štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínZVOLENSKÝ MANIFEST – VÝZNAM A POUČENIE

ZVOLENSKÝ MANIFEST – VÝZNAM A POUČENIE

Konferencia konaná pri príležitosti 75. výročia

Motto: Sloboda je výsadou silných, zdravých a múdrych. Ak sú zároveň aj činorodí,  cieľavedomí a vytrvalí. A ak dokážu spájať svoje sily na ceste za spoločným cieľom…

                                                                                                                     V. H.

- Podporte nás -

Národná jednota – prirodzený základ strategickej doktríny štátu

Viliam HORNÁČEK

         Názov našej konferencie „Zvolenský manifest – význam a poučenie“ poskytuje veľký priestor nielen historikom. Našou úlohou predsa nie je iba popisovať či vysvetľovať – hoci aj to je potrebné. Našou povinnosťou, ktorú od nás život aj národ právom očakáva, je – pokračovať v tom najlepšom odkaze historických osobností a tvoriť rovnaké hodnoty ako to dokázali oni.  Zvolenský manifest, tento významný, ba kľúčový národno-politický akt priamo vedúci až k dnešnej plnej rovnoprávnosti slovenského národa, je ukážkovým príkladom dokazujúcim – ešte stále málo propagovanú, zato však nevyvrátiteľnú  – pravdu, že: vždy, keď sa Slováci spojili a konali ako národ – vždy dosiahli významné úspechy! Tak ako to platí aj opačne, že: kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov sa Slováci rozdrobili –  vždy na to celý národ doplatil. Dokonca až stratou tých najvyšších hodnôt ako sú – sloboda a nezávislosť.

         Rozhodujúcou a trvalou hodnotou historických udalosti nie je iba to, že sa stali, ale najmä to – aký odkaz zanechali vo vedomí ľudí. A ich význam spočíva predovšetkým v tom, ako sa z nich ľudia, národy či ľudstvo dokázali poučiť.

Často sa vraví, že história sa neopakuje. Určite sa však takmer do detailu zhodne opakujú tie isté situácie – samozrejme, v iných časových či geopolitických súvislostiach. Ten, kto pozná určité dominantné stereotypy správania sa, ktoré časom nadobúdajú charakter konštánt, môže s takmer stopercentnou istotou predvídať nielen konanie ich nositeľov – povedzme našich susedov.  Zároveň môže –  a mal by – aj presne predvídať následky, ktoré to bude mať na jeho život a aj vzájomné vzťahy.

         Aj súčasná a opäť nie našou vinou napätá situácia vo vzťahoch s našim južným susedom svedčí, že jeho expanzívna agresivita – ako už historicky doložený dominantný a typický rys jeho „národného charakteru“ – sa nemieni poučiť ani sa zmeniť a prijať civilizované, kultúrne princípy „dobrého susedstva a priateľskej spolupráce“, čo je napísané v podtitule našej „prvej a zatiaľ aj poslednej“ tzv. Rámcovej slovensko-maďarskej zmluvy. Poučiť a zmeniť by sme sa však mali aj my. A tiež – „k lepšiemu“.

         Po vyše tisícsto rokoch spoločného susedstva, najmä však po opätovnom prevzatí svojho osudu do vlastných rúk, dnes už ani my nemáme právo používať tie isté – navyše pre nás neúspešné – stereotypy, ale poučení vlastnými skúsenosťami sa musíme správať na úrovni svojho súčasného postavenia suverénneho medzinárodnoprávneho subjektu. Uvedomujúc si predovšet-kým, že každá, aj tá nami najlepšie mienená ústupčivosť či len ústretovosť – možno nie všetkými, Maďarmi však určite! – je zásadne chápaná: nie ako naša priateľskosť a veľkorysosť, ale ako naša – slabosť!  Musíme tiež vedieť, že ten, kto si zvykol vládnuť iným sa ťažko zmieruje s rovnoprávnym partnerstvom svojich bývalých „podriadených“. V takomto prípade si musí nový či staronový „člen spoločenstva slobodných“ svoje postavenie doslova vybojovať a „starým mazákom“ ho priam – vnútiť!

Životne dôležité je tiež  vytvoriť si špeciálne inštitúcie nielen na skúmanie, ale najmä na vytváranie perspektívnych stratégií presadzovania národnoštátnych záujmov, aby sme neboli odkázaní – ako je to doteraz – iba na (spravidla nekvalifikované) reakcie (zväčša oneskorene) odpovedajúce na iniciatívy aktívnejšieho a skúsenejšieho suseda, ktorý využíva svoju výhodu, že má vytvorenú svoju strategickú politickú konštantu – obnovenie maďarskej dominancie na čo najväčšom území bývalého mnohonárodného Uhorska. A má ju nielen dôkladne pripravenú, ale aj propagandisticky, politicky a aj personálne dobre zabezpečenú tým, že ju každý maďarský politik považuje za prirodzenú súčasť svojho „ja“. Veď je do každého Maďara  doslova implantovaná  prostredníctvom známej a všeobecne propagovanej maďarskej „modlitbičky“: Verím v jedného Boha / Verím v jedinú vlasť / Verím vo večnú božskú spravodlivosť / Verím vo vzkriesenie Uhorska – amen! Vieme si predstaviť, aké „amen“ by nastalo, keby sme to isté, len s jednou malou zmenou Verím vo vzkriesenie Veľkomoravskej ríše“ – praktizovali my, Slováci?!!

         My môžeme – nielen našich politikov, ale aj našu verejnosť a jej mienku – pripravovať na stotožnenie sa s konštantnou ideou nášho  národnoštátneho záujmu až vtedy, keď takú ideu budeme mať a keď sa na nej dohodne či zhodne rozhodujúca väčšina slovenskej spoločnosti.  Chceme rásť či chradnúť, chceme ďalej slúžiť alebo si vládnuť?!

         Potvrdzuje sa, že najväčším „hendikepom“ slovenskej spoločnosti je dlhodobá absencia vlastnej štátnosti. Kým na strategických projektoch presadzovania záujmov „maďarstva“ (maďarský termín) pracuje (navyše v režime prísnej ochrany štátneho tajomstva) tzv. Telekyho ústav („Gróf Teleki Pál tudomános intézet“) už od roku 1927, tak my sme si zrušili aj  (takmer so 70-ročným oneskorením založený) „Úrad pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky“ a tiež „Slovenskú informačnú agentúru“, ktorá mala vytvárať pozitívny obraz Slovenska v zahraničí! A zrušili sme si aj distribučnú sieť pôvodnej slovenskej literatúry „Hrebenda“ a uvoľnili tým náš knižný trh. Ba aj štátny fond kultúry „Pro Slovakia“ finančne živorí. Zrejme preto, aby sme príliš nekonkurovali cudzej kultúre – na našom vlastnom území …

         Dlhoročnú absenciu našej štátnej samostatnosti ktorá prirodzene, takmer automaticky vychováva aj k zodpovednosti predovšetkým štátnych úradníkov dokazuje aj „kauza Malinová“. Prvoradou úlohou a „prvým prikázaním“ štátneho úradníka je a musí byť povinnosť: chrániť a presadzovať záujmy svojho štátu! Nie sa prezentovať v záujme posilňovania svojej osobnej či straníckej popularity napr. aj predčasnými „víťaznými vyhláseniami“. Postup je jasný: najprv zodpovedné a profesionálne zvládnuté dokazovanie a usvedčenie páchateľa, potom právoplatné  a definitívne rozhodnutie súdu a až potom! politický komentár. A aj prokurátor najmä generálny ako najvyšší strážca zákonnosti je štátnym úradníkoma prinajmenšom tak, ako o zákonnosť, sa musí starať aj o záujem a dobré meno štátu. Musí byť preto veľmi opatrný vo svojich výrokoch – najmä pre tlač. Nekoordinovaný teda neprofesionálny postup štátnych orgánov spôsobil, že „kauzu Hedviga“ sme (bez ohľadu na jej skutočný trestnoprávny výsledok) už prehrali. A prehrali sme ju v tom ohľade, že už vyše roka doslova vláčia! po „domácich“ aj zahraničných médiách Slovenskú republiku ako štát,kde sa diskriminujú (dokonca fyzickými útokmi!) menšiny rozumej: Maďari.  A kde orgány štátu porušujú nielen zákonnosť, ale aj „základné ľudské práva“. Tak sa logicky stane, že už svojim zjavom nie príliš bystrá „jednoducho Mária“, postaví do pozoru celý štátny aparát a vysoko nad svoje intelektuálne schopnosti a aj osobný vplyv zhanobí celý náš štát a vlastne nás všetkých občanov Slovenskej republiky. Paráda! Môže si pomädliť ruky náš južný sused a jeho „piata kolóna“ momentálne na čele s poslancom NR SR Pavlom Č. štátnym úradníkom, ktorý zložil sľub vernosti  SR a jej záujmom.  Za čo je aj dobre platený. Inde, napríklad v tzv. vyspelých demokraciách, by bol zbavený imunity a súdený za „zneužívanie právomoci verejného činiteľa“ a „protištátnu činnosť“ hanobením dobrého mena štátu. Na ochranu záujmov USA prijatý tzv. Patriot act, by sa s ním tak „citlivo“ (ustrašene) nehral.

A médiá, tlač? To je samostatnáa pre nás opäť nepriaznivá kapitola, lebo majiteľom súkromných médií ide predovšetkým o „pikošky“, na ktorých sa dá čo najviac zvýšiť predaj a teda čo najlepšie zarobiť. Na čomkoľvek! Záujem štátu, v ktorom zarábajú a zároveň ovplyvňujú verejnú mienku ich vôbec nemusí trápiť. Oni nie sú povinné riešiť naše celospoločenské problémy. To je povinnosťou napr. vládneho denníka, ktorý u nás naďalej trestuhodne chýba ako prostriedok každodennej komunikácie s občanmi v zmysle čl. 27 Ústavy SR. Aj Andrej Hlinka si už pred takmer sto rokmi uvedomoval, že „bez denníka – nie je politika!“. Tak sa môže stať, že aj keď sa všetci, ktorým záleží na dôstojnej a úspešnej budúcnosti nášho národa spojíme – nemusí nás byť dosť proti tým, ktorí to nechcú, ale majú nepomerne väčší vplyv prostredníctvom masmédií na verejnú mienku. Všade na svete platí, že základnou podmienkou celospoločenskej úspešnosti presadzovania akejkoľvek idey – aj strategickej doktríny štátu – je vplyv v médiách, najmä verejnoprávnych čiže štátnych.

Preto je nevyhnutné nielen neodkladne konať v oblasti médií, ale aj chápať – „vnútornú integráciu našej spoločnosti ako politického národa“ a zároveň „štátnu doktrínu Slovenskej republiky“ – ako náš veľký a neodpustiteľný dlh voči sebe, ktorý musíme vo vlastnom životnom záujme čestne a zodpovedne vyrovnať.

Až po tomto vnútornom „vyrovnaní sa“ s dlhmi, ktoré sme – či už z vlastnej viny alebo pre nepriaznivé okolnosti a objektívne príčiny – zdedili ako neoddeliteľnú súčasť nášho národného dedičstva, budeme aj inými chápaní a prijímaní ako skutočne rovnocenný partner. A treba začať hneď a najlepšie každý od seba a výchovy vo vlastnej rodine!  Slovenské školy a médiá si zatiaľ túto povinnosť takmer neplnia. A ako aj, keď dodnes nemáme ani „skutočnej pravde o nás zodpovedajúcu“ učebnicu dejepisu?!

Pre našu budúcnosť je tiež nevyhnutné mať spoľahlivých spojencov – najlepšie tých, ktorí nemajú s nami spoločné hranice – ako garantov našej vnútornej a zahraničnej politiky. To je už naozaj „tvrdý oriešok“, lebo tzv. zahraničná lobby nám úplne chýba …

         Sú však aj svetlé, ba až žiariace príklady z našich dejín, ktoré nás napĺňajú nádejou a optimizmom.  Tie nám –  ak správne pochopíme ich odkaz – svietia na cestu a  môžu nám pomôcť úspešne sa vysporiadať s vlastnými chybami, problémami a dlhmi voči sebe. Veď sme už toho – zdanlivo neprekonateľného –  prekonali toľko, že určite prekonáme aj tie súčasné prekážky.

Už samotný fakt, že zvolenské stretnutie predstaviteľov slovenského národa sa uskutočnilo na počesť „vznešenej pamiatky Ľudovíta Štúra“ – pri príležitosti 90. výročia jeho pamätnej reči v Uhorskom sneme – poukazuje na to, že vedome nadväzovalo na tie najlepšie zjednocovacie tradície slovenských dejín. A dokazuje, že hlavné osobnosti Zvolenského manifestu sa na odkaze vlastných dejín poučili správne.

         Sapienti sat – múdremu stačí, aby pochopil a pre hlúpeho či hlúpych – teda aj nepoučiteľných –  pokiaľ bol a bude svet svetom – niet miesta! Najmä miesta na výslní úspešnosti a aj úcty tých, ktorí si svojim rozumným a cieľavedomým správaním sa – už svoje dôstojné miesto vybojovali, obhájili a aj dlhodobo zabezpečili. Ako sme sa poučili a čo sme pre naplnenie odkazu Zvolenského manifestu a udalostí s ním spojených urobili my – slovenská inteligencia?

         Už v našom prvom  „manifeste“ – ktorým je  „jednomyseľne odsúhlasené Programové vyhlásenie Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE“ z  20. mája 1990 – sa píše: „… prostredníctvom svojich členov či spoločnými aktivitami pomáhať národným projektom v programoch jednotlivých strán a hnutí a zbližovať ich snaženia.“ Naše prvé verejné – a hneď celonárodné! – manifestovanie (ktorého scenár aj réžiu som napísal a aj som ho osobne viedol z tribúny) sa uskutočnilo na námestiach Bratislavy pod heslom „Za slovenčinu ako štátny jazyk“, čo vyjadrovalo nielen vôľu, ale aj napĺňalo prirodzené právo slovenského národa, aby jeho materčina dostala zaslúžene čestné a dôstojné miesto  na území odvekej vlasti Slovákov. Pokračovali sme tým v napĺňaní  dávnej a prirodzenej požiadavky našich predchodcov z radov slovenskej inteligencie „Na Slovensku po slovensky“,  čo bolo ďalším heslom tohto celonárodného pohybu, ktorému sa snažili zabrániť – zdanlivo paradoxne – slovenské či „vrajslovenské“ (VPN, KDH, KSS, DS…) politické sily, ktoré boli vtedy práve pri moci. Hoci sme v tomto zápase o slovenčinu ako „národné sily“ vtedy v slovenskom parlamente neuspeli – neprehrali sme! Mohutnú silu oprávneného hnevu spôsobeného urážkou národa prostredníctvom poníženia tej najvzácnejšej kultúrnej a aj dejinotvorne najzaslúžilejšej hodnoty Slovákov, ktorá sa zaslúžene stala symbolom slovenskej jednoty, sme obrátili na podstatu nášho problému a tým bolo obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti. 

         Pre tento proces zavŕšenia záverečnej etapy slovenského emancipačného zápasu najvýznamnejšou iniciatívou, ktorá spojila všetky rozhodujúce subjekty národných síl – osobnosťami a autoritami počnúc, občianskymi združeniami a celonárodnými inštitúciami pokračujúc a politickými stranami končiac – bola a zostane iniciatíva Za zvrchované Slovensko. Ňou spustenú lavínu spontánneho a  spravodlivého hnevu a  zároveň oprávnených a nespochyb-niteľných požiadaviek – vedúcich k  plnej rovnoprávnosti slovenského národa ako zvrchovaného subjektu medzinárodného práva – už nedokázali zastaviť ani nadávky, hrozby či podrazy, ani medom ponatierané rafinovanosti pražských centralistov (tzv. dvojdomek), ba ani zlovestné zazeranie a chladné mlčanie zahraničia!

Môžeme byť oprávnene hrdí, že v tejto „skúške národnej zrelosti“ naša generácia obstála – a obstála na výbornú! Obstála tak najmä preto či dokonca  výhradne preto – a aj to je napĺňanie odkazu Zvolenského manifestu – že jednotlivé a pritom veľmi individualisticky vyhranené subjekty tohto dejinotvorného pohybu dokázali v sebe prekonať negatívne stereotypy a povýšili nad svoje osobné záujmy záujem celku národa!

Som hrdý na to, že prvé stretnutie zakladajúcich členov a signatárov občianskej iniciatívy  Za zvrchované Slovenskosauskutočnilo nielen na môj podnet a v mojom ateliéri zároveň sídle Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE ale aj na to, že som to bol opäť ja, kto vytvoril scenár aj réžiu a osobne z tribúny viedol celonárodné zhromaždenie „Za zvrchované Slovensko“  konané v magickom (obojstranne rovnakom) dátume 19. 9. 1991 v Bratislave. Toto Zvolenskému manifestu spôsobom aj významom takmer navlas podobné pamätné historické manifestovanie, prezentovalo pred zrakom skutočne celého národa osobné podanie si rúk na znak „národnej jednoty“  politických subjektov, ktoré – určite práve vďaka tomuto gestu zmierenia – vyhrali osudové voľby v roku 1992. Táto verejná manifestácia „stola národnej dohody“ s požiadavkou deklarácie o našej zvrchovanosti, prijatia slovenskej ústavy a získania medzinárodnoprávnej subjektivity  navyše, zrejme v očakávaní, že sa skompromitujeme vysielaná aj prostredníctvom ČST do celej ČSFR nadchla a oduševnila rozhodujúcu zdravú a sebavedomú časť slovenského národa do rozhodujúceho boja.  Deklarácia  o zvrchovanosti Slovenskej republiky prijatá SNR 17. júla 1992 a Ústava SR prijatá 1. septembra 1992 už nikoho nenechali na pochybách, že slovenský národ znova prevzal svoj osud do vlastných rúk a dokázal, že správne pochopil odkaz vlastných dejín, aby zabezpečil svoj rozvoj a svoju slobodnú budúcnosť vo vlastnom samostatnom štáte, čo sa – vyhlásením Slovenskej republiky – stalo hneď prvý deň roka 1993! Slávnosť vyhlásenia Slovenskej republiky bola úprimná, srdečná a pamätná! Už ráno však čakali neodkladné každodenné povinnosti. A čakali nielen politikov, ale najmä slovenskú inteligenciu ako elitu národa…

Už dávno pred vyhlásením obnovenia Slovenskej republiky, sme vedeli, že nový štát bude potrebovať svoju „.. konečne už vlastnú perspektívnu koncepciu nášho národnoštátneho života, preto sme v novembri 1992 – v zmysle motta: Tvorivý duchovný potenciál je najväčším bohatstvom každého národavytvorili celonárodnú inštitúciu – Stálu konferenciu slovenskej inteligencie Slovakia plus, aby – ako interdisciplinárna, pracovná a  otvorená všetkým – „integrovala a aktivizovala duchovný tvorivý potenciál slovenskej spoločnosti“. Už od počiatku sme si uvedomovali, že bez vnútornej integrácie slovenského – už opäť politického národa, sa žiaden závažný projekt nielen nepodarí, ale sa vlastne ani nedá uskutočniť.

V Čestnom predsedníctve 1. zasadnutia – sedeli spoločne Július Binder – staviteľ a nezlomný obhajca vodného diela Gabčíkovo, vtedajší predseda NR SR a terajší prezident SR Ivan Gašparovič a vedľa nich naša významná divadelná umelkyňa pani Eva Kristinová (mnou familiárne nazvaná „mama Slovakia“), spolu s ekonómom – národohospodárom Hvezdoňom Kočtúchom či neskorším arcibiskupom a pápežským nunciom Dominikom Hrušovským … a tiež mnou, ktorý som bol zvolený za predsedu a som ním dodnes.

Svoj otvárací prejav som vtedy zakončil slovami: Nuž teda pomáhajme si predovšetkým sami navzájom, lebo len tým dokážeme, že sme aj hodní pomoci. V tom je mravný imperatív našich dejín.  Nech nás pri práci sprevádza heslo – múdrosť, svornosť, vytrvalosť …

Dnes môžem konštatovať, že sme vytrvali a vytrvali najmä preto, lebo sa v nás trvalo zakorenil – ako košatý, krásny, voňavý a užitočný strom našej slovanskej lipy – odkaz všetkých, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli slovenskému národu. Či to už boli významné osobnosti alebo generácie Bernolákovcov (na počesť 200. výročia Slovenského učeného tovarišstva sme založili SKSI Slovakia plus) či Štúrovcov (obnovili sme SNR), memorandistov (vytvorili sme tzv. Memorandovú iniciatívu) či matičiarov (zorganizovali sme spoločnú iniciatívu „V hodine dvanástej“). A samozrejme aj odkaz Zvolenského manifestu, reprezentovaný nezabudnuteľným „dvojhviezdím“ Hlinka – Rázus ako stálic na nebi slovenského panteónu, k tomu prispel svojou významnou mierou. Vráťme sa však na zem, do sveta ľudí a ich záujmov a najmä – povinností …

Združenia slovenskej inteligencie KORENE, Slovakia plus a od 1. 5. 2004 aj Slobodná rada slovenského národa – obnovená SNR vyvíjali a vyvíjajú nepretržitú činnosť už vyše 18. rokov. Pritom vždy prísne podľa odkazu tých najväčších osobností – a teda aj v zmysle zjednocovacieho a zjednocujúceho odkazu Zvolenského manifestu. Počas našej činnosti sme iniciovali a aj organizovali vždy a zásadne iba – slovenskú inteligenciu a aj slovenský národ spájajúce a zjednocujúce aktivity. Takými boli napríklad:  vytvorenie ZOSI – Združenia organizácii slovenskej inteligencie 13. 9. 1992 či iniciatívy „V hodine dvanástej“ (1999) alebo tzv. memorandovej iniciatívy „Za jednotu a spoluprácu národných síl –  Zachráňme vlastný štát!“ – vytvorenej na počesť 140. výročia Memoranda národa slovenského 7. 6. 2001, aby „zblížila a zjednotila národné sily“ pred voľbami v nasledujúcom roku. Jej súčasťou boli aj dokumenty „Svorne za spoločným cieľom manifest národných síl“ (21. 6. 2001, Kremnické bane – Krahule),ďalej  „Charta vzájomnej pomoci a spolupráce Dohoda národných síl“ a „Akčný program národných síl programové vyhlásenie“ (1. 9. 2001, Poľana).Nakoniec túto zjednocujúcu iniciatívu – napriek svojim podpisom – porušili práve tí, ktorým bola určená – politické subjekty. Veľkou a úspešnou – národ a slovenskú kultúrnu obec zjednocujúcou – aktivitou našich združení bola tzv. Trojkráľová iniciatíva na záchranu nového SND (6. 1. 2005) „pre slovenský národ a jeho kultúru“, ktorá zjednotila všetky významné kultúrne osobnosti a – výnimočne aj celú slovenskú spoločnosť!  Dňa 18. 1. 2005 vyvrcholila protestnou demonštráciou či manifestáciou pred NR SR, ktorá vyslovene donútila poslancov slovenského parlamentu zamietnuť Vláde  SR predaj nového SND do zahraničných rúk. Aj tohto roku sme 5. júla organizovali „Celonárodné slávnosti sv. Cyrila a sv. Metoda“ na Devíne, ktoré poctili svojou osobnou účasťou traja najvyšší ústavní činitelia. Túto celonárodnú, ale zároveň aj všeslovanskú slávnosť, ktorej scenár som vytvoril, vysielala STV na svojom najsledovanejšom okruhu.  Mojim čisto osobným príspevkom na podporu myšlienky slovanskej vzájomnosti (v duchu Štúrovho odkazu) bol návrh dokumentu „Magna charta slovanských národov“, ktorý bol prijatý národným zhromaždením na Devíne dňa 5. 7. 2005…

Vedomí si ich naliehavosti a neodkladnosti, sme k problematike „vnútornej integrácie a štátnej strategickej doktríny SR“  dňa 29. 10. 1999 uskutočnili konferenciu „Národná a štátna stratégia Slovenska“, následne 1. 5. 2000 vytvorili návrh dokumentu „Štátna doktrína SR“ a napokon aj realizovali konferenciu na tému „Vnútorná integrácia SR“ ako naša priorita a nevyhnutná podmienka úspešnosti  akýchkoľvek našich vonkajších integrácií. V týchto dňoch chystáme výročnú, v poradí už 16. plenárnu konferenciu „Poučenia z dejín a perspektívy našej budúcnosti“, plánovanú na 29. 11. 2007, ktorej úlohou je využiť tvorivý duchovný potenciál, odborné znalosti a skúsenosti našich členov pri riešení celospoločenských problémov spoločne s  našimi štátnymi predstaviteľmi za spoločným rokovacím stolom. Chceme tým naplniť Uznesenie z 1. plenárneho zasadnutia SKSI Slovakia plus „… vytvoriť novú tradíciu partnerských vzťahov medzi štátom a inteligenciou, aby sme sa zúčastňovali na pozitívnom ovplyvňovaní spoločnosti, ktorej sme organickou a prirodzenou súčasťou“.  Teda, nie iba „akademizovanie“, ale opäť konkrétna praktická činnosť zjednocujúca sily národa do úspešného života aj konkurencie schopného celku. Toľko v stručnosti o poučení sa a pokračovaní našich združení inteligencie pri napĺňaní odkazu a tým aj potvrdení významu – Zvolenského manifestu.

Je paradoxom, ale pre slovenské dejiny príznačným paradoxom, že ani Hlinka, ani Rázus – hlavné osobnosti národného zjednotenia v zápase o autonómiu Slovenska – sa jej nedožili. Mali by sme sa poučiť aj na tomto – u nás až pričastom – jave, zvýšiť svoje aktivity a čo najskôr – ale zodpovedne! – dobehnúť zameškané voči vyspelejším subjektom, aby takýto smutný osud malo čo najmenej slovenských politikov, ale aj radových občanov slovenského štátu – dnes už druhej Slovenskej republiky.

Našou dlhodobou a vlastne nikdy nekončiacou prioritou je sústavné skvalitňovanie a upevňovanie všetkých vzájomných väzieb slovenskej spoločnosti a rozumné, pritom odvážne a sebavedomé využívanie „synergického efektu“ takto vnútorne integrovanej spoločnosti na inteligentné, kultivované, ale – keď treba – tak aj dôrazné a nekompromisné presadzovanie svojich práv a záujmov. Takéhoto partnera uznajú za rovnocenného aj tí, ktorým sa to síce vôbec nepáči ani nehodí a ktorí to nechcú, ale – jednoducho musia! A poučenie?

Dobre ideologicky vyzbrojená, ústavou chránená, štátnou mocou posilnená – a aj na náš úkor – blahobytne žijúca a po každej stránke zabezpečená politicko-byrokratická svorka centralistov – či peštianskych, pražských, moskovských či akýchkoľvek iných – by nikdy nepustila chutné sústo z nenásytných zubov či hoci aj márne pierko z ulapeného a –  hoci aj v zlatej, predsa len v klietke slobody zbaveného „vtáčika“, nebyť spoločnej vôle a spojenej, zjednotenej a v smere svojho životného záujmu pôsobiacej sily, ktorá si vynútila to (v prípade Zvolenského manifestu to bola autonómia), čo jej prirodzeným a teda aj neodcudziteľným, nepremlča-teľným a priam svätým právom patrí! V tomto tkvie hlavné poučenie aj kľúčový význam Zvolenského manifestu a jeho nadčasový odkaz.

Tak ako staroveký rečník, filozof a veľký znalec života na konci svojich prejavov v rímskom Senáte donekonečna – až kým „slovo skutkom sa stalo“! – opakoval: Ceterum autem censeo, ut Carthaginem esse delendam!  Tak ja budem opakovať, že nie Kartágo, ale – naša dávna aj terajšia nesvornosť a nejednotnosť v zásadných otázkach nášho národnoštátneho života – musí byť zničená a prirodzene – a to, čo najskôr! – nahradená strategickou doktrínou vnútornej integrácie nášho štátu ako vrcholnej a nenahraditeľnej hodnoty nášho štátotvorného úsilia a zároveň aj nenahraditeľnej záruky nášho slobodného plnohodnotného, úspešného a perspektívneho národného života. K tomuto je  – čo najrýchlejšia a čo najzodpovednejšia vnútorná integrácia slovenského politického národa – nevyhnutná. Pretože – povedané heslom našich veľkých predchodcov  Andreja Hlinku a Martina Rázusa –  „zjednotení zvíťazíme, rozdrobení padneme.“ Naučme sa teda víťaziť!

Zvolen, 17. október 2007

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň