Bola to krvavá idyla. Plná ponižovania, utrpenia, prehier, strát… Áno aj na životoch. Keď nie zničených, zlikvidovaných, tak určite tragických.
Aj dnes sa musíme vyrovnávať s vecami, ktoré sme dostatočne nepoznali alebo poznali iba povrchne. To, že je politika špinavá sa hovorilo vždy. No aká je špinavá, kde najmä a prečo – sa postupne dozvedáme až dnes.
Už sa tak nečudujeme nad „persónami“ obsadzovanými na rozhodujúce posty, hoci nás to ešte stále prekvapuje. Spravidla – nemilo… Vieme už, že do politiky bývajú zásadne vyberaní a presadzovaní tí, ktorí majú nielen maslo na hlavách, ale aj poriadnu špinu (a nielen za) nechtami. Skrátka tí, ktorých možno zastrašovať a vydierať, čiže ovládať!
Už sa nečudujeme – až tak veľmi – že v politike je absolútna prevaha hazardných a falošných hráčov, ktorí hrajú – či už jednotlivo alebo vo svorkách – výhradne na svoje tričko.
Národ a štát, rovnako ako iné hodnoty – česť, zásady, pravidlá, dohody, dodržiavanie slova, priateľstvo, obetavosť, nezištnosť… sú natoľko okrajové, že ich politici odbavujú maximálne tak – zhovievavým úsmevom, mávnutím ruky či poznámkou o bezhraničnej naivite…
Je zaujímavé, ale zákonité, že tieto hodnoty politici dobre poznajú a aj o nich často – najmä v čase volieb – radi hovoria. Vychvaľujú ich, venčia sa nimi, nedajú na ne dopustiť! No hneď po voľbách ich ako použitý papier spolu s mandátom dôvery voličov zahodia na 4-5 ročné obdobie do koša, či si ich samoľúbo zavesia medzi trofeje svojho víťazstva nad oklamaným občanom – spoluobčanom.
Voľby – táto hra na dlhý jazyk a krátku pamäť, ktorej výsledkom je profit klamúcich a škoda podvedených má rôzne následky na obidve zúčastnené strany.
Politikov utvrdzuje v presvedčení, že povedať a sľúbiť môžu všetko „ dav to zožerie“……… a občanov vytrvalo (zdá sa však, že márne) presviedča, že „všetci politici sú rovnakí podvodníci a ide im iba o vlastný prospech“. Tých niekoľko svetlých výnimiek čestných obetavcov iba potvrdzuje toto smutné pravidlo.
Časť občanov si nechá brnkať po nose nedodržanými sľubmi tak odovzdane osudu, že ich možno porovnať s neživým inventárom tohto sveta a jeho spôsobu života, ktorý práve svojou ľahostajnosťou a nepoučiteľnosťou výdatne pomáhali (a pomáhajú) vytvoriť. Je to už takmer – politický masochizmus, ktorého dôsledkom na strane politikov býva (a je!) až bohorovné nadradenectvo, ktoré vybičuje ich skrývaný sadizmus do verejne propagovaných orgií bezohľadnej surovosti a podceňovania neobyčajných pomerov.
No sú aj hrdší občania, ktorí sa odmietajú zúčastňovať verejného bičovania, v ktorom krvavé pásy na vlastnom tele majú vždy a výhradne iba oni – voliči. Takíto „prebudení“ to riešia bojkotovaním volieb a vôbec verejného života. Zanadávajú si v krčme, okydajú všetkých a každého, kto sa politikou vôbec zaoberá a svoje „svalnaté reči“ zalejú ďalšou „zápražkou“ do piva.
Sú však ešte aj iní občania – voliči. Je ich však, žiaľ, iba úbohá hŕstka. V Slovenskej republike tvoria najmenšiu a jedinú skutočne „utláčanú“ menšinu. Sú to tí, ktorí si uvedomujú, že zmena zabehaných spôsobov si vyžaduje osobné vstúpenie do procesu a vytrvalé pôsobenie v ňom takým spôsobom, ktorý tú „kýženú zmenu správnym smerom“ pomáha presadiť svojou vlastnou aktivitou tam, kde sa „láme chlieb“, kde sa veci odohrávajú.
Pasivita, vo všetkých jej formách – napríklad aj formou písania o cti a povinnosti či zodpovednosti – je v politike asi taká účinná, ako modlenie sa nad vodou a zeleninou, aby sa z nich stala polievka.
Áno, treba zakúriť! Aj pod hrncom na polievku, ale aj pod nami. Najlepšie každý sám pod sebou, aby sa roztopili ľady našej apatie k vlastnému osudu.
Treba ísť voliť. Vždy a do všetkých funkcií, ktoré ovplyvňujú náš život. Keď už niet ideálu (z vyššie uvedených dôvodov), tak aspoň to najmenšie zlo. Keď už nie človeka svedomitého, tak aspoň toho, kto má vôbec aké-také svedomie.
A keď chceme – čestných, priamych, otvorených, svedomitých a zodpovedných, pracovitých a obetavých, múdrych a vzdelaných…, tak nekompromisne tlačme na štruktúry strán a hnutí, na politické subjekty, aby práve takýchto ľudí nominovali na kandidátky. Aby sa nestalo pravidlom známe a časté: aj by sme volili, ale nieto koho… Skutočne je to tak, ale aj „vďaka nám – občanom“.
P.S. Že je to všetko ešte oveľa zložitejšie? Že kandidátov nominujú namiesto politických subjektov ich finanční sponzori, či priamo vydierači? Áno, je to všetko oveľa, oveľa zložitejšie, ale… Ak sa do zmeny tejto smutnej – a často pre nás voličov aj tragickej – praxe osobne zainteresujeme, máme šancu to zlepšiť. Ak zostaneme pasívni, tiež máme šancu, ale už iba jedinú, že všetko zlé zostane – po starom…
8. 11. 2001
