Slovensko dalo svetu už mnohých kňazov, väčšina z nich boli dedinskí farári. Boli však aj svetobežníci – napr. Anton Hlinka. Kazateľ, filozof, redaktor, spisovateľ, vzdelanec svetového formátu. V 70. – 80. rokoch bol najznámejším slovenským kňazom vo svete.
Pochádza z chudobnej podhorskej obce Valaská Belá, kde narodil rodičom Jakubovi a Kláre, 31. októbra 1926. Okrem neho mali ešte šesť detí. (Syn Adolf sa neskôr tiež stal kňazom). V r. 1937 sa rodina presťahovala do Považskej Bystrice, kde si otec otvoril sklenárstvo.
Ako vynikajúci žiak vstúpil k saleziánom. V r. 1948 zmaturoval v Trnave. Po rozohnaní rehole v r. 1950 bol internovaný a potom musel narukovať do PTP. Sen o kňazstve však žil ďalej. Na pokyn dona E. Macáka sa pokúsil o útek na Západ. V apríli 1951 bol súčasťou neúspešnej výpravy Titusa Zemana. Jeho a Augustína Lovíška ako jediných eštebáci nezlapali. Začas sa ukrýval. Reparát mu vyšiel 8. augusta 1951, keď hranicu prekĺzol pri obci Hrdlořezy v Čechách.
Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1955 v Turíne. Pokračoval v štúdiách, učil sa jazyky. Absolvoval teológiu, filozofiu a psychológiu v Turíne, Ríme a Viedni. V r. 1961 získal v Ríme z filozofie doktorát. Pôsobil ako študentský kaplán, prednášal v saleziánskych seminároch.
Ako rozhlasový redaktor
V r. 1971 zanechal akademickú dráhu a na prianie predstavených nastúpil do rozhlasových služieb – ako redaktor Rádia Slobodná Európa (RFE) v Mníchove. Mal tu na starosti nábožensko-kultúrne programy. Mníchov bol centrom slovenského exilu v Nemecku a mnoho Slovákov si nachádzalo cestu na slovenské sv. omše v kostole sv. Štefana. Pôsobil aj v Hlase Ameriky – aj cez túto stanicu si získal obrovskú popularitu – stal sa tu redaktorskou dvojkou. Na rozdiel od RFE tu vysielal už pod vlastným menom – priezvisko „Hlinka“ tak po 40 rokoch znova mocne rezonovalo. Stal sa advokátom prenasledovaných kresťanov. Jeho relácie boli triezve, faktograficky podložené a tiež pútavé. Vďaka sieti spolupracovníkov doma získaval informácie takmer okamžite. Nezabudnuteľnou sa stala jeho reportáž o Sviečkovej manifestácii, ktorú pomenoval ako „Slovenský Veľký piatok“. Režim jeho aktivity tiež „ocenil“: odňal mu občianstvo, šikanoval rodinu a viedol voči nemu – ako aj voči exilu – očierňovaciu kampaň.
Tajná preprava literatúry
Okrem jeho rozhlasového pôsobenia, duchovného slova, treba spomenúť aj materiálnu pomoc prenasledovaným kresťanom. Úzko spolupracoval so organizáciou Kirche im Not, no najmä so známym evanjelickým pastorom Richardom Wurmbrandtom. Katolík Hlinka si získal takmer neobmedzenú dôveru nemeckých protestantov. Tí mu pomáhali finančne aj osobne pri vydávaní i „pašovaní“ kníh. Od r. 1980 vydal 12 vlastných kníh a 30 diel iných autorov, aj tisíce audiokaziet s piesňou „Radostná zvesť“. Brožúra o prenasledovaní katolíkov v ČSSR vyšla v deviatich svetových jazykoch. Vďaka mladým študentom (protestantom) sa mu v r. 1976 – 1989 podarilo na Slovensko tajne dopraviť vyše 300 tisíc kníh. ŠtB túto sieť nikdy neodhalila. Ukázala sa tu jeho obrovská viera. Vyslovil sa: „Nikdy som nebol chorý, nikdy som nemal dlžoby a finančná pomoc prišla vždy vtedy, keď bola potrebná.“
Opäť doma
V r. 1991 sa vrátil na Slovensko. Okamžite si získal popularitu ako rozhlasový kazateľ. Jeho prejavy svojim obsahom i formou uchvacovali poslucháčov. Ľudia vyhľadávali jeho kázne, naplňovali sály, prehrávali si pásky, čítali jeho knihy. Najväčší úspech zožal titul „Sila slabých, slabosť silných“. Nikdy nezaprel ani svoju slovenskú identitu. Bol členom Svetového kongresu Slovákov. Nezabudnuteľnom sa stala jeho modlitba 1. 1. 1993 na námestí SNP v Bratislave. SR sa tak stala asi jediným štátom na svete, ktorý vznikal s modlitbou…
Doma chcel ponúknuť svoje životné skúsenosti a najmä vybudovať silné katolíckej inštitúcie, ktoré by formovali verejnú mienku a neboli závislé od svetových agentúr. Založil Slovenskú katolícku akadémiu i Slovenskú katolícku tlačovú službu. Obe stroskotali na nezáujme cirkvi, politikov a nedostatku vhodných kádrov. Slovensko bolo po komunizme vyprahnuté: katolícko-národná inteligencia chýbala. Nevypočuté ostali jeho varovania pred ideológiou konzumizmu valiacou sa zo Západu. Zistil, že „doma nik nie je prorokom“. Ba jeho popularita klala oči aj v cirkevných kruhoch, ktoré ho postupne vytláčali (najmä biskup R. Baláž). Podporu, žiaľ, nenašiel ani vo vlastnej reholi. V r. 1998 ešte s J. Binderom a T. Križkom založil katolícky orientovaný časopis Kultúra. Prednášal na UCM v Trnave. Posledné roky ho trápili vážne zdravotné problémy. Zomrel v hospici v Trenčíne 26. marca 2011. Pochovaný je v Bratislave.
V r. 2021 mu bola, z podnetu autora týchto riadkov a Ústavu dejín kresťanstva, odhalená v rodnej obci pamätná tabuľa – podnes fakticky jediná hmotná pamiatka na tohto velikána. Cennou spomienkovou knihou jeho storočnicu pripomenul spisovateľ Peter Valo. Konala sa o ňom aj vedecká konferencia a panelom si ho pripomenula aj Univerzitná knižnica.
Martin Lacko
