Manifestované občianske posolstvo doby, ktorú práve žijeme na tému zamyslenia sa ako veľmi nám chýba čas na zamyslenie. Hlavná príčina dneška. S naliehavým pripomenutím prečo je tomu tak. A s akými dôsledkami..
A nie náhodou ide o paralelu z čias, kedy bolo tých slov 2000 uverejnených. A nie náhodou, že ich je dnes len 1000. Lebo určujúcim motívom nie je menšia váha požiadavky s tými 1000 slovami dnes prísť na verejnosť, ale žalujúci dôvod, že vtedy bol ešte čas tých 2000 slov aj čítať..
A to je nepriateľ číslo 1, ktorý nás doviedol na dnešnú križovatku doby. Tú, významovo analogickú, tej spred 57 rokov. Tú, kde oproti tej križovatke z roku 1968 došlo len k 2 zmenám. K obrátenému významovému garde príčin ich zverejnenia a k ich zásadne odlišnému „technickému“ manifestovaniu verejnosti..
A ten navonok neviditeľný „nepriateľ čas“ – to sú SKRATKY, ktoré robíme denno-denne, ktoré vo svojich dôsledkoch ničia schopnosť človeka myslieť, nehovoriac už o schopnosti myslieť kriticky. Lebo za všetko dnešné zlo môžu dnes v prvom aj poslednom rade práve oni, tie skratky na všetkých úsekoch života. Doma, v práci a najmä na verejnosti. Na verejnosti, ktorú dnes nadobro sprivatizoval „mainstream“. Ten, ktorý bežným ľuďom podsúva tie jednoduché, sploštené hodnotové vzorce, na príklade o“ dobrom, hodnotovom“ západnom svete a o tom zlom, tom „ničivom“ ruskom.
Neberúc dnes už vôbec do úvahy, že svet vo svojich príčinách i dôsledkoch nie je čierno-biely, že je „farebný“ aj pokiaľ ide o obsah, aj o formu v dianí. Vo veciach, udalostiach a javoch. A dnes už nielen pokiaľ ide o dnešnú súčasnosť, ale aj, s evidentným zámerom meniť na tento účel „achnatonovským“ spôsobom aj ešte „včera“ akceptovanú históriu.
PRE tento dôvod, pre skratky so zradnými dôsledkami na myseľ a ducha človeka sa dnes podsúva verejnosti názor o tom, ako nám vládna moc unáša štát. A v skutočnosti sme to MY, sami, čo sme si nechali uniesť schopnosť myslieť vlastnou hlavou. Uvažovať. A na tento účel mať záujem poznať. Fakty, lebo len oni môžu generovať nezávislý, svojprávny názor človeka. A skrz nepriateľa – čas – sa nechávame unášať v (hlavnom) prúde, dnes už doslova a do písmena v beztvarej forme pouličnej masy. Lebo je to pohodlnejšie pre každodenný život, zato konformne, bezzásadovo.
PRETO, pre tento zradný motív ľudom dneška vyhovuje zavádzajúci, čierno-biely obraz žitý v skratke. V nevedomosti..
A ten podsúvaný naratív o únose štátu, slobody a demokracie – to je práve tá zlovestná, pre (neinformovaného) človeka nebezpečná, účelovo podávaná na stôl náš každodenný, zjednodušená skratka. O tom výhradne dobrom a o tom výhradne zlom v našom, dnes žitom čierno-bielom svete. A dnes už aj s pridanou hodnotou. Tou obrátenou, na orwelovský spôsob..
Vrátiac sa na začiatok, za to všetko, aj za túto skrátenú verziu 2000 slov, môže len a len čas. Za tú dnešnú skreslenú, sploštenú, zjednodušenú optiku. Lebo dnes už je málokto ochotný prečítať – a tak sa dostať k ucelenejšiemu obrazu – viac ako 3 strany. Preháňam. Nie však preto, že je to príliš prísny odhad. Naopak, je až veľmi veľkorysý..
Preto sme zišli s vlastnej cesty, nechajúc sa zviesť, ako vtedy, v roku 1989, na spôsob povrchného, nekritického obdivu „výkladov“, mačacieho zlata, ktoré nám vtedy pomútilo hlavy. Ktoré ľuďom vymazali schopnosť detektovať (koloniálne) príčiny ich dnešného blaha a odvrátenú stranu dôsledkov postupujúceho, účelového uprednostňovania odľudštených“ individuálnych práv jednotlivca a neprirodzeného, zámerného priorizovania menšinových práv na úkor väčšiny spoločnosti.
Povrchnosti a komerčnej ponuky, ktorá ľuďom vymazala schopnosť potlačiť spodné pudy človeka, schopnosť auto-regulácie, schopnosť nenechať sa opiť rožkom. Schopnosť uprednostniť konzumnú túžbu „užívať“ pred vnútornou, duchovnou prednosťou človeka. Byť hodnotovo sebou samým. S mravnými brzdami v hlave a v duši. Ako to nerobíme odvtedy až dodnes. A nie náhodne..
LEBO za týmto hodnotovo iluzórnym, potemkinovským svetom je tá, už spomínaná „technická stránka“ spôsobu prevedenia, ako zísť z cesty. Motor, ktorý to celé ťahá, ktorý tomu dáva obsah, formu aj smer – MÉDIA so privatizovaným, na ideologický obraz svojich mecenášov prispôsobeným, informačným, spravodajským a publicistickým posolstvom každodenným. Tie, v ktorých videl ohromný ničivý potenciál na likvidáciu európskej kultúrnej a národnej identity už v 80-tych rokoch človek, vizionár svojej doby. Človek, ktorý, ako ukázal čas, predbehol svoju dobu. Aby sa stvrdilo, ako je dôležité mať včas spustený softvér. Aby sme nemuseli prísť na potvrdenie vyvracanej pravdy vždy až po funuse..
I.
A to sa už prenesme v tejto spojitosti do 80-tych rokov, do času, kedy už prichádzal čas dešifrujúceho „vytriezvovania“ zo systémových ilúzií západného sveta z „originálnych“ hodnôt, ktoré stáli pri jeho zrode. Na myšlienky, aké zazneli od vtedajšieho hádam najväčšieho literárneho velikána európskeho formátu, a vizionára svojej doby, ktorý vedel čítať budúcnosť. Z Francúzska, Od Milana Kunderu. Na jeho nezabudnuteľné „dvoj-posolstvo“ ľuďom z vtedajšieho západného a zaznávaného „východného bloku“, presnejšie našej strednej Európy – v knihe UNESENÝ ZÁPAD. Z roku 1983.
Odkaz, ktorý bolo treba len vytesať do skaly. Aby vydržal pre svoju aktuálnosť až do dnes : zhmotnený do nepochopenia cítenia a významu našej slovanskej kultúrnej mentality, ktorá, požičajúc si myšlienku, „zďaleka nebola odľahlým zapadákovom, ale práve naopak, jej srdcom, ktoré ukradlo impérium – ateistické a neberúce ohľad na odlišné národné kultúry, s ktorým táto necítila žiadnu príbuznosť“. A tým bolo, a aj na dnes je povedané všetko..
Nie mimochodom, ale príznačne, od človeka, ktorý nedosiahol na Nobelovu cenu nemalou zásluhou tých, ktorým jeho odkaz ľuďom z „východu“ nebol po vôli, a to je len veľmi, vieme prečo, eufemisticky povedané. Typologicky Havlovcom, medzi ktorými nechýbal ani „otec-zakladateľ“ Šimečkovského klanu. Ten, podľa Kunderu udavač, na motívy ktorého aj napísal román s názvom „ŽERT“.
A jeho syn, terajší Martin. M. Šimečka (st.) je ten, ktorý stál za nemilosrdným autorským rozhodnutím tejto váženej osobnosti – za zákaz prekladu jeho literárneho diela v Čechách. Ten, Šimečka, ktorý po (vynútenom príchode na Slovensko) učil na UK medikov a farmaceutov marxizmus-leninizmus, ten, ktorý následne, zato (príznačne) prešiel nalievať M-L do hláv začínajúcich umelcov na VŠMU. Ten, ktorý je známy verejne prezentovanými „svinskými“ psími kusmi, venovaným Slovákom z vďačnosti „za azyl“ : „Slovenský jazyk je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca“, „Slováci sú zbabelý národ“, ten, ktorý nepriamo označil „voličov Smeru za SVINE“. Atď. ...
Ako vidno, nie v náhlivej, jedno-rázovej strate ľudského bezvedomia, ale cieľovo, vedome, v synergii, ktorá spolu s jeho „spolu-riadiacou“ pozíciou v Denníku N pýta otázku, núkajúcu sa už každému súdnemu človeku na Slovensku :
- ako je možné, že táto charakterovo „ľudská troska“, ktorá je spoluzodpovedná za dnešnú krízu dôvery, lebo ona je primárne zodpovedná za mravný marazmus – ešte múti vody slovenskej verejnej scény bez morálnej a dôvodne už aj právnej zodpovednosti..? A dnes, v očiach vrčiaceho „mediálneho motora“ – dokonca v postavení vyzdvihovanej „morálnej autority“..
A pritom v tom rode sa nezmenilo nič, iba geografické možnosti. Dnes s udávaním vládnej moci z „unášania štátu na východ“ – v Bruseli, s dešpektom k slovenskej štátnosti – tu doma a s likvidáciou všetkého čo je pre Slovákov najposvätnejšie – uctievanie rodiny ako základného kameňa spoločnosti, zachovanie viery otcov, rodovej príslušnosti, medziľudskej vzájomnosti, tradícií a práva na neodňateľnú národnú identitu – tým, už tretím v poradí, terajším predsedom Progresívneho Slovenska. S neopomenuteľným otáznikovým dôvetkom :
A či by mohol byť, či by bolo normálne, aby človek s touto evidentne protislovenskou DNA riadil výkonnú moc na Slovensku, v štáte, ktorý má tak v zuboch Šimečkovské potomstvo od jeho príchodu na Slovensko..?
Či ešte treba, či ešte má význam adresovať tej sfanatizovanej pouličnej mase – ešte niečo viac dehonestujúcejšie a viac degradujúcejšie charakter a povesť rodiny, exemplárne demonštrujúc pritom svoje profesijné a morálne dno na dennej báze..?
Ale to najnebezpečnejšie pre súčasnú dobu, to je už neskrývaný, narastajúci kult pestujúcej „intelektuálnej“ odtrhnutosti niektorých skupín od bežných ľudí, prerastajúcej už do alarmujúceho „mentálneho“ delenia ľudí na pokrokových a zaostalých. V dobe, v ktorej sa čoraz viac a čoraz častejšie presadzuje nárok na „správny názor“ len samozvanej „elite“, s opovrhovaním iného, tobôž toho protichodného na riadenie a správu vecí verejných. Ba už prekročiac samotný Rubikon, verejne označujúc ľudí, ktorí majú iné videnie sveta – za LUZU, za SPODINU, za SVINE, ako sa nechali (verejne) počuť také zhýralé figúry, ako neuznaním frustrovaná M. Vašáryová, Šimečka st., pán „liberálny nikto“, Droba a im podobní..
A to je už oná križovatka, kde sa už začalo chodiť na červenú. So sebe priznaným „právom prednosti v jazde“. A čo horšie, dnes už aj bez pocitu viny a bez pocitu ohrozenia ľudí, ktorí si ešte ctia pravidlá „cestnej premávky“..
PRETO je dnes, na aktuálnej „križovatke dejín“ už tak nástojčivo potrebné vystaviť tomuto „zverincu“ STOP-ku. Dnes už aj s ohľadom na odkaz, ktorý nám spomínaný literárny a vizionársky velikán zanechal vo svojej, úcty hodnej, seba-reflexívnej podobe.
III.
Nechajme už hovoriť Milana Kunderu, v origináli :
..„kapitalistický systém (schovávající se za jménem demokracie) je v přesném opaku k této myšlence, neboť je založen na nekonečném ekonomickém růstu, na filozofii plánované krátkodobé životnosti výrobků a neomezeném drancování přírodních zdrojů. Hlavním ekonomickým a politickým cílem kapitalismu je zvýšení soukromých zisků, bez ohledu na skutečné potřeby lidí a udržitelnost životního prostředí.
Proto se chci omluvit, že jsem jako součást československého disentu slepě pomáhal zavést principy takzvaných individualistických lidských práv, která ve svých důsledcích vedou jen k sobectví a ATOMIZACI členů společnosti, tak typické pro kapitalistickou společnost.
Taková práva jsou falešnými lidskými právy (!).
Dnes lituji, že jsem pomohl zničit socialistické systémy (!).
Zvláště se chci omluvit mé šestileté vnučce, která bude v budoucnu platit krutou cenu za mé bývalé chybné kroky. Stačilo opravit předcházející režim. Umožnit cestování, studijní pobyty a drobná řemesla“ (koniec citácie)
A už len s poslednou „kapcióznou“ otázkou :
Neprišiel už konečne čas na novú inventúru doterajšieho spôsobu bytia a žitia..? A tak po františkánsky prijať veci, ktoré zmeniť nejde, zato „OPRAVIŤ“ na dnešnej križovatke doby všetko TO, čo zmeniť ide. Lebo dnes je jedna z posledných možností – rozlíšiť jedno od druhého..
Laco Kopál
