Slovensko je malou krajinou v srdci Európy. Oplýva prírodnými krásami, kultúrou i bohatými tradíciami. Naši predkovia po celé stáročia chránili a zveľaďovali spomenuté dary ako veľmi vzácne hodnoty. Slovenský národ oficiálne prijal kresťanské náboženstvo fakticky už v roku 863 zásluhou misie solúnskych bratov sv. Cyrila a Metóda a túto vieru v Trojjediného Boha, ako aj vernosť morálnym zásadám, vychádzajúcim z desiatich Božích prikázaní (Ex 20, 2-17; Dt 5, 6-21) daných Mojžišovi na hore Sinaj a Ježišových odporúčaní z Reči na vrchu (Mt 5, 1-12; Lk 6, 20-26) si udržalo až po naše dni. Kresťanský spôsob života významne ovplyvnil životy dlhých generácií Slovákov, ktorí sa usilovali žiť podľa pravdy, spravodlivosti a lásky, ktoré robia ľudí slobodnými. Morálka (odvodená od latinských slov mos, mores) označuje mrav, obyčaj, zvyk, pravidlo, zákon, spôsob správania. Je praktickou vedou, ktorá skúma človeka i spoločnosť vo vzťahu k normatívnym požiadavkám. Z tohto dôvodu je logické, že počíta s formáciou k mravnosti, ku ktorej prispieva štát i cirkev, všetky stupne školstva až po univerzity, sociálno-politické štruktúry a napomáhať k tomu by mali aj médiá.
Oproti minulosti sa na dnes už sekulárnom Slovensku kontext viery a náboženstva výrazne zmenil. Žijeme v morálno-etickom relativizme a nemúdro sa chválime statusom „bez Boha“ podľa vzoru iných európskych krajín. Neuvedomujeme si však, že ľudstvo v 21. storočí prežíva oslabenie bytia Boha i človeka a dostáva sa do globálneho chaosu. Svet „bez Boha“ je totiž svetom bez nádeje a lásky. Obdivujeme a kopírujeme to, čo je cudzie našej mentalite a tým strácame vlastnú identitu i národné špecifiká. Pred 30-timi rokmi sa Slováci veľmi dožadovali slobody a demokracie, slobody prejavu, slobody svedomia a slobodného rozhodovania i rovnosti práv pre všetkých. V súčasnosti sa nám tieto požiadavky rovno pred očami nápadne stenčujú. Ľudia sa opäť boja vyjadriť svoj názor, ak je odlišný od davu. Epidémia strachu ovláda mysle ľudí a tento stav veľmi vyhovuje veľkým nadnárodným korporáciám. A tak sa zdá, že znova smerujeme k novej totalite a nevídanej kontrole osôb. So znepokojením sledujeme, ako sa vytráca kultúra slova, štýl správania, slušnosti a dobrej výchovy. Vzdelanostná úroveň rapídne upadá a narastá oprávnená nedôvera občanov voči štátu, politikom i voči súdnej moci.
Za posledné desaťročia sme si zvykli, že pravdu možno nahradiť klamstvami, úprimnosť falošnou pretvárkou, čestnosť sľubmi, ktoré sa nikdy nenaplnia, lebo všetkým, ktorí sú nakrátko pri moci, ide len o vlastný prospech. O spoločnom dobre počujeme len pred voľbami a po nich sa za sľubmi odrazu „zľahne zem“. Aj z tohto dôvodu niekdajšiu typickú pracovitosť Slovákov vystriedala skepsa, keďže bohatým sa pridáva a chudobní sú stále chudobnejší. A čuduj sa svete, za tento stav nikto nie je zodpovedný, ani na Slovensku, ani v Európskej únii. Vo svete vládne elita aj čudná logika: čím vyššie platy a výhody zvolených predstaviteľov s celým kolosom poradcov, tým menšia zodpovednosť. Vymožiteľnosť práva absentuje a nedotknuteľných mocných, ktorí najnovšie schvaľujú zákony v skrátených rokovaniach, svedčí o obrovskej nespravodlivosti a arogancii moci.
Morálka sa opäť raz stala dvojakou: na jednej strane sú to striktné zákony určené pre obyčajných ľudí, aby naďalej tvrdo pracovali, a na druhej morálka vyvolených, ktorí nemusia rešpektovať zákony. Evidentne nám chýbajú morálne autority a rozvážne osobnosti, ktorých slová by mali váhu v priestore národnom i nadnárodnom. Problém je však v tom, že najdôležitejšia už nie je pravda, dobro a spravodlivosť, ale komfort a kontinuálne kompromisy, ktoré „rozpúšťajú“ jednotu národov i spoločností. Sv. Ján Pavol II. vo svojich nespočetných príhovoroch múdro radil svojim poslucháčom, aby pamätali na to, že: „Bez dodržiavania Božích zákonov, niet dobrých pozitívnych a ani ústavných zákonov.“
Morálka a etika sa v súčasnosti aj napriek morálnemu chaosu naďalej nadčasovo pýtajú na dobro a usilujú sa o pochopenie tajomstva života od počatia až po prirodzenú smrť. Dobro je neodvolateľným cieľom ľudstva, dejín i sveta. Ono je perspektívnou hodnotou aj inšpiratívnou silou, ale podstatu treba vidieť srdcom… A ak si pripomíname potrebu morálky práve vo vianočnom čase, je to len preto, aby sme si uvedomili, že nestačia len vysvietené budovy, námestia, domy a byty, ale že všetci a každý osobne potrebuje rozsvietiť svoje „vnútorné svetlo v duši“, lebo: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete… a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali (Jn 1, 9-11). Pamätajme preto, že život na zemi je „putovaním k večnému cieľu“ a časnosť sa míňa.
„Dostali sme dušu ako dar,
tiež srdce a oči pre videnie,
aby viera spolu s láskou nevyhasli,
keď „víchry sveta“ ich budú chcieť vyrvať z vlastnej podstaty.“ [1]
Krásny vianočný čas, bohatý na hlboké precitnutie ducha i srdca, praje všetkým
Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.
Bratislava 20. 12. 2020
[1] Hrehová, H. (2020), Letokruhy ticha. Bratislava, vydavateľstvo PostScriprum, s. 9.
