Prechodom ku naivnej kapitalistickej spoločnosti sme sa v našich zemepisných šírkach postupne zriekli úcty k vzdelanosti, múdrosti, fortieľnosti a tým aj ku škole, školstvu a učiteľom. Všimnite si takú drobnosť – deti sa už nehrajú na školu a učiteľa, ale na mafiánov, zlodejov, policajtov, ba aj nájomných vrahov. Poviete si, drobnosť! Ale s akou výpovednou hodnotou…
Učitelia to dnes nemajú vôbec ľahké. Skúste si predstaviť, ako by ste motivovali pred sebou sediacich žiakov – zívajúcich, či aktívne sa hrajúcich so svojimi mobilmi? Ako by ste prebudili záujem o vzdelanie a múdrosť u tých, ktorí okolo seba na každom kroku vidia, že oveľa viac ako vzdelanie sa v spoločnosti nosí bohatstvo a okázalé pózerstvo? O tom sa vlastne ani nediskutuje. Je to už akoby právo každého – klamať, podvádzať švindľovať. Teda, treba povedať, že čestní, dobrí a múdri ešte stále nevymreli. Aj keby to u nás niektorým vôbec neprekážalo. Máme šťastie, že za pedagogickými katedrami máme ešte stále tisícky tých, čo odolávajú debilizácii doby.
Kto je učiteľ?
Učiteľ je jedným z našich prvých a hlavných sprievodcov životom. Od čias Márie Terézie každý z nás povinne prechádza školským vzdelávaním. Aj preto táto panovníčka nesie titul „osvietená“. Tento jej krok (aj zásluhou jej poradcu Adama Františka Kollára) hlboko pozitívne ovplyvnil vývoj u nás i v okolitých krajinách.
Učiteľ je v prvom rade hlavným humanistom sveta. Človek, ktorý verí v dobro a múdrosť a plným priehrštím ich denne rozdáva s nádejou, že tieto veličiny sa budú cez jeho žiakov aritmetickým i geometrickým radom šíriť týmto svetom i celým vesmírom.
Je idealistom, ktorý neobmedzene verí, že ľudstvo je možné polepšovať, že je možné vychovávať a vzdelávať tak geniálne, nadané deti, ako aj deti s mentálnymi i fyzickými zdravotnými problémami. Neobmedzene verí, že človek sa môže učiť od raného detstva, od kolísky, až po symbolický hrob. Od prvého kriku, s ktorým sa rodí na tento svet, až po posledný výdych, s ktorým z neho odchádza.
Učiteľ je večným dieťaťom, lebo celý svoj život trávi medzi deťmi či ľuďmi, ktorí sú duchom mladí. Možno ho veľmi rýchlo rozpoznať nielen podľa názorov, ale aj podľa večnej viery v čistotu detskej duše.
Je večným kritikom všetkého negatívneho a nesprávneho, čo sa deje okolo neho a vo svete. Má vypestované rozprávkové videnie sveta, v ktorom dobro musí zvíťaziť nad zlom. Inak by svet prišiel o svoju večnú ideu. Upozorňuje na chyby a kritizuje ich, bez ohľadu na to, aký to môže mať dopad na jeho kariéru, životnú úroveň či pozíciu medzi ľuďmi.
Je aj športovcom. Niežeby každý učiteľ pravidelne cvičil, aj keď mnohí robia aj to, ale denne vyznáva športové citius, altius, fortius… Dáva sebe i svojim žiakom nové, vyššie ciele a méty, ktoré treba dosahovať, aby sa pred nimi odkryli nové horizonty nielen v pestovaní tela.
Je večným optimistom. Denne zažíva vo svojej práci a snažení aj neúspechy a prehry. Napriek tomu nikdy nestráca nádej, že sa mu podarí dosiahnuť svoje ciele. Iný na jeho mieste by svoje snaženie už sto razy vzdal, ale u pravého učiteľa takýto stav nehrozí. Pravdaže, stane sa, že aj učiteľ zapochybuje, ale pevná viera v úspech vždy víťazí.
Učiteľ je večným študentom. Tak ako sa posúva úroveň poznania ľudstva, musí sa posúvať aj absorbovanie vedomostí učiteľmi. Ich poslaním je totiž prinášať žiakom najnovšie poznatky a informácie, ktoré objavila veda, vedecké laboratóriá i prax. Učiteľ sa musí permanentne vzdelávať, musí sledovať vzdelávacie programy, nové technické objavy, novinky v technológiách, musí však i veľa cestovať, navštevovať kiná, divadlá, múzeá. Len tak môže dobýjať svoj akumulátor vedomostí, na ktorý sú napojení jeho žiaci. Tento proces sa nesmie prerušiť, lebo aj najmenšie zaváhanie má za následok stratu dôvery jeho žiakov.
Učiteľ je hercom, pretože dennodenne musí počas každej vyučovacej hodiny urobiť pred svojimi žiakmi sólový výstup. Musí ich nielen upútať, ale aj zabaviť a najmä poučiť. Scenár si píše sám a podobne je i sám sebe režisérom. Na konci jeho hodiny síce nezaznieva hlasný potlesk, ale kto by lepšie počúval, určite by zachytil šum rozhýbaných miliónov buniek sivej mozgovej kôry jeho žiakov.
Učiteľ je významným hýbateľom pokroku vo svete. Šírením poznania, rozvíjaním tvorivosti žiakov, vzbudzovaním ich túžby po poznaní pomáha tomu, aby v školách vyrastali nové osobnosti, noví vedci, noví géniovia. Bez učiteľov by ľudstvo určite zahynulo na nedostatok fantázie.
Učitelia sú istým druhom perpetua mobile. Pri minimálnej spotrebe a dotáciách do školstva dokážu veľmi efektívne pracovať, vzdelávať, ale i udržiavať chod školstva. Dokážu znášať nepriazeň štátnej ekonomiky, dotačnej politiky štátov…
Sú lekármi detských duší, ktoré žijú neraz aj v telách takmer dospelých žiakov a študentov. Dávajú im nádej, učia vidieť za horizonty…
Učitelia učia a tvorivým spôsobom vychovávajú k poznaniu, múdrosti a láske. Tak ako sochár vytvára sochu, tak aj učiteľ sa snaží otesávať svojich zverencov, aby spoznali ľudskosť a duchovne rástli.
Učitelia sú tí, ktorí sa pred svojich žiakov postavia aj vtedy, keď im hrozí nebezpečenstvo, ba aj smrť. Sú to moderní hrdinovia dneška. Takým bol aj Jaroslav Budz zo Spojenej školy vo Vrútkach, ktorý donedávna učil svojich žiakov najmä matematiku a chémiu, súčasne ich vychovával a učil počítať v živote so všeličím. Sám však nikdy nepočítal s niečím takým čo sa stalo v jeho milovanej škole prednedávnom. Takými sú aj jeho kolegyne a kolegovia, ktorí sa postavili zlu.
Učitelia nás vychovali a vychovávajú s veľkou nošou ideálov, aby sme mali po celý život čo strácať. Podstatné je, že nikdy nestratíme všetky. Tak ako nestratíme radosť z prírody, dobrej knihy, filmu, piesne či pekného stretnutia. Alebo z dňa prežiareného slnkom. Slnko si nesie každý z nás po celý život v sebe. No nie každý vie kúsok z neho darovať aj iným. Našťastie – učitelia to dokážu. A dokážu sa obetovať pre budúcnosť svojich zverencov. Nezabúdajme na nich…
5. 8. 2020 PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD.
