„Lebo ti zacelím jazvu a rany ti vyliečim, hovorí Pán.“ (Jer 30,17)
Smrť Bohočloveka Ježiša Krista na Kríži je nekonečným tajomstvom. Zo Zjavenia je isté, že pre nás ľudí znamenala zmierenie s Bohom. Všetko potrebné o vykupiteľskom utrpení Krista „vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4, 25) už povedalo Sv. Písmo a Otcovia cirkvi. Nič už nepotrebujeme dodávať, len premyslieť to staré.
Jeho rany a životodarná krv
Na Veľký piatok v latinskej tradícii nahrádza omšu iná liturgia. V rámci nej je jedinečný úkon odhalenia a poklony sv. Krížu. Predsedajúci liturgii natri krát odhaľuje kríž a pritom stupňovito spieva: „Hľa drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľa sveta.“ Ľud odpovedá: „Poďte a pokloňte sa.“ Mnohí majú možnosť počas spevu tzv. impropérií – výčitiek, pokľaknúť k ranám Spasiteľa a bozkom ich uctiť. Tento moment korešponduje s mystickým videním Anny Kataríny Emmerichovej. V Umučení Pána Ježiša opisuje, že Kristus, prv ako zobral kríž, si kľakol a trikrát ho pobozkal.
Pozrime, čo nám hovorí Písmo: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili“ (1Pt 2, 24). Apoštolove slová presne predvídal starozákonný prorok: „On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53,5). Hriech nás oddeľuje do Boha, od človeka, od stvorenia, i od seba samého. Kristova sebažertva na kríži nám prináša nielen zmierenie a priateľstvo s Bohom Otcom, ale aj s blížnymi a nakoniec, na čo sa často zabúda, aj na zmierenie samých so sebou. Kristus z oboch znepriatelených strán na kríži priniesol zmierenie a pokoj, zbúral múr rozdelenia (Ef 2, 14 – l8). Jeho krv na kríži prináša pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi (Kol 1,20).
V povedomí ľudského rodu, teda nielen v Starom a v Novom Zákone je krv symbolom a silou života. Túto tekutinu nedokážeme nahradiť umelou látkou. A ak hovoríme navyše o krvi Bohočloveka Krista, je jasné, že z nej vytryskuje životodarná a záchranná moc. Listy apoštolov učia ako nás krv Ježiša, jeho Syna, očisťuje od každého hriechu a obnovuje vzťahy (1Jn 1,7). Cyril Jeruzalemský, Atanáz Veľký, Bazil Veľký, Ján Zlatoústy sa priam prebiehajú, aby poukázali na znovuobnovenú syntézu medzi Božím a ľudským svetom krvou vyliatou Bohočlovekom. „Svojou Krvou obnovil hriechom nakazenú našu prirodzenosť“ (1. modlitba sv. Bazila Veľkého ku sv. prijímaniu). Tým, že cirkev slávi Eucharistiu ako sprítomňujúcu pamiatku Kristovej obeti na kríži, poukazuje na uzdravujúci účinok jeho preliatej krvi.
Uctievanie Kristových rán je preto významné gesto. Jeho úlohou nie nás na chvíľu rozcítiť sa nad jeho umučením. Účel gesta je v tom, aby sme životodarne prenikali do tohto tajomstva a učili svoj život lepším. Jeho ranami sa máme nechať uzdraviť. Teda Kristom darované odpustenie a zmierenie s Bohom potrebujeme premeniť na svoj úžitok. Objektívne vykúpenie máme sprivatizovať pre našu subjektívnu záchranu. Jeden a ten istý Kristus je Spasiteľom aj Vykupiteľom. Sv. Bazil Veľký vysvetľuje, aký je rozdiel medzi spasením a vykúpením. „Spasenie je zbavenie od nemocí, vykúpenie je oslobodenie z otroctva zla. Prví ľudia sa dobrovoľne a slobodne stotožnili s démonom, preto sa dostali do jeho otroctva, z ktorého sa sami nemohli oslobodiť“ (Homília na Žalmy, VII). Niečo podobné hovorí sv. Augustín: „Boh, ktorý ťa stvoril bez teba, ťa bez teba nespasí“ (Kázanie, CLXIX).
Problém duševných rán ako dôsledok hriechov
Objektívne odpustenie hriechov, akýsi právny úkon, však sám nestačí. Je len prvým a nevyhnutným krokom. Vidíme, že máme aj dôsledky hriechu, ktorý zanecháva sociálne, telesné, ale aj duševné – emocionálne stopy. Sú to rany, jazvy – vnútorné trápenia, ktoré v našej mysli a srdci bolestne pulzujú, mokvajú a neraz aj krvácajú. Čím je hriech väčší, tým je duševná trauma silnejšia. Každá bolestivá rana nás oberá o pokoj a harmóniu. Ak mi niekto ublíži, mám z toho ranu na duši, podobne, ak si ju svojimi chybami uštedrujeme sami. Na príbehu kráľa Dávida vidíme, že hoci mu boli mnohé jeho hriechy odpustené a nezomrel za nich, pykal za ne aj v podobe duševnej trýzne, z ktorej sa srdcervúco vyznáva v žalmoch.
Svetská psychológia dnes správne hovorí o rôznych traumách z dedičného vplyvu predkov, z prenatálneho vývoja, z detstva, z neprijatia rodičmi, z týrania, zo sexuálneho zneužívania, z nedostatku porozumenia, z rozchodov, z neúspechov v štúdiu a práci, zo straty milovaného človeka, z konfliktogénnych udalostí, z vlastných životných prešľapov. Avšak nehľadá v nich metafyzickú príčinu, totiž hriech. Myslenie novoveku redukuje človeka na dvojrozmernú bytosť, bez duchovnej prirodzenosti. Pokúša sa odstraňovať dôsledky, ale nevie nájsť príčinu. Súdny človek môže nadobudnúť dojem, že za naše zlyhania je zodpovedný niekto iný, len my sami sme sťa „nádoba dobra“, prezieravo kritizuje Nikolaj Berďajev (Nový stredovek). Za všeobecným odporúčaním psychoterapeuta, ktorého na Západe má už takmer každý, že so svojimi traumami sa musíme voľajako vyrovnať, je problém akože ukončený. Nakoniec je človek odkázaný na antidepresíva. Materialistický svetonázor nechce prijať, že srdce človeka je priepasť (Ž 64,7), tobôž nie, že hriech produkuje energiu opantávajúcu myseľ i skutky.
Z druhej strany, nekomplexný je prístup v pastoračnej praxi kresťanstva ako takého (kazateľstvo, duchovné vedenie, spoveď). Pesimistické poňatie človeka západnej kresťanskej antropológie dáva väčší dôraz na Adamov hriech ako na Kristovo spasiteľné dielo. Príliš často sa hovorí o hriechu a jeho odpustení na spôsob klišé a neužívajú sa dostatočne prostriedky milosti na liečenie rán. Zo scholastiky sa nakoniec vytratil konkrétny človek so zraneným srdcom, zostal iba abstraktný hriech a všeobecné poučky. Zranení ľudia chodia s tým istým ťaživým hriechom dookola na spoveď a nemajú pocit, že im bol odpustený. Ak ich uistí jeden spovedník, že hriech je odpustený, idú k druhému, tretiemu, lebo emocionálne rany ostávajú. Nezaberajú ani zúfalo vykonávané rôzne religiózne aktivity.
Je viditeľný rozdiel medzi klientom náboženstva a psychológie? Jeden utonul v ťarche previnení a druhý v strate citu pre hriech. Obaja sa dusia pod rôznymi prekrytými starými ranami, ktoré život neustále rozširuje o nové. Ozrejmím to na drastickom príklade. V istej spišskej dedinke začiatkom deväťdesiatych rokov sa odohrala tragédia. Chlapec v začínajúcej puberte zastrelil svojho otca. Deti vyrastali v rodine, kde obaja rodičia podľahli duchu alkoholizmu, manželia boli naliati každý deň. Otec navyše chlapca denne bil hydraulickou hadicou. Chlapec mal permanentne telo pokryté krvavými ranami, fialovými podliatinami a hojacimi hnedými a žltými škvrnami. Neskôr o tom vypovedala učiteľka, ktorá videla chlapca počas telesnej výchovy. Ak telo v dôsledku fyzického zla vykazuje také rany, nevykazuje ich naša duša, naše srdce, ktoré je centrom našej osoby? Človek je predsa kompaktná bytosť, hoci často hriechom porušená, dezintegrovaná. Evanjeliá hovoria, že neuzdravená duša človeka neraz zapríčiňuje telesné postihnutie. Preto Ježiš vždy najprv odpúšťa hriechy, lieči dušu a uzdravuje telo, človeka prinavracia do spoločnosti.
Emocionálne zraneného človeka vystihuje kniha Jób: „Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo, ak ho pod svojím jazykom ukrýva, vychutnáva si ho, nevypľúva, pridržiava si ho na podnebí. Tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí na žlč jedovatých hadov v útrobách.“ (Jób 20, 12 – 14).
Zatrpknutosť je vari najsprávnejší výraz na neliečené rany duše. Človek nič pekné okolo seba nevidí, je hyperkritický, život je mu príliš tŕpky, upadá do sebaľútosti. Toto je spoľahlivá cesta do predpeklia depresií a už len krok do pekla samovraždy. Zatrpknutý jedinec sa neraz pod nahromadenými zraneniami doslova fyzicky a sociálne opúšťa. Bádame, že s postupujúcim vekom červotoč duše natoľko roztrpčí myseľ, že človek sa stáva pre iných neznesiteľný.
Cirkev – klinika duševného a duchovného zdravia
Nie psychoanalýza, resp. hlbinná psychológia prišli na „vynález“ duševných rán a ich terapiu. Tieto disciplíny si v mnohom prisvojili iba to, čo je v skutočnom poklade cirkvi prítomné od jej začiatkov, a ktorý ona nie vždy dostatočne používala. Lapidárne bohatstvo kliniky cirkvi prameniace z Kristových rán konštatuje sv. Irenej Lyonský: „Slávou Boha, je živý človek“ (Avdersus haereses, IV). Skutočnú komplexnú psychoterapiu vynašli dávno Otcovia cirkvi, vychádzajúci z apoštolskej skúsenosti. Ponajprv to boli Púštni otcovia – mnísi žijúci na púšťach Egypta, Palestíny a Sýrie v prísnej askéze premeny starého Adama na nového, vo svetle premeneného Pána. Z nich čerpali sily aj Otcovia – učitelia a duchovní pastieri, ktorí pôsobili v mestách a metropolách rímskej ríše. Ako správne píše významný antropológ Peter Brown v diele Telo a spoločnosť, boli to práve kláštory s ich pokojom ako skutočné kliniky duševného zdravia. Utrápení, prehlušení ľudia z miest nachádzali u mníchov hlboké porozumenie a modlitbu príhovoru za svoje problémy, za svoje rany. Kým dnešná psychológia hovorí o schopnosti empaticky počúvať, mnísi mali naviac aj niečo podstatné, disponovali totiž charizmami videnia do duše a slovom poznania. S prehľadom pomáhali ľudom nájsť a uzdraviť emocionálne zranenia. Mocou Kristových uzdravujúcich rán odstraňovali korene horkosti, ktoré vyvolávali zmätky a nepokoj (Hebr. 12, 14 – l5). Vytvárali podmienky pre pokoj srdca, ktorý prevyšuje každú ľudskú chápavosť, pretože on je príznakom spásy (Flp 4,7)
Ako fungovala prax príhovornej modlitby? Po vypočutí človeka Púštni otcovia vkladaním rúk na hlavu nahlas prosili Nebeského Otca skrze Ježiša Krista a na príhovor Bohorodičky i svätých patrónov konkrétneho človeka za uzdravenie jednotlivých duševných rán človeka. Sviatosť zmierenia bola obvyklou platformou tejto terapie. Mnísi so svojimi zverencami objavovali a analyzovali zranenia duše, pretože mali dostatok času na túto službu. Procedúru opakovali vždy, keď za nimi človek prišiel, podobne mu dávali pomoc na diaľku: pôstom, modlitbou a Eucharistiou. Vedeli, kde „človeka tlačí topánka“ a tomu prispôsobovali terapiu. Taktiež ľudí učili, že v tej liečbe musia pokračovať individuálne a denne osobnou modlitbou až dovtedy, kým človek nezacítil, že ho Duch svätý vyliečil z minulých rán duše.
Moc viery je jednoduchá a rozväzujúca. Je nespochybniteľné, že v nej konali všetci tí, ktorých nazývame svätci, v každom období dejín cirkvi. Spoliehali sa na autoritu prísľubu Božieho Syna, že pekelné brány ju nepremôžu (Mt 16,18). Sv. páter Pio z Pietrelciny (+1968), je toho dôkazom aj v temnom dvadsiatom storočí. Ľudia hľadajúci spásu majú zvláštny cit – „sensus fidei“, vedia za kým ísť (Lk 1,21).
Bol si tam, kde bol umučený Pán
Čo má na mysli sv. Ján Zlatoústy (+407), keď sa pýta: „Chceš poznať silu Kristovej krvi?“ Ide mu o to, aby sme sa postavili pod Kristov kríž a dožadovali sa uzdravenia z jeho rán nielen liturgicky, ale v „izbe srdca“, kde nás nikto nevidí (Mt 6,6). Nalieha: „Poslucháč, prosím ťa, neprejdi tak ľahko ponad toto veľké tajomstvo!“ (Katechéza 3).
Ako na to? Sv. Ignác Loyoly (+1556) nadviazal na terapiu púštnych a cirkevných otcov a sprístupnil ju pre široký boží ľud. Vypracoval duchovné cvičenia – série meditácii nad kľúčovými udalosťami dejín spásy v chronologickom poriadku, s ktorými sa človek konfrontuje, aby podriadil svoj život vláde Krista. Aj negramotní a upachtení „laici“ prelomu stredoveku a novoveku mohli v nich využiť dar imaginácie, predstavivosti a v tichu modlitby prejsť biblické udalosti ako v dnešnom dokumentárnom filme. Každý sme jedinečný a máme neopakovateľný dar obrazotvornosti a pamäte. Takto nás jeho cvičenia prevedú biblickým rajom, Betlehemom, poslednou večerou až nás postavia pod kríž na Golgote. Je tu dôležitá zásada, aby sme sa umiestnili do biblického deja ako aktívny pozorovateľ.
Tieto terapeutické meditácie sa dajú robiť súkromne aj mimo oficiálnych duchovných cvičení, zvlášť v dnešnej dobe, keď Jezuiti „prispôsobiac sa svetu“ opustili ich tridsaťdňový rámec určený sv. Ignácom.
Vychádzajúc z autentickej Ignáciánskej tradície, aj na Slovensku vážený exorcista Elias Vella (+2022), konal službu uzdravovania a oslobodzovania. Na seminároch zdôrazňoval, že pre dosiahnutie duševného uzdravenia obvykle nestačí jednorazové premodlenie, ale je nutná pravidelnosť a vytrvalosť a zachovanie istej procedúry. V roku 1996 som sa zúčastnil na jednom takomto kurze. Pod vedením pátra Vellu sme sa naučili premeditovať tajomstvo Vianoc alebo byť na Kalvárii a nechať padnúť každú kvapku Krista na jednotlivé naše pomenované rany. Aké jednoduché a účinné. Premnohým ľudom pomohol nájsť cestu k integrite osobnosti, za čo mu patrí večná sláva.
V našej vlasti je povestný aj Tomislav Ivančić (+2017), ktorý viedol semináre a kurzy za vnútorné uzdravenie vo viacerých mestách. Aj on len uplatňoval staronovú cirkevnú terapeutickú metódu aj pre ťažké prípady ľudí zviazaných rôznymi zničujúcimi návykmi v špeciálnych pobytových zariadeniach – duchovných klinikách. Jeho metodológia je známa ako hagioterapia. Pripomínam Ivančićovu útlu príručku Vnútorné oslobodenie a uzdravenie – východisko šťastného života, ktorá sa teší u nás od roku 1992 viacerým vydaniam. Za každým jej výtlačkom je príbeh človeka, ktorý pomocou „duchovných tabletiek“ našiel nový uzdravený vzťah k Bohu, sebe a blížnemu. S podobnými aktivitami na Slovensku blahodarne pôsobí združenie Jas okolo kňaza Václava Kociana ďalší duchovní v tichej práci.
Vo všetkých týchto prípadoch môžeme vidieť jasnú líniu, kontinuitu celej legitímnej tradície cirkvi. Duch – oživovateľ vanie kam chce, a takto udržuje vždy zeleným to, čo vedie nie k živoreniu, prežívaniu, či dobytčiemu hýreniu, ale k zmysluplnému Životu (Jn 1,4).
Ikona Ukrižovania – predloha hagioterapie
Pri umučení Krista bola prítomná celá vzorka vtedajšej spoločnosti, ktorá je rovnaká ako dnes, nakoľko sa ľudská prirodzenosť nemení. Politicko-náboženský establishment, zodpovedný za jeho popravu sa mu rúha a vysmieva. Vojaci – hulváti, delia si Ježišov odev. Na kríži sú aj dvaja trestanci. Anonymný dav smerujúci do Jeruzalema ide okolo miesta popravy, aby si na sviatky židovskej Veľkej noci prišiel uspokojiť náboženské potreby. Dav ukrižovanie pokladá za divadlo a ľudia potriasajú hlavami.
Ikonografická tradícia Ukrižovania ich nezobrazuje, pre spásu nie je zaujímavá. Dokonca nie je na ikone ani kajúci lotor, uzdravený a spasený jednou Kristovou vetou. Stredom ikony je Ukrižovaný. Pod krížom je zľava jeho Matka a ženy, sprava apoštol Ján s veliteľom popravnej jednotky – stotníkom. On gestom ruky ku krížu vydáva svedectvo o prebodnutom Kristovom boku – svorníku všetkých jeho rán, ako čítame v Jánovom podaní.
Ako každá ikona, aj táto slúži k modlitbe. Pri praktizovaní modlitby uzdravenia po úvodnom vzývaní Ducha svätého si predstavujeme seba, ako vystupujeme z davu a kráčame ku krížu, zastavujeme sa a pozorujeme osoby okolo Ukrižovaného, zdieľame ich duševné stavy. Nakoniec pristúpime ku samotnému krížu a hľadíme na Krista. Presne tak ako spieva černošský spirituál: „Bol si tam, kde bol umučený Pán!“ Spásne udalosti si dokážeme aktualizovať, pretože Kristus je ten istý včera a dnes. Páter Pio hovorí vo svojej pobožnosti krížovej cesty, že mystická agónia Krista sa deje stále. Povzbudzuje nás: „Vložte svoje srdcia do rán nášho Pána, ale nie nasilu. Majte veľkú dôveru v jeho milosrdenstvo a dobrotu, lebo on vás nikdy neopustí. Neprestávajte však preto starostlivo objímať jeho svätý kríž a pomáhať mu.“ Preto postupne krok po kroku, Pánovi vypovedáme – predkladáme zranenia, ako píše Žalmista: „Premýšľam o dňoch minulých a dávne roky mám na mysli“ (77,6). Pozorujeme, ako každá kvapka krvi padá na naše jednotlivé vyslovené zranenia. Pri ranách, ktoré nám spôsobili iní, musíme im odpustiť. A rany, ktoré sú v dôsledku našich zlyhaní, tieto hriechy musíme ľutovať. V tej modlitbe sa deje presne to, čo napísal sv. Tomáš Akvinský v eucharistickom hymne Adoro te devote – Klaniam sa ti vrúcne: „Tvojej krvi stačí kvapka jediná, aby z všehomíra zmyla sa vina“.
Vyššie uvedení autori vo svojich príručkách dávajú praktické metodologické vodítko v chronologickom usporiadaní: od pomenovania rodových koreňov až po najnovšie zranenia. Naša pamäť tak prechádza očistou. No aj bez príručiek to ide za predpokladu, že chronologickému postupu venuje svoj sústredený čas. Niektoré rany nás zdržia, iné len krátko spomenieme. Duch Svätý vedie modlitbu a pozná naše vnútro.
Uzdravenie duše, emócii a pamäti je teda proces analogický s liečením telesných chorôb. Lekárovi nehovoríme svoju anamnézu za behu, mailom či telefónom, pokiaľ sme v normálnom svete. Veci si predtým premyslíme a následne ich lekárovi vypovedáme – to, čo náš trápi. On stanoví diagnózu i terapiu, ktorá je procesuálna. Ani všetky lieky neužívame naraz, tiež ich účinok býva postupný. V modlitbe za vnútorné uzdravenie, tak ako lekára „nežonglujeme“ so všeobecnými frázami, ale presne artikulovane popisujeme svoj problém.
Koľko času dňa premrháme, ale nedokážeme si nájsť štvrťhodinu z denného rozpočtu na terapiu duše. Tu instantný prístup nezaberá. Iba v stíšení pod Krížom sa začne diať to, čo píše sv. Ondrej Krétsky (+ 740), že Kristus ticho a pokorne ako kedysi vstúpil do Jeruzalema vstupuje do našich najhlbších hlbín, aby nás povýšil (Modlitba IX o palmových ratolestiach). Sústredením a náležitým časom môžeme nadobudnúť účinok Kristom ponúkanej terapie: „Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal: „Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem“ (Hebr 10, 14 – 17). Uzdravený človek dostáva to, čo mali na mysli starozákonní proroci, keď písali o výmene kamenného srdca za srdce z mäsa. Božím plánom pre nás je, aby naše srdce a telo sa k nemu vznášali, aby človek našiel životnú radosť (Ž 84,3).
Pochopiteľne, obrazy modlitby za vnútorné uzdravenie môžeme meniť. Je to naša účasť na skladaní Krista z kríža a jeho pochovaní, naše stretnutie so Vzkrieseným raz ako Tomáš, apoštoli či Magdaléna. Potom je to príbeh o milosrdnom Samaritánovi – Kristus nám leje liečivý olej do rán. Inokedy si zvolíme nejakú udalosť stretnutia Ježiša so slepým, chromým, malomocným, atď. Tiež sa osvedčilo meditovať Betlehem – sťaby novorodeniatko nás drží Bohorodička namiesto svojho Syna.
Nikdy by sme nemali z procesu terapie vynechať Pannu Máriu, pretože zdravá tradícia cirkvi je presvedčená, že niet žiadnej milosti, ktorá by od Boha k nám nešla na jej príhovor. Preto je Bohorodička v Akatiste titulovaná ako „učiteľka sklamaných, skrze ktorú pominie naše prekliatie“.
Nepremeškajme čas záchrany
Kristova otázka farizejom: Kto z vás je bez hriechu? (Jn 8,7) je na rovnakej platforme s tou, ktorú dal dlhodobo chorému „Chceš byť zdravý?“ (Jn 5,6). Odlišné sú však odpovede.
List Hebrejom nás dôrazne napomína, aby sme nepremárnili čas, kým možno vojsť do Kristovho pokoja, kým trvá Boží prísľub (4.kap). A Ondrej Krétsky v povestnom Veľkom kajúcom kánone byzantskej tradície sa modlí: „Duša moja, duša moja, vstaň. Prečo skôr? Blíži sa koniec a máš byť skúšaný. Prebuď sa, aby sa nad tebou zľutoval Kristus Boh, všadeprítomný a všetkonapĺňajúci.“ Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
