sobota, 2 júla, 2022
spot_img
ÚvodOsobnostiBiskup Ján Vojtaššák a Svätá stolica

Biskup Ján Vojtaššák a Svätá stolica

Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec

Ján Vojtaššák je nepochybne jednou z najvýraznejších postáv slovenských dejín 20. storočia. Do historickej pamäti národa sa zapísal ako kňaz a biskup hlbokej viery a bezpodmienečnej oddanosti a lásky k Bohu, ku Katolíckej cirkvi a k svojmu slovenskému národu. Hoci nemal vyššie teologické vzdelanie, stál na pevnom fundamente viery a živého vzťahu k Bohu, ktorý mu vedno s prirodzeným intelektom a pevným sentire cum Ecclesia umožnil, aby si aj v najzložitejších situáciách väzenia, fyzického a psychického nátlaku a izolácie dokázal v duchovných veciach uchovať vzácne sapere discernere, teda schopnosť rozlišovať pravdivé od nepravdivého, preniknúť k podstate vecí a spoznať to, čo katolík chápe ako Božiu vôľu, a tiež prekvapivú pružnosť intelektu i srdca a vnútornú silu, z ktorej čerpal aj jeho prirodzený sklon reagovať na výzvy a ohrozenia skôr priamym, odvážnym odporom než diplomatickým lavírovaním, skláňaním hlavy či kompromismi.

Tieto mravné i osobnostné vlastnosti, nekompromisná katolíckosť a slovenskosť, odvaha pozdvihnúť hlas aj vtedy, keď zdanlivo neexistovala ľudská nádej na úspech, osobná nenáročnosť a súčasne veľká citlivosť voči biede a nespravodlivosti páchanej na druhých a napokon prekvapivá otvorenosť mysle i srdca, vďaka ktorej aj v najvyššom veku a po rokoch izolácie nezostal tkvieť v minulosti, ale s nádejou hľadal nové riešenia pre budúcnosť, urobili z Vojtaššáka, ktorého už politické elity prvej československej republiky považovali za nepohodlného biskupa stojaceho v ceste odkresťančeniu i odnárodneniu Slovenska, v očiach československého komunistického režimu jedného z najväčších nepriateľov, ktorého bolo treba za každú cenu zlikvidovať. Nebolo náhodné, že jedným z prvých počinov obnoveného československého štátu v roku 1945 bolo Vojtaššákovo uväznenie, ani to, že práve spišský biskup sa ocitol v trojici slovenských biskupov, ktorí boli v januári 1951, v jedinom súdnom procese proti trom katolíckym biskupom naraz, aký sa kedy v moderných dejinách Katolíckej cirkvi konal, odsúdení na drakonické tresty a že mu do smrti nebolo dovolené vrátiť sa na milované Slovensko, ale bol prinútený umrieť v internácii v cudzom českom prostredí.

Menovanie na spišský biskupský stolec

- Podporte nás -

Dlhú, plodnú, ale aj tŕnistú biskupskú službu Jána Vojtaššáka po desaťročia pozorne sledovala aj najvyššia cirkevná autorita, ktorá po prvýkrát spoznala meno skromného kňaza Spišskej diecézy Jána Vojtaššáka v pohnutých mesiacoch krátko po prvej svetovej vojne, keď sa po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Česko-slovenskej republiky slovenský národ i Katolícka cirkev na Slovensku ocitli na vážnej historickej križovatke. Nepočetná slovenská politická reprezentácia a národne zmýšľajúce katolícke kňazstvo, a v jeho radoch aj farár v oravskej Veličnej Ján Vojtaššák, privítali tieto prevratné politické zmeny s úprimným nadšením, pretože v nich videli záchranu pred tvrdým nacionálnym útlakom a uskutočnenie národných a politických slobôd, za ktoré slovenská politika v Uhorsku dlhé desaťročia bez úspechu bojovala.

Radosť z novej slobody však čoskoro zakalilo bolestné poznanie, že české politické a intelektuálne elity ako nositelia nového štátu nevnímali republiku ako štát dvoch rovnoprávnych národov, ale ako obnovený český štát, pre ktorý bolo Slovensko iba geopolitický a doplnkový hospodársky a demografický priestor. Nevyhnutným následkom tohto nazerania bol štátny centralizmus a unitarizmus a jeho ideologické podložie – záväzná oficiálna štátna ideológia čechoslovakizmu, teda existencie fiktívneho „československého“, v konečnom dôsledku o Slovákov posilneného českého národa. Azda najcitlivejšie Slováci vnímali protikatolícku dimenziu tohto ideologického podložia štátu, ktorá sa v poprevratových mesiacoch prejavila vlnou radikálne protikatolíckej nálady českej spoločnosti a masovým vystupovaním Čechov z Katolíckej cirkvi a v podobe otvorene alebo latentne protikatolíckej orientácie nosných politických a intelektuálnych elít štátu prežívala i v nasledujúcich desaťročiach. Pod vplyvom pokročilej sekularizácie, v českom prostredí tradične silných liberálnych a socialistických ideí, tendencie identifikovať Katolícku cirkev s nemilovaným rakúskym štátom i v dôsledku hlboko zakorenených vplyvov národného dejepisectva, ktoré videlo vrchol českých dejín v husitstve a ich zmysel zoštylizovalo do polohy protirímsky a protikatolícky zaostreného mesianistického poslania uskutočňovateľov pokroku, videla česká spoločnosť v Katolíckej cirkvi národného a svetonázorového nepriateľa českého národa a v zrode národného štátu historickú príležitosť prekonať jej dedičstvo a nahradiť ho modelom laicistického štátu založeného na rozluke, ale zároveň si uchovávajúceho rozsiahle práva in ecclesiasticis, alebo modelom národnej cirkvi v štátnej službe ako dovŕšením národno-štátnej emancipácie.[1]

Na tvrdý stret so silnou sekularizačnou vlnou a novým ohrozením svojej ťažko uchovanej národnej i náboženskej identity neboli slovenskí katolíci pripravení a čeliť mu im bolo o to ťažšie, že Slovensku v dôsledku uhorskej politiky aj na cirkevnom poli chýbala samostatná cir­kevnoprávna identita, teda predovšetkým vlastná cirkevná provincia, dostatočné národné i katolícke sebavedomie a hlbšia skúsenosť spoločnej verejnej obhajoby vlastných práv. Nové politické hranice popretínali územia diecéz a rozvrátili cirkevnú správu, kňazi sa v novej situácii neľahko orientovali, v mnohých prežívala neistota a náchylnosť k pasivite a spoliehanie sa na „rozhodnutia zhora“, charakteristické pre uhorský katolicizmus a jeho systém „štátnej Cirkvi“, a bolestne chýbali cirkevné osobnosti schopné postaviť sa na obranu cirkevných záujmov, ale zároveň sa otvoriť potrebnej slovakizácii cirkevného života. Biskupi, ktorí stáli na čele slovenských diecéz, boli s jednou výnimkou neslovenského pôvodu, neovládali slovenský jazyk a odmietali nový štát aj slovenské národné požiadavky a všeobecne boli považovaní za nástroj maďarizácie. Slovenskí veriaci ich síce z úcty k legitímnej cirkevnej autorite rešpektovali, ale nemilovali, a nová štátna moc ich odmietla uznať ako partnera na rokovanie.[2]

Za týchto okolností sa iniciatívy ujali jednoduchí slovenskí kňazi, ktorí vďaka predprevratovej národnej a náboženskej angažovanosti a osobnej bezúhonnosti disponovali patričnou autoritou medzi veriacimi i klérom. Jedným z nich bol aj Ján Vojtaššák, vtedy jeden z najbližších spolupracovníkov najprofilovanejšej osobnosti slovenského katolicizmu tých čias – Andreja Hlinku. Hoci Vojtaššák sa nikdy nestal členom Slovenskej ľudovej strany ani inak nevstúpil na straníckopolitický parket, v pohnutých časoch neváhal verejne vystúpiť na obranu práv Katolíckej cirkvi a slovenského národa. Už v novembri 1918 sa stal prvým podpredsedom Výkonného výboru Hlinkom založenej Kňazskej rady, reprezentantky záujmov Katolíckej cirkvi na Slovensku.[3] Z cirkevnohistorického pohľadu to bola pozoruhodná inštitúcia bez slovenských precedensov i opory v kánonickom práve, ktorá svojím názvom i genézou mohla vyvolať dojem, že vznikla pod istým vplyvom reformných myšlienok šíriacich sa v radoch kléru v okolitých krajinách, ktorá však vďaka svojim nosným reprezentantom zostala striktne vernou katolíckemu učeniu a disciplíne a paradoxne práve vo svojom nezvyčajnom formáte zásadne prispela k tomu, že v zložitých slovenských podmienkach sa situácia Katolíckej cirkvi skonsolidovala a zabránilo sa vyhroteniu vzťahov k novému štátu i dezorientácii slovenského kňazstva a prieniku rôznych reformných ideí do jeho lona. Túto Hlinkovu zásluhu i jeho skupiny si rýchlo uvedomila a pozitívne kvitovala aj Apoštolská nunciatúra vo Viedni a vďaka jej správam i najvyššia cirkevná autorita.[4] Vojtaššák ako jeden z najagilnejších kňazov z Hlinkovej skupiny sa v nasledujúcich mesiacoch zúčastnil na viacerých kňazských stretnutiach a podpísal viaceré pamätné spisy a dokumenty adresované Svätej stolici a odovzdané viedenskej nunciatúre, ktoré Svätú stolicu prosili o skoré usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku, osobitne o menovanie slovenských apoštolských administrátorov do slovenských diecéz, založenie katolíckej bohosloveckej fakulty na výchovu slovenského kléru a o slovakizáciu pomaďarčeného cirkevného života, aby skonsolidovaná Cirkev na Slovensku dokázala účinnejšie plniť svoje pastoračné úlohy, odstrániť smutné dedičstvo uhorských čias, ale aj čeliť tlakom novej politickej moci a sekularizačným výzvam.[5]

………….



[1] K situácii Katolíckej cirkvi po vzniku Česko-Slovenska pozri Hrabovec, Emília: Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych prameňov. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského 2012; HRABOVEC, Emilia: Pio XI e la Cecoslovacchia: un rapporto difficile alla luce delle nuove fonti vaticane. In: Guasco-Raffaela, Alberto (ed.): Pius XI: Keywords, Münster; Zürich : Lit (= Christianity and History 7), 2010, s. 339 – 359; SLAPNICKA, Helmut: Die Kirchen in der Ersten Republik. In: SEIBT, Ferdinand (ed.): Bohemia sacra : Das Christentum in Böhmen 973 – 1973. Düsseldorf : Schwann, 1974, s. 333 – 344; VNUK, František: Katolícka cirkev v 20. storočí na Slovensku a vo svete. Bratislava : Lúč, 2006, s. 128 – 135. Porovnaj aj rozsiahle správy viedenského nuncia Teodora Valfrè di Bonzo kardinálovi štátnemu sekretárovi Pietrovi Gasparrimu, Segreteria di Stato della Santa Sede, Sezione per i Rapporti con gli Stati, Archivio Storico (S.RR.SS., AA.EE.SS.), Austria-Ungheria, pos. 1320, fasc. 519 – 520; Tamže, pos. 1275, fasc. 511; Tamže, pos. 1463, fasc. 590; Tamže, pos. 1332, fasc. 527. K diskusiám o zmysle českých dejín porovnaj PEKAŘ, Josef: Smysl českých dějin : o nový názor na české dějiny, Praha : Nákl. vlastním, 1929; PEKAŘ, Josef: Poznámky. In: Český časopis historický, roč. 18, 1912, s. 130 – 136, 170 – 208; MASARYK, Tomáš G.: Česká otázka. Snahy a tužby národního obrození. Praha : Čas, 1895.

[2] Hrabovec, Emília: Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych prameňov, s. 107 – 194.

[3] Sidor, Karol – VNUK, František: Andrej Hlinka (1864 – 1938). Bratislava : LÚČ, 2008, s. 320 – 325.

[4] S.RR.SS., AA.EE.SS, Austria-Ungheria, pos. 1463, fasc. 590, Valfrè Gasparrimu 1. 5. 1919; Tamže, pos. 1320, fasc. 520, Protocollum conscriptum Zilinae die 5. Maji 1919 a nóta apoštolskej nunciatúry vo Viedni ministrovi Šrobárovi z 21. 5. 1919; Tamže, Cecoslovacchia, pos. 8 P.O., fasc. 9., Sessione della S.C. AA.EE.SS. N. 1249, 12. 4. 1922, Ponenza. Porov. tiež HRABOVEC, Emília: Andrej Hlinka – kňaz a politik očami Svätej stolice 1918 – 1927. In: LETZ, Róbert – MULÍK, Peter a kol.: Pohľady na osobnosť Andreja Hlinku, Martin 2009, s. 129 – 131.

[5] S.RR.SS., AA.EE.SS, Austria-Ungheria, pos. 1320, fasc. 519, Valfrè Gasparrimu, 18. 1. 1919; Tamže, Valfrè Gasparrimu, 23. 1. 1919; Tamže, fasc. 520, Protocollum conscriptum Zilinae die 5. Maji 1919 a nóta apoštolskej nunciatúry vo Viedni ministrovi Šrobárovi z 21. 5. 1919; HRABOVEC, Emilia: Der Heilige Stuhl und die Slowakei 1918 – 1922 im Kontext internationaler Beziehungen. Frankfurt am Main e.a. (Wiener Osteuropastudien. Schriftenreihe des Österreichischen Ost- und Südosteuropa Instituts 15) : Peter Lang Verlag, 2002, s. 75 – 97.

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň