobne obsahoval nespočetné zvláštne podstatné mená a prekrútené frázy ako „demokratizácia“, „domáci fašistickí teroristi“, „antifašistický boj“, „socialistický boj proti kontrarevolučným buržoáznym tendenciám“, „ekonomická samospráva“, „mierová koexistencia“, „medzietnická tolerancia“ atď. (Fromm 2021) alebo pajazyka degenerátov z Frankfurtskej školy neomarxizmu.

Problém interpretácie holokaustu spočíva v dvoch protichodných interpretáciách – jednej oficiálnej, popierajúcej bádanie skutočných udalostí  od systémových historikov a druhej od bádateľov na základe vedeckých faktov (Rudolf 2015; Makow 2012; Hoggan 2016; Magát 2020 i Laurent Pech (2009), The Law of Holocaust Denial in Europe: Towards a (qualified) EU-wide Criminal Prohibition, New York, NY School of Law 2009, Jean Monnet Working Paper 10/09, pp. 53, ISSN 1087-2221). Pri sporných výsledkoch akéhokoľvek javu nemôže rozhodnúť o pravde paragraf, ktorý je založený na dohode, ale disciplína, ktorá je založená na princípe pravdy, a tou je veda. Len seriózny výskum s forenzným dôkazom ako predmetu vedeckého bádania, nie práva.,

Pojem holokaust je zo jahvistického staroveku v Kanaane a znamená spálenie celej obete, ako to vyplýva z gréckeho slova hólos – celý, úplný a kaustós – spálený. Pôvodne holokaust (zápalná obeť) bol príživníctvom špičiek ideológie jahvizmu, reprezentoval dennú obetu jahvistom prineseného jedného baránka ráno a jedného večer a to len v jedinom chráme v Jeruzaleme. Mäso bolo určené len tzv. kňazom a navyše si klérus zabezpečil aj tzv. posvätnú prostitúciu oboch pohlaví (Iskrová 2012, s. 85; Eliade I 1995, s. 1). Sionisti pojem holokaust vyprázdnili a nahradili ho novým a deformovaným obsahom – utrpením chazarov v nacistických koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny a toto tvrdenie bez forenzného dôkazu priklincovali bez forenzného vedeckého dôkazu konštatovaním o vraždách chazarov v plynových komorách. A prevertovaný pojem holokaust, sionistický holokaust, sa stal náboženstvom, hystériou holokaustu. Prevertovaný pojem holokaust ako lingvistický parazitizmus sa stal kyjakom na bielych, tzv. gójov, a v legislatíve a súdnictve Západu sionisti presadili trestnosť popierania prevertovaného významu slova holokaust.

Dnešná sionistická falzifikácia je prevertovanie/vymiškovanie pôvodného významu pojmu holokaust – priemysel holokaustu a vznikla až po vojne. Napríklad Encyclopedia Britannica z r. 1956, teda 11 rokov po vojne, nespomína šesťmiliónovú cifru, plynové komory či výraz holokaust. Encyclopedia Britannica z r. 1956, teda 11 rokov  po vojne, nespomína šesťmiliónovú cifru, plynové komory či výraz holokaust. Jej vydanie z r. 1967 v protiklade s r. 1956 uvádza, že Nemci sa pokúšali vyhladiť európskych chazarov metódou jedovatého plynu. Prečo táto zmena? (Duke 2008, s. 262). V Churchillovej knihe „Druhá svetová vojna“ (Second World War, 4448 strán) a ani v Eisenhowerovej knihe „Križiacke ťaženie v Európe“ (Crusade in Europe, 559 strán) sa nenachádza ani jediná zmienka o „nacistických plynových komorách“, „genocíde chazarov“ alebo „6 miliónoch“ (Hitchcock 2006, s. 13).

Utrpenie chazarov sa jednoznačnejšie charakterizuje slovom šoa, no súčasné forsírovanie prevertovaného významu slova holokaust nielenže nemá nič spoločné s pôvodným holokaustom, ale je to prevertovaný pojem holokaustu, výstižnejšie: náboženstvo holokaustu, hystéria holokaustu, či holokauza. Je to sionistický kyjak na kritiku rasistického sionizmu, ako toto hnutie označila deklarácia OSN (Deklarácia OSN č. 3379 z roku 1975). Hystéria holokaustu patrí skôr do oblasti morbídnej fantázie ako do triezvej faktickej reality (Hoggan 2016, s. 39; Rudolf 2015). „Euro-atlantický priestor je v zajatí – pasci chazaroslov,chazarofílie a sionistickej mýtohistórie“ (Hejna 2012), čo potvrdil aj chazar Rosenthal: „Chazari žasnú nad hlúposťou kresťanov, ktorí prijímajú naše učenie a vydávajú ho za svoje vlastné“ (Rosenthal 2015). Obraz o utrpení chazarov v II. svetovej vojne, tzv. holokaust (napríklad Rudolf 2015; Makow 2012; Magát 2020; Duke 2008a).

Neexistuje žiadny vedecký dôkaz, naznačujúci popravu plynom v Osvienčime či inom nemeckom tábore. Toxikologickí experti americkej armády urobili pitvy stoviek mŕtvych v nacistických koncentračných táboroch. I po rokoch môžu ľudské ostatky preukázať znaky otravy kyanidom. Žiadny vedecký dôkaz neexistoval ani na potvrdenie toho, že čo i len jedna z obetí bola splynovaná. Dôkazy o splynovaní neobsahujú ani záznamy pitiev od ruských doktorov v táboroch vo východnej Európe (Duke 2008a, s. 177). Chazarská autorka H. Arendtová odsúdila vedúcich predstaviteľov sionizmu za likvidáciu európskych chazarov. V svojej knihe „Eichmann v Jeruzaleme: správa o banalite zla“ Arendtová výstižne zhrnula spoluprácu sionistov s nacistami: „Pre chazara  je táto rola sionistických vodcov pri ničení ich vlastných ľudí nepochybne tou najtemnejšou kapitolou tohto celého temného príbehu.“ P. Lescaudron (http://www.zvedavec.org/komentare/2018/09/7711-.htm).

Kanadský vzdelanec chazarského pôvodu H. Makow napísal: „Obviňujem iluminátskych bankárov, ktorí priviedli nacistov k moci. Obviňujem sionistov za kolaboráciu s nacistami. Obviňujem sionistov, že zabránili záchrane európskych chazarov. Obviňujem sionistov za stopnutie pomoci getám. Obviňujem sionistov za pozháňanie chazarov  a ich poslanie do koncentračných táborov. Obviňujem sionistov za sabotáž chazarského odporu. Izrael nebol vytvorený ako výsledok holokaustu. Bola to iná príčina. Nacisti boli privedení k moci najmä preto, aby prinútili chazarov usadiť sa v Izraeli pre Rothschildovcov a iluminátov“ (http://www.henrymakow.com/again_zionists_are_setting_jew.html; Guyénot 2018).

V roku 1983 vydal Američan Lernni Brenner knihu Zionism in the Age of the Dictators a v roku 2002 knihu dokumentov Zionist Collaboration with the Nazis (Barricade Books, Fort Lee, New Jersey, 2002, 342 strán), ktoré ilustrujú značnú blízkosť zložiek sionistického hnutia s fašizmom a nacionálnym socializmom, tak po stránke politickej praxe ako i ideológie (Palkovič 2021). Nemeckí sionisti boli proti bojkotu Nemecka americkými chazarmi. Hitler v období 1933 – 1938 považoval nemeckých sionistov za spojencov v jeho túžbe vyčistiť Nemecko od chazarov. 60 000 bohatým nemeckým chazarom bolo dovolené usadiť sa s ich majetkom v Palestíne podľa Haavara Agreement, dohody, podpísanej sionistickou agentúrou s Nemeckom. Nemeckí chazari  boli konfrontovaní s dvomi nepriateľmi – nacistickými úradmi a sionistickými úradmi (Guyénot 2020, s.135 – 137).

Väčšina toho, čo dnes počúvame o holokauste, nie je nič iné ako výplod chorých propagandistických mozgov. Holokaust – takzvaný holokaust, výstižnejšie náboženstvo holokaustu, hystéria holokaustu. Hystéria holokaustu patrí skôr do oblasti morbídnej fantázie ako do triezvej faktickej reality (Hoggan, 1969, s. 111; Rudolf 2015, s. 427). Skutoční pôvodcovia a tvorcovia utrpenia chazarov v pracovných  koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny (pozri Makow 2016; Starikov 2018) sú stále mimo pozornosti politikov a systémových historikov v celom euro-americkom konglomeráte, čo predstavuje ich zlyhanie, teda krízu.

Prevertovanie významu slova holokaust/ urobil rumunský chazarský sionista E. Wiesel. Walter Rosenbeg (pod menom Vrba) spolu s Alfredom Wetzelom spísali v Žiline 27.4.1944 list, ktorý nebol náležite overený (Ďurica 2017, s. 471). Stvorili orálnu históriu, ktorú reflektoval R. Lenski vo svojej knihe The Holocaust on Trial: The Case of Ernst Zűndel (1990). Ten  opísal „veľký holokaustový proces“ v Kanade v roku 1985, kde svedok obžaloby Walter Rosenberg (R. Vrba) uviedol: „… použil som licenciu básnika...“. Celá jeho výpoveď bola fiaskom a obžaloba ho ako svedka stiahla (Magát 2020, s. 112; Rudolf 2015). Komunista Bruno Baum vyhlásil: „Celú propagandu o Oswienčime, ktorá sa rozbehla v zahraničí, sme spustili my s pomocou poľských kamarátov“. Propagandu spustili táboroví partizáni O. Krauss, E. Schȍn-Kulka, R. Vrba, A. Wetzler, F. Műller a S. Jankowski (Magát 2020, s. 139 in „Holokaust pod lupou“, guidemedia etc., Brno 2016, s. 120).

„Holokaust“ je obchodom od začiatku, ako o tom svedčí dielo Normana Finkelsteina „The Holocaust Industry“ (2000). Chazarský historik z univerzity v Bristole Tim Cole napísal knihu „Selling the Holocaust: From Auschwitz to Schindler, How History is Bought, Packaged and Sold“ (Predávanie holokaustu: od Osvienčimu k Schindlerovi – Ako je história kúpená, zabalená a predaná). Nathanael Kapner, chazarský vzdelanec z New Connecticut, vyjadril pochybnosti o „holokauste“, ako ho prezentuje chazarská mafia (https://www.veteranstoday.com/2022/02/06/jewish-scholar-refutes-the-holocaust/?mc_cid=1ea4fd263a&mc_eid=a62b9eba9d).

Ministerstvo vnútra SR zriadilo pracovné tábory pre chazarov dňa 1.4.1942 v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach, neskôr aj pracovné strediská v Žiline, Ilave, Degeši a v Nitre. Ich hlavným cieľom bolo zamestnať čo najviac chazarov na Slovensku. Boli to podniky hospodárskeho charakteru s vlastnou samosprávou a vlastnou políciou a aj s udavačmi. Pre deti boli zriadené školy, pre odrastenejších učňovské dielne. Cez letné prázdniny deti mohli tráviť určitý čas mimo táborov. O zdravie sa starali chazarskí lekári, zubným lekárom sa prideľovalo aj zlato (Jelinek 2009, s. 343, 346, 357; Ďurica 2003, s. 438; Kamenec 1966 – pôvodné meno Kamenca je Kurcz). V r. 1944 reprezentant Medzinárodného Červeného kríža zo Ženevy G. Dunand navštívil slovenské chazarské tábory, konštatoval vo svojom referáte, že životné podmienky v týchto táboroch boli blízke bežným životným podmienkam obyvateľstva Slovenska (Ďurica 2003, s. 439, 459).

7. „Som toho názoru, že interpretačný účinok aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy je potrebné aplikovať aj na znenie právnej úpravy účinnej do 30.11.2020 a teda uvedeným by sa mala spravovať aj obec vo vzťahu k pamätníku nesúceho v sebe odkaz na fašistickú ideológiu“.

Ide nielen o jav retroaktivity, ktorá je neprípustná v materiálnom právnom štáte, ale aj na právnu úpravu javu, ktorý na Slovensku nebol.  Opäť primitívna lož o fašistickej ideológii na Slovensku. Lži o prvej SR a jej prezidentovi boli zámerne vymýšľané a šírené nielen v minulosti (Vrba 1998), ale aj naďalej a sú zabetónovávané ultimatívnym rozhodcom – justíciou ako v histórii nevzdelanými užitočnými oslíkmi či juristickými žoldniermi v službe silám spoza opony, bez toho, aby to títo oslíci s ich sofistikovaným právnym formalizmom čo i len tušili.

6. Politické súvislosti

Absurdný stav práva vo svete i v ČSR, ČSFR a v druhej SR je v tom, že niektorí politici sú odsúdení nie v trestných, ale politických procesoch a prokurátori a sudcovia, ktorí sa dopustia justičných vrážd, sú nepostihnuteľní. Je to zúfalo katastrofálny antihumánny a anticivilizačný stav práva. Niektorí právnici, historici a publicisti  neskrývajú nenávisť a nevraživosť k slovenskej štátnosti.

Historický ústav SAV podľa viacerých historikov (Bobák 2021; Mrva 2024) bol ideologickým pracoviskom KSS s jej trockisticko-komunistickou mocenskou ideológiou anticivilizačnej zbrane hromadného ničenia marxizmu, čo svedčí o absencii základnej požiadavky vedy hľadať pravdivú interpretáciu dejov, teda vzdanie sa a zrada jeho vedeckej bádateľskej činnosti. Po štátnom sionistickom majetkovom prevrate v roku 1989 tak ako v celej spoločnosti ani v akademickej sfére nenastala dekomunizácia s následkom, že štát a celá spoločnosť sa nachádzajú v stave rozvratu. Ľudia nemajú ani tušenie o cieľoch svetovej politiky, o slobodomurárskych štruktúrach svetovládnej politiky (Lina 2004, Lina 2014). Činnosť slobodomurárstva spočíva v realizácii tajného celosvetového sprisahania (Vnútorný Prediktor 2011; Lina 2004). Slobodomurárske lóže sú zločinecké skupiny (Malý 2023). Klamanie, podvádzanie a utajenosť – to je ich modus operandi. Verejnosť nevie, čo sa deje, a ani nevie, že to nevie. Tu je účelné stručne vysvetliť prívlastky sionistický a trockistický.

Kresťanstvo spáchalo najťažšie zločiny proti humánnemu bytiu človeka (Kuhn 1949, s. 409) a v posledných troch storočiach žezlo páchania najťažších zločinov proti ľudskosti prevzal sionizmus (pozri napríklad Makow 2012, Drábik 2018, Guyénot 2018, Hoffman 2008, Lina 2004, Lina 2014, Mac Donald 2002, Saleh 2001, Saleh 2002, Sand 2015, Shahak 2002). V r. 1975 bola prijatá rezolúcia OSN č. 3379, ktorá odsudzuje sionizmus ako formu rasizmu. Sionizmus je formou rasizmu a rasovej diskriminácie (https://en.wikipedia.org/wiki/United-Nations-General-Assembly-Resolution-3379).Sionizmus a marxizmus  sú dve zložky jednej antisystémovej ideológie globálnej Chazárie, ktoré tvoria ideologický základ NWO. Marxizmus bol rozdrvený sovietizmom, ktorý obnovil budovanie štátnosti(Gračeva 2023, s. 230, 231).

Trockizmus je názov po ruskom chazarskom organizátorovi genocídy ruského ľudu Trockom. Trocký bol výkonná zložka chazarskej úžerníckej mafie. Na čele cca 300 osôb prevažne chazarského pôvodu bol dopravený zo SŠA cez Švédsko do Ruska po slobodomurárskom puči vo februári 1917 (Martirosjan 2008; Starikov 2018 ; Sutton 2018), vybavený peniazmi a otvoreným účtom v americkej banke Schiffa na ďalší slobodomurársky prevrat – trockisticko-boľševistický prevrat, aby sa Rusko stalo vývozcom permanentnej revolúcie (Martirosjan 2008; Starikov 2018; Sutton 2008; Gračeva 2023).

Trocký spolu s Leninonm založili koncentračné tábory Gulag (Gosudarstvennoje upravljenie lagerej) na pozavieranie a likvidáciu svojich oponentov. Trocký založil dve armády – pravidelnú červenú armádu a nepravidelnú, pozostávajúcu zo „gilotíny na kolesách“  – dva a pol roka mali pancierový ozbrojený vlak a kde sa zastavil, tam páchal  červený teror – vraždenie, kožená stovka začala masové popravy, masakre a rozsiahle ničenie a navyše podporoval gangy, ktoré nazval nepravidelnými oddielmi. Cestoval po regiónoch, vytváral,  financoval a vyzbrojoval gangy násilníkov, jedným z nich bol gang Machno. Trocký vydával rozkazy na masové nemilosrdné ničenie civilného obyvateľstva (Gračeva 2023, s. 280). Prijatím boľševizácie v roku 1921 sa celá KSČ zapojila do agendy medzištátnej organizácie Kominterny na  páchanie pučov/prevratov  a obdobne sa orientoval jej apendix KSS, infiltrovaný chazarmi s dvojitou morálkou (Verčík in Bobák 2021). Uvedené stanovisko HÚ SAV svedčí, že zameranie týchto pracovníkov ústavu je nielen protivedecké, ale protislovenské, antihumánne a anticivilizačné ako relikt dávno prekonaného chazarského komunizmu.

Ústav pamäti národa je ovplyvňovaný politickými požiadavkami chazarského klanu. Dôkazom je, že „Pavel Traubner, Jaroslav Franek a Jozef Weiss zo Židovskej náboženskej obce včera navštívili šéfa ÚPN Ivana Petranského a protestovali proti tomu, akým smerom sa ÚPN uberá. Nesúhlasia najmä s novým zložením redakčnej rady časopisu Pamäť národa, ale ani s vystúpením historika Martina Lacka v TA3 v diskusii o SNP. Lacko na otázku redaktorky, prečo prácu partizánov prirovnal k teroristickému činu, povedal: „Môj osobný názor je ten, že partizánske hnutie veci ozbrojeného vystúpenia toho celoarmádneho na Slovensku skôr poškodilo, ako pomohlo“ (https://www.sme.sk/6.9.2024).

Títo predstavitelia údajne náboženskej obce protestom proti pravdivej interpretácii histórie na základe vedeckej metódy diskusie, argumentov a sporu prejavili antihumánnu a anticivilizačnú politickú činnosť, škodlivú vede i národu. Skutočné náboženstvo ako duchovné hnutie je však založené na pozitívnych duchovných humánnych hodnotách a nie na politickom aktivizme proti vede, proti pravde. A to nie je jediný prejav tejto tzv.  náboženskej obce proti pravdivej interpretácii historických javov, čo ju zaraďuje skôr  do radov politických aktivistov. Bojom proti pravde sa v súčasnosti vyznačuje liberálny neofašizmus na pôvodne anticivilizačne zdegenerovanom Západe, čoho dôkazom sú ozbrojené banditské prepady viacerých štátov barbarskými SŠA a fašistickými štátmi NATO v Juhoslávii, Iraku, Lýbii, Afganistane a inde. Po roku 1989 sa neoliberálny fašizmus za účinnej pomoci dedičných degenerátov infiltroval aj do štátov bývalého socialistického tábora.

A to nie je ich jediný anticivilizačný prejav boja proti pravde tejto obce, majú aj iné politické akcie. Jaroslav Franek bol proti zverejneniu pamätí ministra prvej Slovenskej republiky A. Macha a  mal aj klamné tvrdenia. V bratislavskej synagoge boli po vojne nasledovné údaje. Z územia Slovenska bolo deportovaných 70 000 chazarov. V tom sú zahrnutí aj chazari z územia okupovaného fašistickým Horthyovským Maďarskom: Košice – 12.000, Dunajská Streda – 8 000, Komárno – 8.000, Nové Zámky – 7 000, Levice – 4 000, spolu 39 000 (Haasz 2017). Nemecké divízie po povstaní odvliekli 15 000, spolu 54 000. Hovorca bratislavskej chazarskej obce Ing. J. Franek, ktorý bol môj spolužiak na EF SVŠT v Bratislave,  počas štúdia mi uviedol: „Jano, Ty si väčší žid ako ja“, čo nešpecifikoval a ja som sa na to nepýtal, tvrdil, že za to je zodpovedná slovenská vláda. Slovo žid je mätúci pojem (Saleh 2001; Dudáš 2017; Kľosov 2021). Takéto otrasné klamstvo je prejav dvojitej morálky, dvojitej hry, pokročilej degenerácie, paranoje či dobre ukrytej duševnej choroby – psychiatrickej poruchy ako diagnózy F 74, čo je disociovaná (rozštiepená) inteligencia. Pri tejto poruche existujú v jednej hlave súčasne dve mysle (dva rozumy). Jeden môže byť normálny, ale druhý môže trpieť rôznym stupňom duševnej zaostalosti ako imbecil, debil či idiot  s veľmi nízkym číslom IQ. Podľa týchto údajov z územia I. SR bolo v gescii jej vlády vyvezených 26 000 chazarov na práce v Nemeckua nie 70 tisíc (Haasz 2017; Lipták 2024).

Americký psychológ analyzoval činnosť chazarov (tzv. židov, čo je rozšírený  klamlivý pojem – pozri Dudáš 2017; Kľosov 2021) a na základe analýzy ich ideológie rasistického genocídneho Starého zákona s dvojitou morálkou ich označil ako ľudí s dvojitou morálkou (Mac Donald 2002), čo je antihumánny  a anticivilizaný jav nepriateľov civilizácie.

Tvrdošijným kastovníctvom a rasizmom sa uzavierali pred národmi, v ktorých žili, pestovali odlúčenú chazarskú spoločnosť (Ďurica 2017, s. 434). Rusko-americký kritický vzdelanec po analýze ich uzavretého života v getách a právomoci rabínov s možnosťou limitných trestov – hrdelných trestov, pričom uzavretosť vedie k biologickej degenerácii,  ich označil ako dedičných [i]degenerátov (Kriwaczek 2010; Klimov 2024). Skutočné presné a spoľahlivé údaje v súvislosti s riešením chazarskej otázky na Slovensku sa nikdy nebudú dať dosiahnuť (Ďurica 2017,s. 452).

Prečítal som Franekovu knihu „Judaizmus“ (Franek 1991), aby som sa niečo dozvedel o tomto jave, o ktorom spoločnosť v dôsledku utajovania nič nevie. Porovnanie tejto knihy s knihami viacerých kritických autorov vrátane chazarských/židovských svedčí, že nepozná pravdivú históriu tohto ideologicko-politického hnutia, ktoré sa kryje náboženstvom s bohom Jahvem, ktorý ako výtvor jahvistickej kaftanovej šľachty levitov je nespravodlivý, neľútostný diktátor posadnutý mocou, pomstychtivý, krvilačný, strojca etnických čistiek, homofóbny, rasistický, genocídny, sadomasochistický, nevypočítateľne zákerný tyran (Guyénot 2018; Guyénot 2020; Johnson 1995; Koestler 1976; Kľosov 2021; Saleh 2001; Saleh 2003; Sand 2009; Shahak 1994; Kriwaczek 2005; Kryveľov 1986; Klimov 2000; Klimov 2004; Hoffman 2008; Dawkins 2016). Ide o dielo, ktoré sa opiera o tzv orálnu históriu rabínov, teda mýtohistóriu. Ak ho porovnáme už len so základnými dielami, napríklad Hoffmann 2008, Dudáš 2017, Kľosov 2021, či s chazarskými /židovskými autormi (Sand 2009; Shahak 1994; Kriwaczek 2005) a podobne, tak z hľadiska pravdivého poznania tohto javu a ideológie ide o irelevantnú a zavádzajúcu knihu, knihu anticivilizačnej a antihumánnej  mytológie s ideológiou genocídneho rasistického Starého zákona.  

V tejto súvislosti mi prišiel na um rozhovor s jedným bratislavským kameramanom (B. A.), ktorého z bezpečnostných dôvodov nebudem menovať, lebo na spôsob katolíckej –marranos inkvizície v temnom stredoveku funguje v Európe  po roku 1945 sionistická inkvizícia, ktorá prenasleduje nielen kritických politikov, žurnalistov, ale aj vedcov za vedecké bádanie spojené s chazarstvom a sionizmom (Dubovský 2023; Makow 2012; Rudolf 2015; Vnuk 2020). V r. 1975 bola prijatá rezolúcia OSN č. 3379, ktorá odsudzuje sionizmus ako formu rasizmu.  Sionizmus je formou rasizmu a rasovej diskriminácie (https://en.wikipedia.org/wiki/United-Nations-General-Assembly-Resolution-3379). Tento bratislavský klan vyznamenal jedného bieleho za  činnosť v ich prospech. Vyznamenaný chcel mať videodokument z odovzdávania vyznamenania v ich klane, pozval si kameramana, ktorý nasnímal celú udalosť, aj zúčastnených. Pri odchode Traubner kameramanovi výhražne uviedol, že ak to zverejní, vie, čo ho čaká. Teda utajenosť je ich modus operandi. Navyše je neznáme vyjadrenie Traubnerovej pacientky: „Môže byť vynikajúci odborník, ale zlyhal ako človek“ (https://domov.sme.sk/c/22429004/traubnerova-pacientka-moze-byt-vynikajuci-odbornik-ale-zlyhal-ako-clovek.html). Podľa medializovaných indícií ako lekár sexuálne obťažoval mladé ženy – pacientky (https://zorama.blog.pravda.sk/, 6.7.2020).

Absencia argumentov, ignorancia faktov, klamstvo, namiesto polemiky zákerná  iniciatíva na trestné stíhanie vedca za výsledky vedeckého výskumu, ktorú urobil riaditeľ seredského múzea s prevertovaným slovom  holokaust (Dubovský 2023), navrhujú predpoklad, že tiež patrí do klanov s dvojitou morálkou dedičných degenerátov. V tejto súvislosti je výstižný výrok českého herca chazarského pôvodu J. Wericha: „Ak sa bavíš s hlupákom čo i len minútu, bavia sa dvaja hlupáci“.

To, že používajú utajenosť ako modus operandi, navrhuje myšlienku že ide o skutočnú konšpiračnú činnosť. To, že bojujú proti pravdivej histórii, navrhuje myšlienku, že niečo im na pravdivej histórii prekáža  a vadí, že  tu niečo veľmi smrdí, čo taja a majú príšerný strach z odhalenia. Dielo „Kniežatá zloby“, v ktorom je uvedených 24 kapitol ako rozvratný politický program na rozvrat a ovládnutie spoločnosti silami globálneho parazita. úžerníckej chazarskej mafie, navrhuje, že ide o tento politický program kniežat zloby,  ktorého ciele nesmú byť zverejnené. K tomu zrejme slúži aj modus operandi utajenosť, ktorý formuloval už reformátor judaizmu rabín a lekár arabského vládcu Saladina Maimonides v 12. storočí s vyhrážkou. V jeho zákonníku „Kniha múdrosti“ je uvedené „povinnosť neveriacich vyhladiť vlastnou rukou“. „Chazar nesmie podľa zákona nikdy prestať so snahami o vyhubenie kresťanov“ (Bartoš 2014, s. 181, 183). Navrhol „život kresťana sa má zachovať len v tom prípade, ak by jeho smrť rozšírila nepriateľstvo voči chazarom“ (Maimonides, Mishneh Torah. Laws On Murderes 2, 4, 11, cit. podľa Duke 2008, s. 158). Nuž a príslušníci týchto klanov s dvojitou morálkou sú jednotne riadení a odmeňovaní nepatrnými odrobinkami z bohatého stola úžerníckej mafie  najbohatších ľudí, ktorých ani Forbes  nezverejňuje.

Ide o antihumánny a anticivilizačný jav proti pravde a spoločnosti ľudia s dvojitou morálkou by nemali byť pripustení do akýchkoľvek funkcií, inak nastane rozvrat spoločnosti, čo sa  však deje nielen na Slovensku, ale aj v celom euro-atlantickom konglomeráte.

Pod politickým tlakom sa svojím cenzorstvom vyprofiloval na Ústav cenzurovanej vykastrovanej pamäti národa. Vyhodením svojho pracovníka slovenského proslovenského objektivizujúceho historka PhDr. Martina Lacka, PhD. sa diskvalifikoval na ideologické protislovenské pracovisko. Jeho anticivilizačné zameranie, ktoré mu dal môj konškolák z EF SVŠT a v čase štúdia beatnik Ján Langoš, spočíva na právnom nezmysle kolektívnej viny ako ideologického a mocenského nástroja skrytých síl sionistickej buržoázie, ktorá stojí za organizáciou štátneho prevratu v roku 1989, uskutočneného spoluprácou KGB, CIA a ŠtB (Jurman 2019; Dolejší 2014). A „demokratické“ federálne zhromaždenie ako zástupca  ľudu v tzv. zastupiteľskej demokracie zakázalo zverejniť správu o výsledkoch vyšetrovania udalostí 17.11.1989, čím dokázalo svoje zradné a protispoločenské zameranie. Navyše prijalo lustračný zákon na právnom nezmysle – na  princípe kolektívnej viny, čo svedčí nielen o absencii kvalitných právnikov ako navrhovateľov tohto zákona, o poslancoch ako analfabetoch v práve a geopolitike ani nehovoriac, a podľa viacerých zdrojov slobodomurár chazarského pôvodu, amorálna figúra p-rezident ho podpísal, čím bol porušený jeden z atribútov právneho štátu a nastal novodobý hon na čarodejnice. Pričom skutoční páchatelia trockisticko-komunistického násilia zostali nepotrestaní. V tichosti zmenili vo federálnom – ferdálnom zhromaždení trestný zákon tak, že z pojmu „verejní činitelia“ vypadli tajomníci, šéfovia a iní nomenklatúrni pracovníci. Z trestných činov sa stali priestupky, ktoré boli amnestované Havlom (Sýs a Spáčil 2010, s. 15, 85). Skutoční vinníci boli ponechaní mimo pozornosti. Bol to odpútavací manéver od podstatných problémov vykrádania štátu. Nastal doslova Klondike v hospodárstve, ekonomický vývoj ČSFR určoval antinárodohospodár a ekonomický šarlatán a minister financií V. Klaus, potomok prisťahovalcov z Haliče (Andrey 1996). P-rezident ako bábka úžerníckej mafie vyhlásil rozsiahlu amnestiu k 1. 1. 1990. Vypustil kriminálnikov, aby destabilizovali spoločnosť.

Zväz protifašistických bojovníkov so svojím marxistickým jazykom nenávisti je umelý politický konštrukt, keďže na Slovensku nebol fašizmus. Fašizmus vznikol v Taliansku, kde pri zakladaní fašizmu prvoradé funkcie zohrali niektorí chazari ako napr. zakladateľ organizácie v Ríme Enrico Rocca alebo ideológ korporativizmu Gino Arias (Ďurica 2017, s. 443). Sám Mussolini mal chazarské partnerky.

Komunizmus, fašizmus i „demokracia“ sú diktátorské politické systémy, ktoré vytvorili sluhovia globálneho parazita – úžerníckej chazarskej mafie na ovládanie bielych podľa ideológie rasistického genocídneho Starého zákona (Petrov 2023; Vnútorný prediktor 20231; Romanoff 2022).

Vyjadrenia zväzu navrhujú otázku, či nebol účelovo vytvorený trockistickými silami v KSS na boj proti slovenským proslovenským silám ako kyjak na obyvateľov a bádateľov odhaľujúcich pravú podstatu bystrického protištátneho povstania a zakrývania otrasných zločinov partizánov. Nie je to účelovo vytvorený subjekt, ktorý používa fašistické metódy? Jeho predseda bývalý žurnalista Danišovič v osobnom rozhovore mi potvrdil, že existencia zväzu je založená na adoráciu povstania – teda na zamlčovanie partizánskych zločinov a ich protištátnej činnosti proti prvej SR a na tento účel dostáva finančnú podporu štátu. Teda vlády druhej SR finančne podporujú politickú podpornú organizáciu, adorujúcu vraždenie s hromadnými hrobmi  aj civilného obyvateľstva, čo je antihumánny a anticivilizačný jav všetkých vlád aj po roku1989. 

Generálna prokuratúra a správny súd majú byť garantmi  ústavnosti a zákonnosti v spoločnosti. V svojom rozhodovaní v tomto prípade sa formálne opierali o stanoviská dvoch subjektov – HÚ SAV a Ústavu pamäti národa a prijatú falošnú legislatívu a použili nie právny, ale politický spôsob riešenia problému na základe nepravdivých a klamných politických posudkov týchto akože odborných inštitúcií. To svedčí, že ako absolventi výučby v pseudohistórii a duševne leniví nepozdvihli hlavy k pravdivej histórii, stanovisko Historického ústavu Matice slovenskej alebo i iných historikov ich ani nezaujímalo, v sebastrednosti svojej dôležitosti sa naivne obmedzili len politické stanoviská ideologicky spolitizovaných pracovníkov HÚ SAV  a neodbornej politickej podpornej organizácie Slovenského zväzu protifašistického odboja, založeného na propagandu partizánov a popieranie partizánskych zločinov (Podolský 2021; Bielik 1993). Ide tu evidentne o politický a nie odborne právny prístup ako generálnej prokuratúry tak aj správneho súdu, ktoré sa tým spreneverili svojmu odbornému poslaniu pôsobiť v záujme spravodlivosti. Spravodlivosť nie je pre nich prioritou. 

Pozornosť si zaslúži konštatovanie prokurátora „ …  na porušovanie ustanovení § 4 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a), písm. f) zákona č.487/2013 Z. z. o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (ďalej aj ako „zákon o protifašistickom odboji“), ku ktorému došlo v postupe obecného zastupiteľstva obce Oščadnica konkrétne jeho nečinnosťou spočívajúcej v neodstránení pamätnej tabule Jozefa Tisa“ a porovnanie údajne nečinnosti obecného zastupiteľstva obce Oščadnica s „činnosťou“ generálnej prokuratúry. Ústavný súd vydal 25 rozsudkov o porušení základných ľudských práv – kde sú prokurátori? (Dinka 2023). Schizofrénia generálnej prokuratúry ako vyšitá. Navyše „… jedna tretina prokurátorov nemá čo robiť v tejto funkcii“ (generálny prokurátor M. Hanzel in Dudáš, 2011). Keby prokurátori plnili svoju zákonnú povinnosť, tak by nezákonnosť prestala. Prokuratúra svojou nečinnosťou je nielen optickou výplňou jalovej spolitizovanej justície, ale svojím nič nerobením sa stáva podporovateľom protispoločenskej činnosti a rozvratu spoločnosti, ako to dokazuje covidfašizmus v rokoch 2020 – 2023. Generálna prokuratúra zlyhala a chráni covidových zločincov. Prokurátori svojvoľne v rozpore so zákonom prekvalifikujú trestné podania na sťažnosti. Generálni prokurátori krytím trestnej činnosti vyrábali a vyrábajú zločincov. Nepáchajú tým  trestnú činnosť zneužitia právomoci verejného činiteľa?

S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa temer istote možno tvrdiť, že osoba, ktorá navrhla a zariadila výber Žilinku na post generálneho prokurátora, podľa informácií v médiách pochádza  z klanov s dvojitou morálkou a zabezpečila, aby generálny prokurátor bol nečinný pri porušovaní zákonov a tým kryl trestnú činnosť prokurátorov, sudcov, vyšetrovateľov,  a policajtov, ktorí pôsobili ako ozbrojení banditi počas covidteroru. Sterilná prokuratúra na Slovensku sa stala v zmysle spravodlivého práva iba nečinnou optickou výplňou právneho systému. Prokuratúra takmer nikdy nerobila to, čo by mala, ani jeden z prokurátorov sa nezaujíma o zákonnosť a dôvodnosť textov legislatívy (Drgonec 2021).

Takouto činnosťou sa prokuratúra stáva protispoločenskou silou a tým škodnou. Navyše súčasná prokuratúra pracuje so schizofrénnym systémom práva, iniciovaným už v ústave s následkom, že v legislatíve SR, napríklad  z desiatich atribútov právneho štátu je v legislatíve porušených päť, teda polovica, navyše tých najpodstatnejších a nadto viacnásobne (Brȍstl 2000; Dudáš 2011). Sudcovia sa stali obchodníkmi s právom (Krajníková 2020). Zdokumentované fakty svedčia, že lož sa stala princípom práva na Slovensku, čo potvrdili viacerí právnici – sudca ústavného súdu, notár a advokát. Po analýze činnosti  justície vzniklo nové príslovie „Hlúpy ako JUDr.“ (Dudáš 2011), ktoré bolo inovované v analýze celej justície na „Hlúpy, úplatný a bezcharakterný ako JUDr.“ (Dubovský 2023).

Nekontrolovaný sudca i prokurátor sú ako capy v záhrade a takýto prokurátor je de facto prokurvátor práva. Aj prípad premenovávania ulice Dr. J. Tisa  svedčí nielen o politickom riešení vymysleného právneho sporu, čo je absurdné zlyhanie práva a navyše poukazuje na rurálnu úroveň nielen právnikov ako tvorcov ústavy (súdnu moc podriadil v ústave zákonodarnej a výkonnej moci súdruh akademik M. Čič), ale aj  schvaľovateľov ústavy, ktorí na rozdiel od tvorcov ústavy prvej SR nevytvorili v ústave kontrolnú moc na kontrolu zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci.

Český historik Karol Dučák v štúdii „ Mýty a fakty o Dr. Tisovi a Slovenskej  republike 1939-1945“  uviedol:

„V každom prípade považujem za povinnosť brániť Dr. Tisa i Slovenskú republiku (od 14. marca 1939 do 21. júla 1939 Slovenský štát), a uvádzať fakty, ktoré Dr. Tiso sám už nemôže uviesť  na svoju obranu, pretože jeho život bol násilne ukončený justičnou vraždou v roku 1947“.

Analyzoval  nasledovné  mýty o Dr. J. Tisovi:

„1: Dr. Tiso svojou politickou činnosťou prispel k rozbitiu ČSR v roku 1939.
2: Dr. Tiso bol antisemita a jeho vinou zahynulo mnoho chazarov.
3. Dr. Tiso má na svedomí transporty chazarov do koncentračných táborov.

4. Dr. Tiso z vlastnej vôle aktívne spolupracoval s nemeckými nacistami. Je známe, že vyznamenával nemeckých vojakov a slúžil „ďakovnú“ omšu na oslavu potlačenia povstania.
5. Na Slovensku bol krutý totalitárny režim, ktorý likvidoval svojich odporcov“

s výsledným Resumé:

„Na základe všetkých uvedených faktov (v štúdii) konštatujem, že všetky obvinenia na adresu Dr. Tisa sú absolútne nepravdivé. Preto kategoricky odmietam sebabičovanie za existenciu Slovenskej republiky 1939 – 1945 a jej prezidenta Dr. Tisa! Slováci len zachraňovali situáciu  po katastrofálnom zlyhaní západných mocností pred druhou svetovou vojnou i na jej začiatku. Naopak, cítim hrdosť, že tak podceňovaný malý slovenský národ vybudoval v ťažkých vojnových podmienkach životaschopný, vyspelý kresťanský štát, dosahujúci na tú dobu nebývalého všestranného rozkvetu. Je najvyšší čas, aby slovenská historiografia definitívne poslala na smetisko dejín relikty prežitej trockisticko- komunistickej historiografie totalitárneho režimu pred rokom 1989. Našou nádejou je a musí byť nová vlna mladšej generácie slovenských historikov, nezaťažených totaliárnou minulosťou. Je najvyšší čas očistiť dejiny slovenského národa od všetkých politicky motivovaných nánosov poloprávd i vyslovených lží historiografie totalitárneho režimu pred rokom 1989. K tomu nech nám pomáha Boh.“ (https://cz24.news/ , 3.9.2024).

Osobitne tristné je, že ani starosta ani poslanci OZ sa nebránili, nepodali odvolanie. Ani ponúknutú pomoc od predsedu Združenia slovenskej inteligencie  nereagoval ani starosta ani poslanci obecného zastupiteľstva (Čech 2025). Je to čistý škodlivý defetizmus, lebo zaliezli do dier ako myši, správali sa ako ovečky a barani, čo im pán nariadi, to vykonajú. Škodlivosť takéhoto defetizmu reflektoval už v 19. storočí spisovateľ Jonáš Záborský básničkou o našej duchovnej biede:

„Prečo sa ten slovenský ľud všetkého tak bojí?

Doja ho ako kravičku a on ticho stojí!

Idú tíško, ako ovce, kam ich baran vedie,

ku stolu si sadnúť, keď je už po obede.

Vyvolia si za poslanca, koho im rozkážu,

ak majú raz voľné ruky, sami si ich zviažu.

Či to tak má byť naveky ? Či Slovákom niet rady?

Kto si nevie sám byť pánom, nedočká sa vlády!“

Uvedená básnička je charakteristická nielen pre Slovákov, ale pre celý euro-americký konglomerát s výsledkom, že biela rasa, biele európske národy majú už tak zdegenerované myslenie a zdeformovanú myseľ, že slovo logika, logické zásady, princíp protikladu už týmto ľuďom nehovorí absolútne nič. A je jedno, či majú základnú, strednú alebo vysokú školu, jeden či tri tituly pred menom, titul či dva za menom, to je nepodstatné, pretože sú absolventi pavzdelania na zdegenerovaných grantových pauniverzitách v drvivej väčšine.

7. Záver

Žiaľ, ešte stále, dokonca i 80 rokov po skončení druhej svetovej vojny je tabu na Slovensku (i v ČR) objektívne informovať o vojnovej prvej Č-SR, prvej Slovenskej republike, ako aj štyridsať ročnej trockistickej  KSČ s jej apendixom KSS, infiltrované v najvyšších funkciách príslušníkov chazarských klanov  s dvojitou morálkou (Žiak 2004; Mac Donald 2002). Mýty strašia v hlavách stupídnych paranoidných kvázi historikov, právnikov i veľkej časti obyvateľstva a inteligencie/kváziinteligencie, najmä nezmyselné mýty o slovenskom prezidentovi Dr. Tisovi, katolíckom kňazovi, ktorý údajne rozbil prvú ČSR, bol antisemita, atď. A v ČR pseudokňaz Halík nie je  jediný, kto znevažuje pamiatku prvého slovenského prezidenta. V minulosti znevažovali Dr. Jozefa Tisa, prezidenta Slovenské republiky 1939 – 1945, v prvom rade trockistickí bolševici, benešovskí šovinisti, a ateisti rôzneho razenia, po páde totalitatúry ich štafetu prevzali neomarxisti v akademickej sfére, politike, ktorých predĺženou rukou je v slovenských podmienkach mainscream/mainstream, reprezentovaný takými servilnými plátkami ako Denník N, SME a iné ako aj súkromné komerčné televízie.

Český historik Karol Dučák v štúdii „ Mýty a fakty o Dr. Tisovi a Slovenskej  republike 1939-1945“ zasadil  širokospektrálne  totálne KO  nevzdelanej  politickej aktivistke  lekárničke Pharm Dr. Tichákovej, ktorá „ … preštudovala  množstvo dokumentov, ktoré sa dotýkali osoby Jozefa  …Tisa, jeho správania a konania ako predsedu vlády, ale aj prezidenta …“, občianskemu združeniu Bystrina s jeho cenou Biela vrana  ako cenou ktorá „ … sa udeľuje vzácnym ľuďom v našej spoločnosti, ako ocenenie spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu“, nedovzdelaným a luhajúcimkvázihistorikom  z  HÚ SAV ako  reliktom prežitej trockisticko- komunistickej historiografie totalitárneho režimu pred rokom 1989,  Ústavu pamäti národa, ktorý sa   svojím cenzorstvom  vyprofiloval ako Ústav cenzurovanej pamäti národa a hrá sa na historické pracovisko s právne neprijateľným princípom kolektívnej viny bez dokazovania konkrétnej individuálnej viny, teritoriálne pomýlenému Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov ako politickej podpornej organizácii na zakrývanie zločinov partizánskeho hnutia  ako aj servilnej  a v histórii nevzdelanej a nečinnej generálnej  prokuratúre a správnemu súdu.

Uvedené fakty o infantilne naivnej (?) aktivistke, nedekomunizovanému klanu s dvojitou morálkou v HÚ SAV a v policajtskom Úrade pamäti národa, teritoriálne nepríslušnom Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov  a nedekomunizovanej justícii, pracujúcej podľa anticivilizačného dystopického gumového zákona, ktorí v mene „boja proti fašizmu“, evokujú otázku o skutočných dôvodoch  ich históriu, právo a celú  spoločnosť degenerujúcich činov. Podľa temer presnej definície fašizmu, že fašizmus je vláda úzkych finančných a korporátnych špičiek, to navrhuje  domnienku, že tu ide o službu (vedomú či nevedomú) globálnemu parazitovi – úžerníckej chazarskej mafii (nie židov –pozri Dubovský 2023, Dudáš 2024), čo napĺňa podstatu definície fašizmu – ide o službu fašizmu, jeho najnovšej forme ako neoliberálneho fašizmu. Takže v mene boja proti fašizmu páchajú neoliberálny fašizmus. To pripomína  starú chazarskú chucpe: „chazarský syn zabije svojich rodičov a pri súde žiada zhovievavosť, lebo je sirota“.

Keďže ide o inteligenciu, je účelné vyhodnotiť jej kvalitu podľa  hľadiska typológie inteligencie (Dudáš  2013; Dudáš 2018), ktorá rozlišuje  päť typov inteligencie – intelektuál, inteligent, polointeligent, pseudointeligent a lumpeninteligent, pričom lumpeninteligent nemá dostatočnú hodnotu IQ, aby prenikol k podstate veci či javu, humánna a odborná morálka sú mu na smiech a dosiahol najvyššiu schopnosť  v trojhodnotovej stupnici – schopný, veľmi schopný a všetkého schopný. Uvedené činy celého obviňujúceho reťazca  dávajú odpoveď na otázku, či  nepatria do piatej skupiny. 

Nastal však pokrok, lebo nové generácie slovenských, českých, a dokonca i nemeckých historikov už dávno vyvrátili politicky zmanipulované hodnotenie  obdobia  Slovenskej republiky 1939 – 1945 a morálne rehabilitovali Dr. Tisa, avšak archaické chiméry ešte stále strašia v hlavách niektorých kvázi historikov fašistického liberálneho zamerania. Takéto nezmysly pseudohistorikov a zradnej  justície musia byť uvádzané na pravú mieru, pretože národ, ktorý deformuje svoju vlastnú minulosť, deformuje tiež svoju budúcnosť.

Doc. Ing. Ján Dudáš DrSc.

Literatúra

Knihy

Bakoš, Vladimír (1954). Kapitoly z dejín slovenského myslenia, Bratislava, Polygrafia SAV 1995, s. 256, ISBN 80-88780-02-0.

Bartoš, A. B., (2015). Obřezaná republika 2, První republika a židé, Praha, Vyd. A. B. Bartoš 2015, s. 311, ISBN 978-80-905861-5-4.

Benda, Julien, (1929). Zrada vzdělanců, Praha, Melantrich a.s. 1929, s. 230

Bielik, Peter (1993). DIES ATER – NEŠŤASTNÝ DEŇ 29. August 1944, Bratislava, ERBO Bratislava 1994, s. 2012, ISBN 80 -90043-6-3. 

Black, I. a Morris, B., (1991). MOSSAD – Izraelské tajné války, Brno, Jota 2001, s. 627, ISBN 80-7217-145-3

 Bláha, Arnošt, (1937). SOCIOLOGIE INTELIGENCE, Praha, Orbis 1937, s. 398.

Browser, Eduard (2003). Náboženství z opačného břehu, Bratislava, Eko-konzult 2003, s. 196, ISBN 80-89044-73-5.

Bröstl, A. a kol. (2000). Základy štátovedy, Košice, Univerzita P. J. Šafárika 2000, s. 188, ISBN 978807097679.

Čarnogurský, Pavol (1992). 14. marec 1939, Bratislava, VEDA 1992, s. 176, ISBN 80-224-0388-1.

Dawkins, Richard, (2006). BOŽÍ BLUD, Bratislava, Citadella 2016, s. 480, /ISBN: 978-80-89628-66-7.

Dalton, Thomas (2019). The Jewish Hand in the World Wars, Uckfield, Castle Hill Publishers 2019, s. 184, ISBN 978-1-59148-041-9.

Dolejší, Miroslav, (2014). Analýza 17. listopadu 1989, Brno, Guidemedia 2014, s. 192, ISBN 978-80-88021-01-8.

Drábik, János (2016). Vyvolenosť – semitizmus, oddelenosť a dvojitý meter, Budapest, Intermix Budapest Kfr. 2016, s. 413, ISBN 978-963-87697-6-3.

Drgonec, Ján (2021). Pokusy a omyly vlády Slovenskej republiky. Bratislava, InfoVojna, o. z. 2021, s. 376, ISBN 978-80-973890-1-7.

Dubovský, Ján, (2023). Inkvizícia a smrť právneho štátu v druhej Slovenskej republike., Banská Belá, InfoVojna 2023, s. 672, ISBN 978-80-973890-5-5.

Dudáš, Ján, (2011). Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku – Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie, Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2011, s. 364, ISBN 978-80-8061-456-0.

Dudáš, Ján, (2017). LEXIKÓN MENEJ ZNÁMYCH A MÄTÚCICH SEKULÁRNYCH A NÁBOŽENSKÝCH POJMOV – NETRADIČNÝ OBJEKTUVIZUJÚCI NÁHĽAD DO SVETOVÝCH DEJÍN A CELKOVÉHO DIANIA, Turany, Vlastný náklad 2017, s. 582, ISBN 978-80-972644-3-7.

Dudáš, Ján (2024). Kto vyčistí Augiášov chliev v práíve-justícii a politike, Infovojna 2024, s. 408, ISBN 978-80-39093-04-1.

Duke, David (2008). My awakeness, slovenský preklad Moje prebudenie, stiahnuté z www.europskenarody.info 2008, s. 455.

Duke, David (2008a). ŽIDOVSKÝ RASIZMUS – MOJE PROBUZENÍ DO ŽIDOVSKÉ OTÁZKY, www.europskenarody.info, 2008, s. 224.

Ďurica, Milan S. (1995). Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí, Bratislava, Lúč 2003, s. 840, ISBN 80-7114-386-3.

Ďurica, Milan S. (2017). Jozef Tiso 1887 – 1947 – Životopisný profil, Bratislaba, Lúč 2017, s. 704, ISBN 978-80-8176-081-2.

Eco, Umberto, (2012). Pražský cintorín, Slovart, Bratislava 2012, s. 496, ISBN 978-80-556-0273-8.

Eliade, Mircea (1995). DEJINY NÁBOŽENSKÝCH PREDSTÁV A IDEÍ I., Bratislava , Agora 1995, s. 398, ISBN 80-967210-1-1, s. 165).

Estulin, Daniel (2011). Pravdivý príbeh skupiny Bilderberg, Žďár nad Sázavou, ČR, Bodyart Press, s. r. o. 2012, s. 405, ISBN 978-80-87525-04-3.

Ferko, Vladimír, (2000). Zákon smotany, Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2000, s. 240, ISBN 80-8061-117-3.

Franek, Jaroslav, (1991). Judaizmus, Bratislava, Archa 1991, s. 188, ISBN 80–7115-023-1.

Frankl, Viktor E. (2011). Hľadanie zmyslu života, Bratislava, Easton Books 2011, s. 133, ISBN 978-80-8109-1580-8068-535-59-9.

Ganser, Daniele, (2020). Impérium USA – Bezohľadná svetová veľmoc, Kežmatok, Torden 2021, s. 396, ISBN 978-80-8223-065-2.

Gilles, Perrault a kolektív (1997). Zločiny kapitalizmu. Čierna kniha kapitalizmu, Bratislava, Eko-konzult 2017, s. 524, ISBN 978-80-8079-258.

Gračeva, Tatiana Vasiljevna, NEVIDITEĽNˇA CHAZÁRIA, Lipovany, Ariadné o. z. 2023,   s. 406, ISBN 9789-80-974417-9-1.

Guyénot, Laurent, (2018). FROM YAHWEH TO ZION, Lone Rock, Sifting and Winnowing Books 2018, s. 492, ISBN 978-0-9961430-4-2.

Guyénot, Laurent (2020). Essays on Jewish Power, Great Britain, Amazon 2020, pp. 212, ISBN 978-2-9571704-0-1.

Harabin, Štefan (2019). Naša vlasť – Von zo slepých uličiek, Nitrianske Rudno, Izkona 2019, s. 248, ISBN 978-80-973238-3-7.

Helebrandt, Robert, (1991). Kniežatá zloby (Protokoly sionských mudrcov), Bratislava, Agres 1991, s. 70, ISBN 80–8540-604-7.

Hitchcock, Andrew Carrington (2006). Synagoga Satanova, Tajná historie světové židovské dominance, s. 137, ISBN 978-80-904-365-2-7. Dostupné tiež na: http://rense.com/general88/hist.htm.

Hoffmann, Gabriel a kol., (1996). ZAMLČANÁ PRAVDA O SLOVENSKU, Partizánske, Garmond 1996, s. 816, ISBN 80-85587-04-1.

Hoffman, Michael (2008). Judaism Discovered from its Own Texts – A Study of the Anti-Biblical Religion of Racism, Self-Worship, Superstition and Deceit, Coer d´Alene, Idaho, USA, Independent History and Research 2008, s. 1102, ISBN 978-0-9703784-5-3.

Hoggan, David, (1969). Mýtus 6 miliónov, Žďár nad Sázavou, ČR, Bodyart Press, s. r. o. 2016, s. 111, ISBN 978-80-87525-29-9.

Iskrová, Daniela (2012). Náboženstvo izraelského ľudu, Ružomberok, Verbum – Vydavateľstvo Katolíckej univerzity 2012, s. 167, ISBN 978-80-8084-957-3.

Jelinek, J. A., (2009). Dávidova hviezda pod Tatrami, Praha, Vydavateľstvo J. Mlynárika 2009, s. 494, ISBN 978-80-904134-3-6.

Johnson, P., (1987). A History of the Jews, český falzifi kovaný a zavádzajúci preklad „Historie židovského národa“, Řevnice, Rozmluvy, 1995, s. 592, ISBN 80-85336-31-6.

Jurman, Olin, (2019). Převrat – Pravda, fámy a lži o 17. listopadu, Praha, Česká citadela 2019, s. 320, ISBN 978-80-907681-0-9.

Kálal, Karol (1905). UTRPENIE SLOVÁKOV – Predvojnové Slovensko do roku 1914, Bratislava, Eko-konzult 2019, s. 220, ISBN 978-80-8079-062-0.

Kalvoda, Josef (1986). Genese Československa, Praha, Panevropa1998, s. 608, ISBN: 80-85846-09-8.

Kara-Murza, Sergej Georgijevič, (2018). Manipulace vědomím, Praha, MON Trade 2020, s. 304, ISBN 978-80-908011-0-3.

Klimek, Antonín, (1996). Boj o Hrad 1., Hrad a pětka, Praha, Panevropa Praha, s. r. o. 1996, s. 432, ISBN 80-85846-06-3.Klimov 2023

Klimov, Grigorij Petrovič (2000). Boží národ, Lipovany,  Ariadné o. z. 2023,  s. 552, ISBN 978-80-69029-10-1.

Klimov, Grigorij Petrovič (2004). Červená kabala – Degenarológia 1. Lipovany, ARIADNÉ n. o. 2024, s. 418, ISBN 978-80-69029-09-5.

Kľosov, Anatolij, (2021). Pôvod židov, Arabov a Európanov – Genalógia DNA, Kežmarok, TORDEN 2021, s. 426, ISBN 978-80-8223-080-5.

Koestler, Arthur (1976). The Thirteenth Tribe, s. 96, ISBN 0-394-40284-7, stiahnuté z http://en.wikipedia.org/wiki/The_Thirteenth_Tribe

Kosatík, Pavel, (2021). Slovenské století,  Praha, Torst 2021, s. 412,  ISBN 978-80-7215-686-3.

Krajníková, Adriana, (2020). Ministerstvo spravodlivosti SR vedie fašistka, Samizdat 2020, s. 12.

Krystlík, Tomáš, (2008). Zamlčené dějiny 1, Praha, Alfa Nakladatelství 2008, s. 184, ISBN 978-80-87197-06-6.

Kryveľov, I. A., (1982). Biblia očami vedy, Bratislava, Pravda 1986, s. 240.

Kriwaczek, Paul (2005). Jidiš civilizace, Bratislava, Slovart 2010, s. 348, ISBN 978-80-7391-261-1.

Kuhn, Alvin Boyd (1949). Shadow of the Third Century – A Revaluation of Christianity, Surrey, Canada, s. 416, ISBN 978-1-926777-23-8.

Lina, Jűri, (2004). Architects of Deception – The Concealed History of Freemasonry; Stockholm , Referent Publishing, s. 592, ISBN 91-974952-1-2.

Lina, Jűri, (2014). Under the Sign of Scorpion, Stockholm, Referent Publishing, s. 448, ISBN 91-9728977-9.

Mac Donald, Kevin, (2002). A PEOPLE THAT SHALL DWELL ALONE. Judaism as a Group Evoluitionary Strategy, with Diaspora Peoples, San Jose, Writers Club Press 2002, pp. 494, ISBN 0-595-22838-0.

Máčala, Pavol (1995). Etnogenéza Slovanov v archeológii, Košice, Slovo 1995, s. 96, ISBN 80-85291-23-1.

Magát, Marián (2020). Židokracia, s. n. nakladatelství 2020, s. 562, ISBN 978-80-570-2386-9.

Makow, Henry (2011). Ilumináti – Sekta, jež se zmocnila světa, Žďár nad Sázavou, Bodyart Press, s. r. o. 2012, s. 288, ISBN 978-80-87525-08-1.

Makow, Henry (2010). Krutá pravda a bezočivé lži, Utajované dejiny sveta, Bratislava, Eko-konzult 2016, s. 288, ISBN 978-80-8079-235-0.

Martirosjan, Arsen B., (2008). Ruská kultúra a anglosaská agresia, Kežmarok, Torden 2008, s. 549, ISBN 978-80-89953-43-1

Mrkos, B. J., Mehler, Ha. A. (2012). Umenie vládnuť, Martin, Centrum prosperity s. r. o. 2012, 368, ISBN 80 -968819-5-7.

Murín, Karol, dr. (1987). Spomienky a svedectvo, Trenčín, Západoslovenské tlačiarne 1991, s. 502 plus 8 strán obrazových príloh, ISBN 80-900537-0-X.

Nemčok, Jozef (2016). Cesta smrti a života alebo útek z partizánskeho hrobu v Sklabini, Námestovo, Tlačiareň Kubík, s. r. o. 2016, s. 176, ISBN 978-80-89602-51-3.

Pape, Ilan, (2014).DIE ETHNISCHE SÄBERUNG PALÄSTINAS, Berlin, Haffmans&Tolkemitt GmbH 2014, s. 414, ISBN 978-3-942989-86-2. Die englische Originalausgabe „The Ethnic Cleansing of Palestine“, One World Publications, Oxford, 2006.

Pasák, Tomáš, (1999). Český fašizmus 1922-1945 a kolaborace 1939-1945, Praha, Práh 1999.

Petrov, G. P., (2023). Tajomstvá ovládania ľudstva, Kežmarok, Torden 2023, s. 712, ISBN 978-80-8223-147-5.

Podolský, Peter B, (2021). Povstanie roku 1944 – Bolo národné, slávne, užitočné? Bratislava, Postscriptum 2021, s.212, ISBN 978-80-8218-030-8.

Pojar, Miloš, (2017). T. G. Masaryk a židovství, Praha, Academia 2017, s. 304, ISBN 978-80-200-2571-5.

Proces s dr. J. Tisom, Bratislava, Tatrapress 1990, s. 256, ISBN 80-85260-03-4.

Preparata, Guido Giacomo (2005). Krstní otcovia Hitlera, Kežmarok, Torden, s. r. o. 2020, s. 344, ISBN 978-80-89953-55-4.

Rudolf, Germar (2015). Přednášky o holokaustu – Sporné otázky pod křížovým výslechem, Praha, Vydavatelství A. B. Bartoš 2015, s. 427, ISBN 978-80-905861-4-7.

Saleh, Nidal, (2001), Proč se vraždí v Izraeli? Bratislava, Eko-konzult 2002, s. 160, ISBN 80-89044-36-0.

Saleh, Nidal (2003). Nedotknuteľní, Bratislava, Eko-konzult 2003, s. 164, ISBN 80-969041-0-8.

Salner, Peter (2000). Židia na Slovensku medzi tradíciou a asimiláciou, Bratislava , Zing Print 2000, s. 296, ISBN 80-88997-07-0.

Sand, Shlomo (2009). Jak byl vynalezen židovský národ, Praha, Rybka Publishers 2015, s. 492, ISBN 978-80-87950-16-6.

Shahak, Israel (1994). Jewish History, Jewish Religion, London, Pluto Press 2002, pp. 128, ISBN 0-7453-0819-8.

Sýs, Karel, Spáčil, Dušan (2010). Svědectví po 21 letech, Praha, Futura 2010, s. 209 – 222, ISBN 978-80-87090-42-8.

Starikov, Nikolaj, (2013). GEOPOLITIKA, AKO SA TO ROBÍ, Bratislava, Vyd. SSS 2015, s. 372, ISBN 978-80-8061-856-8.

Starikov, Nikolaj (2018). Vojna cudzími rukami, Kežmarok, Torden 2021, s. 296, ISBN 978-80-8223-066-9.

Starikov, Nikolaj (2018). Kto přinutil Hitlera přepadnout Stalina, Praha, Studio REFOS 2018, s. 366, ISBN 978-80-907350-0-1.

Sutton, Anthony C. (1974). WALL STREET a boľševická revolúcia, Žilina, Veritas 2018, s. 244, ISBN 978-80-972879-0-0.

Sýs, Karel, Spáčil, Dušan, (2010). Svědectví po 21 letech, Praha, Futura 2010, s. 209 – 222, ISBN 978-80-87090-42-8).

Šifrin, Jiří (2021). Bůh synergie, Praha, MON Trade 2021, s. 456, ISBN 978-80-908011-3-4.

Špiesz, Anton, (1992). Dejiny Slovenska, Bratislava, Perfekt 1992, s. 196, ISBN 80-85261-44-8.

Timura, Viktor (2014). Zamlčané dejiny, Bratislava, Eko-konzult 2014, s. 504, ISBN 978-80-8079-197-1.

Timura, Viktor (2018). Odklínanie histórie a pravdy o vzťahoch Západu k Slovanom, Bratislava, Eko-konzult 2018, s. 240, ISBN 978-80-8079-266-4.

Timura, Viktor (2014). Zamlčané dejiny, Bratislava, Eko-konzult 2014, s. 504, ISBN 978-80-8079-197-1.

Vnuk, František, (2020). Po úsvite súmrak – Slovensko 1945 – 1948, Bratislava, Post Scriptum 2020, s. 712, ISBN 978-80-8218-014-8.

Vnútorný Prediktor 2011 – Pracovný kolektív VP 2011, (2021). Mŕtva voda – Od „sociológie“ k životarečeniu – Koncepcia spoločnej bezpečnosti, Kežmarok, Torden, s. r. o. 2011, s. 612, ISBN 978-80-89903-33-7.

Vrba, Jozef, (1998). „Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi, Brarislava, Devínsky expres 1998, s. 116, ISBN 80-967943-6-1-

Weiss, Volkmar, (2000). DIE IQ-FALLE: INTELIGENZ, SOCIALSTRUKTUR UND POLITIK, STOCKER, GRAZ 2000, s. 312, ISBN 3-7020-0882-9.

Žiak, Miloš (2004). JEWROPEAN, Bratislava, Kaligram 2004, s. 164, ISBN 80-7149-707-X.

Časopisy

Andrey, L. (1996). Profesor Václav Klaus a bída ducha, Necenzurované noviny č. 12/1996.

Bobák, Ján (2021). Exilový historik so srdcom na Slovensku, Literárny týždenník č. 1 – 12/2021.

Dinka, Pavol (2023). Literárny týždenník č. 21 -22/2023.

Dučák, Karol,    https://cz24.news/ , 3.9.2024.

Hejna, J. (2012), Svět v pasti židoslov aneb současnost bez budoucnosti, vyd. katolické stránky: www.spiknutí-proti-cirkvi-a-lidstvu.com, Praha 2012.Kerný, Dušan (2015). Slovenské pohľady č. 7 – 8/2015.

Kamenec, Ivan (1966). Horná Nitra; Vlastivedný zborník, č. 3/1966, s. 51 – 68.

Kerný, Dušan (2015). Slovenské pohľady č. 7 – 8/2015.

Lipták, Peter (2024), https://liptakpeter.blog.pravda.sk/, 21.45.2024.

Malý, R. PhDr.,https://cz24.news/, 28.8.2023.

Moriak, J., (2016). Čas na zmierenie (2), Extraplus, máj 2016, ISSN /1336-0256 (evidenčné číslo MK SR – EV 1049/08

Ondrejka, Michal (2007). Právna (ne)existencia prvej Slovenskej republiky, Kultúra č. 8/2007.

Palkovič, Jozef (2021). Do vašej cudzojazyčnej knižnice, Kultúra č. 13/2021.

Rekem, Ján (2021). Trenčianska väznica, Kultúra č. 6/2021.

Romanoff, Larry, (2022). Democracy, the Most Dangerous Religion, https://www.unz.com/author/larry-romanoff/, 2022.

Rosenthal H. W. (2015). in Rostas, Najsvätejší komplot, Zem&Vek č. 6/2015.

Telekiová, Jana (2015). Blog Sme, 13. 11. 2015.

Telekiová, Jana (2022). Choroby ma naučili najviac, in Rostas Tibor Eliot, Zem&Vek, január 2022, s. 71.

Wagner, Fridrich., (2007). Is truth still of value?, europhysics news, No. 5/2007, ISSN 0531-7479.

Osobné informácie

Čech, Branislav, Ing., Osobná informácia, Sučany 2025.

Fromm, Paul, PhD., Canadian Association for Free Expression, osobná informácia, Hamilton, Kanada, 2021.

Keller, Jan, prof. PhDr. PhD., Osobná informácia, Ostrava 2010.

Mikula, Pavol, PhDr. Mgr., Osobná informácia, Bratislava 2017.

Haasz, Peter, Doc. Ing. CSc., Osobná informácia, Bratislava 2017.