Správny postoj k správnym hodnotám

Nová situácia – nové úlohy?

            Aby som bol úprimný, v súčasnosti vôbec nejde o „novú situáciu“, ani o „nové úlohy“. Ide o staronovú situáciu a úlohy tiež – staronové. Nové, úplne nové budú len rôzne (a hrozné!) poplatky, ktorými pozdvihneme nielen sebavedomie ale aj životnú úroveň autorov projektu súčasnej podoby tzv. Eurointegrácie. Budú to poplatky – pokuty, za našu (už historickú) oneskorenosť. Pokuty, a tvrdé pokuty, za náš slovensko-slovanský už tradične pasívny prístup k tvorbe nových trendov svetového vývoja. Kedy sa už konečne naplnia proroctvá Herderove či Kollárove slová, že „Slovanství na vzor potopy, rozšíří svých všude meze kroku“?

            Ale kto ich má naplniť skutkami? Hádam nie Maďari či Nemci?!  Lebo, čo bude aj aký chce svet – jedno je isté – on nikdy rajom vysnívaných ideálov nebude, ani nepôjde podľa tých pasívnych, ale vždy sa bude riadiť rozhodnutiami a skutkami – tých aktívnych. Ani naše dlhy – aj tie historické – za nás nikto nesplatí, ak ich my sami nesplatíme. A predovšetkým sebe…

            Jedným z takýchto dlhov je aj – nevyhnutný krok k akejkoľvek našej úspešnej vonkajšej integrácii – a to: vnútorná integrácia nášho štátu. Budeme ju  opäť (ako skoro všetko) musieť robiť náhlivo a za pochodu, ale! – ak chceme ako kultúrny a svojbytný národ európsku integráciu prežiť – so svojim menom, symbolmi a štátom – nik nás z tohto zanedbaného dlhu nevykúpi. Iba ak zánik, ale o tom ani nehovorme! My totiž nemáme na zničenie úsilia toľkých – vlastne všetkých! – generácii Slovákov –  ani právo, a ani poverenie. A verím, že ani najmenšiu chuť!

            Dúfam, že už nebudeme takí hlúpi a nepotrháme si všetky svaly, nezoderieme ruky pri napĺňaní eurocieľov. Je ich tam na to dosť a úžitok bude (už vlastne aj je) predovšetkým na strane tých mocnejších a početnejších. Dokončíme najskôr to, čo sme dlžní sebe. To je náš životný, existenčný záujem. A uvidíte, že budeme mať z toho – konečne! – nielen úžitok, ale konečne aj – rešpekt!

Nevyhnutná informácia

            Svetoznámy Galluppov výskumný ústav verejnej mienky, ešte niekedy v 70. rokoch minulého storočia,  skúmal v celosvetovom meradle – vzťah ľudí k hodnotám. Zistenie bolo možno prekvapujúce, určite však veľmi poučné a najmä – užitočné.

            Z tohto rozsiahleho a veľmi podrobného výskumu vyplynulo, že takmer 80% ľudí všade na svete – bez ohľadu na národnosť, vierovyznanie, rasu, pohlavie, vek, štát, svetadiel… teda bez ohľadu na všetko – má ľahostajný vzťah k civilizačným a kultúrnym hodnotám.

            Ideálom tejto obrovskej väčšiny ľudskej populácie je – prežiť život pohodlne, blahobytne, bez problémov… A nielen to. Táto obrovská masa ľudí si nevie vytvoriť svoj vlastný obraz o živote a svete, nie je schopná si vytvárať vlastný názor a – je teda odkázaná, aby im tento dôležitý oporný bod existencie „niekto“ sprostredkoval. Alebo im ho vnútil. Oni ani nebudú veľmi protestovať – veď nemajú čím protirečiť…

            Kto vie v čích službách tento svetový ústav verejnej mienky (táto spravodajská centrála s celosvetovou pôsobnosťou) pracuje, vie aj to, kto a prečo vlastní a ovláda väčšinu, dnes už svetových – globálnych médií. A ten kto to vie, sa vôbec nečuduje, že „konzumizmus“ sa stal novým celosvetovým a veľmi úspešným „náboženstvom“. Úspešným a ochotne prijímaným preto, lebo bol vytvorený presne na objednávku týchto – až 80-tich percent ľudstva.

            Vzhľadom na množstvo našimi chybnými postojmi spôsobených už skutočne globálnych problémov by sa dalo očakávať, že túto obrovskú masu a jej perspektívny tvorivý potenciál budú „vplyvní a mocní tohto sveta“ kultivovať,  dvíhať jej úroveň – a zapájať ju do riešenia problémov. Opak je pravdou. Nielen že sa zneužívajú jej slabosti, ale sa jej priam vnucujú nepreberné množstvá možnosti ďalšieho úpadku až na úroveň našich zvieracích predkov…  Teda nie dvíhanie hore, na Olymp, ale vháňanie späť – do jaskýň a džungle.

            Stav je taký, aký ho poznáme. A v demokratickej politickej súťaži týchto – až 80%! ľudí – ktorí majú „ľudskými a občianskymi právami“ zaručený presne taký istý voličský hlas ako napríklad:  vynikajúci mysliteľ  humanista, nositeľ Nobelovej ceny či všeobecne rozhľadený a vzdelaný profesor… hravo a úspešne zmetie tých 20%  samostatne mysliacich, ktorí tvoria kultúrne hodnoty ľudskej civilizácie. Čo z toho vyplýva pre nás, je dúfam úplne jasné…

Správny postoj k správnym hodnotám

            Ako motto použijem vlastné vyznanie – Slovensko, moja     vlasť … kde som 14. marca 1993 napísal: „Nech sú nám naše doterajšie dejiny výstrahou, ale najmä poučením a poznanie prameniace z našich skúseností, že – pre národ, ktorý si nedokáže uchrániť svoje vlastné hodnoty, sa stáva jeho bohatstvo nešťastím – nech sa stane našim krédom.

            Predovšetkým – aký je vzťah medzi hodnotou a postojom k nej? Áno – „diamant v hrude nezhnije“ on je a zostane výnimočnou, neopakovateľnou stálou hodnotou. V púšti nám však ani ten najvzácnejší briliantový prsteň nepomôže, keď my – odkázaní iba samy na seba, svoje vlastné zdroje – potrebujeme pre svoj život – vodu. Samozrejme, že tento fakt našej nevyhnutnej životnej potreby nič nezmení na čírosti či tvrdosti diamantu, ale pre nás je v púšti tou „správnou hodnotou“ – voda.  Čím obyčajnejšia, tým nenahraditeľnejšia.

            Dnes je už takmer celý svet „púšťou“ a vody – nielen tej čistej a pitnej – je málo. My jej však máme dostatok. A nielen pre seba. Teda, tú správnu – lebo potrebnú, užitočnú, nenahraditeľnú… hodnotu máme, vlastníme ju. Mali sme však aj zlato, striebro, meď … a ako sme sa správali k týmto hodnotám? Kto mal z nich úžitok a prospech? Fugerovci postavili za zisk z našej medi v Ausburgu sociálnu štvrť pre mestskú chudobu, ktorá tam stojí dodnes. Všetko teda nasvedčuje tomu, že nie hodnoty samotné, ale rozhodujúci je správny postoj k ním.

            Hodnoty, hovorím o hodnotách civilizovanej kultúrnej spoločnosti, sú síce všeobecne uznávanými konštantami (diamant v hrude nezhnije!), neznamená to však, že nemajú v rôznych situáciách rôznu „trhovú hodnotu“. Aj ich poradie v hierarchii hodnôt rôznych spoločností – býva rôzne. A nielen to. Aj pohľad na ne býva, je a často aj – musí byť – rôzny.

            Pre žabu je výška a nebo inou hodnotou ako pre orla. Tak, ako pre orla – a celkom prirodzene –  má celkom inú hodnotu močiar. Lebo? Lebo má pre neho iný význam ako pre žabu, ktorá na močiar – a právom – nedá dopustiť. Prečo by mala byť proti sebe? Už z tohto príkladu je zrejmé a celkom jasné, že aj žaba má dosť rozumu na to, aby vedela čo jej prospieva, z čoho žije, čo jej vyhovuje a na čo – ak chce prežiť – nesmie dopustiť. A čo my, ľudia? My – „koruna tvorstva“…?

            Je pravdou a nevyvrátiteľným faktom, že žiaden iný, ani ten najprimitívnejší tvor, sa tak dôkladne „nevyzúril“ na tom, na čom je bezprostredne závislý a čo je nenahraditeľným základom a zdrojom jeho života. A dosiaľ nikto nikdy, ani tak hlboko nepohrdol samotným darom života. Pritom, pokiaľ poznám dejiny ľudstva a ľudskej kultúry – žiaden človek, národ, kultúra ani civilizácia… nikdy  verejne nespochybnila, že základnou a nenahraditeľnou hodnotou nášho bytia je – život. On, ako – conditio sine qua non… Aj život všeobecne, aj život náš, život ľudský. Čo sa stalo s touto hodnotou? Zdanlivo nič – veď je a naďalej aj zostane – nenahraditeľný. No zmenil sa, a to zásadne, náš ľudský postoj k nemu. Tento postoj, okrem iného, dokazuje ako často ba spravidla sa správame farizejsky k tomu najvzácnejšiemu a ako často sa rozchádzajú ľudské slová a skutky… Dokazuje však aj niečo iné.

            Musíme sa vrátiť trochu do minulosti, aby sme pochopili, prečo má ľudský život v súčasnosti najnižšiu hodnotu akú kedy v dejinách ľudstva mal. A to nielen hodnotu „trhovú“, ale už aj v literatúre,  filme a umení vôbec… Teda konkrétne – v tých dielach, ktoré sú podporované dotáciami „nadnárodných“ mecénov a propagované svetovým reklamným priemyslom a zapĺňajú svojou prázdnotou pulty obchodníkov s „kultúrou“.  A prečo už vôbec, ale vôbec neplatí donedávna uctievané – hosť do domu, boh do domu?

            Základnými znakmi inteligencie sú – náročnosť, kritickosť a tvorivosť. Hľadanie podstaty javov a ich príčin je našim erbovým znakom – preto sa nazývame Korene. Pokúsme sa preto objaviť podstatu, ale najmä nájsť správne východisko a správny postoj k hodnote najvyššej – teda bezpochyby aj správnej.

            Vychádzajme z predpokladu, že nič na svete – a už vôbec nie v ľudských spoločenstvách – sa nedeje náhodne. Všetko má svoju skrytú, a zväčša zámerne veľmi dobre skrytú podstatu – svoje korene. Korene tohto súčasného – nemilého, nepekného, hlúpeho a škodlivého postoja k ľudskému životu sú hlboké a rozsiahle. Sú tiež dobre živené rôznymi scestnými a zvrátenými ideológiami, ktorých úlohou je nielen pomýliť „zdravý rozum“, ale najmä ľudí. Mnohé z takýchto ideológii sme zažili a aj prežili, mnohé nás ešte čakajú a určite neminú. Ako sme sa poučili?

            Boli sme už účastníkmi, či nájomníkmi,  ba dokonca podnájomníkmi… viacerých integrácií. Nakoľko boli spontánne, dobrovoľné a celonárodne prijaté, nakoľko boli pre nás výhodné a pozitívne – svedčia naše dejiny. Ale, treba si tiež uvedomiť aj to – prečo boli také a aký bol na tom aj náš podiel. Teda jasne a zrozumiteľne si uvedomiť naše – aktíva, ale najmä  pasíva. Uhorsko, Československo, Sovietsky blok… a teraz Európska únia. Vráťme sa však k hodnotám, správnym hodnotám a nášmu správnemu postoju k ním.

            Už niekedy v polovici minulého storočia začali silnieť hlasy o premnožení sa ľudstva. Dokonca aj významné, ale najmä – vplyvné fóra sa dali počuť v zmysle, že ľudstvo treba „zredukovať“ asi o dve tretiny… To sú dnes už vyše štyri miliardy ľudí, ktorí sú (v zmysle záujmov vplyvných „elít“) chápaní a označení ako – „nadpočetní“. Zavadzajú, zacláňajú, odjedajú a – znečisťujú… Svet – náš spoločný životný priestor – si „niekto“ celkom akoby privlastnil. Ešte ho celkom nevlastní, ale už o ňom – takmer úplne –  rozhoduje.  A z doteraz výsostne humánnej kategórie „ľudský život“ sa stala kategória – výsostne ekonomická. Teda, už nie – život, bytosť, dôstojnosť… ale – účtovná položka!

            Korene teda poznáme,  a poznáme dobre aj –   či už politický, ekonomický, mediálny alebo iný – „humus“, z ktorého čerpajú sily. Vieme príčiny súčasného stavu aj postoj tzv. globálnych elít (či už ideológov, politikov, investorov, vojakov…) k hodnote len donedávna proklamovanej ako – hodnota najvyššia. Preto nám celkom iste správne „zapne“ aj odpoveď na otázku: ako si vôbec mohol dovoliť – kotolník, neskorší mediálny expert a „pinocchio“ slovenskej politiky – označiť hanebný prejav názorového rasizmu predvádzaný tzv. demokratmi na 23. poschodí tzv. verejnoprávnej STV ako – deratizácia.  Áno, segregáciu a likvidáciu svojich politických oponentov nazval deratizáciou! Dobre si zapamätajme tento výraz vo vzťahu k ľudským bytostiam a ich dôstojnosti. Tento cynický a ponižujúci výraz má neuveriteľne silnú a pravdivú výpovednú hodnotu svedčiacu o celosvetovom trende postoja k hodnote ľudského života. Je to až také zlé?

Spomeňme si na – ochudobneným uránom „testovanú“ odolnosť ideologických oponentov Západu predvádzanú na civilnom obyvateľstve Juhoslávie, na srbských ženách a deťoch – alebo to isté v Iraku. A  neomylná kontrolka nášho základného inštinktu (pudu sebazáchovy) sa pred našimi vyjavenými očami rozsvieti krvavočerveným svetlom – Pozor! Stav najvyššieho ohrozenia!!!

            Ak sme citliví, rozumní a úprimní vieme presne čo to pre nás – ľudí – znamená. Nesmieme však podľahnúť „intelektuálnemu alibizmu“, dnes opäť  módnemu, a nielen medzi slovenskými vzdelancami, ktorí túto nepríjemnú a nebezpečnú pravdu zastierajú tmou nezáujmu, či hmlou výhovorky: „ale, ja to nevidím až také zlé, také čierne, také nebezpečné…“. Tento zbabelý postoj zaujímajú nie preto, že by to aj oni nevideli presne tak ako tí, ktorí o tom pravdivo svedčia, ale preto, aby nemuseli ničím narušiť svoj – bohorovný svätý pokoj ticha vlastnej pracovne. Aj to je postoj k správnej hodnote – k pravde –, tentoraz však veľmi nesprávny…

            Tak teda, vplyvní a mocní tohto sveta nepovedali –  ako a čím – „deratizovať“ ľudstvo. Neverbalizovali či to budú – nevyhlásené vojenské agresie, letecké kampane hlboko v zázemí nepriateľa, štátny terorizmus, hladomory, ochudobnený urán, epidémie ako AIDS, SARS alebo nákazy tzv. šialených kráv či génové manipulácie s živým – či už ľudským alebo vírovým – materiálom.  Nepovedali, ale svet a ľudstvo už vie o tom svoje. Najmä ten tzv. tretí svet. Pekné označenie – „humánne“, len čo je pravda!

            Ako žiť a prežiť vo svete s takouto „hierarchiou hodnôt“? Ako žiť a prežiť a nestratiť pri tom vlastnú ľudskú tvár? Nielen našu osobnú, ale aj tvár a podobu kultúrnej spoločnosti, národa, civilizácie? Dôjde v tejto plánovanej a pripravovanej apokalypse k definitívnemu zápasu „elít a odpadu“? Kto je a kto bude a zostane po tomto boji o priestor pod slnkom elitou – a kto odpadom?

Sme  elitou my, inteligencia – aspoň u nás doma – alebo ponecháme vavrín víťazov súčasnej,  v štruktúrach nášho štátu už etablovanej a pohodlne usadenej – „smotánke“? Tej „smotánke“, ktorá plní podvodmi, aférami a čoraz častejšie aj evidentnými, no nepotrestanými zločinmi   mienkotvorné média? Tej „smotánke“ a „elite“, ktorá otvorene propaguje tým najúčinnejším spôsobom – teda príkladom vlastného života – užívanie drog, promiskuitu, rozpad rodiny a iných kultúrnych hodnôt.  Čo sa stalo, kde sú overené hodnoty našej civilizácie, prečo nefunguje imunitný systém našej spoločnosti?

            Rozpad hodnotového systému každej spoločnosti a jej následný úpadok sa – vždy a všade – začal ľahostajnosťou. Ľahostajnosťou tzv. slušných, dobrých, čestných… ľudí. To „takzvaných“ ešte vysvetlím. Úpadok a rozklad vždy začal ľahostajnosťou k spoločným, celou spoločnosťou dosiahnutým civilizačným a kultúrnym, ale aj k hmotným, ekonomickým hodnotám. Odveký „boj dobra a zla“ sa vždy začínal na uvoľnenom priestore zanedbaných povinností. A teraz k tým – takzvaným – slušným, dobrým, čestným…

            Spoločnosť, národ, štát… sú celistvé organizmy a tak sú aj definované vo svojich ústavách. Pre spoločnosť, ktorá je v kríze, rozpadá sa, smeruje k zániku je vina činiteľa aj menovateľa – rovnaká. A ak aj nie celkom, ide prinajmenšom o vzťah – vinník a spoluvinník. Tu sa nikto nemôže zbaviť zodpovednosti za stav, v ktorom sa jeho – naša spoločnosť či štát nachádza.

            Že to vždy bolo a aj bude ťažké, sme povinní vedieť a počítať s tým už dopredu. Že  všetko naše snaženie proti takej presile zla nemá význam? Význam – ako hneď viditeľný úžitok, profit – možno nie. Má však hlboký a zásadný zmysel. Aký?

            Náš správny postoj –  teda aktívny a tvorivý postoj – k hodnote spoločného dobra a prospechu priamo opodstatňuje náš nárok nazývať sa ľuďmi. Ľuďmi ako civilizovanými a kultúrnymi bytosťami, ľuďmi, ktorí majú právo sa nazývať slušnými, dobrými, čestnými… bez úvodzoviek.

Aj môj otec – hospodár, záhradník, vinohradník… vedel, že boj s plesňou a burinou nikdy definitívne nevyhrá – a už vôbec nie jedným postrekom „raz a navždy“. Preto statočne a poctivo, zodpovedne a vytrvalo bojoval proti pliage každý deň od rána do večera – a v jeho záhrade ani plesne ani buriny nemali šancu ohroziť to, čo zasadil, kultivoval a čo mu prinášalo úžitok a aj radosť. A radosť oprávnenú, a možno aj šťastie človeka, ktorý vie čo chce, kam patrí, čo je jeho povinnosť, za čo je zodpovedný a nakoniec – ale vôbec nie na poslednom mieste – ktorý svojim správnym postojom k správnym hodnotám naplnil zmysel svojho poslania. A plnil si ho tak, že sa mohol – a oprávnene – nazývať človekom, tvorcom hodnôt – ktoré civilizujú a skultúrňujú svet. Čím iným sa môže človek tak priblížiť k svojmu najvyššiemu ideálu, k  Stvoriteľovi?

Nie poučovaním, kázaním – ale jasným, aktívnym, odvážnym a zodpovedným, sústavným, vytrvalým a nezlomným príkladom správneho postoja k správnym – teda nám prospešným hodnotám – k životu, jeho kvalite, k rodine a národu, k jeho kultúre a celému národnému dedičstvu a najmä k jeho – našej spoločnej a úspešnej národnej budúcnosti. Teda múdrym a nielen pre seba, ale aj pre celú našu spoločnosť prospešným osobným príkladom činorodej práce na prospech hodnôt, ktoré z nás robia ľudí. Viac urobiť nemožno – a ani netreba.

Ako to dosiahnuť?  Vieme presne, čo sa deje, už vieme aj prečo a s akým cieľom. Vieme tiež aj to, že na behu sveta, toho veľkého, globálneho – mnoho nezmeníme. Môžeme však, mali by sme – sme dokonca povinní, lebo sme za to bezprostredne a priamo zodpovední – zmeniť, a zmeniť k lepšiemu náš vlastný život, náš vlastný slovenský svet a usporiadať naše vnútorné pomery. Nazvali sme to – vnútorná integrácia Slovenskej republiky.

Je tu však (ako vo všetkom) jeden, zdanlivo malý háčik. Mentálny „háčik“. Na zaujatie správnych, teda aktívnych, sebavedomých a múdrych postojov treba aj správne vlastností. Vôľu a snahu, odvahu, náročnosť, cieľavedomosť…

A sme pri koreňoch podstaty nášho hlavného či úhlavného národného problému – musíme zmeniť seba. Až potom budú aj naše postoje k správnym hodnotám celkom prirodzene, ba automaticky – správne. A celkom na záver aspoň stručnú, ale dúfam, že jasnú filozofiu východísk pre našu budúcnosť.

V tomto našom, po každej stránke až neuveriteľne špinavom – teda, nami zašpinenom! – svete, bude mať čistota stále vyššiu hodnotu. Nielen tú „trhovú“, ale aj tú absolútnu a nemennú – hodnotu nenahraditeľnosti. Aj čistota vody, vzduchu, krajiny, ale aj čistota umenia a kultúry – najmä medziľudských vzťahov. A postavme na tomto poznaní, teda na nej – na čistote, ktorá je najvyšším prejavom krásy – svoj život a svoju budúcnosť!

Keď transformácia – tak mentálna!

     Akokoľvek som rozoberal naše národné postavenie v konkurencii iných, vždy mi vyšlo to isté. Nie sme ani horší, ani lepší nie sme zaostalejší, ani menej vzdelaní, menej pracovití, či menej húževnatí… V mnohých ukazovateľoch práve naopak. A predsa sme, menej úspešní. Prečo? Určite nie pre naše hodnoty, tých máme v sebe aj okolo seba nadostač a sú často skutočne výnimočné a obdivuhodné. A sú aj autentické, svojim prínosom skutočne originálne obohacujúce pokladnicu hodnôt ľudstva. Kde je teda chyba, či presnejšie – kde robíme chybu?

     Hlavná, ba úhlavná chyba je v našich zlých postojoch k vlastným hodnotám. Nejde pritom o intelektuálnu, vzdelanostnú nedostatočnosť, ani o biologickú vadu. O čo teda ide? Prečo sa tak chybne, ba zvrátene – ľahostajne, nesebavedome, neúctivo… správame k vlastným, nami vytvoreným hodnotám, keď hodnoty vytvorené inými, cudzími si vážime a vysoko ctíme?

     Áno, napríklad aj ich štáty – veď tie sú vrcholnou hodnotou práce a úsilia každého národa. Niet lojálnejších prisťahovalcov – imigrantov ako sú Slováci. Prvým občanom Austrálskeho zväzu bol práve Slovák, ktorý sa najbezproblémovejšie vzdal svojej národnej identity… A doma? Vo vlastnom štáte?

     Tu nám akosi všetko z rúk padá, robíme akoby na silu, dohodnúť sa nevieme ani na spoločnom prospechu, odmietame medzi sebou spolupracovať… Odkiaľ táto dvojtvárnosť – dvojdomosť?

     Pod náš chybný a škodlivý postoj k nášmu, k svojmu, k sebe samým… sa neblaho podpísala predovšetkým dlhodobá absencia štátu, ktorý by sme oprávnene mohli nazývať – vlastným štátom. Dlhodobá absencia štátu ako spoločnej hodnoty, spoločného problému, spoločného priestoru na spoluprácu… urobila svoje. Kde sme sa mali naučiť medzi sebou spolupracovať, keď sme sa stáročia prebíjali životom ako jednotlivci v cudzom – žiaľ aj doma v cudzom – svete? Trvalo to tak neuveriteľne dlho, až sa z toho stal – povahový rys. Dokonca erbový, dominantný…

     Tu, práve tu je príčina snáď jedinej zaostalosti za tými, ktorí svoje štáty mali. Nech už boli aké chceli, práve vlastné štáty zjednotili, a keď bolo treba aj „ohňom a mečom“, v dobrom aj v zlom  doslova „skuli“ v jednu masu politického národa – všetkých svojich obyvateľov. Spoločné problémy a vynútená spolupráca doslova prinútili spolupracovať obyvateľstvo často rôznorodé národnostne, konfesionálne či inak. Tak vznikli politické národy. Toto nás čaká a to nás aj naučí – doučí to, čo nám k národnej celistvosti a úplnosti ešte chýba.

     Ak nám nechýba vôľa a chuť žiť konečne slobodný a dôstojný život tvorcov vlastného osudu, potom už nič nezabráni, aby sme prekonali aj túto poslednú prekážku na ceste k rovnoprávnemu partnerstvu so všetkými, ktorí to už majú za sebou.

Proroctvo?

            Som ďaleko od pochybností, že my – inteligencia, ale aj národ nevieme – čo sa u nás deje. Som dokonca presvedčený, že absolútna väčšina ľudí aj vie – že treba niečo robiť. Skrátka, nebyť pasívni! Lenže…

            Lenže, my sa bojíme! Máme strach… alebo sme leniví? Neviem, ktorá z týchto vlastností je v súčasnej situácii horšia. Viem však určite, že obidve sú zlé. Sú ešte horšie ako zlé, lebo nielen že nevyhovujú nám, ale vyhovujú tým, ktorí nielenže ničia našu prítomnosť, ale aj ohrozujú budúcnosť slovenského národa a jeho štátu.

            Naše správanie sa nasvedčuje tomu, že sa nechceme vzdať ani najmenšej časti svojho pohodlia a ani minúty svojho pokoja „v tichu vlastnej pracovne“. Pokoja a ticha pri „akademizovaní“ nad „zlobou sveta“, nieto ešte – dať sa postriekať vodou poriadkových služieb, či nebodaj, dať sa zmlátiť obuškom – alebo nedajbože! – kvapku krvi obetovať pre spoločnú vec národa.

            Omyl! Veľký a zásadný omyl priatelia, omyl osudový a veľmi zlý, chybný a škodlivý postoj k povinnostiam slobodných občanov zatiaľ ešte slobodného štátu! Zlý a škodlivý postoj k najvyššej hodnote spoločného bytia – k národnej slobode.

            Tento náš súčasný ľahostajný postoj „mŕtveho chrobáka“ zaplatíme nie kvapkou, kvapkami… ale – hektolitrami krvi. A to krvi toho najdrahšieho čo máme – našich detí! Nielen krvi zničenej smrťou na cudzích bojiskách za cudzie záujmy, ale aj krvi nenávratne stratenej v krvi cudzej. Našej slovenskej asimilovanej krvi, keď už ani ceduľka na cintoríne nedosvedčí, že je to naša, slovenská krv.

            A potom nás vyženú aj z toho „posvätného“ ticha pracovne, z ulity alibizmu nášho akademizovania, z tepla a pohodlia falošného a neoprávneného „azylu“. A vyženú nás právom!

            Potom už zmúdrieme?!  A pochopíme podstatu nášho chybného postoja k vlastným hodnotám? Ak áno, akú hodnotu bude mať „po funuse“ naša múdrosť? Vzbúrime sa? Aký význam, aký úžitok a účinok bude mať naša vzbura na vlastných, nami dopustených troskách, či vzbura za hranicami našej – už bývalej – vlasti?!

            Viem, že vieme odpoveď. Takmer všetci mysliaci a cítiaci Slováci ju vedia. Neodpovedajme však – radšej konajme! Konajme rýchlo a smelo, statočne a nekompromisne proti tým, ktorí ničia nás aj našu budúcnosť. Konajme, aby sme nemuseli vysloviť pravdivú a zákonitú odpoveď na tieto ťažké a nepríjemné otázky. Ale najmä konajme preto, aby sme tu „odpoveď“ nemuseli prežívať na vlastnej koži. Samozrejme, že už na koži – otrockej…

akad. maliar Viliam Hornáček 9.6.2004