Zo zaviatej pamäti národa
(Jozef M. Rydlo: Zaviate rozhovory. S novinármi slovenského exilu na stránkach Slovenských hlasov z Ríma. Post Scriptum 2024, 392 s.)
Dôsledky straty vlastnej štátnosti Slovákov po roku 1945 boli tragické.
Znamenali dlhodobé podriadenie politického, spoločenského a kultúrneho života marxistickej doktríne, ktorou sa komunisti opájali a napĺňali svoj politický program už za Prvej Československej republiky. Tá bola veľmi priaznivým semenišťom šírenia boľševických názorov a nálad, najmä v Čechách. Razantne ju komunisti realizovali už od prvých dní „Vítězného února“ – najprv v ústavných rukavičkách, potom ovládnutím celého verejného života ozbrojeným terorom. Tento vývoj sa zakončil kriminalizovaním akejkoľvek opozície a vyhnaním nekomunistických odporcov do exilu. Všetko, čo sa nestotožňovalo s ich primitívnou doktrínou, bolo označované za „buržoázne“, „imperialistické“, „fašistické“ či dokonca „klérofašistické“, ak sa to týkalo Slovenska. Toto značkovanie ľudí a ich aktivít bolo z pohľadu komunistov veľmi praktické – skracovalo a zjednodušovalo procesy policajného dozoru, vyšetrovania a súdneho riešenia vynášaných obvinení, približujúc právny stav a obyčaje k režimu nevyhláseného stanného práva a k jeho trestným sadzbám, vrátane pravdepodobného rýchleho odsúdenia protivníka na viacročné žalárovanie a prácu v táboroch. Nečudo, že takto označkovaní a bezprostredne ohrození politici, kultúrni pracovníci, neprispôsobivá inteligencia, vedci a umeleckí tvorcovia zachraňovali svoju občiansku existenciu útekom do zahraničia (najkurióznejšia z nich je tá kategória utečencov, ktorá sa vzápätí po „víťazstve pracujúceho ľudu“ zachraňovala pred „ľudom“ a pred svojimi bývalými najbližšími spolupracovníkmi z čias tzv. „národného povstania“ čo najkratšou cestou do nenávideného Nemecka – ako to vidno zo životopisu Jozefa Lettricha.)
K ohrozeným opozičným osobám sa z rovnakých alebo podobných príčin pridávala aj sebakritickejšia časť niekdajších aktívnych tvorcov zločinného komunistického systému, ktorý sa chystal súdružsky pohltiť a zlikvidovať aj svojich spolutvorcov, a to podľa ruského vzoru. Takto vznikala v „nepriateľskom zahraničí“ v tzv. pofebruárovom českom a slovenskom exile aj veľmi pestrá, vzájomne nie vždy žičlivá zložka exulantov-vyhnancov, ktorí si za svoj osud takrečeno ako bývalí komunisti a povstalci mohli sami, a ktorí vo viacerých vlnách, v závislosti od domáceho vývinu, posilňovali alebo oslabovali, no vždy problematizovali exilové spoločenstvá a aj pôvodnú chlebovú emigráciu, čiže kolónie dávnejších, za prácou putujúcich zahraničných Slovákov a v menšej miere aj Čechov.
Pre všetky tieto zložky utečencov-vyhnancov z rodnej krajiny však platilo, že na rozdiel od príslušníkov iných národov ujarmených sovietmi Slováci po roku 1945 mali sťaženú pozíciu v tom, že ich ako Slovákov nemal kto právne zastávať, lebo „vďaka“ Benešovi a krátkozrakým londýnskym a moskovským „čechoslovákom“ a vďaka povstalcom povedzme zo Sklabine, z Myjavy alebo z Banskej Bystrice vlastne formálne neexistovali, keďže štátoprávne nikomu nepatrili – iba Čechom, čo bolo aj z hľadiska veľmocensky ohybného medzinárodného práva trochu málo. Devastačné následky straty vlastného štátu po roku 1945 sa takto znova a znova v konkrétnych prípadoch zviditeľňovali, čo vystihol predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan Roman, keď povedal, že slovenský národ sa zásluhou víťazných veľmocí stal bezprístrešným, bezmocným a určite „najizolovanejším národom v Európe“ a takýto ostal „skrytý pred svetom za dvojitou železnou oponou“, čo na vlastnej koži plne precítila emigrantská aj exulantská vetva slovenského národa.
Pravda, za paradoxnú príčinu tohto stavu bolo treba pokladať aj to , že o zdvojenosť slovenskej železnej opony (pražskej a sovietskej naraz) sa postaralo mnoho usilovných slovenských ľavicovo seknutých činiteľov dojemného čechoslováckeho cítenia už v čase masarykovského liberalizmu a najmä pri príprave „národného povstania“, ktoré bolo v koncepte, ale najmä v dôsledkoch až príliš nenárodné, totiž personálne skôr české ako slovenské, účasťou skôr výberové ako všeľudové a vojensky určite viac pro-sovietske ako pro-demokratické či pro-slovenské.
Ako ukazujú publikované Rydlove rozhovory s najvýznamnejšími znalcami slovenského zahraničia, s redaktormi a editormi slovenskej krajanskej a exilovej tlače, objasňovanie týchto dejinných faktov a súvislostí bolo vždy jednou z najdôležitejších a trvalých tém v obsahu slovenských exilových časopisov.
*
Recenzovaná publikácia Zaviate rozhovory obsahuje 29 rozhovorov Jozefa M. Rydlu s vydavateľmi a redaktormi periodík vychádzajúcich v zahraničí v slovenskom duchu a v spisovnej slovenčine (časť z nich dokonca v nárečiach zrozumiteľných krajanom) alebo v jazykoch hostiteľských krajín, a týka sa prednostne prítomnosti a najnovších dejín slovenského národa a dejín krajanských hnutí v období totálnej národnej a sociálnej neslobody Slovenska spôsobenej zánikom vlastnej štátnosti v roku 1945, ako aj následnou českou dominanciou v benešovskom povojnovom usporiadaní, za pokračujúcej faktickej sovietskej okupácie Slovenska (a ostatných krajín strednej a východnej Európy) po druhej svetovej vojne, s retrospektívnymi presahmi do rokov vzniku časopisov a ich sociálneho a kultúrneho pôsobenia medzi slovenskými krajanmi a utečencami. Autorove rozhovory sú doplnené rozhovorom Viliama Jablonického s Andrejom Paulinym o časopise Slovenské hlasy z Ríma ako duchaplným dodatkom ku kompozícii. Editorsky vzorne pripravenú publikáciu okrem toho informačne vystužuje rozsiahleInterview Matúša Marcinčina, jedného z iniciátorov edičného projektu,s Jozefom M. Rydlom a mimoriadne hodnotnýúvod profesorky Emílie Hrabovcovejna margo tohto vydania. Prof. František Vnuk uvádza korpus diela zasväteným výkladom nazvaným Jozef M. Rydlo, bibliograf a kronikár slovenskej literárnej tvorby.
V publikácii sú zaregistrované a odcitované in extenso rozhovory Jozefa M. Rydlu s nasledujúcimi osobnosťami (s uvedením roku publikovania rozhovoru v Slovenských hlasoch z Ríma) :
Michal J. Krajsa (Slovák v Amerike) –1978
Jozef C. Krajsa (Jednota) – 1978, 1979
Jozef Špetko (Horizont) – 1978
František Chajma (Slovenský štít) –1978
Krištof Greiner (Slobodné Slovensko) –1978
Andrej Pír (Ave Maria) – 1979
Eva Joštiaková-Jankovičová (Slovenský život v Argentíne) – 1979
Ján Beliansky (Slovak Heritage) – 1979
Rudolf Dilong (Listy sv. Františka) – 1979
Teodorik J. Zúbek (Listy sv. Františka) –1981
Mikuláš Šprinc (Most) –1979
Štefan Senčík (Posol) – 1981
Rajmund Ondruš (Posol) –1990
Ján Okáľ (Bulletin Svetového kongresu Slovákov) – 1981
Marián Jankovský (Kanadský Slovák) – 1981
Michal Lacko (Slovak Studies) –1983
Rajmund Ondruš (Echo duchovného prúdenia dneška) – 1981
Vojtech Zeman (Krajanský pozdrav) –1984
Pavol G. Dobiš (Informačné správy) – 1986
Vojtech Bucko (Slowakei) – 1989
František Reves (La Vie) – 1990
Vojtech Zeman (Mladý Slovák) – 1990
Louise B. Hammerová (Slovak Studies Association Newsletter) –1990
Víťazoslav Hronec (Nový život) (Pohľady-Montreal) – 1991
Pavol Šiška (Obežnýk) (Archív, neuverejnené) – 1989
Joseph Stefko (Národné noviny) (Archív, neuverejnené) –1989
Marián Marek Stolárik (Slovakia) (Archív, neuverejnené) – 1989
František Kollár (Slovenské správy – Slowakische Nachrichten) (Archív, neuverejnené) – 1989
Andrej Pauliny – Viliam Jablonický (Slovenské hlasy z Ríma) – (Archív, neuverejnené) – 2005
Rydlovo dielo tvorivo nadväzuje na šťastnú myšlienku prof. Michala Lacku, najvýznamnejšieho cirkevného historika východoeurópskych a balkánskych kresťanských cirkví, jezuitu žijúceho od 50. rokov minulého storočia v kňazskej službe a v postavení univerzitného profesora vo Vatikáne, ktorý ako prvý pochopil význam presnej a bibliografickou metódou spracovanej bibliografickej registrácie a archívnej dokumentácie slovenskej vedeckej, ale aj širšej publicistiky. Rozhovory sa zaoberajú významom konkrétnej posudzovanej tlače pre daný okruh odberateľov, jej nákladom, spôsobom distribúcie, ekonomickým zabezpečením, personálnym vybavením redakcií, opisom a rozborom edičných problémov spojených s vydávaním a distribúciou konkrétneho periodika – teda otázkami, ktoré priamo, krok za krokom, opisujú dejiny vydávania periodickej slovenskej tlače v zahraničí.
Špecifickou hodnotou diela ako celku je jeho „slovenskosť“, ktorú celé generácie Slovákov žijúcich v zahraničí chápali ako stotožnenie sa s ideou štátnej samostatnosti a suverenity Slovenska. Táto idea je hlavným poznávacím znakom prevažnej väčšiny zaregistrovaných periodík.
Na rozdiel od tzv. „domácej“ tlačenej produkcie v komunistami ovládanej domovine, ktorá sa po vojne stala bez akéhokoľvek občianskeho referenda súčasťou a obeťou Benešom vymodlikaného štátneho útvaru nazvaného po starom „Československo“, je očividné, že základné politické stanoviská interpretované redaktormi a editormi oslovených periodík (azda s výnimkou úprimne lavírujúceho redaktora Slobodnej Európy Jožka Špetku) v súlade so svojím čitateľstvom sa prudko odlišujú od stereotypne deklarovaného, no vždy jalového liberálneho demokratizmu českých predstaviteľov exilu a väčšina zo slovenských periodík stojí principiálne na stanovisku obnovy slovenskej štátnosti a štátnej suverenity Slovákov, v opozícii k akejkoľvek podobe zahanbujúceho čechoslovakizmu. Táto skutočnosť sa stala po zrútení sovietskej ríše v roku 1989 akýmsi „náhradným referendom“ významnej časti slovenského národa o otázke štátoprávneho usporiadania pri obnovovaní Slovenskej republiky v roku 1993, ktorú nebolo možné v zahraničí ani doma ignorovať.
Rydlove Zaviate rozhovory sú preto nielen vstupom do špecifických politických, sociálnych a kultúrnych dejín Slovákov, často zúfalo migrujúcich v úlohe bezdomovcov na cestách medzi Tatrami a pohostinným (resp. nehostinným) zahraničím, ale sú zároveň aj ich predbežným monografickým, dejepisne veľmi dôležitým, súhrnom – ucelenou syntézou!
Takéto hodnotenie si autor zasluhuje predovšetkým za príkladné spracovanie korpusu, ale aj za neuveriteľne bohatú biografickú a obrazovú dokumentáciu v prílohách, ktorá očividne súvisí s priamym osobným poznaním osobností, o ktorých je reč a s ktorými je reč. Životopisy ľudí a opisy udalosti tvoria v podaní Rydlovom skvelú jednotu!
*
Autor recenzovaných rozhovorov, je absolventom talianskej štátnej univerzity v Padove a premiantom Vatikánskej paleograficko-diplomatickej školy. Veľkú časť tvorivého života prežil v Ríme a vo frankofónnej Európe. Z jeho životopisu vyplýva, že je aktívnym svedkom väčšiny podujatí Slovákov žijúcich v čase neslobody v zahraničí, teda každý v knihe uvedený bibliografický aj biografický údaj a informácia sú preverené autorovým vlastným životopisom!
Autor patrí k tým slovenským utečencom z dubčekovskej éry, čo sa nezmierili s komunistickým zotročením krajiny a so stratou vlastného suverénneho štátu, ani so zakomplexovaným podriadením sa ambicióznemu slovanskému susedovi. Literárnohistoricky a bibliograficky je veľmi skúseným autorom, pravou autoritou vo svojom odbore. Už pred desaťročiami sa mnohými štúdiami v širokom diapazóne historických prednášok a publikácií prejavil na európskej vedeckej a publicistickej scéne – najvýznamnejšie ako detailný znalec knižnej a časopiseckej produkcie Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme v monografii Vydavateľské dielo Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda 1963-1968(Rím, 1989, 583 s.), ktorá je unikátnym bibliografickým dielom nadnárodného významu nielen obsahom, ale aj metodikou faktografického overovania, registrácie a analýzy jednotlivých titulov. V tomto ohľade je pre danú vedeckú disciplínu určite priekopníkom.
Ako aktívny tvorca, kritik a recenzent nezávislej slovenskej exilovej literatúry a kultúry vôbec Jozef M. Rydlo od prvých rokov po svojom riskantnom úteku z okupovaného socialistického Česko-Slovenska (1968) vytrvalo a systematicky zaznamenával deje, udalosti a produkcie Slovákov bojujúcich o prežitie, ale najmä o uznanie práva národa na samostatný štát a suverenitu.
Paradox nášho dejinného vývoja spočíva však práve v tom, že vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a všeobecné očakávania postupného objektivizovania a prehodnocovania negatívnych postojov k štátnej minulosti Slovenska nenachádzajú v lone ťažiskových historických vied primeraný ohlas a všeobecnú podporu. Pri zbavovaní sa marxistických a čechoslováckych nánosov – najmä vo vzťahu k obdobiu prvej Slovenskej republiky 1939-1945 – doteraz šarapatia falošné mýty o tomto období a aj naďalej skryte aj otvorene prežívajú negatívne postoje v produkcii médií i akademických štúdií a ovplyvňujú vedomie spoločnosti i verejnú mienku. Tento recesívny proces sprevádza aj málo viditeľný, ale reálny návrat niekdajších komunistov a čechoslovácky zmýšľajúcich ľudí do riadiacich a mienkotvorných pozícií, čo sa prejavilo aj v inštitúciách zodpovedných za plnenie zákonom stanovenej povinnosti komplexne zhromažďovať dokumenty o živote a kultúre zahraničných Slovákov. Prichádza aj k priamemu bojkotovaniu úloh poznávania dejín slovenského exilu a ich úmyselnému odsúvaniu spomedzi bádateľských a organizačných priorít v akademických ústavoch, ale najmä v médiách evidentne averzívnych voči slobodnému a suverénnemu Slovensku, s čím je spojená minimalizácia či úplné zamlčanie ideových zásluh slovenského exilu na príprave a vzniku druhej samostatnej a nezávislej Slovenskej republiky 1. januára 1993, ako aj celkové propagandistické zmalicherňovanie a falšovanie skutočných dôvodov obnovenia samostatného a suverénneho Slovenského štátu v učebniciach.
Blažej Belák
