pondelok, 23 mája, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieFrantišek Vnuk - Mať svoj štát, znamená život

František Vnuk – Mať svoj štát, znamená život

XXXIII Slováci a židia – výber z diela

Str. 287 – 289

„Židia na Slovensku majú špatnú povesť – boli opornými stĺpmi maďarizácie, hlavne na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním ľudských slabostí chudobného, hladujúceho a negramotného slovenského ľudu. Hoci tvorili iba 4 percentá obyvateľstva, držali v rukách všetok obchod a väčšinu priemyslu a bankovníctva. Odhaduje sa, že im patrilo 38 percent národného majetku na Slovensku. Počas Česko-Slovenskej republiky väčšina židov na Slovensku sa hlásila k sionistom.

Hoci slovenský dedinský ľud je veľmi dobrosrdečný a znášanlivý, je v jeho povahe mnoho protižidovského cítenia, najmä pokiaľ  ide o hospodársku a národnostnú stránku problému. Súčasné kruté prenasledovanie židov sa protiví zmýšľaniu prevažnej väčšiny Slovákov a je mnoho prejavov spontánnej pomoci k obetiam protižidovských opatrení. Ale pravdepodobne každý Slovák víta skutočnosť, že sa z verejného života odstraňuje nadpriemerný židovský vplyv, i keď sa neschvaľujú tvrdé spôsoby, akými sa to robí.”

- Podporte nás -

Deportácie židov z rozličných častí Nemcami ovládanej Európy „na východ“ vyvolali vážne obavy medzi židmi v neutrálnych a spojeneckých štátoch, či sa za týmito akciami neskrývajú aj nejaké zákernejšie ciele. V júli 1942 vyjadrili švajčiarsky reprezentant Svetového židovského kongresu dr. Gerhard Riegner svoje podozrenie, že deportácie sú iba kamuflážou nemeckého plánu vykynožiť židov.  Americký vyslanec v Berne (Mr. Leland Harrison) pokladal toto podozrenie za pochybné a charakterizoval Riegnerovo memorandum ako „wild rumours inspired by Jewish fears“ (obavami židov inšpirované poplašné chýry).  A v tomto postoji nebol sám. Takmer nikto nechcel veriť, že by sa v 20. storočí mohli také strašné veci diať. Ba aj samým židom sa zdali tieto hypotézy neuveriteľné.  

V snahe overiť, alebo rozptýliť tieto príšerné podozrenia britská odbočka Svetového židovského kongresu sa obrátila v septembri 1942 na dr. E. Beneša s otázkou, čo si on myslí o skutkovej podstate Riegnerovho memoranda. Beneš odpovedal, že „Riegnerova správa je nielen falošná, ale je pravdepodobne nemeckou provokáciou, ktorej cieľom je ospravedlniť nemeckú pomstu, keď sa táto správa uverejní v západnej tlači. Radil, aby sa správa nezverejňovala a on sa medzitým pokúsi zistiť skutočnosti pomocou svojej špionážnej služby, ktorá je najlepšia v celej Európe.“

Dňa 6. nov. 1942 dr. Beneš oznámil Svetovému židovskému kongresu, že správu prešetril a má informácie z dvoch nezávislých prameňov. Podľa týchto informácií, „Nemci nechystajú nijaké masové vyvraždenie židov“. Niektorí židia boli síce deportovaní na východ, ale „iných židov ponechali v svojich pôvodných bydliskách, kde sa môžu prakticky neobmedzene pohybovať. Je možné, že postoj nacistov sa stane krutejší, keď sa bude schyľovať k porážke Nemecka. Ale aj potom nemecké násilie postihne každý podrobený národ rovnako.“  Takto sa vyhodnocovala situácia na západe. Aj v samom Nemecku len malá skupinka priamo zainteresovaných ľudí vedela, čo je skutočným cieľom sústreďovania židov.  Pozn.

Helmuth von Moltke, jeden z vedúcich členov sprisahania proti Hitlerovi napísal svojmu anglickému priateľovi L. Curtisovi dňa 25. marca 1943: „Som presvedčený, že aspoň 90 % nemeckého obyvateľstva nemá ani tušenie, že sme zamordovali státisíce židov. Väčšina Nemcov sa nazdáva, že sme ich iba vylúčili z našej spoločnosti a že – hoci oddelene – žijú asi tak ako predtým, len s tým rozdielom, že je to kdesi na východe, odkiaľ pôvodne prišli. Možno, že tam nemajú všetko pohodlie, ale na druhej strane sú ušetrení náletov a bombardovania. Keby niekto týmto ľuďom povedal, čo sa so židmi skutočne deje, dostalo by sa mu odpovede: „Dal si sa oklamať anglickej propagande““ (M. Balfour and J. Frisby, Helmuth von Moltke, London 1972, p. 218).

A na Slovensku určite nikto nevedel, ani nemohol vedieť, aký osud čaká presídlených židov.

Pozn. Prvú autentickú správu o systematickom vyvražďovaní židov v nemeckých koncentračných táboroch doniesli na Slovensko dvaja utečenci z Osvienčima, Rudolf Vrba a Fred Wetzler, ktorí prišli na Slovensko koncom apríla 1944. Dňa 25. apríla sa hlásili v hlavnej kancelárii Ústredne židov v Žiline a vedúcim predstaviteľom židovskej obce vyrozprávali, čo sa v Osvienčime deje. Vrba píše: „Keď som sa podíval na tváre našich štedrých hostiteľov, mal som zrazu hrozný dojem, že neveria ani slovo z toho, čo hovoríme. Ale prečo by nám mali veriť? Ako by nám mohli veriť? ľudské mysle neboli schopné vnímať realitu masových vrážd v tých rozmeroch, v akých sa prevádzali v Osvienčime.“ ( R. Vrba a A. Bestic, l Canot Forgive, Toronto 1964, p. 244). A keď židia sami netušili, nevedeli a neverili správam o likvidácii svojich súkmeňovcov v Poľsku, o koľko neuveriteľnejšie museli byť také chýry pre nežidov?

 V novembri a v decembri 1942 sa objavili v nemeckom bratislavskom časopise Grenzbote a v denníku Gardista reportáže redaktora Fritza Fialu s fotografiami židov vysídlených zo Slovenska, ako pracujú a žijú v svojich nových domovoch neďaleko Lublína. Deportácie boli kruté a poľutovaniahodné opatrenia, ktoré spôsobili mnohým ľuďom mnoho žiaľu a biedy, i keď sa vykonávali za spolupráce predstaviteľov židovskej komunity. Ale už to, že ich uskutočňovali Slováci, bolo zárukou, že sa nevyskytovali násilenstvá a akty takej zlomyseľnosti a nenávisti, akej boli schopní nacisti, alebo boľševici. Židia, ktorí chceli uniknúť deportácii, mali k tomu hojnosť možností a príležitostí. Boli židia, čo sa vyhli deportáciám prezidentskou výnimkou, iní sa skryli u svojich kresťanských priateľov a tí, ktorí takéto možnosti nemali, mohli prejsť do ilegality a skrývať v rozsiahlych slovenských horách.

Pozn. Je ozaj prekvapujúce, ako málo židov sa zapojilo do ilegálnych skupiniek, ktoré tvorili tzv. slovenské politické podzemie. Dr. G. Husák v svojej správe do Moskvy v júli 1944 naznačuje, že ilegálne skupiny neprejavovali veľkú ochotu priberať židov k spolupráci. Referuje: „Veľmi slabo sa zachovali židia. Kde oni boli do ilegálnej práce pribratí, skoro vždy vec vyletela a všetko, čo vedeli, vyzradili. Z ich radov pracovalo pre UŠB a Gestapo asi 35 ľudí a preto dnes do žiadnej práce z opatrnosti priberaní nie sú.“ – Svědectví 58/1979. str. 374.

Ako hovorí o tom svedectvo istého židovského utečenca, dalo sa to urobiť bez veľkého rizika. Tento utečenec opustil Slovensko v januári 1944 a v správe podanej č-s vláde v Londýne takto opisuje priebeh deportácií:

„V prípadoch, kde žandári pomáhali gardistom organizovať transporty, boli vhodné možnosti k úteku. Vo všeobecnosti celá deportačná procedúra sa vykonáva lajdácky: stáva sa, napríklad, že žid, ktorý sa ukryl v deň určený pre svoju deportáciu, sa celkom voľne a otvorene pohybuje už na druhý deň. V niektorých prípadoch žandári vopred upozornia žida, kedy ho prídu odviesť, aby bol zaradený do transportu – otvorenejší náznak, aby sa v ten deň schoval, si sotva možno predstaviť…

Celkove možno povedať, že obyvateľstvo sa stavia k deportáciám pasívne. Nemyslím však, že by mohlo poskytnúť židom väčšiu pomoc, ako im poskytuje.“  

Začiatkom marca 1943 sa odohrala udalosť, ktorá signalizovala radikálny prelom v postoji slovenskej vlády – a osobitne v postoji Šaňa Macha – k presídľovaniu židov. V poznámkach k svojej autobiografii Pozn. Mach začal písať svoju autobiografiu krátko po návrate z väzenia v r. 1968. Keď práca bola už skoro hotová, komunistická tajná polícia sa vlámala do rodinnej chaty a rukopis aj s poznámkovým materiálom ukradla. Machov priateľ P. Čarnogurský urobil o krádeži podrobný zápis.

Mach zanechal o tomto historickom momente podrobný záznam:„Začiatkom marca 1943 dostal som list od spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Bol to otrasný list. Pokiaľ sa pamätám, list neprišiel poštou, ale neobvyklou cestou. Valentín Beniak, šéf môjho osobného sekretariátu, našiel ho na písacom stole. Mal právo, ba i povinnosť otvárať všetky mne adresované listy. Prečítal si biskupov list a hneď prišiel s ním ku mne. „Píše ti pán biskup Vojtaššák, bolo by dobre prečítať si to ešte pred zasadaním ministerskej rady.“

Beniak neodchádzal, bol nesvoj, akýsi rozrušený, chcel ešte niečo povedať, aj začal čosi ako strašné, hrozné alebo podobné slová mu vyšli z úst, ale nepokračoval, zrejme – hoci básnik, vari najlepší z našich, ktorý nemusel hľadať patričné slová – teraz nenašiel to pravé.

Prečítal som si list. Potom ešte raz som si ho prečítal. Beniak sa díval na mňa dlhým pohľadom. Poprosil som ho, aby tajomník zavolal nemeckého vyslanca. Nech mu povie, že ide o mimoriadnu a neodkladnú vec. Znovu som čítal biskupov list. Bol úctivý, ale energický, dôstojne zdržanlivý, no z každého slova bolo cítiť rozhorčenie a bolesť. Najmä bolesť.

str. 290-291

Škoda, že tu nemám tento list a nemôžem ho citovať doslovne. (List bol v archíve u Beniaka. Mnoho dokumentov  z toho archívu sa dostalo do súdnych spisov. Pri súde som sa odvolával na tento list, ale nebol v súdnych spisoch, tvrdili, že ho nemajú).

Obsah listu bol: Židia, vyvezení zo Slovenska, už nežijú.  Presnejšie – už nežijú všetci. Väčšinu vyvraždili v plynových komorách. Aj ostatným hrozí smrť. Ak by sa pokračovalo vo vyvážaní židov, išli by na istú smrť. To by bola vražda. Doteraz sme nevedeli, že Nemci, taký kultúrny národ… Ale teraz už vieme. Mám správy, ktorým nemôžem neveriť, i keď sú neuveriteľné.

Pán biskup ani len nenaznačil, odkiaľ má tie správy. Dôrazne žiadal, aby som urobil všetko, čo je v mojej moci, aby sme zachránili ešte živých, zastavili vyvážanie ďalších a zistili celú pravdu o osude všetkých zo Slovenska vyvezených židov. Taký bol obsah tohto otrasného, otriasajúceho listu.

Tajomník dr. Slivka mi oznamuje, že prišiel nemecký vyslanec Ludin. V tom som si uvedomil, že som nemyslel na tlmočníka, ktorým býval pri takýchto príležitostiach môj pobočník H. Hofer (bol mojím  pobočníkom ako hlavného veliteľa Hlinkovej gardy.) Nebolo času zháňať ho, toho dňa nemal službu.

 V susedstve mojej kancelárie bola zasadacia sieň ministerskej rady. Už sa malo začať zasadanie, čakali len na mňa. V tých dňoch som zastupoval predsedu vlády Tuku, ktorý bol chorý. Ospravedlnil som sa a požiadal som guvernéra Národnej banky dr. Karvaša, ktorý v svojej funkcii predsedu NÚZ bol členom ministerskej rady, aby mi bol tlmočníkom a svedkom. Vyslancovi som oznámil obsah informácií, ktoré sme práve dostali o osude zo Slovenska vyvážaných židov. Títo židia boli vysídlení podľa zmluvy z toho a toho dňa, mali byť vysídlení, na ten účel slovenská vláda vyplatila takú a takú sumu – a teraz sme dostali správy, že títo ľudia už nežijú. Nechceme veriť, ale prameň informácií je vážny… Vyslanec Ludin sa triasol, čo bol tak rozhorčený.

Oznámil som mu, že viac ani jeden žid (alebo „ani jeden vlak“) nebude vyvezený, kým nedostaneme spoľahlivé správy o osude vyvezených už židov. Žiadali sme vyslať, poťažne pripustiť komisiu v tejto veci. V komisii mal byť zástupca vlády, Červeného kríža, katolíckeho biskupského zboru, evanjelického biskupského zboru,

snemu a myslím strany ľudovej (HSĽS), nemeckej a maďarskej, ale nie som si istý, či aj strany mali byť v komisii zastúpené.  Ak bol národ, ktorý mal príčinu vysídliť zo svojho územia židov, bol to národ slovenský. Jediný, ktorý mal príčinu. Ale len vysídliť.

Len vysídliť. Nie vyvraždiť!

Akonáhle sme dostali prvú vážnu správu o plynových komorách, o vraždení, okamžite sme sa postavili (alebo ak mám hovoriť ako pri súde o sebe: som sa postavil) proti vyvážaniu židov, a to bez ohľadu na následky!

Už i tá okolnosť, že v zmluve o vysídlení židov od nás, že vo všetkých rokovaniach kládol sa dôraz na vysídľovanie, na usídľovacie trovy, už i tá okolnosť je dôkazom. Pravda, i vysídľovanie je krutá vec. Býva aj neľudská. Ale my sme trestali takéto neľudskosti. Prví, čo boli z Hlinkovej gardy v Ilave, boli tam pre surovosti protižidovské. No rozhodujúci argument je, že sa nedalo predpokladať to, čo sa potom skutočne stalo!

Národ Goetheho, Schillera, Hegla. Národ Kantov, Marxov, Engelsov. Národ Beethovenov, Bachov, najväčších učencov, filozofov, skladateľov – žeby tento národ? Trpko, ťažko o tom dnes písať. Ale dobre je písať v tejto otázke o biskupovi Vojtaššákovi. Zásluhou Vojtaššákovou je, že sme zastavili vyvážanie. Že som povedal vetu: „Viac ani jeden.“ Rozhodol biskup Vojtaššák. Jeho list. Potom zakročovali mnohí. Zástupca Vatikánu, arcibiskup Kmeťko, poslanci, vyslanci, najmä náš vyslanec vo Vatikáne. Vyšiel pastiersky list katolíckych biskupov.

Potom prišli intervencie, ostré zákroky z Berlína. Osobitný poverenec Hitlerov. Vyhrážky a hrozby. Nemci boli stále ešte príliš silní. Na konci vojny boli ešte ostrejší ako na začiatku. I u nich, u hitlerovcov, platilo, čo vieme o zdochýňajúcom koňovi. No napriek všetkým možným následkom, všetci rozhodujúci boli proti pokračovaniu vo vyvážaní. V prvom rade Prezident a celá vláda… Až do začiatku roku 1943 vyvezenie všetkých židov a ich usídIenie na okolí Lublina pokladal som za záujem slovenský, za historickú príležitosť zbaviť sa maďarizátorského živlu.

Roztrpčovali ma akcie katolíckych biskupov, zákroky Vatikánu Burzia, poslancov, ministrov, a najviac prezidenta Tisu. Robil som svoje, pravda, hlavne sa opierajúc o Nemcov…   

str. 292-293

Pri súde nepriznával som vinu, ale bolesť nad tým, čo sa stalo so židmi. Cítil som výčitky svedomia, keď som sa dozvedel, čo sa s nimi deje“.

„Keď som sa dozvedel…“

To bolo pri čítaní Vojtaššákovho listu. Ešte som nevedel pravdu istotne. Myslím, že ani biskup Vojtaššák ju nevedel. Alebo ak: Dúfal som, že to nebude pravda. Veď také niečo predsa nemôže byť pravdou. Až keď Nemci odmietli pripustiť našu vyšetrovaciu komisiu vedeli sme. A viac ani reči nemohlo byť o tom, aby sme pokračovali vo vyvážaní.

I z tejto okolnosti vidieť, že sme mali slovo, že sme mohli prekaziť vyvážanie od samého začiatku. Je to i dobrý dôkaz i zlý.

Najmä pokiaľ ide o mňa. (A ešte viac o predsedu vlády Tuku). Z toho faktu totiž vyplýva, že sme neboli lútkami cudzej moci. Ale nadovšetko uvedený fakt dokazuje, že sme chcel vysídliť a nie to, čo urobili Nemci. Náš, môj omyl je v tom, že sme verili Nemcom, že sme s nimi urobili tú nešťastnú zmluvu, že sme im odovzdali židov, zbavených štátneho občianstva.

Lenže!

S Nemcami pred nami i po nás urobili dohody, zmluvy, pakty najväčšie mocnosti západu i východu; mocnosti duchovné (konkordát)… Ešte aj po udalostiach, ktoré zavinili, že Nemci dostali do rúk židov (po auguste 1944 – SNP), vláda Štefana Tisu, pokiaľ to bolo v jej moci, zachraňovala Židov. Náš vyslanec v Budapešti mal príkaz vydaný v máji 1944, aby umožňoval židom cestu na Slovensko, kde boli chránení.

O tom sú dokumenty. Napr. maďarská vláda až v Berlíne protestovala, že slovenská vláda robí prekážky vláde maďarskej v jej protižidovských opatreniach, konkrétne aj vydávaním pasov židom, utekajúcim z Maďarska na Slovensko. Tieto protesty a naša odpoveď na ne, boli pri mojom súde čítané. Pozn. Slovenské hlasy z Ríma, č. 1 1981. str. 20-21 a č. 2/1981 str.18-20

V marci 1943 definitívne prestali všetky transporty a slovenská vláda vytrvalo a neústupne odolávala nemeckému nátlaku i hrozbám. Pozn. V júli 1944 po bombardovaní Bratislavy spojeneckým letectvom vynorili sa Nemcami inšpirované správy, že za nálet sú zodpovední židia. Ozvali sa hlasy, „aby sa konečne urobil poriadok so židmi“. Na tieto pokriky odpovedal Šaňo Mach prejavom, v ktorom explicitne pohrozil pomstychtivým živlom, že „nijaké pogromy nepripustíme“. Po tomto prejave – ako hovorí Mach – ,.Laco Novomeský prišiel ku mne a bol dojatý a nadšený tým prejavom a tým, čo som urobil.“ – Obhajobná reč A. Macha 18. marca 1947 (rukopis).

V novinách sa síce z času na čas objavil nejaký protižidovský článok, ale jeho obsah nemal už vzťah ani vplyv na verejnú mienku a na postoj vlády v židovskej otázke. V lete 1943 slovenský biskupský zbor vydal pastiersky list, ktorý sa čítal vo všetkých katolíckych kostoloch a bol uverejnený v Katolíckych novinách. List prikazoval veriacim, aby v svojom

vzťahu k židom sa riadili príkladom milosrdného Samaritána. A v tomto smere biskupská výzva mala ďalekosiahly ohlas. Pozn. M. S. Ďurica, „Dr. J. Tiso and the Jewish Problem in Slovakia“, Slovakia, 3-4/1957, pp. 1-22.

Od leta 1943 Slovensko bolo pre židov pomerne najbezpečnejšie územie v strednej Európe a tu hľadali útočište aj židia zo susedných štátov, hlavne z Maďarska. Dňa 9. júna 1944 sa v úradnom hlásení do Berlína takto zobrazuje nemecká nespokojnosť so situáciou na Slovensku: „Čo sa týka riešenia židovskej otázky, nedá sa povedať ani toľko, že sa zastalo na polceste, pretože v skutočnosti tu možno zreteľne pozorovať ústup dozadu. Pozorovateľ má dojem, že Šaňo Mach… drží nad židmi ochrannú ruku. Ba aj o chorľavom a už skoro úplne izolovanom ministerskom predsedovi Tukovi možno povedať, že prechováva voči židom určité ohľady.“ Pozn. Nem. dokumenty E402546.

Keď v októbri 1944 dr. Beneš, cestou britského zastupiteľstva pri Vatikáne sa obrátil na Sv. Stolicu, aby intervenovala u slovenskej vlády v prospech „prenasledovaných čechoslovákov a židov“, vatikánske úrady informovali britského reprezentanta takto: „V marci 1943 štátny sekretariát Sv. Stolice podal slovenskému vyslancovi pri Vatikáne nótu proti opatreniam, ktorými sa ľudia pozbavujú prirodzených práv pre svoju príslušnosť k určitej rase a výslovne žiadal, aby tieto opatrenia boli zrušené. Apoštolská nunciatúra v Bratislave intervenovala u slovenskej vlády a osobitne u prezidenta republiky. Aj slovenský biskupský zbor sa obrátil na slovenskú vládu s memorandom a protestom. Okrem toho biskupi vydali aj pastiersky list, adresovaný veriacim, v ktorom ich nabádali, aby ochraňovali a bránili príslušníkov židovskej rasy.

Tieto zákroky neboli nadarmo a niet pochýb, že je to sčiastky aj zásluhou Sv. Stolice, že od toho času sa postavenie židov na Slovensku zlepšilo a až do nedávna (t. j. do vypuknutia partizánskej revolty v aug. 1944 – pozn. autora) ostávalo relatívne uspokojivé (remained relatively satisfactory).“ Pozn. FO 371, 38943 C15757 z 2. nov. 1944

Slovenský ľud, slovenský episkopát a od marca 1943 aj slovenská vláda (a Šaňo Mach osobitne) chránili židov. Nerobili to z vypočítavosti, alebo z podlžnosti splácať židom „quid pro quo“. Konali čiste z kresťanskej povinnosti a z ľudskej ohľaduplnosti. Ich skutky milosrdenstva sú iste a natrvalo zapísané v „knihe života“. ale – žiaľ- márne ich hľadáme v knihách židovských historikov. Pozn. Vzácnou výnimkou je Ivan Kamenec, ktorý — ako pracovník Historického ústavu SAV — pripravil v rokoch sesťdesiatych obšírne dielo o židoch na Slovensku počas trvania Slovenského štátu. Ale nepriatelia pravdy umlčali jeho dielo.

Šaňo Mach mal mnoho času a príležitostí rozoberať a premyslieť celú tragédiu a jej peripetie či už v tieni šibenice (1945-47), či v žalároch (1947-68), či na slobode (1968-80). Bol prísnym sudcom vlastného konania na sklonku svojho života s vnútorným presvedčením písal: „Ruky i svedomie máme my… aj v týchto bolestných tragédiách čisté.“

Pozn.  Slovenské hlasy z Ríma. Č. 2 1981, str. 20. Každého politicky mysliaceho Slováka musí zarmútiť, že židia sa tak málo poučili zo strašnej tragédie, ktorá ich postihla. V r. 1944-45, len čo sa Slováci dostali pod nadvládu cudzích, už sa objavili židia na strane tých, čo nás trestali za to, že sme chceli žiť, ako sa na sebavedomý národ patrí. Mnohí zo židov sa zachránili len preto, že ich skrývali a ochraňovali slovenskí občania, slovenské orgány. No nenašiel sa ani jeden žid, ktorý by bol vykonal podobnú službu žalárovaným, prenasledovaným a vyhnaným Slovákom po r. 1945. Na druhej strane až príliš viditeľné boli ich ciele: pomsta a nenávisť k všetkému, čo malo nejaký vzťah k slovenskej samostatnosti, k ľuďom, čo pre národ samostatný štát vydobili a kým trval, ho spravovali. Židia zo Slovenska a na Slovensku nám musia uveriť, že veľmi nám záleží na tom, aby sa zo slovensko-židovských vzťahov stratilo všetko, čo zabraňuje vytvoreniu dôvery a zdravých podmienok susedského spolunažívania. Musia však brat‘ ohľad na naše cítenie, rešpektovať naše politické ciele a začať hľadieť na udalosti nie z úzkeho egoistického zorného uhla vlastného záujmu, ale zo širokého všeľudského hľadiska porozumenia a znášanlivosti.

Ako realista Mach neočakával, že jeho názory a uzávery o týchto smutných udalostiach sa príjmu ochotne a bezvýhradne. Želá si však (a my s ním), aby sa pokojne a zhovievavo vypočula aj naša stránka problému. Aby tí, čo vynášajú nad nami príkre súdy, vzali do úvahy okolnosti a ťažké podmienky, za akých sa tragédia odohrávala.

image_printTlačiť článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň