Gejza Medrický sa narodil 12. novembra 1901 v Radvani pri Banskej Bystrici (dnes jej súčasť). Bol to politik, štátnik, publicista, známy najmä ako minister hospodárstva prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. Bol telom a dušou oddaný samobytnosti a svojprávnosti slovenského národa, boju proti krivdám pražského centralizmu i proti hrozbám maďarského útlaku, za prirodzené právo na vlastnú národnú vládu.
Medrický patril medzi tzv. umiernených politikov HSĽS. Mal pochybnosti o rýchlom osamostatnení, vyvierajúce z vyostrenej, neistej medzinárodnej situácie a z pocitu zodpovednosti. Tie mu nedovolili ani na prelome rokov 1938-1939 horliť s Machom alebo Ďurčanským za štátnu samostatnosť. Situácia sa od základu zmenila vo chvíli, keď sa Hitler rozhodol uskutočniť svoju akciu rozloženia ČSR a keď to osobne oznámil predstaviteľovi slovenského národa, s prísľubom garancie slovenskej samostatnosti.
Medrický vo svojich spomienkach na udalosti v pondelok 13. marca 1939 uvádza. „Predpoludním sa stretlo užšie predsedníctvo strany, všetci členovia vlády a predsedníctva snemu. Tiso im predložil otázku Hitlerovho pozvania do Berlína. Prítomní si uvedomili blížiace sa veľké udalosti a súhlasili, aby Dr. Tiso cestoval k hýbateľovi a strojcovi vtedajšej európskej politiky. Slovensko sa malo z autentického prameňa dozvedieť, aké má Hitler úmysly, čo chystá, čo nám hrozí, alebo čo sľubuje a s akými zárukami. Národné záujmy nesmelo ohroziť nejaké ignorantské stanovisko, nejaká pštrosia politika. Všetci členovia vlády na čele so Sidorom a členovia predsedníctva jednohlasne súhlasili s berlínskou cestou.“ Niektorí autori morálne vyzdvihujú Sidora ako protiklad k Tisovi, lebo Sidor vraj odmietol „kolaborovať“ s Hitlerom, čo je však nepravda.
Medrický ďalej pokračuje: „Večer o 18. hod. Tisu prijal nemecký kancelár Adolf Hitler. Hitler bol ochotný prevziať ochranu nad slovenským štátom, čo by zabránilo plánom susedov, ktorí číhali na slovenské územie. Slováci sa však musia prejaviť “blitzschnell”, či chcú žiť samostatným životom. Tiso sa poďakoval za pozornosť voči slovenskému národu. Povedal, že úplne chápe vážnosť situácie, a preto sa urýchlene vráti do Bratislavy, kde má slovenský národ svoj snem… Týmto orgánom predostrie situáciu a je presvedčený, že rozhodnú tak, ako si to budúcnosť národa vyžaduje. Nemci, najmä Ribbentrop a Keitel, však prejavovali netrpezlivosť. Všetky diplomatické kroky a vojenské operácie boli zjavne načasované tak, že nestrpeli odklad…
Práve počas audiencie Tisa u Hitlera priniesli akési písomné hlásenie. V hlásení stálo, že maďarské vojská sa pohybujú smerom k slovenským hraniciam!“ (Dnes už vieme, že v ranných hodinách 14. marca 1939 skutočne maďarské jednotky začali okupáciu Podkarpatskej Rusi, pričom sa pohybovali v tesnej blízkosti slovenských hraníc – pozn. aut.) „Keitel ho po prečítaní podal Ribbentropovi a ten Tisovi so slovami: “No vidíte, tu niet času!” Aj Hitler si prečítal hlásenie a nadviazal naň: keby Slováci prejavili nerozhodnosť, on vyrieši otázku Čechov. Len Čechov. Proti Slovákom nič nemá, ale ak budú nerozhodní, sami si spečatia svoj osud. J. Tiso reagoval sľubom, že ešte v ten deň požiada o zvolanie snemu.“
Tiso odolal naliehaniu zo strany Ribbentropa, aby hneď na mieste do nemeckého ríšskeho rozhlasu prečítal pripravený text o vyhlásení samostatnosti Slovenska. Medrický pochvalne konštatoval, že tým, že Tiso odmietol prečítať text v berlínskom rozhlase, znovu prejavil svoje štátnické schopnosti.
Keď sa audiencia skončila, Tiso prostredníctvom československého vyslanca Dr. Mastného požiadal prezidenta Háchu a osobne telefonicky Sidora o zvolanie slovenského snemu. Podľa ústavy jarné a jesenné zasadnutie snemu zvolával i končil prezident republiky. Hácha žiadosti vyhovel a zvolal snem nie na 28. marca (ako bolo pôvodne plánované), ale na 14. marca predpoludním o desiatej hodine.
Medzitým sa počas 13. marca vracali sa z Mírova a ďalších väzníc slovenskí politici Černák , Mach, Farkaš, neskôr Tuka a všetci, ktorých počas puču, pod vedením českého generála Bedřicha Homolu, tri dni predtým pochytali a odvliekli. Prvá správa slovenského večerného rozhlasového spravodajstva znela: prezident Hácha zvoláva Slovenský snem na jarné zasadnutie na 14. marca na desiatu hodinu.
14. marca 1939 predsedníctvo strany so Sidorovou vládou zasadalo už od rána. Podľa slov Medrického „bola to ukrutánska zodpovednosť vyhlásiť rozchod s Čechmi, roztrhnúť štátny zväzok, v ktorom sa slovenský národ fakticky zachránil pred maďarským odnárodnením“.
Na sneme, ktorý otvoril svoje mimoriadne zasadanie o 10. 57 hod. referoval Jozef Tiso o pozvaní, ceste a priebehu návštevy u kancelára Hitlera. Medrický spomína: „Referoval verne, ale nepredniesol nijaký svoj návrh, o všetkom má rozhodnúť snem. Po prerušení zasadnutia predseda M. Sokol bez rozpravy jednoducho požiadal, aby každý poslanec, ktorý súhlasí s vyhlásením slovenského štátu, povstal zo svojho miesta. Za napätého ticha sa teda hlasovalo povstaním. Výsledok bol jednohlasný. Slovenský štát sa stal skutkom. Nikto z ľudákov, ba ani zo zástupcov bývalých centralistických strán, nezostal sedieť, ba ani evanjelickí poslanci sa nezdržali hlasovania. Povstali sme všetci, a tým sme hlasovali za samostatnosť. Urobili sme to, lebo v tomto akte sme po správe J. Tisu a po rozhodnutí predsedníctva strany videli jedinú záchranu národa pred záhubou.“
„V opačnom prípade, by nás roztrhli a okupovali Maďari, Nemci, Poliaci. Alternatíva bola jednoznačná: vyhlásenie samostatnosti alebo obsadenie Slovenska Maďarmi. Myslím si, že každý zodpovedný človek-Slovák, nech sa dodatočne akokoľvek povýšenecky dušoval, nebol by mohol hlasovať inak. Kto by vzal na seba, že zavinil záhubu národa v číhajúcej papuli od juhu?“
Medrický tiež spomína, že Tiso sa v neskorších časoch vracal k výčitke, že slovenský štát vyhlásil vraj Hitler. „Nie, Hitler ho nevyhlásil, iba privodil všetky okolnosti, ktoré nevyhnutne viedli k vyhláseniu samostatnosti, ak sa malo zabrániť násilnému obsadeniu i maďarskej anexii.“
Čo sa dialo na odtrhnutom južnom území Slovenska a ako by to vyzeralo na celom našom území, keby nevznikol samostatný slovenský štát, si možno prečítať v knihe Krvácajúca hranica – viď časť svedectiev: https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/86.Vyrocie-Viedenskej-arbitraze-2024.pdf
Hrozba demisiou Tisu hneď v prvý deň vlády
Na prvom zasadnutí ministerskej rady predseda vlády Dr. Tiso podal správu o svojom veľkom úsilí zabrániť prechodu nemeckých vojsk cez Bratislavu. Dr. Tiso predniesol naliehavú žiadosť generálnemu konzulovi Nemeckej ríše v Bratislave von Druffelovi, aby vojská, ktoré sú pripravené za Petržalkou, neprechádzali cez Bratislavu. Predseda vlády sa stále stretal s vyhýbavou odpoveďou, až nakoniec dôrazne vyhlásil: Žiadam, aby ste oznámili ríšskemu ministrovi Ribbentropovi túto moju požiadavku. Ak sa nesplní, nútený som podať ešte dnes demisiu svoju i celej vlády na znak protestu. (Nech sa svet hneď v prvý deň dozvie, že slovenská vláda bola nútená odstúpiť na protest proti nemeckému vojenskému postupu!)
„Páčil sa nám ten náš predseda. Statočne a energicky sa postavil hneď v prvý deň a zachránil Bratislavu“, zhodnotil Tisov postup Medrický, ktorý ďalej uvádza:
„Podľa spoľahlivých správ z bratislavských nemeckých kruhov, nástup Nemcov čakajúcich pri dunajskom moste, odpoludnia vzrástol na viactisícový tábor a vyčkával príchod nemeckého vojska cez most, aby mohol ihneď deklarovať pripojenie Bratislavy k ríši. A Hitler by predsa bol rešpektoval ” vôľu nemeckého ľudu “. Preto bolo nutné stoj čo stoj zabrániť, aby nemecké vojská pochodovali cez Bratislavu. Ak by sa Nemci zmocnili Bratislavy, nastal by rozklad, nikto by nezastavil ani Maďarov, stratili by sme nielen Bratislavu, ale rozdelili by si nás a zotročili. Bolo treba energicky a rozhodne konať.“
Po vyhlásení samostatnosti v popoludňajších hodinách volali na ministerstvo hospodárstva z Exportného ústavu z Prahy a informovali sa, čo je na Slovensku. Keď sa dozvedeli, že slovenský parlament odhlasoval samostatnosť Slovenska, reagovali slovami: “Vždyť do třech týdnů skrachujete.” Toto nebol ojedinelý názor českých odborníkov, skôr naopak. Taký bol všeobecný názor väčšiny hospodársky mysliacich Čechov, ba i Maďarov v Budapešti a Nemcov v Berlíne. „Vraj padneme komusi do lona ako zrelá hruška. Kolenačky prídeme modlikať do Budapešti o chlieb a masť, do Berlína o uhlie a priemyselné výrobky. O niekoľko dní ešte aj taká vážna tlačová agentúra ako Asociated Press tvrdila, že Maďari majú veľkú nádej na blízky hospodársky krach Slovenska.“ uvádza Medrický.
K tomuto obdobiu ďalej poznamenáva: „Prevládajúci pud sebazáchovy národa pred otvorenou hrozbou maďarského a nemeckého rozdelenia mi prikazovali združiť všetky schopnosti všetkých ochotných ľudí na Slovensku bez náboženského a politického rozdielu. Išlo predsa o dôležitejšie veci než o stranícke spory alebo len o dokazovanie straníckeho triumfu. Slovenskú samostatnosť sme chceli ubrániť voči Nemcom, voči Maďarom, voči každému .”
„Čím ťažšie úlohy stoja pred jednotlivcom, tým úmernejšie rastú jeho schopnosti zvládnuť ich. A tak je to i s národmi, ak neupadnú do velikášstva, ako sa to stalo napríklad Nemcom. My Slováci sme sa usilovali zostať skromnými, preto čím náročnejšie úlohy vyrástli pred nami, tým väčšia bola schopnosť národa i jednotlivcov zdolať ich. Bez velikášstva.“ uzatvára Medrický.
G. Medrický zomrel 2. marca 1989 – ako vôbec posledný z 15 ministrov prvej SR, pochovaný je v Bratislave v Slávičom údolí.
Voľne prevzaté zo zdrojov: G. Medrický: Minister spomína, (1997) , V práci za povznesenie národa. (2017) Druhá menovaná publikácia je ešte k dispozícii – v predaji a obsahuje prvú publikáciu na CD)
Titulná fotografia je prevzatá z obálky publikácie – G. Medrický: V práci za povznesenie národa.
