nedeľa, 10 novembra, 2024
spot_img
ÚvodNa zamyslenieDve tradície augusta

Dve tradície augusta

(Zamyslenie na okraj)

PhDr. Martin Lacko, PhD. – príhovor pri príležitosti 82. výročia úmrtia Mons. Andreja Hlinku

Slováci sa tento rok už 83. krát schádzajú pri príležitosti smrti Andreja Hlinku. Je to odstup prakticky troch generácií. Hlinka už za svojho života dostal čestný titul – Otec národa. Úplne oprávnene. Jeho život bol totiž jednou veľkou borbou za národ. Ktorý iný politik mohol vyriecť slová, ako to spravil on v pamätnom roku 1933: „Ja sa žalárov nebojím. Videl som dvere žalárov zatvárať, ale videl som ich aj otvárať. Mám už 69 rokov. Som na sklonku svojho života. Ale ak je potrebné, obetujem tých niekoľko rokov, ktoré ma delia od hrobu, vďačne za práva slovenského národa.“

Kľúčové sú tu dva pojmy: Obeta a práva národa. Pre neho boli základom. Preto aj jeho politika bola vysoko mravná. No dnes už o týchto hodnotách v politike ani v médiách nepočuť. Lepšie dnes znejú slová ako investícia, profit, pôžička, multikulturalizmus či najnovší hit – korona. A preto aj sme v takej morálnej kríze, v akej sme.

Krátko po Hlinkovej smrti si ľudia boli vedomí jeho zásluh. Vedeli, cítili, že to bol práve on, kto sa za nich obetoval, kto národ doviedol na prah samostatnosti. Vedeli, že to bol Hlinka, kto vyšliapal cestu k emancipácii Slovákov, vytiahol ich z maďarského i českého močiara, vlial im sebavedomie, hrdosť. Nahlas povedal, že Slováci doma nie sú povinní slúžiť iným, ale Slovensko je ich zemou. Slovensko Slovákom. Skrátka, posadil ich ako rovnoprávneho člena medzi oveľa väčšie národy Európy. Preto dostal čestné miesto v historickej pamäti – v politike, v školstve, v cirkvi, vo verejnom priestore. Mal svoje mauzóleum, busty, sochy i ulice.

Pochopiteľne, Hlinkovské heslá a tradícia sa nemohli páčiť tým cudzím silám, ktoré mali so Slovákmi a Slovenskom svoje vlastné – zištné – plány.

Treba zdôrazniť, že likvidácia Hlinkovskej pamäte začala nie v 50. rokoch, ale v lete 1944, po vypuknutí povstania. Práve povstalci prví zhodili jeho bustu v Podbrezovej, odstraňovali jeho portréty z verejných miestností. Hlinku v uliciach vystriedal Beneš a Stalin. SR nahradilo Československo. Hlinkovská tradícia bola kriminalizovaná, pamiatky ničené, jej stúpenci kruto trestaní a prenasledovaní. Nahradila ju tradícia partizánska a čechoslovácka, t.j. téza, že Slováci naveky patria do Československa.

Môžeme teda hovoriť o dvoch odlišných historicko-politických tradíciách.

Hlinka bol symbolom kresťanstva, konzervativizmu, úcty k dedičstvu otcov, k tradícii. Bol symbolom historickej kontinuity, dlhodobých riešení, evolučného vývoja.

Partizáni, uctievaní ako najväčší hrdinovia obnovenej ČSR, boli opačne symbolom revolúcie, násilia, pomsty, odplaty. Čosi ako husiti pre masarykovskú ČSR. Boli symbolom rúcania tradičného a budovania nového, revolučného sveta – podľa vzoru boľševického Ruska. Symbolom jednoduchých, skratkovitých, no účinných riešení: mám v ruke samopal, a tým aj moc a právo.

Práve august je mesiacom týchto dvoch protikladných historických tendencií.

Ponúka sa nám možnosť slobodne si vybrať, ku ktorej z nich sa prikloníme.

Dnešný režim má v tom jasno. Dôležití sú partizáni, nie Hlinka. Na ich oslavy idú milióny eur, pozývajú sa delegácie z celého sveta, nad hlavami účastníkov krúžia lietadlá a na občanov sa valia mediálne spŕšky.

Hlinka tu dôležitý nie je. O účasť na jeho spomienkach sa politici ani médiá nebijú. Skôr naopak, ak sa o ňom vôbec nejaká zmienka objaví, ide o spochybňovanie, banalizovanie či znevažovanie. Autonomistický dvojkríž je dnes dokonca na zozname zakázaných symbolov, takže za jeho propagáciu môžete od r. 2016  dostať niekoľkoročné väzenie.

Historická pamäť má pre život národa nesmiernu dôležitosť. Vieme to my, ale vedia to aj tí, ktorí Hlinku – a Slovákov – nenávidia, ktorí by náš národ a našu republiku z mapy sveta najradšej vymazali. Vyberte z televízora pamäť, prestane vám fungovať; zoberte pamäť národu, stane sa z neho masa otrokov. Tak ako sa židovský národ udržal v diaspore len vďaka pestovaniu pamäti, viere, uctievaniu veľkých osobností, tak si národné sebavedomie udržali aj Slováci. A Hlinka bol slovenským prorokom, slovenským Mojžišom.

Veríme preto, že aj keď je nás tu dnes len málo, pravda je na našej strane. Veríme, že protislovenská a protikresťanská nenávisť nebudú trvať večne. Vlastne, v politike nič nie je večné. Aj diktátori či komunizmus tu boli dočasne, aj sovietske vojská tu boli len dočasne, aj Československo tu bolo len dočasne. Pravda a spravodlivosť však naveky.

Zakončíme preto ešte jedným Hlinkovým citátom, ktorý je súčasne aj jeho testamentom:

„My môžeme pominúť a odísť ale idea, ktorej sme boli oddanými služobníkmi ostáva a vždy si nájde svojich horlivých vyznavačov. Idea slovenského národa, jeho politického a kultúrneho poslania v strednej Európe nemôže zahynúť, lebo je to najkrajší prejav slovenskej duše, stvorenej samotným Bohom.

15. august 2020 Bratislava – Ružinov, Pamätník Andreja Hlinku

Predchádzajúci článok
Ďalší článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň