4. februára 2022, Branislav Čech
Pred 83 rokmi obec Rišňovce usporiadala manifestačné zhromaždenie, kde boli za hlavných rečníkov pozvaní Alexander Mach a tajomník ministra Karola Sidora – Karol Murgaš, ktorým obec predtým udelila čestné občianstvo. Mala to byť manifestácia Hlinkovej gardy, ale prítomnosť Alexandra Macha priviedla do Rišňoviec aj veľké zástupy ľudu z blízkych aj vzdialenejších obcí. Pred miestnym kostolom sa zhromaždili tisícové zástupy obyvateľstva a v dobovej tlači sa písalo, že „Rišňovčania na toľko sveta vo svojej obci dosiaľ nepamätajú.“
Manifestačné zhromaždenie bolo otvorené zaspievaním národnej hymny Hej Slováci. Alexander Mach vo svojej reči okrem iného prítomných vyzval, aby boli pripravení vziať si späť to, čo im patrí. Jeho slovami: „My nechceme nič, čo je cudzie, ale pokladáme za spravodlivé, aby sa každému dostalo, čo mu patrí: teda maďarské kraje Maďarsku a slovenské Slovákom! Krivda škodí každému, nie len ukrivdenému a zo skúseností vieme, že krivda vyvoláva aj pomstu.“
Alexander Mach ďalej prízvukoval, že heslo, ktoré mali pred 20 rokmi: „Slovensko, Slovákom!“ platí aj dnes a bude platiť až do úplného víťazstva… Ďalej vyhlásil, že slovenský národ je schopný samostatného života v kultúrnom, hospodárskom aj politickom smere a dodal: “My túto myšlienku budeme držať, a nikdy ju nezradíme, i keď udalosti a nutnosti kážu nám dočasne ešte iné.“
Pred zástupom zhromaždenia Alexander Mach vyslovil slová:
„Mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť slovenského národa!“
Bolo to ani nie pol roka od vyhlásenia autonómie… Tieto slová vyvolali obrovské nadšenie a ďalšie očakávania naprieč celým Slovenskom.
Mať svoj štát znamená život je aj názov publikácie z pera jedného z najznámejších slovenských historikov Františka Vnuka. Jej tretie upravené a doplnené vydanie vydalo koncom roka 2021 Združenie slovenskej inteligencie a je zároveň jeho prvým vydavateľským dielom.
Biografia Alexandra Macha z pera Františka Vnuka podáva čitateľovi množstvo bežnej verejnosti neznámych faktov nielen o Alexandrovi Machovi, ale aj o zložitom období druhej svetovej vojny a o vzniku a zániku prvej Slovenskej republiky.
Napriek viac ako 30-ročnému odstupu od pádu totalitného režimu je slobodná verejná diskusia o udalostiach, ktoré formovali slovenský národ v tomto ťažkom období aj v súčasnom politickom systéme potláčaná.
Informácie a fakty uvedené v tejto publikácii by mohli byť aspoň malým vyvážením manipulovaného obrazu dejín, ktorú nám ponúkajú súčasné propagandistické médiá.
Viac o treťom vydaní knihy Mať svoj štát znamená život sa dozviete tu:
https://www.zsi.sk/frantisek-vnuk-mat-svoj-stat-znamena-zivot-politicka-biografia-alexandra-macha/
Úryvok jednej z kapitol knihy, ktorý mnohých prekvapí, si môžete prečítať:
Dňa 15. januára 1945 začala očakávaná ofenzíva vojsk IV. ukrajinského frontu, ktoré sa za ťažkých strát prebili cez Karpaty. Sovietsky útok smeroval na juh, k Prešovu a Košiciam (kam prišli ruské vojská 20. januára) a na západ údolím Hornádu do údolia Váhu. Pomerne rýchlo vytlačili Nemcov zo spišských miest: z Levoče, Kežmarku, Spišskej Novej Vsi a Popradu (ktorý padol 28. januára). Potom sa však sovietsky postup spomalil, a keď dňa 2. marca vtiahli do Liptovského Sv. Mikuláša, nemecká obrana ho zastavila úplne.
Vari nikde na Slovensku neboli tak hlboko zakorenené panslavistické a rusofilské sentimenty ako v Mikuláši. Tento obdiv ku všetkému, čo prichádzalo z Ruska, neprestal ani potom, keď sa dostali k moci boľševici. Bolo v tom čosi paradoxné, že komunizmus sa vôbec neujal v chudobných oblastiach Oravy a Kysúc, mal však svojich prívržencov medzi pomerne zámožným evanjelickým obyvateľstvom Liptova. Vo voľbách v roku 1935 komunisti v Liptovskom volebnom kraji dostali 20 269 hlasov a zvolili za svojho poslanca Vlada Clementisa. Liptovský Sv. Mikuláš bol sídlom evanjelického biskupa, spolku a vydavateľstva Tranoscius, rodu Pálkovcov, Stodolovcov, Žuffovcov, Lackovcov a iných „patricijských“ rodín s pročeskými sympatiami, takže sa mohol pokladať za neoficiálne stredisko opozície proti Slovenskému štátu. Tieto sympatie sa začali zvlášť výrazne prejavovať po stalingradskej bitke, odkedy sa Mikuláš stal metropolou salónnych odbojárov.
Hoci v okolí Liptovského Sv. Mikuláša sa objavovali partizánske bandy už v lete 1944 a v auguste 1944 sa mikulášska posádka pridala k partizánom, mesto bolo v partizánskych rukách len päť dní, a preto zažilo málo z tých hrôz, ktoré „povstanie“ so sebou prinášalo. Samozrejme, Mikulášania neverili správam o partizánskych ukrutnostiach a povýšenecky ich vyhlasovali za nemeckú propagandu. Pre nich bolo smerodajné, čo im hovoril „ich“ Vlado Clementis cez londýnsky rozhlas; totiž, že hrdinská Červená armáda nemá nijaké iné ciele, iba vyhnať „fašistických okupantov“ zo Slovenska a obnoviť tú drahú Č-SR, po ktorej sa im od roku 1938 – 1939 tak nostalgicky cnelo. A mikulášski občania boli pripravení privítať ruských osloboditeľov s tradičnou slovenskou srdečnosťou a pohostinnosťou.
Ak verili, že sovietski vojaci sú iba tolstojovskí a gogoľovskí mužíci, ktorí v snahe pomôcť Slovákom vymenili vyšívané rubašky za špinavozelené uniformy Červenej armády, museli byť strašne sklamaní, keď dňa 2. marca 1945 k stretnutiu došlo. Boľševikom ani nenapadlo, aby urobili z Mikuláša výnimku len preto, že občania ich prišli vítať v krojoch, s chlebom a soľou a slávnostnými rečami o slovanskom bratstve. To všetko odsunuli nabok a dali sa do drancovania, znásilňovania žien a dievčat, zaisťovania a odvliekania „podozrivých“ osôb. Hrdinská Červená armáda oslobodzovala Mikuláš od hodiniek, šatstva, potravín a všetkého, čo sa odniesť dalo.
Tento záblesk nového života v oslobodenom Mikuláši našťastie netrval dlho. V noci z 11. na 12. marca Nemci zahájili smelý protiútok, ktorý zastihol boľševikov nepripravených. V panike zutekali z mesta, zanechajúc tam asi 300 mŕtvych. Do rúk Nemcov padlo asi 110 zajatcov (z nich asi 40 bolo Slovákov z východného Slovenska, narýchlo zmobilizovaných podľa vyhlášky Benešovej vlády) a značná vojenská korisť.
Šaňo Mach sa dozvedel o bojoch pri Mikuláši už 13. marca. Na druhý deň, len čo skončili oslavy 6. výročia slovenskej samostatnosti, sa vybral na bojisko. Cestou sa zastavil v Žiline v redakcii Gardistu a odtiaľ v sprievode redaktora Vila Kovára išli do Ružomberka. Vojenské úrady ich varovali, že Mikuláš sa nachádza v bojovej zóne a nie je isté, či sa na okolí neskrývajú nejaké zbytky rozprášených sovietskych jednotiek. Ale Mach nástojil, že on chce ísť, aby mohol zistiť, akú morálnu a materiálnu pomoc môže vláda obyvateľstvu poskytnúť. V piatok dňa 16. marca vstúpil Mach do Liptovského Sv. Mikuláša. V meste a okolí sa zdržal tri dni.
Za tých desať dní boľševickej okupácie (od 2 do 12. marca) Mikuláš a jeho obyvateľstvo sa zmenili na nepoznanie. Sklamanie bolo totálne, vytriezvenie úplné. V Nemeckej Ľupči sa Mach rozprával so zajatými slovenskými vojakmi z „československej“ brigády, kde sa dozvedel ďalšie otrasné správy o pomeroch na „oslobodenom území“. Navštívil evanjelický sirotinec a štátnu nemocnicu v Palúdzke a zaistil pre nich potraviny a lieky, pretože sklady boli boľševikmi vyrabované. Išiel aj medzi robotníkov vo Vrbici, ktorá sa za prvej Č-SR prezývala „liptovský Kremeľ“.
V nedeľu večer sa vrátil do Ružomberka, kde na tlačovej konferencii opísal svoje skúsenosti a odpovedal na otázky novinárov. Menoval popredných občanov Mikuláša, ktorí na svoje stretnutie s boľševikmi nikdy nezabudnú (no nie preto, že by ich k nemu viazali pekné spomienky). Medzi iným uviedol:
„Ľudia, ktorí očakávali boľševikov, ktorí sa zúčastnili na partizánskom alebo čechoslováckom hnutí, boli pozatváraní a trýznení. Členovia Národného výboru, napr. Martin Hubka alebo Rázus, keď boli intervenovať za pozatváraných a odvlečených mikulášskych národovcov, dostali sa sami do väzenia. Ešte aj taký František Klimeš, známy Čech z Mikuláša, bol zaistený a odvlečený a po svojom návrate s hrôzou popisoval, čo s ním vystrájali. Boľševici zaistili aj Krivošovcov, Dr. Krivoša, jeho ženu a jeho deti, akademikov, ktorí boli predtým zatvorení pre čechoslovácku činnosť. Teraz ich zatvorili boľševici a s nimi mnohých takých, ktorí sa zaslúžili v hnutí proti Slovenskému štátu a za Česko-Slovensko. Bol som u katolíckeho farára, kanonika Dr. Kožára. Prišli ho navštíviť dvaja boľševickí dôstojníci, ktorých pohostil, ale potom ho vyrabovali, vzali mu troje hodiniek a ešte aj reverendu. Bolo to hrozné, povedal i pán kanonik a triasol sa na tele. Stretol som sa na ulici s továrnikom Paľom Žuffom. Sotva som ho poznal. Pred niekoľkými týždňami bol to ešte zdravý, silný chlap. Dnes má vlasy biele, je ho sotva polovička. Vyzerá ako žobrák a starec. Keď ma spoznal, pribehol ku mne a so slzami v očiach rozprával o hrôzach, ktoré prežil so svojou rodinou. Hovoril som s Dr. Trnovským, Pálkovcami a Lackovcami. Všetci sú sklamaní a zronení. Z Mikuláša utekajú aj tí, ktorí boli v dočasnom (‚prozatýmnom‘) národnom výbore, tu ich máte všetkých v Ružomberku. Nedoviedli ich sem Nemci, ani my, išli sami a nechcú viac o boľševikoch alebo čechoslovákoch ani len počuť. Bol som vo Vrbici medzi robotníkmi, o ktorých vieme, ako zmýšľali. Dnes sú vyliečení. Hovoril mi o tom richtár Mandák. Hovoril mi o tom Rázus, čo prežili a aké je ich zmýšľanie a odhodlanie. Teraz by mal prísť do Mikuláša, kto ešte neveril, pochyboval a robil si ilúzie.“
Slovenské noviny mohli teraz deň za dňom uverejňovať autentické svedectvá vytriezvených Liptákov, ktorí museli takú vysokú cenu platiť za svoju ľahkovernosť. Zaujímavá bola napr. „Výpoveď starého komunistu“, uverejnená v denníku Gardista:
„Priznávam sa, že som bol organizovaný v komunistickej strane a že som bol telom i dušou boľševik. Rátal som, že Mikuláš obsadia boľševici, a preto som si na ich privítanie pripravil dobré jedlo a našu dobrú liptovskú hriatu. Len čo prišli boľševici do mesta, vyšiel som nebojácne na ulicu a najbližšieho dôstojníka – v hodnosti asi nášho stotníka – pozval som s najbližšími vojakmi ku mne. Dôstojník sa naširoko rozosmial, zmietol rukou všetky štamperlíky a vraví mi, aby som dal radšej poháre. Napili sa hriatej, povedal som im, kto som, no oni sa len smiali, a keď zazreli nablízku moju ženu a dcéru, vrhli sa mi na ne… Napokon si ľahli so zablatenými čižmami do mojich perín… Nijaké protesty nepomohli. Potom sa dali do rabovky. Zobrali mi všetko šatstvo a všetku ženskú bielizeň. Ťažko našporenými peniazmi zariadil som si dosť obstojne svoj byt, no celá táto moja námaha vyšla navninoč po niekoľkých minútach. Bolo to strašné! Na môj protest bola jediná odpoveď bola jediná odpoveď: automat!
Stačilo mi týchto niekoľko hrozných chvíľ, aby som sa nadosmrti vyliečil. Boľševikom sa podarilo urobiť v Mikuláši jedno: urobili nás všetkých rovnakými – okradnutými!“
Slovenská tlač mohla na konkrétnych príkladoch demonštrovať pravú podstatu „oslobodenia“. Liptovský Sv. Mikuláš sa stal komunistickou vizitkou, odstrašujúcou ukážkou nového života, aký čaká Slovákov v obnovujúcej sa Č-SR. Desaťdňové skúsenosti s boľševikmi v Mikuláši otvorili ľuďom oči viac ako celá dovtedajšia propaganda. Utekajúci Liptáci boli živou výčitkou a varovaním pre všetkých Slovákov, ako to čítame aj v článku „Odkaz Lipt. Sv. Mikuláša“:
„Zo všetkých strán sa potvrdzujú tieto skutočnosti: boľševici drancujú domácnosti, znásilňujú ženy, odvliekajú ľudí na neznáme miesta. Na tomto nezmení nič nijaká propaganda, lebo o tomto svedčia žijúci ľudia, s ktorými sa môže hockto rozprávať. V Trenčíne nájdete sestru generála Viesta, ktorá tiež čakala v Mikuláši ‚oslobodenie‘ a ktorej sa tiež dostalo zo strany boľševikov niekoľkonásobného zneuctenia. V Bratislave a na okolí nájdete evanjelického kňaza Maderu a Kunu z Lipt. Sv. Mikuláša, ktorí vám na vaše otázky, ako to bolo v Mikuláši, súhlasne odpovedia: ‚Nech vám postačí skutočnosť, že ako mikulášsky evanjelický farár odchádzam z Mikuláša a pôjdem na kraj sveta, len aby som ešte raz nemusel okúsiť boľševický raj.‘“
Pod dojmom týchto otrasných udalostí a z iniciatívy A. Macha zorganizovali slovenské úrady v Bratislave dňa 20. marca 1945 veľkú protiboľševickú manifestáciu, na ktorej bol hlavným rečníkom Šaňo Mach. Vo svojom prejave povedal:
„Bol som v Liptovskom Sv. Mikuláši. Nešiel som ta preto, aby som z tejto cesty robil propagandu. Robiť manifestačné zhromaždenie mi ani neprišlo na um. Tak ako predtým do Banskej Bystrice, teraz do Mikuláša šiel som plniť svoju povinnosť v zastúpení vlády Slovenskej republiky, pomáhať kde treba a zachraňovať životy a majetky slovenské. Keď som prišiel do Ružomberka a počul hovoriť tých, ktorí prežili hrôzy boľševickej vlády v Mikuláši, myslel som si, že títo ľudia stratili správnu mieru pre veci. Prežili najväčšie hrôzy, a preto hádam zo zúfalstva zveličujú, hovoria viac, ako je pravda. No čo prežil Mikuláš, je také úžasné, že takým niečím slovenská česť ešte nebola poškvrnená…“
Minister Mach potom hovoril o Štátnej nemocnici, kde, hoci nemocnica bola označená červeným krížom zo všetkých strán, boľševici vtrhli a všetko zničili. Čo nezničili, pokradli. Robotníci z Vrbice – členovia Národného výboru – Česi a Češky, čechoslováci, odvlečení do Hrádku, boli všetci vyrabovaní.
Potom pokračoval: „Nejde tu len o to, čo sa po frontových pásmach od rozzúrených vojakov vo výnimočných prípadoch stáva a čo nie je nič nového, ale tu ide o systém. V inej armáde za každý taký čin, ktorých sa v Mikuláši popáchalo na tisíce, vinníka odstrelia. V boľševickej armáde však velitelia sú často horší ako vojaci sami. Stali sa v tejto vojne úžasné veci. Trpeli a trpia vinní, nevinní, deti, ženy vo všetkých krajinách. Ale čo vystrájajú boľševici, to je u nich akosi program…“
Mikulášania sa rozišli po Slovensku a vy najlepšie viete, že nemlčia. Hovoria o menách, o konkrétach, o domoch známych slovenských rodín nie ľudáckych, gardistických, ale o čechoslováckych, kde pripravovali privítanie boľševikov. Čo sa tam stalo nielen s cennosťami, utajenými zásobami, schovanými vraj pred Nemcami, ale čo sa tam stalo s najintímnejšími pamiatkami a pokladmi rodín a čo sa stalo so ženami starými i najmladšími, o tom dnes hovorí celé Slovensko…“
