Príspevok v pravidelnej relácii „Slovenské korene“ v Slobodnom vysielači nahraná 11. 4. 2023 s témou: Naše deti – cudzia budúcnosť?!
Je to nanajvýš aktuálna a súčasne nanajvýš bolestivá téma. Tento fakt môžeme nie len konštatovať, ale aj každý deň sledovať. Preto našou úlohou v dnešnej relácii, ak som to správne pochopil, je poukázať na príčiny a hľadať riešenie. Dôvod, prečo strácame deti, rozumie sa, že nehovoríme o strate niekde v lese, ale o strate vzťahovej, je síce jednoduchý, ale má veľmi široký kontext. Nie len, že rodičia strácajú deti, ale deti okrem rodičov strácajú aj sami seba.
Strácame civilizáciu. Celá spoločnosť usilovne pracuje na vlastnom zániku. Znie to fantasticky, preto myšlienka stojí za vysvetlenie. Honba za falošnou prosperitou je povýšená nad sociálnu povinnosť štátu. Ako to funguje. Princíp je známy – rozdeľ a panuj. Ak by som chcel byť múdry, poviem – atomizuj. Čím viacej zmenšíme skupinu, prerušíme jej vnútorné a vonkajšie väzby, tým ľahšie ju môžeme ovládať a využívať hoc aj za hranicu životnosti.
Uvediem zjednodušený príklad. Železničná doprava pod jedným správcom tvorí fungujúci kooperujúci celok. Tvoria ho koľajnice, osobná doprava, nákladná doprava a servis. Vláda príde s teóriou, že štát je zlý vlastník. Železničnú dopravu rozdelí na samostatné celky, skupiny a podskupiny. Pod zámienkou zisku po častiach, všetko rozpredá súkromným spoločnostiam a podnikateľom. Oni, pracujú na princípe zisku. Nie na princípe prospechu občanov. Ak koľajnice na seba nezarobia, rozdelia trať na úseky a tiež rozpredajú záujemcom. To isté urobia s osobnou aj nákladnou dopravou. Rozpredajú aj údržbu a servis. Obmedzia, prípadne zrušia budovanie, rozvoj, modernizáciu. Žijú z už existujúcej podstaty. V pozadí stojí skupina vlastníkov a snaží sa mať čo najväčší zisk v čo najkratšom čase. V záujme zisku zrušia nerentabilné spoje. Tým sa stanú zbytočnými niektoré trate. Plánovanú údržbu nahradí operatívny servis. Zvýšia ceny. Keď ubudnú trate, ubudnú cestujúci aj záujemcovia o prepravu tovarov. Železnica v správe štátu ako celok prosperovala, determinovaná zaniká. Keď vlastníci dokonale vyžmýkajú tento druh dopravy, utlmia ju. Svoj záujem obrátia na dopravu po ceste. Železnicu musí aj z hľadiska medzinárodných záväzkov prevziať štát. Začne vkladať investície do oživenia, ale minuté prostriedky získané za odpredaj už minul. Životná úroveň obyvateľstva sa nutne musí znížiť, lebo zisk zostal vlastníkom a náklady na oživenie prešli na štát. Princíp je uplatnený v celom hospodárstve štátu. Vláda politických strán zdevastovala cesty, mosty, zdravotníctvo, poľnohospodárstvo a úspešne devastuje aj školstvo.
Vrátim sa k téme. Spoločnosť sa ľahšie ovláda, ak je rozdelená, ak je segmentovaná, ak je atomizovaná. Darí sa oslabiť silu národných štátov, darí sa rozdeliť obyvateľstvo podľa konfesie, podľa politických strán, podľa farby pleti, podľa vzdelania, podľa profesií, podľa národnosti, podľa majetku, podľa pohlavia, podľa sexuálnej orientácie a skupiny postaviť do vzájomnej opozície. Katalyzátorom sú peniaze. Keďže každý človek je závislý na finančných prostriedkoch, každý zamestnávateľ schopný platiť zamestnancov sa dostáva do pozície vlastníka výrobnej sily, teda človeka. Situácia je o to horšia, že aj organizácie zriadené na ochranu práv človeka sú rozdrobené, teda prakticky bezmocné.
Posledná sila, ktorá trendu rozdeľ a panuj odolávala bola rodina. Už neodoláva. Na úkor konkubinátov ubúda počet manželských zväzkov. Skracuje sa dĺžka životnosti klasickej rodiny. S pohľadu rozvoja štátu pribúdajú neperspektívne zväzky. Klasickú rodinu – otec – matka – deti, v tom lepšom prípade, nahradila stále rozšírenejšia a takmer už bežná striedavá starostlivosť. V tom horšom prípade deti prestali byť zmyslom rodiny. Stali sa akousi módnou entitou. Partneri sa rozhodujú medzi domácim zvieraťom a dieťaťom. Ak sa rozhodnú pre dieťa, kvôli mizivej súdržnosti páru namiesto človeka občana, vychovávajú solitér. Dieťa – solitér rastie bez väzby na rodinu. Učí sa prežiť na úkor rodiča. Rodič jedna ani rodič dva nevychováva, ale animuje. Výchovu nahradí korumpovanie. Solitér nekomunikuje. Rodinu mu nahradí virtuálna sociálna sieť. Slová nahradia emotikony. Nájsť viacgeneračnú rodinu, v ktorej deti zažijú všetky štádia života od zrodu po hrob je rovnaká vzácnosť ako nájsť hľuzovku.
Dospelý solitér poľahky príde na to, že vlastné deti nepotrebuje. Nepotrebuje komplikácie s partnerom, z nočným budením, s rastom zúbkov, s osýpkami a rubeolou, s učiteľmi, s pubertiakom. Načo. Načo rodina. Dôležitý je vlastný život. Vlastná životná úroveň, vlastné príjmy, vlastné zážitky, vlastné zdravie. Všetko sa dá kúpiť. Presne podľa výroku politika – čo si nedopestujeme, to si dovezieme. To si kúpime. Solitér nepozná silu kolektívu. Nemá potrebu sa združovať. Koniec koncov – ani to nevie.
Ani model jeden samec, desať samíc každá s jedným mláďaťom, určite nemôže tvoriť základ perspektívy štátu. Rovnaký neúspech musí zaznamenať aj akákoľvek variácia na danú tému. Kým filozofia novej, dokonale atomizovanej spoločnosti dospeje do štádia poznania, že ju ťahá poruchový rušeň bez servisu, po hrdzavých koľajniciach na hnilých pražcoch do slepého tunela, bude na revitalizáciu neskoro. Keďže ani ten najbohatší vlastník nie je nesmrteľný, majú nádej prežiť iba tí, čo zostali na okraji spoločnosti opretí o pevnú klasickú rodinu a overené princípy výchovy detí. Prežijú iba tí s vedomím, že existuje vyššia moc, väčšie hodnoty ako peniaze a silnejšia motivácia ako vlastný prospech. Je otázne, či ich bude dosť, aby revitalizovali spoločnosť. Záchranou každého prosperujúceho národného štátu by mohla byť jeho osvietená vláda dôsledne podporujúca klasickú, viacdetnú, viacgeneračnú rodinu. Žiaľ, trend je presne opačný.
Rodina nie je železnica. V tomto prípade nie je možné jeden systém nahradiť druhým a získať čas na poznanie. Odcudzovaniu detí predchádza rozpad a zánik rodiny. To nie je náhoda. To nie je prirodzený vývoj spoločnosti. Jej segmentovanie je premyslený a dlhodobý záujem nadnárodných, najmä finančných korporácií vedených silnými jedincami. Osobnosťami bez záväzkov, bez charakteru, vedenými myšlienkou redukcie populácie. Ak svoj cieľ naplnia, zaniknú rodiny, zaniknú štáty, zanikne civilizácia. Ak chcem napriek tomu svoju úvahu skončiť pozitívne, poviem: „máme unikátnu príležitosť zúčastniť sa zániku ďalšej civilizácie, teraz na princípe jej atomizácie.
