Naša súčasná západná spoločnosť často hovorí o „hodnotách“, no nemôžem sa ubrániť dojmu, že napriek kvetnatým frázam sú hodnoty našej civilizácie veľmi povrchné.
Naša dnešná spoločnosť zhrubla a má už veľmi ďaleko od jemných a hlbokých prístupov Renesancie. Tak si v ostatnom čase kladiem otázku , prečo to v spoločnosti dospelo takto ďaleko.
Existuje niečo ako rozum epochy. Po tisíce rokov ním bolo náboženstvo, po ňom prišlo osvietenstvo a nakoniec sa rozumom epochy stala veda.
Tú zjavne vystriedal konzum a naše duchovné potreby začali trpieť nedostatkom.
Viedenská psychologická škola vyprodukovala troch velikánov, podľa Sigmunda Freuda všetkým hýbe túžba po sexe, podľa Alfreda Adlera je to túžba po moci a podľa Viktora Emanuela Frankla za všetkým stojí túžba po zmysle, my sme však stratili schopnosť vnímať ho.
Podľa môjho priateľa psychiatra sa všetci menovaní páni sa mýlili. Ako mi napísal: My nehľadáme zmysel života ako tvrdil Frankl. Zmysel života je totiž kódovaný v nás od narodenia.
V každej bunke. Čo hľadáme je individuálne naplnenie tohto zmyslu. A tam je problém, že nie všetky náplne majú rovnakú hodnotu v porovnaní zo zmyslom samotným. Toľko jeho stanovisko.
Zmyslom života je zjavne život sám, jeho propagácia v čase (a priestore). Naplnenie tohto zmyslu je ťažšie uchopiteľné, lebo individuálne cesty a cesty druhu sú komplexné.
Myslím si , že páni Freud a Adler sa mýlili. V tom zmysle, že ich teórie neboli chybné, len neúplné. Chýbala im teória Viktora Frankla. Teória Freuda aj Adlera sú individualistické.
V túžbe po sexe aj po moci je jedinec postavený tak povediac do protikladu k analogickým túžbam iných ľudí. Túžba po zmysle, vo Franklovom ponímaní, sa nedá uspokojiť bez sociálnej dimenzie.
Myslím si , že každý z nás má určitý vrodený potenciál a že je zmyslom života naplno rozvinúť a vycibriť tento potenciál.
Je to krásny a príťažlivý prístup k životu, no myslím si, že zmysel rozvíjaniu osobného potenciálu na maximum dáva až uplatnenie potenciálu v službe komunite.
Napríklad rozvoj všestranných schopností a majstrovstva Michelangela Buonarrotiho je úžasným príkladom hľadania zmyslu života.
Ale tú naozajstnú hĺbku jeho zmyslu života dáva až to, koľko ľudí ešte dnes môže obdivovať Sixtínsku kaplnku, či Dávida, a koľko ľudí v jeho diele nachádza inšpiráciu na rozvoj svojho vlastného potenciálu. V mene zmyslu.
Neexistuje jediná cesta, ako objaviť svoj zmysel, ale keď sa ponoríte hlbšie do seba, nájdete odpovede, ktoré vás nasmerujú správnym smerom.
A prečo sme teda zhrubli. Lebo sme frustrovaní tým, že sa nám stráca zmysel cesty, že vlastné potešenie, narcistické napĺňanie taľafatkami má prednosť pred tým hardvérovo kódovaným zmyslom.
To na nás dopadá ako úzkosť, neistota a privádza nás to blízko šialenstva.
PhDr. Dušan Piršel