Ak nechce človek byť len zver
a chce si obhájiť svoj trón
tak nemá veľmi na výber
– musí ísť s farbou pravdy von!
Tú najskôr prizná srdca zvon
– či mlčí, či sa rozbúši
či spieva, či tlmí tón
či plače, či len zaskučí…
Ak rozum srdcu neverí
čo krvou jasne zvoní
nech sa poučí od zveri
a pred ňou hlavu skloní!
Pre dobro svojich detí
– kým Slnko svieti na Zem
múdra včieločka vyletí
– hoci aj tisíckrát za deň!
Do úľa med, peľ na kvety…
vždy vedomá si cieľa
z konca vytvorí začiatok
– tým si ctí Stvoriteľa.
V opojnom prúde života
v bzučiacom roji vzácnych chvíľ
nádej už nesmie stroskotať
– už nieto času na omyl!
Je čas žiť vlastnú zrelosť
lebo nám zmysel uletí
k životu je len jeden most
– spásonosný med pamäti…
V ňom je podstata koreňov
– tichá a neomylná
chráni grál stromu ľudských snov
– nepremožiteľne silná!
Až na dno tmy nám zasvieti
blankytom očí neba
vložme tu múdrosť do detí
– nech chráni, čo je treba…
P.S.
Nehľaďme hlúpo na život
ako májové teľa
nesaďme strom za vlastný plot
– príkladom nech je včela
Skončime sexturizmus
– všetky jalové výlety
naplňme medom plásty múz
– prenesme lásku na deti!
Zaslúži si to čistota
čo deti nesú svetu
spolu s nádejou života
– ktorá je zmyslom kvetu…
Viliam Hornáček 1.6.2010