Kto počtuje, ten gazduje

Verím, že ešte žijú takí, čo si pamätajú  na kalendáre pre roľníkov, ktoré takto poučovali roľníkov čo majú robiť. Dnes to nevieme? Hovoria o tom rozhodnutia vlád , dlhodobo.

Dostal som takýto mail:

„ Z finstatu.sk pre spoločnosť Východoslovenská energetika Holding a.s. za rok 2019 vyplývajú tieto veľmi zaujímavé a nesmierne dôležité údaje prečo pre SR a Richarda Sulíka je „neefektívne“ uplatniť si predkupne právo na 49 % vlastníckych podielov a prečo sa Nemecká spoločnosť E. ON obetovala v prospech občanov SR a od SR toto predkupne právo odkúpila – Vlastný kapitál VSE a.s. 588 523 000 eur, 

Aktíva 658 158 000 eur, 

celkové výnosy za rok 2019 :63 767 000 eur, 

POZOR – zisk za rok 2019 : 39 857 000 eur !!! 

a hrubá marža neuveriteľných 61,61 %. 

Nuž naozaj môžeme takýto Sulíkov obchod v mene všetkých nás označiť za výhodný, keď odkupná cena 49 % balíka akcií tejto spoločnosti je o 13,88 % nižšia, ako jednoročný zisk tejto spoločnosti ! Naozaj je to výborný obchod zo strany Richarda Sulíka pre občanov SR, keď návratnosť tejto investície pre nemeckého majiteľa E. ON je menej ako rok ?!

Bašujú…treba ich zhodiť“

PZV

Aby som poukázal na dôležitosť energie v ekonomike a jej zdroje, musím sa vráti do roku 1954. 15. júla 1954 – išlo o jednu z najväčších povodní na Dunaji. Stiahli nás z brigády a išli sme do nitrianskeho kameňolomu  lámať skaliská vážiace viac ako 100kg. Nakladali sme ich na nákladné autá. Vrátiaci sa šoféri nám hovorili, že keď auto vysypali do Dunaja za pár sekúnd kameňov  nebolo. Zobrala ich voda. Hladina toho európskeho veľtoku dosahovala vraj výšku cca 1000 centimetrov.  Zopakovalo sa to aj v auguste v roku 1965. Meškal som na obhajobu magisterskej práce v Belehrade, lebo vlaky nepremávali. Od roku 1972 Výskumný ústav závlahového hospodárstva, kde som robil, realizoval náročné výpočty a to na oddelení techniky závlah a aj na agronomickom oddelení v spojitosti s výstavbou vodného diela, vodnej elektrárne  Gabčíkovo, ktorého otcom  bol  doc. Ing. J. Binder, a jej dôsledkami na hospodárenie v závlahových podmienkach Žitného ostrova. Dnes produkuje desatinu elektriny spotrebovanej na Slovensku. Hĺbku a význam vodnej energetickej základne Slovenska, ktorej základné fakty som vyššie uviedol, docení iba ten, kto si hlboko uvedomí ničivé dôsledky záplav rokov 1954 a 1965 a ekonomickú efektívnosť elektrickej energie z Dunaja, a predovšetkým význam tejto energie pre ekonomiku Slovenska.
Čitateľ si možno pamätá nevýhodný prenájom gabčíkovskej elektrárne počas škandalóznych privatizácií prvej a druhej Dzurindovej vlády, keď sa za bazárové ceny rozpredával majetok štátu. Komisia pre privatizáciu Slovenských elektrární v septembri 2004 akceptovala ponuku talianskeho Enelu, ktorý za 66 percent akcií podniku ponúkol cenu 839 miliónov eur. O dva mesiace v tom istom roku vláda Mikuláša Dzurindu schválila transakčné dokumenty o privatizácii SE a čoskoro prišlo k podpisu zmluvy, ktorú za Enel podpísal riaditeľ Paolo Scaroni a za SR minister hospodárstva Pavol Rusko. Chronológia privatizačnej praxe pri rozpredávaní rodinného striebra nie je natoľko zaujímavá, ako sú interesantné privatizačné podmienky a nízke ceny, za aké sa predávalo v časoch vládnutia nerozlučnej dvojice Dzurinda a Mikloš. Nebudem analyzovať ekonomické dôsledky pre Slovensko. Ale nemôžem sa nespýtať –  aké to bolo počtovanie a gazdovanie?

Ako som napísal už v otvorenom  liste p. R. Sulíkovi, ekonomické vedy nám dávajú do rúk významné nástroje ekonomického rozhodovania. Umožňuj vopred vedieť, čo sa stane v ekonomike, ak dôjde k nejakej zmene.  My sme nemuseli prenajať Gabčíkovo, my sme napr. mohli zvýšiť jeho produkciu a vyvážať elektrinu do Talianska, či inde . Nech máme takúto údaje o ekonomike, jej vstupy a výstupy:

Vidíme, že poľnohospodárstvo dodalo výrobu sebe (80 jednotiek), elektropriemyslu (160 jednotiek) a odvetviu služby nedodalo (hodnota je nula). Do finálne spotreby dodalo 160 jednotiek a jeho output spolu bol 400 jednotiek. Obdobne ostatné odvetvia. V. Leontiev, nositeľ Nobelovej ceny navrhol na jej báze model a príslušné  matematické riešenie X = (I – A)^-1Y. Čiže ak poznáme finálny dopyt, (Y),  vieme vypočítať potrebnú produkciu. Výpočet matice A  uvádza táto tabuľka:

Prvé tri riadky a prvé tri stĺpce sú maticou A. Koeficienty majú veľký význam. Konkrétne, poľnohospodárstvo potrebuje na1 euro outputu  0,2 eura zo svoje produkcie, 0,1 z produkcie priemyslu a 0 eur z odvetvia služby. Ak by vláda plánovala inú skladbu finálnej spotreby ako čo je v tabuľke, a to v dôsledku zvýšenia elektropriemyslu , napr.  160; 309 a 50 (zvýšenie dopytu elektropriemyslu o 9 jednotiek),  produkcia ekonomika podľa odvetví by bola 405,336; 410,832; a 100,966 jednotiek. Čitateľ vidí, že output každého odvetvia sa zvýšil ;  elektropriemyslu až o 10,832 jednotiek. Keďže v druhej tabuľke vidíme aj potrebu práce na jednu jednotku outputu, teraz už aj čitateľ vie vypočítať vplyv  na rast potreby práce a to podľa odvetví. Práve  toto sú významné výsledky pre tvorcu hospodárskej politiky. Sulíkovo zdôvodnenie prenájmu východoslovenskej energetiky je teda veľmi úbohé, čo je konštatované aj v maili PZV. Musíme mať alternatívy a vybrať z alternatív. Ba viackriteriálne riešenie nám umožňuje riešiť aj získanie najvýhodnejšej alternatívy. Teda kto počtuje ten gazduje.

Verím, že moje úvahy jednoznačne indikujú, že predseda vlády, minister financií a minister hospodárstva musia robiť komisionálne skúšky z makroekonómie a optimalizačných  metód. Po roku 1992 som každému predsedovi vlády predložil návrh na zriadenie trojčlennej rady ekonómov a zadefinoval základné funkcie jej činnosti, predovšetkým tvorbu hospodárskej politiky na báze ekonomických vied. Voľby môžu byť sklamaním a nie gazdovaním.

Prof. J. Husár                                    

Bratislava 2/8/2020