Pretože zmyslom života je vývoj ako neustály sled zmien, potrebu sústavnej zmeny treba brať ako nevyhnutnosť a prirodzený jav.
Existujú dva zásadné a zároveň protichodné druhy a kvality zmien. Zmena k lepšiemu a zmena k horšiemu. Kým na zmenu k horšiemu stačí jedno zlé rozhodnutie či revolúcia, prevrat, puč… tak na zmenu k lepšiemu spravidla treba mnohoročné cieľavedomé tvorivé úsilie viacerých generácií.
Faktom je, že ničenie sa uskutočňuje nepomerne ľahšie ako tvorenie hodnôt potrebných pre život. Tak ako rozbitie skla je neporovnateľne ľahšie a jednoduchšie ako jeho vytvorenie. Symbolom tvorenia je život, symbolom ničenia je smrť.
Slováci sa svojim prístupom k životu a k hodnotám kultúry civilizujúcim ľudstvo a svet zapísali do dejín ako – národ tvorcov, nie ničiteľov. Možno oprávnene povedať, že práve úcta k životu a tvorba hodnôt tvorí podstatu nášho určenia, poslania aj národného osudu. Je to čestný osud a buďme na to hrdí!
Z tohto poznania samých seba vyplývajú pre nás prirodzené povinnosti, ktoré za nás nikto nemôže a nesmie robiť. Je to iba naša úloha a iba naša životná skúška, ktorej výsledky opodstatňujú naše právo žiť takým spôsobom ako to vyhovuje našej prirodzenosti.
Mnohí iní si vybrali odlišný spôsob života vyplývajúci z nesporného faktu, že konať zlo je nepomerne ľahšie ako konať dobro a ukradnúť cudzie je ľahšie než vytvoriť, dopestovať či vychovať si vlastné. Preto sa kradnú aj deti a iné mláďatá, dokonca vajíčka, zárodky,gény…
Našim životným záujmom je vedieť aj o takomto deštruktívnom spôsobe života mnohých našich konkurentov. Našou povinnosťou však je –nenechať sa prekvapiť a dokázať si výsledky svojej tvorivej práce chrániť a nedopustiť ich zničenie či odcudzenie koristníkmi.
Všetkými tvormi nášho sveta všeobecne uznávanou, základnou a nenahraditeľnou hodnotou je ŽIVOT. Jeho kvalitu určuje predovšetkým ZDRAVIE a ĽUDSKÁ DÔsTOJNOSŤ.
Aby sme mohli žiť ľudsky dôstojný život musíme ho žiť v súlade s našim prirodzeným určením tvoriacim našu identitu ako naše bytostné stotožnenie sa s podstatou, ktorá nás tvorí. Hoci identity môžu byť rôzne, podstatná a kľúčová je identita biologická, ktorú určujú zdedené gény. Rozhodujúcu úlohu však mnohokrát zohráva výchova a dlhodobý vplyv prostredia. Často aj cudzieho ako to – pre nás tragicky – dokazujú janičiari…
Zopakujme a uvedomme si: Slováci sú národ tvorcov, nie ničiteľov hodnôt! To je základ a podstata identity prevažnej časti slovenskej populácie tvoriaca náš národný charakter.
Prírodný systém však tvoria nielen včely – opeľovačky a zberačky, robotnice, strážkyne, opatrovateľky a chovateľky mláďat aj matky včelstva… ale aj trúdy či sršne. Z podobných protikladov až nezmieriteľných antagonizmov sa skladajú aj ľudské spoločenstvá.
Preto boj tvorcov a koristníkov – ako prejav odvekého a večného boja dobra a zla, ničenia a znovuzrodenia – je prirodzeným spôsobom a prejavom života a treba ho brať ako fakt.
To však neznamená, že tvorcovia sa majú trpne zmieriť s tým, že koristníci majú právo vziať im či zničiť to, čo vytvorili! Aj tu platí – kto z koho! Je to prirodzený konflikt záujmov, na ktorý treba byť pripravený. Kto si dá vziať, nech sa nesťažuje. Aj tak sa niet komu sťažovať.
Preto prirodzenou a nezastupiteľnou povinnosťou tvorcov je nielen chrániť svoje hodnoty a používať pri tom tie najúčinnejšie prostriedky aj zbrane, ale konať aj preventívne. Najmä ak vieme s kým máme do činenia a čo možno od neho očakávať. Treba sa mať stále „na pozore“! A to sústavne a neprestajne, lebo ako vraví ľudová múdrosť „Čert nikdy nespí!“
Pretože súboj protikladov je prirodzený jav (elektrina je plus aj mínus, prostredie je teplo aj chlad či svetlo aj tma…) podmieňujúci vývoj života, ani jedna zo strán nikdy definitívne nezvíťazí. Nesmie! Veď, ak by ktorákoľvek strana definitívne zvíťazila a protistranu úplne zničila, vývoj, čiže život – skončí. A to ani Život, ani žiadny normálny tvor určite nechce!
Je teda na nás ako sa tomuto zákonu večného boja protikladov prispôsobíme, aby sme svoj osobný či národný život prežili s čo najmenšími stratami a čo najúspešnejšie.
Preklínaním na nadávaním na zlo a našich nepriateľov situáciu nezmeníme. Naopak! Poukážeme tým na iba našu slabosť, neznalosť a nepochopenie systému života a sveta či neschopnosť riešiť problémy a spory vlastnými silami na náš prospech. Naši súperi sa našim nadávaním a preklínaním určite nezmenia. Spravidla ich však zbytočne upriamime na naše slabiny a vyprovokujeme ich k útoku. Len hlupák robí to, čo mu škodí!
Čo však môžeme a mali by sme a čo je úplne v našej réžii ? Zmeniť naše nedostatky na prednosti a slabiny na výhody, lebo to je nielen v našej bezprostrednej moci, ale aj v našom životnom záujme. Musíme teda – a v mnohom od základu – zmeniť sami seba!
Že zmena samého seba k lepšiemu je tou najťažšou úlohou? Áno! Kto však chce žiť lepšie, plnohodnotnejšie, nezávislejšie… nech sa nesťažuje, že je to ťažké! Za všetko sa platí a čím väčšia hodnota, tým vyššia cena. Sú síce aj oveľa ľahšie cesty či chodníčky. Aj krivoľaké, aj inými vydláždené. Tie však k lepšiemu životu určite nevedú. Iba ak k životu ľahšiemu, čiže povrchnejšiemu, prázdnejšiemu a bezvýznamnejšiemu…
Čo to znamená žiť lepšie? My ako národ, čo prežil stáročia rôznych cudzích nadvlád, by sme mali veľmi dobre a neomylne vedieť, že sloboda je určite lepšia než nesloboda, že každá závislosť na cudzích zbavuje slobody a že najlepšie je – zvrchovane rozhodovať o sebe, svojich veciach, vzťahoch a záujmoch, aby sme mohli žiť svojský a plnohodnotný život. Presne tento najvyšší cieľ- naplnenie podstaty a zmyslu slovenských dejín – bol podstatou aj zmyslom zmeny, zmeny k lepšiemu, ktorou naša generácia splnila svoj program a zároveň zavŕšila emancipačný zápas Slovákov Tak ako to na jar – našu Slovenskú jar! – v roku 1990 v Programovom vyhlásení definovala Spoločnosť slovenskej inteligencie KORENE a určila za prvoradú a neodkladnú úlohu pre seba aj pre slovenský národ.
Že udržať si a obhájiť je spravidla oveľa ťažšie ako dosiahnuť, o tom sa tvorcovia novej skutočnosti presvedčili vzápätí po obnovení slovenskej štátnej samostatnosti 1.1.1993 a všetci sa o tom každodenne presviedčame aj v súčasnosti.
Život – ako neprestajný sled zmien a konfliktov rôznych aj rôznorodých záujmov – je však taký a musíme ho rešpektovať! Všetci, ktorí sme jeho prirodzenou súčasťou. Je to naše určenie v systéme. Či chceme alebo nechceme…
Nuž teda – akú zmenu v súčasnosti slovenská spoločnosť a jej štát potrebuje?!
Jedno je isté. Určite potrebuje tú najťažšiu zmenu – zmenu k lepšiemu! Možno nám v tomto zápase pomôže podobenstvo z neideologizovaného sveta prírody…
Nepočul som – ani z vedeckých kruhov – o tom, že hoci aj po najničivejšom rabovaní sršňami by včely, ktoré ostali na žive, rezignovali, zanevreli na svoj vyrabovaný úľ či včelstvo a páchali samovraždy … Každá včielka vie a uvedomuje si povinnosti, ktoré jej jednoznačne prikazujú, aby konala ďalej tak ako predtým. Dokonca ešte s väčším úsilím, lebo si je vedomá ohrozenia seba aj včelstva, ktorého je súčasťou. Pud sebazáchovy ju vyzýva aj chráni, motivuje k životu a ona ho nesmie sklamať! Pracuje teda ďalej a tvorí, stavia, buduje, zabezpečuje, zhromažďuje zásoby, kŕmi svoju mlaď, vlastným príkladom vychováva svoj dorast a podieľa sa na práci pospolitosti tak, alebo skoro tak, akoby sa nič mimoriadne nestalo. Nájazd nepriateľov považuje za prirodzený jav a robí všetko preto, aby škody svojou pasivitou nerozmnožovala, ale aby čo najskôr nastal normálny stav. Stav plnej funkčnosti a schopnosti obstáť v konkurencii iných záujmov.
Normálny – v jej aj našom prípade – v tom, že sa znovu obnoví organizmus včelstva v úli či národa v štáte, aby sa znova mohli naplňať a rozvíjať tie hodnoty, pre ktoré včelstvo či národ a štát vznikli, teda boli cieľavedome vytvorené, aby slúžili celku aj jednotlivcom, ktorí ten nedeliteľný, na spoločný prospech spolupracujúci celok tvoria.
A teraz sa vráťme k našej ľudskej a občianskej národnoštátnej realite!
Vyše 1000 rokov – rozdelení, rozsekaní na márne kúsky sme túžili znovu sa spojiť do jednotného životaschopného, normálne, čiže spoľahlivo fungujúceho a úspešného organizmu. Čo bolo tou „bájnou živou vodou“, ktorá nás znovu vzkriesila k životu?
Bol som pri tom, aktívne som sa na nej podieľal a preto môžem o našej slovenskej zmene podať dôveryhodné svedectvo. Okrem iných sa na nej podieľali aj tvorcovia študentského časopisu s príznačným názvom ZMENA…
Tou našou – však vonkoncom nie bájnou – tzv. živou vodou bola nielen túžba, ale aj vôľa po zmene a najmä nekompromisné odhodlanie ju uskutočniť! Zmenu nanajvýš žiaducu, ktorá sa stala najzásadnejšou zmenou – a určite zmenou k lepšiemu! – v novodobých dejinách slovenského národa. Touto zmenou sa dlhodobo neslobodný a často až nesvojprávny ( rozhodovalo sa „o nás bez nás“) objekt cudzích záujmov pretransformoval na slobodný, rovnoprávny a zvrchovane o svojom osude rozhodujúci subjekt, ktorý je dnes rešpektovaným partnerom medzinárodných vzťahov v postavení suveréna.
Na tomto našom postavení netreba meniť nič. Túto našu vydobytú pozíciu rovnoprávneho partnera so všetkými slobodnými národmi a suverénnymi štátmi sveta si musíme chrániť a zachovať. A už nikdy nesmieme dobrovoľne dopustiť, aby ktokoľvek – domáci či cudzí! – zmenil stav, ktorým sme ako národ naplnili zmysel slovenských dejín!
Čo však sústavne máme a aj musíme meniť k lepšiemu, je všestranné posilňovanie a upevňovanie vnútornej integrity a medzinárodnej autority nášho štátu, z čoho priamo vyplýva aj úroveň kvality nášho života. Základom pevnosti, stálosti aj perspektívnosti nášho štátu je vnútorná integrita slovenskej spoločnosti ako moderného politického národa. To môžu zabezpečiť iba ľudia, ktorí sa stotožnili s pravdivým odkazom slovenských dejín a štátnou ideou vyjadrenou v Ústave Slovenskej republiky.
Súčasná Slovenská republika je mladý štát a o charakter jej štátnosti sa neustále bojuje. Nemilosrdne a nevyberanými prostriedkami, ktoré s kultúrnosťou často vôbec nesúvisia. Sme svedkami, že sily, ktoré ani rovnoprávnosť slovenského národa, ani obnovenie slovenskej štátnosti nechceli, sa čoraz výraznejšie predierajú k moci. Jasne to dokazujú aj výsledky volieb do obecných zastupiteľstiev, voľby do EP a prezidentské voľby. Tieto sily dokonca otvorene hlásajú, že chcú v súčasnom slovenskom štáte prevziať moc do svojich rúk. Sú to ruky tvorcov a budovateľov? Alebo predĺžené chápadlá cudzích záujmov?!
Chceme my, ktorí sme súčasnú Slovenskú republiku vybojovali a vybudovali – aj napriek odporu síl, ktoré sa jej dnes chcú zmocniť – chceme dopustiť takúto zmenu?! Pamätáme si ešte osem rokov „dzurindistanu“?! Mali by sme si pamätať! Pamäť je základ inteligencie. Nepochybujme teda, že by to bola výrazná zmena a výlučne zmena k horšiemu!
Ak nie inokedy, tak teraz – pred ďalšími z radu osudových volieb, ktoré sú určené na deň 29.februára v roku 2020 – je na zmenu, zmenu skutočne naliehavú a zmenu k lepšiemu, ten pravý a ten najsprávnejší čas!
A tá hlavná a pre náš ďalší vývoj podstatná a rozhodujúca zmena je – predovšetkým v nás!
S L O V Á C I !
Nespime už viac, Slováci
je čas – vstať rýchlo hore!
Nechajme pláže pre piesok
nechajme moru more
nechajme ryby vode
nechajme hríby hore…
Doba vyzýva do boja
-ozdraviť, čo je choré!
Zas dračie hlavy dorástli
zas dračie zuby klíčia…
Zas heslá cudzích záujmov
zas naše deti kričia…
Zas tí, čo náš štát nechceli
– s nenávisťou ho ničia!
Pasivita nás nespasí
sľuby sa s cieľmi minú…
Kto sa k národu nehlási
-nech si pripíše vinu!
Bude to viac než náročné
-musíme konať spoločne
ako národné sily statočne
bránili Slovenčinu
Čas výhovoriek pominul
-povinnosť volá k činu!
Skúsenosť dejín varuje:
Len ako si my spravíme
-len tak sa budeme mať!
A výzva doby znova znie:
Slováci všetci spoločne
– bráňme svoj národ a štát!
Bratislava 29. júla 2019 Viliam Hornáček
