pondelok, 5 decembra, 2022
spot_img
ÚvodRodina, výchova, vzdelávanieVECI VEREJNÉ V ČASE KRÍZY POLITICKÝCH AUTORÍT

VECI VEREJNÉ V ČASE KRÍZY POLITICKÝCH AUTORÍT

7. 5. 2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.

Úvod

Nikto z ľudí si nevyberá spoločnosť, v ktorej chce žiť, hoci ako osoby sme autonómni vo svojom bytí, v rozhodovaní aj konaní. Sme niekým, kto existuje jednotlivo a zároveň koexistuje spolu s inými, kedy prekráčame vlastnú osamotenosť. Všetci ľudia potrebujú kontakt s druhými. Týmto spôsobom totiž nadväzujú vzťahy (prostredníctvom komunikácie a interakcie) a zabezpečujú si istú kvalitu života. Spomenuté potreby privádzajú ľudí k prirodzenej sociálnosti a vzájomnej spolupráci vo. veciach verejných (res publica).

            V každom človeku sa stretávajú až štyri dimenzie: prirodzená (naše prirodzené danosti), konečná (dynamicky smerujúca k finis ultimus), transcendentálna (otvorená voči všetkému a presahujúca) a večná (stabilný a nemenný status). Ľudia sú vo svojej prirodzenosti zraniteľní, ovplyvniteľní, ale aj tvoriví a neustále sa napĺňajúci až po „seba zavŕšenie“ v momente posledného cieľa, ktoré je v konečnom dôsledku  zavŕšením seba v láske, v jednote a vo všejednote. Dimenzia konečnosti pripomína ľuďom ich osobné limity a časové obmedzenie. Vo svojej personálnej identite je každý človek tajomstvom pre seba samého aj pre druhých. Aj preto nemôžeme vyriecť s istotou žiadne definitívne súdy ani o sebe, ani o druhých. Je to  moment uvedomenia si, že je veľmi dôležité „mať úctu a rešpekt“ ku každému človeku, lebo osoba vlastní zvrchovanú dôstojnosť. Prostredníctvom priameho vzťahu s Absolútnom, dokáže nájsť svoje osobné naplnenie.  

1. Osoba a spoločnosť – veci verejné

O vzťahu osoby a spoločnosti sa diskutovalo vo všetkých dejinných epochách – od antiky až po súčasnosť. Osoba sa totiž vyznačuje jedinečnosťou (ens singulare), a spoločnosť je zasa pluralitou autentických osôb (ens sociale). Žitie v spoločnosti je z tohto dôvodu namáhavé kvôli zložitým vzťahovým a sociálno-ekonomickým štruktúram. Z tohto dôvodu sa v spolužití počíta s otvorenosťou voči iným, s dialógom, úctou, čestnosťou, súcitom, toleranciou a solidaritou.

Všetci ľudia sa potrebujú (bez ohľadu na spoločenský kontext) vyrovnať so situáciou, v ktorej žijú. Sú nútení adaptovať sa v prostredí, alebo aj odmietať niektoré formy, ktoré sa javia ako nehumánne a násilné. V súvislosti s povedaným môžu vzniknúť napätia medzi subjektmi a spoločensko-politickým systémom. Aj preto v každej spoločnosti, a to bez výnimky, dôležité pochopenie, že k sociálnosti patrí morálnosť aj spravodlivosť, ktoré koordinujú a harmonizujú korektnosť v ľudskom správaní, aby sa tak predchádzalo porušovaniu kontinuálnej proporcie.

Sociálnosť vyjadruje bytostné určenie človeka. Morálnosť špecifikuje vzťah medzi skúsenosťou a zodpovednou slobodou, ktorá je službou „všetkých všetkým“. Spoločnosť by ale nikdy nemala byť nadradená osobe. Osoba nie je pre spoločnosť a štát, ale štát a spoločnosť sú pre osobu. Sociálny život a spoločnosť nemajú preto právo „uberať nič z osobnej ľudskej hodnoty, slobody a dôstojnosti“. Každý človek má právo byť rešpektovaný pri hľadaní pravdy, v predstavách o vlastnej slobode, ako aj v otázkach výhrady svedomia.

            Cieľom spoločnosti by malo byť spoločenstvo ľudí, ktorým ide o spoločné dobro a vzájomnú solidaritu, pripomínajúcu povinnosť humánnosti, zodpovednosti a spoluzodpovednosti. Je však prirodzené, že čím niekto dosiahne vyššie spoločenské postavenie, tým sa od neho viac očakáva, to znamená vyššia zodpovednosť za zverenú dôveru a aj schopnosť akceptovať oprávnenú kritiku. Ak však zodpovedným chýba vedomie o absolútnych pravdách, ľahko sa do politických štruktúr dostanú pochybné pravdy, čoho sme dennodenne svedkami aj v našej súčasnosti (nekompetentnosť a polovzdelanosť mnohých politických lídrov, ktorí de facto nevedia, že k výkonu tejto služby patrí aj múdra rozvážnosť, predvídavosť a predovšetkým spravodlivosť.

Verejným činiteľom v 21. storočí priveľmi chýbajú vlastnosti, ako sebareflexia, sebakritika, morálna zodpovednosť, ospravedlnenie sa za spôsobené morálne prečiny, za politické aj ľudské omyly a chyby, kultúra správania a slušnosť v používaní jazykových prostriedkov. Aj tieto vlastnosti totiž prispievajú k pozdvihnutiu dobra v spoločnosti.

2. Prečo je dnes obrovská kríza autority?

Termín autorita má základ v latinskom slove augere a označuje schopnosť rozmnožovať, zväčšovať, zveľaďovať a podporovať rast spoločného dobra. Autorita je v tomto zmysle morálnou silou. Ako taká má právnu aj spoločenskú formu, aby dokázala určovať, koordinovať, harmonizovať a kontrolovať spolužitie  a zároveň dohliadať na práva a povinnosti do takej miery, aby smerovali k spoločnému dobru. V kontexte dejín bola autorita vnímaná vždy buď ako politický orgán, alebo ako stelesnenie exemplárneho osobného správania. V tomto zmysle poznáme:

1. autoritu nadprirodzenú, je ňou Boh – Stvoriteľ a Pán všetkého stvorenia akceptovaný v hebrejskej kultúre od čias Abraháma alebo  Ježiš Kristus – Bohočlovek v kresťanskej kultúre. Prirodzené korene každej autority sú teda jednoznačne ukotvené v Bohu;

2. autoritu prirodzenú (neformálnu), ktorú si niekto zaslúži pre mimoriadne úsilie o dobro. Takouto autoritou bol známy napr. kráľ Dávid  (1 Sam 10, 24), ale napr. aj sv. Peter, sv. Pavol, Konštantín Veľký, Karol Veľký, sv. Cyril a Metod, Vladimír Veľký, sv. Václav, sv. Štefan, sv. Ján Pavol II.  

3. autoritu formálnu, ktorá sa identifikuje v súčasnosti s volenými politikmi, ktorých formálne sľuby o spoločnom dobre pred voľbami, nemajú po voľbách žiadnu váhu. Formálne autority sa tlačia do politiky samozvane a často bez sebakritickej súdnosti Takáto formálna autorita sa skôr-neskôr prejaví v činoch, ktoré nemajú nič spoločné s požiadavkami kladenými na osobnostnú kvalitu. Z tohto dôvodu je autorita v súčasnosti takpovediac umelo udržiavaná.

Kríza autority sa odráža, bohužiaľ, už nielen v oblasti politickej a spoločenskej, ale aj v oblasti duchovnej. Hovoríme o nekompetentnosti volených zástupcov pri riadení štátu, o ich morálnych zlyhaniach, ktoré si nechcú priznať, o korupčných škandáloch, ale aj o kríze autority otcov a matiek v rodinách, o kríze pedagógov, či nadsadenej sláve často nemorálnych celebrít, no bohužiaľ aj o kríze v cirkvi, v jej hierarchických štruktúrach, kríza duchovných pastierov s racionalizovanou vierou a nerozvážnou prispôsobivosťou sa „mentalite tohto sveta“.

Formálna autorita (v politike, v spoločnosti, v cirkvi) sa od prirodzenej líši tým, že sa zakladá na vynútenej úcte a rešpekte na základe funkcie a privilegovaných práv (imunita vládnych predstaviteľov a poslancov, vysoké platy, nadštandardné odmeny, drahé značkové oblečenia, vizážistami dennodenne upravované tváre a účesy, športovci a umelci s nárokmi na uznanie). Ich cieľom je vynútiť si od ostatných ľudí povinnosť ich rešpektovať. Mnohí z nich však nemajú ani tušenia o tom, čo tvorí „podstatu autority“.

Prirodzená autorita oproti formálnej má ďaleko od klamných sľubov, od plagiátorských podvodov a nezaslúžených vysokoškolských diplomov, od nemorálnych kšeftov, od vazalskej vďačnosti voči „dobrodincom“, ktorí im dopomohli k funkciám. Človek si povie: koľká bieda zoči-voči vlastnému národu za krátkodobú slávu a lesk, ktoré nie sú večné, ale konečné.

Nikto sa v súčasnosti už ani nečuduje, že prirodzená autorita sa vytratila, lebo chýbajú morálne osobnosti. Ako inak by bolo možné tvrdiť, že sanitárna diktatúra, kolektívna imunita, dlhodobá vízia nekonečného vakcinovania, alebo aj globálna politická uniformatizácia sú v súčasnosti väčšou hodnotou ako večné dobro nesmrteľnej ľudskej duše?

Globalizovaný svet presviedča ľudí o tom, že morálne princípy, overené stáročiami, majú zostať bokom. V zmätku a chaose „bez morálnych regúl“, sa mocným lepšie lavíruje s hodnotami aj finančnými prostriedkami štátu, čo im navyše umožňuje ľahko zakamuflovať veľké otázky pravdy. Svedčia o tom netransparentné výdavky počas pandémie aj neadresná zodpovednosť za takmer 12 000 mŕtvych na corona vírus. Formálne autority nemajú problém klamať, či nepriznať si vinu. Občania v týchto dňoch sledujú zištné praktiky súvisiace s rodinnými kauzami pani ministerky spravodlivosti, ktorá všetko zatĺka výhovorkami, že o ničom nevedela, alebo aj nadštandardné práva „partičky“  zo strany „Za ľudí“ či „Slobody a solidarity“, ktorí pracujú pre občanov aj v neskorých nočných hodinách. A pritom sa vôbec nehanbia za svoje hlúpe výhovorky ani pred kolegami v parlamente a ani pred voličmi.

Na ako dlho sa ľudia uspokoja s takýmto životným štýlom, s dennodennými klamstvami a hodnotovou destabilizáciou, preferujúcou inštinkt pred zdravým rozumom, uniformitu pred slobodným rozhodovaním a slobodnou voľbou, povyšovaním strachu a umelého udržiavaním „núdzového stavu“ len aby neprišli o svoje nehorázne zárobky. Potrvá to niekoľko rokov, jedno volebné obdobie, aby sa mohli dostatočne nabaliť zo spoločného? V čom sú teda iní, ako tí, ktorých pranierovali pred dvomi rokmi?  

Nádej, že aj im to raz skončí, existuje. Ľudia vždy potrebujú aj niečo, čo je mimo nich a mimo histórie, ale prvým krokom k takejto zmene je – návrat k pravde. Čo sa ale môže stať, keď nadlho nebudeme počuť pravdu z úst prirodzených autorít? Ako budeme chrániť seba, naše detí a budúcnosť pred formálnymi beztvárnymi autoritami?

Povedzme, že sú ešte veriaci ľudia, ktorí majú nádej a istotu v Bohu, dokonca aj v neistote, lebo vedia a v svedomí cítia, že nad všetkým je Niekto, kto transcenduje ľudí, svet, zlovestné deformujúce ideológie, tyranie aj históriu s jej postavami „hrajúcimi sa na autority“. Rozumní ľudia vedia, že nie všetko, čo je „nateraz dovolené“, je aj spravodlivé a ospravedlniteľné.  

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň