12. 3. 2021 PhDr. Martin Lacko, PhD., člen ZSI
14. marca 1939, o 12. hodine a 7. minúte, teda pred 82 rokmi, zrodil sa prvý štát Slovákov v ich moderných dejinách. Týmto činom sa naplnilo samourčovacie právo národa a súčasne boli skrížené plány maďarskej a poľskej politiky na parceláciu slovenského územia. Nový štát okrem toho vznikol mierovou cestou, bez krviprelievania. To bol v dejinách skôr výnimočný jav.
Ako napísal historik Ladislav Deák v roku 1992, „všetky národy, hoci i sebamenšie a žijúce niekde na odľahlých ostrovoch v Tichomorí túžia po tejto méte a usilujú sa o zjednotenie národného organizmu do štátu…“
Nevraviac už o známej skutočnosti, že národ, ktorý nemá vlastný štát, medzinárodne neexistuje, svet ho vlastne ani nevníma.
Aj Slovákov začali naplno vnímať až potom, ako sa zapísali na politickú mapu Európy. Pre nich samotných bol národný štát nezaplatiteľnou historicko-civilizačnou skúsenosťou. Po desaťročiach odnárodňovania, neuznávania a podceňovania zo strany vládnucich národov, ktoré o Slovákoch vyhlasovali, že nie sú schopní samostatnej existencie, vliala im Slovenská republika neskutočné sebavedomie. Pocit i presvedčenie, že nie sú o nič horší ako okolité – a väčšie – národy, ktoré sami seba nazývali ako historické.
Pre tých, ktorí pokladali Slovensko a Slovákov za svoju kolóniu či „zasľúbenú zem“, bola však skúsenosť so štátnou samostatnosťou politickým zločinom. Obnovené Československo na jar 1945 tak začala politiku revanšu, pomsty. Dvadsať tisíc slovenských občanov bez súdu odvlečených do sovietskych gulagov. Desaťtisíc Slovákov donútených k odchodu na vojnou zničený Západ. Desiatky tisíc postavené pred tzv. retribučné súdnictvo, ktoré za zločin pokladalo už aj snahu o autonómiu Slovákov v rámci ČSR. Nekonečné kádrovanie a šikana.
Potrestané, odsúdené či vymazané malo byť všetko, čo pripomínalo, alebo by len mohlo pripomínať, slovenskú samostatnosť.
Spomeňme preto aspoň krátko niektoré formy, akými pamiatka 14. marca v ilegalite čsl. štátu po roku 1945 prežívala. A ako kruto boli aj tie najnepatrnejšie formy jej pripomínania si trestané.
Jozef Kútnik Šmálov (1912, Hubová) – bol jeden z najbrisknejších katolíckych intelektuálov druhej polovice 40. rokov. Kňaz, básnik, prozaik, historik, literárny kritik, redaktor i pedagóg. V rokoch 1942 – 1949 prednášal na Biskupskej učiteľskej akadémii v Spišskom Podhradí. Ako čítame v zachovanom spise Štátnej prokuratúry v Bratislave, prokurátor Ujhelyi na neho podal 26. januára 1950 obžalobu za zločin združovania proti štátu, podľa zákona č. 231/1948. Toho sa dopustil tým, že 14. marca 1949 pri odchode zo VI. triedy mal povedať žiakom: „myslím, že viete, aké je dnes výročie“, čím „žiakom poukazoval na výročie vzniku bývalého slovenského štátu“. Okrem toho žiakom ukázal bývalú tlačiareň Lev i mauzóleum Andreja Hlinku v Ružomberku, a o tele Otca národa povedal, že „teraz sa nevie, kde odpočíva, niekedy sem prichádzali sa pokloniť jeho pamiatke pán prezident, vládni činiteli, páni ministri“. Tým podľa prokurátora mal na mysli „predstaviteľov býv. slovenského štátu“. Tieto jeho prejavy vtedajší špeciálny – opravujem, štátny prokurátor – vyhodnotil ako „podvracanie ľudovodemokratického zriadenia republiky zaručeného ústavou“. Spáchal tak „zločin združovania proti štátu“. Za ten bol odsúdený do pracovného tábora, z ktorého sa dostal von v roku 1951…
Venujme preto dnes krátku spomienku nielen na slávnostné chvíle zrodu štátnosti, ale aj všetkým tým, ktorí za slovenskú pravdu a slovenské práva trpeli…
Pravdu treba odkrývať, pravdu hlásať zo striech, pravdu treba žiť. KAŽDÝ ČLOVEK, KTORÝ NA TO MÁ, NECH TO ROBÍ. KIEŽ BY NÁS BOLO STÁLE VIAC. Pravdou potierajme lož, ktorá má krátke nohy. Pravda nás vyslobodí. Pravdu hovorme ľuďom vždy aj vtedy, keď ju nechcú počuť, alebo sa jej boja. Vďaka Vám historíci, ktorí odkrývate pravdu o národe. Nikto nemá právo nás zavádzať.
Jozef Mydla SJ
Zjednoťme sa v modlitbe, v pravde a láske v tento deň vzniku nášho Slovenska a nedajme si rozbiť jeho štátnosť. Boh žehnaj Slovensko a chráň ho pred jeho nepriateľmi a rozvrácačmi v týchto terajších časoch… Jozef Mydla SJ
Srdečná vďaka všetkým, ktorí si pripomenú významný deň v histórii slovenského národa. Osobne pôjdem
zajtra na bytčiansky cintorín, aby som na rodinnom hrobe i s ostatkami pána prezidenta zapálil sviečku. Robím tak pravidelne, žiaľ, som sám, ako vojak v poli. Podobne je to aj pri rodnom dome. Spomínam si,
keď som v Paríži v Notre Dame prosil svätú Janu z Arcu o blahorečenie pána prezidenta. Len, aby to
netrvalo ako jej – takmer 500 rokov. Chcel by som sa toho dožiť!!
S úctou a vďakou Jožko M.
Pán doktor,
Po roku 1939 slovenskí ekonómovia zanechali hlboké poznatky. V roku 1943 prof. Rudolf Briška publikoval viac ako 1100 stranové dielo Národné hospodárstvo. V ňom nielen vysvetlil bázické ekonomické pojmy ako peniaze, úver, či dlh. Ale hlavne zanechal poznatok. Citujem:
„Národohospodárska politika ustanoví zásady – na základe poznatkov hospodárskej teórie, vedy -, akými prostriedkami sa má do hospodárstva zasahovať, aby sa stanovené ciele čo najlepšie, najrýchlejšie a čo najlacnejšie dosiahli.“
Verím, že tento poznatok každému čitateľovi jasne ukázal to, čo on má od vlády očakávať. Priam ponúkol čo praktici a politici potrebujú. Dnes, bohužiaľ, si poznatky neceníme.
jhusár
Dobrý deň,
Moja drahá a milá matka mi povedala v roku 1993 : “ vieš my sme sa za Slovenského Štátu mali veľmi dobre, pracovali sme, hrali sme divadlo, mali sme zábavy- majálesy a nevedeli sme, že je vojna“!!!! len, keď prechádzal (podľa mňa úplne neopodstatnený, zbytočný pre Slovákov)
front. a z takých poznatkov pamätníkov treba vychádzať !!! to je potrebné a nie z post komunisticko-boľševickej obhajoby situácie po 1945. Vtedy (vláda pracovala pre Slovákov na každom poli na každom, (1938-1945),v ktorej EU krajine vtedy sa platilo aj striebrom??? v ktorej EU krajine keď bol niekto živiteľom nešiel na vojnu, prípadne bol stiahnutý aj z frontu??? a iné , to sa nedá ani napísať a vypovedať, sledujme skutočných pamätníkov.