Postačia prázdne sľuby
netreba dýku ani bič…
V kožuchoch novosmotánky
na vlci medzi baránky
ako – posvätené nič
votrú a
– potichu „sa vžijú“
Chce to len
hlúposť, zbabelosť, čas…
a už nikomu z nás
nevadí
keď namiesto slov
– vyjú…
*
Chorý čas temna
opäť raz dozrel
– na vred
keď čvarga, zberba, háveď…
na stoloch moci
pretransformovaná
na spodinu
ako páchnuci ocot
– vládne voňavému vínu.
*
V mútnej tme na dne
vždy víťazí
– vadné
vavríny falše nosia
vždy a zásadne
– hriešne nádoby…
Čestní a čistí zákonite hynú
buď
na všežravú špinu
alebo
na mor chudoby
*
Zločin zas vládne
hrdzavým tupým nožom
vo svete ľudí
dávno už nie božom…
vrahovia vzťahov
cti otvárajú rany
sklady a sýpky budúcnosti
„sa zverili“
– na potkany…
*
Supy na výsostiach
v kokpite
pýchou na zobák
slávou opité
– vytrvalo krúžia
svorkám susedov
chute na lúpež
oči úžia
– až do bezočivosti
a od chamtivosti
im tečú besné sliny
– po papuli…
*
Zradený vlastnými
sa národ
inštinktívne chúli
v poslednom útočisku
– už iba sám do seba…
Z takejto pasce
bez priezoru do neba
– nieto úniku!
Strach ako bolesť
predzvesť zániku
mu srdce ľadom zviera
chveje sa ako
– stádo bez pastiera
*
Zatiaľ si zhavranelí bratia
krákaním krátia
vzácne chvíle
a reči
od podstaty hnilé
ledabolo trúsia
– aby sa nepovedalo!
*
Už sa aj
vlastným slovám hnusia
za tu úbohú almužnu
nemužnú
ktorá je ešte
– menej ako málo!
Ďalší sa hryzú ako besní psi
a elita národa?!
– spí!!
Ľahla si na vavríny
čo krvou
– zaplatili iní…
*
Národ a vlasť?
tie vôbec netušia
– o nej
sladučkospiacej
šípkoruženkovej…
nadutej prázdnom
čo nevie ani o cti
ani čine ráznom
– už ani len snívať!
Zato sa kochať
v zrkadielku slávy
– to vie dokonale…!
*
V nárokoch – veľké papule
v daroch – dušičky malé
kasta
čo rada tituly ráta
s obľubou do rýdzeho zlata
dáva liať svoje slová
sama rypákom vžratá
až po dno do válova
– samoľúbosti!
Prisahajúca verne
iba na kosti
a kódex – svätého Ega…
*
Jeho prikázanie prvé:
– vážiť si len sám seba!
druhé: mať len seba rád!
ďalšie:
– len svoju pravdu uznávať!
chrániť len svoj dom – svoj hrad
– národ nech si živorí…!
Vrch tohto „desatora hnoja“
nech tvorí
ešte aj po smrti
– pyramída moja!!
*
Pre túto zvrhlosť
hovie na vrchole slávy
krivonos supí
holokrkohlavý
globálne znesväcuje svet!
Ako vša dotieravý
prilepený na lož
ako hnida
len kydá, kydá, kydá…
nenávistný jed
rozosieva skazu a smrť
kultúry aj Zeme
a my?
– lamentujeme!
Vraj takej sily niet
čo by sa zlu tmy
postavila v boji
a zachránila svet…
*
Hoci sme všetci
v jednom vreci
a až po dôstojnosť
– v hnoji
každý sa radšej doma
osamote bojí
– len sa nespojiť s vlastnými!
Radšej velebiť bludy
a namýšľať si
plané nádeje
zaprisahávať sa
svätosväte
– veď sa vlastne nič nedeje!
*
Pritom každý z nás vie
a až priveľmi dobre
ako sa doma
z vlastného
od cudzích pánov
suchá kôrka žobre!
A aj to
že sa drzí cudzí
vycierajú nám
čo sme im s úctou a slávou
ale s prázdnou hlavou
na zboje u nás dali
– agremán
Za to nám oni
na vysokom koni
bez štipky bontónu
a pansky pohŕdavo
pľujú do tváre
– a kadia na hlavu!
Takto sme už raz
presne takto, bratia!!
prešustrovali ríšu
– Veľkú Moravu!!!
*
Len takto, bratia
v zbabelosti ďalej
pohŕdať sebou
ako bez pamäte…
Dosť bolo takých
v našom šírom svete
iba bolo!
– už ich niet…
Už sa ich Život
na nič neopýta
sú víno bez slnka
sú pena bez piva
mŕtvi už za živa
zbytoční a smiešni
– ako šuster bez kopyta
*
Za naše činy
nečestné
zo smrtných dolín
zlovestne
mŕtve ticho vanie
Ťahajme rýchlo z bahna
zapadnuté kolesá!
Zastavme, bratia
vlastné zanikanie
to naše vlastné
osudové
– prešustrovávanie sa!!!
Viliam Hornáček 1.2.2005