štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodCOVID-19Pohreb generála Lučanského – zopár dojmov účastníka

Pohreb generála Lučanského – zopár dojmov účastníka

10. 1. 2021 Martin Lacko

Autori fotografií: František Gajdoš, Pavel Mičianik

V piatok 8. januára 2021 sa v Štrbe konal pohreb momentálne najznámejšieho rodáka z tejto obce, bývalého prezidenta PZ SR gen. Milana Lučanského.

- Podporte nás -

Okolo jeho väzby, záhadného dokaličenia a ešte záhadnejšieho úmrtia sa vynorilo mnoho otáznikov. Na základe informácií jeho blízkych spolupracovníkov značná časť verejnosti už nevylučuje verziu, že sa stal obeťou úkladnej a rafinovanej fyzickej likvidácie. A keďže podľa európskej judikatúry je zodpovedným za osudy ľudí, ktorých vezme do väzby štát, obavy jeho predstaviteľov sú namieste. Nič na tom nemení ani fakt, že momentálne je ich moc takmer neobmedzená. Všetko je totiž len dočasu a po zmene je možné, že zodpovední sa dostanú nielen pred domáce vyšetrovacie a súdne orgány, ale aj pred medzinárodné. Prípad tak od počiatku vyvoláva vo vládnych kruhoch a jej naklonených korporátnych médiách veľké obavy. Teda tí, ktorí sa neustále snažia držať ľudí v strachu, ho zrazu dostali sami…

Členovia vyšetrovacej komisie zriadenej ministerkou Kolíkovou dostali vo svojom dekréte oznámenie, že budú vyšetrovať Lučanského „samovraždu“. Kto má aspoň štyridsať rokov, pamätá si na prípad z leta 1995, z čias Mečiarovej vlády. Verzia o „samoúnose“ Michala Kováča ml. do Rakúska, na ktorej sa verejnosť najviac bavila, bola iba jednou z viacerých vyšetrovacích verzií. No ministerka spravodlivosti dnes samovraždu „potvrdila“ ešte pred zrodom komisie.

Strach a vyhrážky ako vládny program

Podľa nariadení vlády aj úplne zdraví ľudia a všetky školopovinné deti majú dnes sedieť doma, nevychádzať do kostolov, na športoviská, a ideálne ani do prírody a na cintoríny. Mohli by tam asi nakaziť stromy, resp. zosnulých. Majú sedieť (alebo ležať) doma, s mobilom v ruke, no najmä nech počúvajú hrôzostrašné správy o mŕtvolách povaľujúcich sa v nemocniciach, na uliciach, a čakajú na spásonosné testovanie a vakcináciu. Veď, ako sme sa dozvedeli z tzv. katolíckej televízie Lux, americká vakcína, za ktorú neberie záruku ani sám výrobca, bude čosi ako druhým príchod Krista na zem…

Strašenie, zákazy a represia sú dnes jediným programom, aký vie súčasný režim ponúknuť piatim miliónom svojich občanov. Do ťaženia proti vlastným občanom zatiahol aj všetky ozbrojené zložky: vojaci už nemusia chrániť hranice, policajti naháňať zločincov. Majú kontrolovať a šikanovať vlastných spoluobčanov – teda tých, z daní ktorých žijú, a ktorých majú chrániť.

Prebúdzanie národa

Nečudo, že v takejto atmosfére sa mnohí báli stretnúť so svojimi najbližšími aj cez Vianoce. Niektorí z vlastných príbytkov nevystrčia ani nos. Pribúda depresívnych stavov. Avšak, po likvidácii gen. Lučanského sa situácia začala pomaly meniť, dosť ľudí odhodilo obavy. Rozhorčenie prevládlo nad všemožne vtláčaným pocitom strachu. Mnohí sa rozhodli nejakým spôsobom si uctiť, alebo aspoň pripomenúť pamiatku zosnulého generála. Ľudia sa spontánne schádzali pri policajných úradoch, zapaľovali sviečky, modlili sa, gestikulovali, spievali, dávali najavo svoje postoje.

Režim vyslal signál občanom, že ak známa osobnosť násilným spôsobom umrie vo väzbe, nie je to problém. Problémom však je, ak by verejnosť chcela prísť na pohreb. Kto by chcel prísť, nebude vpustený, ba hrozí pokuta. Čerešňou na torte bolo nariadenie, že polícia bude na pohrebe kontrolovať aj potvrdenie o testovaní. To bolo asi vrcholným prejavom bezradnosti vládnej moci. Pre nás však bola naopak signálom, že je našou morálnou povinnosťou sa tejto zakazovanej pietnej akcie zúčastniť.

V Štrbe

Vyrazili sme o 8. hodine ráno. Prešli sme 12 okresov tam, 12 späť, ale žiadne policajné kontroly sme nestretli. Zato pred Štrbou to vyzeralo ako v uzavretej zóne. Zjazd z diaľnice polícia uzavrela z oboch strán. Do obce sa dalo dostať len okľukou, z ciest nižšej triedy. Podobne ako v rozprávkach, či v počítačových hrách, bolo treba prejsť dve alebo tri brány – kontrolné stanovištia polície, pričom však hráč mal iba jeden pomyselný život. Skupina osôb, ktoré sa vybrali na dodávke zo západného Slovenska, ako sme videli, úspešne prešla prvou kontrolou, no z druhej ju policajný dôstojník nekompromisne otočil a vrátil. My sme mali viac šťastia. Z troch kontrolných bodov nás zastavili na dvoch. Napokon sa nám podarilo dostať sa „za hradby“. Koľko áut, koľko posádok, koľko ľudí však policajti nevpustili?

Po zaparkovaní v obci sme sa už bez ďalších kontrol dostali ku katolíckemu kostolu, v ktorom sa konala pohrebná svätá omša. Ľudia postávali pri ceste, na chodníkoch, za kostolom – keďže vstup doň bol obmedzený iba na najužší rodinný kruh. Ozvučenie však bolo dostačujúce. Pozornosť všímavejších vyvolali aj zamaskovaní a neoznačení mladí muži, ktorí si s výkonnými fotoaparátmi  podrobne fotili účastníkov akcie. Bezpochyby tu boli aj ľudia, ktorí neprišli kvôli bohoslužbe… V každom prípade, kto v posledných rokoch chodieva na protivládne manifestácie ale napr. aj na historické konferencie, je na to už zvyknutý. (Napr. na konferencii o Dr. Tisovi na biskupstve v Nitre v r. 2017 mladá novinárka z dezinformačného liberálneho denníka systematicky snímala tváre účastníkov.)

Inak sme sa nestretli so žiadnymi rušivými prvkami. Žiadne politické heslá. Možno len dve-tri slovenské vlajky v rukách vlajkonosičov a na hrudi niektorých ľudí (vrátane policajtov v civile), odznaky s nápisom „Všetci za Milana“ a jeho portrétom.

Na cintoríne

Kňaz v homílii vyzdvihol zosnulého, jeho ľudské vlastnosti, ale aj jeho rodinu. Potom sa sprievod presúval hlavnou cestou na cintorín. Mnohí však aj inými cestičkami. Obrad na cintoríne bol takisto veľmi dôstojný a dojímavý. Počet ľudí sme odhadli minimálne na 500. Vďaka prečítanému životopisu sa prítomní mohli stručne oboznámiť so životom, štúdiom, kariérnym postupom ale aj rodinnými pomermi zosnulého. Pri čítaní nedoručeného listu, ktorý mu poslala do väzby najmladšia dcéra, nejedno oko zaslzilo. Súcit, ľútosť i obdiv ľudí zároveň si vyslúžila aj matka nebohého, ktorá v krátkom čase pochovala manžela i syna.

Napokon, aj tu na cintoríne sa ukázal triezvy postoj obyčajných ľudí k šikanóznym  (pseudo)hygienickým nariadeniam. Kňaz síce hneď po skončení obradov tlmočil príkaz nepodávať rodinným príslušníkom pri kondolencii ruky, no už pri prvom kondolujúcom bolo zrejmé, že ľudia nie sú s týmto druhom zákazov stotožnení.

Všetci traja kolegovia sme sa pomodlili, položili náš veniec, pozostalým kondolovali a rozlúčili sa so smútočným zhromaždením i krásnou obcou.

Pri výjazde zo Štrby sa naskytol odchádzajúcim ľudom jedinečný pohľad: Vrcholky blízkych tatranských štítov sa nakrátko odeli do krásneho slnečného plášťa. V tom momente sa zdalo, že sú to viac ako len lúče slnka a smútočné zhromaždenie sa prišiel rozlúčiť aj ten „Zhora“.

Aj toto posledné znamenie ukázalo, že rozhodnutie čosi risknúť, čosi obetovať a prísť bolo správnym krokom. Ak ide o dobrú vec, treba totiž odhodiť strach konať tak, ako človeku velí svedomie.

O zvyšok sa postará už ten Najvyšší…

image_printTlačiť článok

1 KOMENTÁR

  1. Vážený pán doktor,

    veľmi srdečne Vám ďakujme za nádherný opis, čo ste v Štrbe zažili. Dnes prežívame bludište zmätkov a pod veľkou ťarchou až zúfalstva. To nikoho nemrzí, národ je ubíjaný.

    Blahoželám Vám
    J. Husár

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň