Historici sú nanajvýš zvláštni hubári. Chodia po tých istých lesoch, po tých istých čistinkách, po tých istých lúkach a keď prídu domov, do svojej kuchyne, z rovnakých húb čo nazbierali uvaria polievku. Od jedných je hutná, chutná, sýta, a od druhých je horká, nechutná ba často aj jedovatá. To je pre mňa záhada.
Včera som bol v múzeu Slovenských národných rád na prezentácii novotiny mladého 33 ročného, pilného, ambiciózneho historika doc. PhDr. Antona Hruboňa, PhD.
V útulnej prednáškovej miestnosti, predstavoval svoju ostatnú prácu „Mýtus a kult Jozefa Tisa“. V úvode nám ho predstavili ako slovenského historika, ktorý sa zaoberá modernými dejinami Slovenska a Európy s dôrazom na historické a súčasné podoby fašizmu, politického radikalizmu a nacionalizmu, ako aj politickými teóriami a ideológiami nedemokratických hnutí a režimov. Aktuálne pôsobí na Katedre bezpečnostných štúdií Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela. Okrem pôsobenia aj píše. Na svojom konte má publikácie: Fašizmus náš slovenský (Korene, podoby a reflexie fašizmu na Slovensku (1919 – 1945); Alexander Mach. Radikál z povolania; „Za slovenský štát, za Novú Európu!“ Hlinkova garda v období nemeckej okupácie; „Blaho vlasti – zákon najvyšší!; “ Národná obec fašistická a Slovensko Hlinkova garda na území Pohronskej župy (Organizácia a aktivity 1938 – 1945); 5. poľná rota Hlinkovej gardy.
Teda vie o čom hovorí. Nepočetnému publiku nalial svoju, podľa osvedčeného receptu uvarenú polievočku. Bola horká, presolená, miestami pálivá, našťastie studená a riedka, takže nikto nezomrel. Možno bol iba priotrávený. Vo svojom výklade autor nezabudol spomenúť niektorých starších až starých kolegov, ktorí sa prvému prezidentovi nášho prvého novodobého štátneho zriadenia venovali. Ich tvrdenia, názory a poznatky získané v prachu archívov nespochybnil ani nevyvrátil, ale ako už z názvu knihy Mýtus a kult Jozefa Tisa vyplýva publikum poučil, že ak niekto má pozitívny pohľad na farára v postavení hlavy štátu (Ďurica, Vnuk) podľahol cielenej manipulácii vtedajších médií. Na niekoľkých fotografiách spisovateľ predviedol a zdôvodnil prečo sa konkrétne zábery nedostali na verejnosť (prezident sedel nižšie, ako rečník; nebol zachytený v správnom uhle) a naopak, prečo sa fotografie s deťmi, zvieratkami, starenkami uverejňovali na prvých stranách denníkov. Galériu doplnil zábermi s Tukom, Machom a Hitlerom.
To, čo je od čias vlád najstarších panovníkov a ich publicistoch samozrejmé, známe a jasné, je podľa môjho pochopenia slov pána historika v prípade Tisa cielená manipulácia. Na otázku z pléna, či iné hlavy štátu a členovia ich vlád v podaní súdobých fotografov, prípadne novinárov neboli rovnakým spôsobom prezentované občanom žijúcim v tej dobe, napríklad Masaryk, Beneš, priznal že áno. V tom prípade mi nie je jasné, prečo sa náš historik podujal na písanie tejto knihy a čo jej vydaním sledoval. Možno plnil objednávku, prípadne čerpal grant, neviem a nebudem špekulovať ani konšpirovať. V každom prípade, kniha je vonku.
Za zamyslenie stojí, prečo práve na Slovensku máme toľko historikov, dokonca vlastníme ústavy kriminalizujúce čo náš prvý štát hania, očierňujú, mažú z histórie a ostrakizujúcich každého, kto si dovolí nahlas a verejne vysloviť čo i len byľku pozitívnej myšlienky, prípadne poukázal na čokoľvek dobré z obdobia rokov 1939 až 1945. Priamo na prezentácii, keď historik ako príklad zlého života spomenul zlú kvalitu múky z „ktorej sa v roku 1942 nedal upiecť chlieb“, prihlásil sa poslucháč, kopaničiar – pamätník, s poznámkou, že v tom roku pekár vo Vrbovom piekol výborné rožky. To sa autor knihy nepokúsil vyvrátiť. Rovnako nespomenul, že štát vznikol po 20 ročnom úsilí, po zmarenej krátkej autonómii. Nespomenul budovateľské nadšenie, životnú úroveň občanov a neporovnal ju so štátmi rovnako zapojenými do vojnového konfliktu. Neporovnal ani budovanie kultu osobnosti prezidentov ČSR pred vojnou a po vojne. Musím priznať, že ma sklamal. Dobrý historik musí mať okrem vedomostí aj schopnosť porovnávať osoby a udalosti v čase a geopolitickom priestore.
Povzdychol som si: Kde sú tie časy, keď naši vzdelaní a rozhľadení buditelia išli za svoju pravdu aj do väzenia, nebáli sa konfrontácie a smelo obhajovali svoje názory, poznania, myšlienky a skúsenosti? Kam sa vytratila odvaha ísť do čestného sporu? Sila priznania, že sa mýlili pokora a ospravedlnenie keď uznali svoj omyl. Ostali po nej iba zápisky, listy, články v novinách.
Prečo bádanie v archívoch celého sveta umožňuje historikom iných štátov objasniť, vysvetliť a zdôvodniť postoje osobností stojacich v čele, iba tí naši nájdu blchu aj medzi šupinami kapra ak je slovenský. Prečo nemajú odvahu postaviť sa zoči voči inému názoru a obhájiť ten pravdivý. Prečo sa skrývajú za politický paraván a pokračujú v línii porazenej moci, ktorá žiakov nútila vytrhávať z učebníc fotografiu Štefánika a velebiť Fučíka, Timura a Sťopku Razina.
Moje slová o krivých zrkadlách môžem doložiť masívnou hystériou okolo názvu ulice pomenovanej po osobnosti, ktorá vlastný národ zachránila a podpísala stovky výnimiek na záchranu národa prenasledovaného, oproti inej hlave štátu, ktorá vyriekla a podpísala stovky ortieľov pričom jeho meno nesú ulice takmer v každom meste. Kým v Maďarsku historici našli argumenty pre rehabilitáciu odsúdeného zločinca, usporiadali mu štátny pohreb s poctami, tí naši už celé desaťročia pokračujú v politike bývalého štátneho zriadenia so zatracovaním našej prvej štátnej samostatnosti a okiadzaní jej predstaviteľov. Presne túto pečať nesie názov prezentovanej knihy a pravdepodobne napĺňa aj jej obsah.
Brezová 16. marca 2023
Pán Hruboň píše v duchu komunistických a čechoslovakistických historikov, nuž, keď sa chce udržať na univerzite, tak inak konať nemôže. Pýtam sa: dokedy bude pokračovať prekrúcanie slovenských dejín?
… nehovoriac o tom, že aj u nášho ďaľšieho bezprostredného suseda sa uctievajú takí spojenci a obdivovatelia nemeckej nacistickej ríše, ktorí sa priamo účastnili na genocíde.
Poznáte tú príhodu o nenávistnom prvom dôstojníkovi, ktorý do lodného denníka napísal o svojom kapitánovi pravdu: “Dnes kapitán nebol opitý”.
O Hruboňovi a jeho zameraní sa vie – očividne ho to živí, a na fotke vidno, že nie zle.
Historici dnes nemajú veľa možností uplatnenia – viem o dvoch, čo išli ku pásu.
Čí chlieb je, toho pieseň spieva.
Dôležité je, aké je jeho poslucháčstvo a komu sa jeho piesne páčia. Preto je dobre, keď spievajú aj iní a iné pesničky, treba ich tiež púšťať a ľudia si už vyberú. Veď viete, ktorého kandidáta pred pár rokmi museli vyškrtnúť, keď zostavovali zoznam najobľúbenejších Slovákov v histórii.
Ušlo už zopár týždňov, ale nedá mi niečo nenapísať.
Môj nebohý otec, keď som mohol mať okolo 15 rokov, mii rozprával o situácii v prvom Slovenskom štáte. Ľudia boli jednotní, nadšení a ochotní odovzdať vlastné zlato, len aby podporili vývoj tejto mladučkej krajiny. A mnoho ďalších príbehov…
Aj ako spomína ´ Arabeska ´, najväčšia osobnosť v dejinách by mala byť právom práve tá vyškrknutá!