štvrtok, 28 marca, 2024
spot_img
ÚvodRodina, výchova, vzdelávanieKRÍZA VYSOKÝCH ŠKÔL A MOŽNÉ VÝCHODISKÁ Z KRÍZY

KRÍZA VYSOKÝCH ŠKÔL A MOŽNÉ VÝCHODISKÁ Z KRÍZY

Doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc., Technická univerzita, Košice

1 Úvod

2. Krízový stav školstva

3. Možné východiská z krízového stavu školstva

4. Záver

1. Úvod

Je ozaj slovenské školstvo v kríze? A čo je to kríza? Podľa Slovníka cudzích slov (S. Šaling a kol., SAMO, Bratislava – Prešov 2002) je slovo kríza gréckeho pôvodu a označuje ťažký, prechodný stav, nedostatok, úpadok apod. Pojem krízová situácia je zavedený aj pre účely zákona č. 387/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu a to nasledovne: „Na účely tohto zákona sa rozumie krízovou situáciou mimo času vojny a vojnového stavu (ďalej len „krízová situácia“) obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu“.

Z printových i elektronických médií na Slovensku, ktoré pracujú podľa princípu „Zlé správy sú dobré správy“, sa občas dozvieme o negatívnych javoch v základnom, strednom i vysokom školstve, ktoré spĺňajú znaky krízy. Sú to javy ojedinelé – akoby plynulo z ojedinelosti mediálnych správ alebo je školstvo v kríze? Jednodňový i viacdňový štrajk pracovníkov školstva v tomto roku akcentoval dlhodobo neriešené problémy základného a stredného školstva. A nebol to prvý štrajk.

Odpoveď na položenú otázku môže poskytnúť len komplexná širšia a hlbšia analýza negatívnych javov v školstve. Otázkou je, kto by mal vypracovať dôkladnú analýzu a následne kto by ju mal realizovať .

Je nesporným fakt, že inteligencia je hlavou národa. A vysoké školy sú liahňami inteligencie. Úlohou inteligencie je okrem iného zachovávať si schopnosť sebareflexie a byť tým potrebným korektívom spoločenstva. V tom je inteligencia nezastupiteľná. Takže v prvej časti otázky – vypracovanie analýzy – je kompetentná inteligencia, najmä tá pracujúca v oblasti školstva.

Otázkou je, aká je táto inteligencia a aká je vôbec slovenská inteligencia. Slovník cudzích slov charakterizuje inteligenciu ako spoločenskú vrstvu duševne pracujúcich vzdelancov a v jej rámci rozlišuje intelektuála ako vzdelanca, rozumovo, vedecky, teoreticky pracujúceho človeka a inteligenta ako vzdelaného človeka, ktorý zvyčajne duševne pracujúceho.

Podľa môjho názoru príslušník inteligencie by mala byť harmonicky rozvinutá, kultivovaná osobnosť u ktorej je v organickej jednote a vyvážene zastúpený odborný profil a širší kultúrno – civilizačný background – rozmer. Tento problém existuje aj u inteligencie v euro-atlantickom priestore, ako na to upozornil žiak Rutheforda a úspešný novelista C. P. Snow. Pri absencii tohoto background-ua sústredenosti len na svoj odbor môžeme takéto osobnosti označiť termínom zavedeným napr. počas študentskej revolty v západnej Európe v r. 1968 (NSR, Francúzsko) – Fachidioten.

Uvedené „definície“ intelektuála a inteligenta uvažujú len vzdelanosť a charakter pracovnej činnosti, neuvažujú etický rozmer vzdelancov a to nielen v humánnej oblasti, ale aj v odbornej oblasti, čo je závažný nedostatok takýchto charakteristík. Je etický rozmer jednotlivca, vrátane príslušníka inteligencie, v oblasti humánnej morálky i odbornej morálky závažný a dôležitý? Podľa mňa o kvalite príslušníka inteligencie vypovedajú nielen jeho intelektové vlastnosti, ale aj úroveň humánnej i odbornej etiky, preto je podstatný. Premýšľajúc o výstižnejšej charakterizácii vzdelancov, ktorá by zahrňovala nielen intelektové vlastnosti, charakter činnosti, ale aj humánnu a odbornú etiku, navrhujem výstižnejšie a objektívnejšie rozlíšenie kvality inteligencie ako spoločenskej vrstvy jej rozčlenenie do piatich základných skupín:

  1. intelektuál – dopracováva sa k podstate veci a rešpektuje humánne i odborné etické normy. Najvyššie intelektové vlastnosti reprezentuje intelektuál s brilantným intelektom
  2. inteligent – kĺže po povrchu, no rešpektuje humánne i odborné etické normy
  3. polointeligent – kĺže po povrchu, toleruje porušovanie humánnych i odborných etických noriem, no sám ich neporučuje
  4.  pseudointeligent – kĺže po povrchu, nerešpektuje ani humánne ani odborné etické normy, ba sú mu na smiech a na obtiaž.
  5. antiinteligent resp. lumpeninteligent – kĺže po povrchu, nerešpektuje ani humánne ani odborné etické normy, ba sú mu na smiech a na obtiaž, je to vzdelanec s najvyššou schopnosťou v trojhodnotovej stupnici schopností: schopný, veľmi schopný a všetkého schopný, teda vzdelanec s tými najhoršími vlastnosťami.

Skupiny 3 – 5 tvoria deformovanú – deviantnú inteligenciu, , ktorá je spoločnosti len na obtiaž.

V súvislosti s inteligenciou súvisí aj problematika jej elity. Elita podľa uvedeného slovníka cudzích slov sú vybratí najlepší jednotlivci, výkvet, vyberaná spoločnosť. Uvedená charakterizácia elity  neuvažuje etický rozmer jej príslušníkov, je eticky neutrálna. Limitne, aj najschopnejší vrahovia sú elitou, napríklad veľkí integrátori – masoví vrahovia ako Alexander Macedónsky, Napoleon, Hitler , Lenin, Trockij, Stalin, Mao Ce Tung a ďalší podobní sú podľa tejto charakterizácie elitou. To vyvoláva nesúhlas u mravne založených ľudí, podľa ktorých by mali k elite patriť len osoby s humánne pozitívnymi skutkami. K elite patria jednotlivci, ktorí dosiahli v svojej oblasti pôsobenia nadpriemerné pozitívne výkony.

Vysoké školy sú liahňami inteligencie. A aká je úroveň inteligencie na vysokých školách, ktorá vychováva novú inteligenciu, hlavu národa? Je potrebné si uvedomiť, že úroveň študentov i učiteľov je daná úrovňou univerzity a úroveň univerzity je dominantne daná úrovňou vedy. A aká je realita inteligencie na Slovensku v porovnaní s navrhovaným rozčlenením? Samotný život v euro – atlantickom priestore, vrátane postsocialistických štátov, dokazuje opodstatnenosť takéhoto delenia inteligencie. Z tohoto rozdelenia rezultuje potom otázka, ako relatívne i absolútne sú početné tieto skupiny inteligencie na Slovensku.

Istý vzdelanec sa vyjadril: “Kvalita inteligencie z čias štúrovcov, vrátane morálky, prežíva len tu a tam ako dávny relikt u nemnohých jednotlivcov“. Má to svoje historické korene a ťažiskové diela v hľadaní odpovede na otázku prečo? sú diela dr. dr. J. Lajčiaka -Slovensko a kultúra, 1921, 1994, 2007, doc. A. A. Baníka – O dialektickej podstate slovenského konfesionalizmu, 1947, 2000 a prof. J. Bakoša – Intelektuál a pamiatka, 2004. Hodnotné základné diela, žiaľ, ako mi poznamenal prof. Bakoš, stále bez širšieho ohlasu v radoch slovenskej inteligencie, a to aj po prevrate.

Komplexnejšej reflexii školskej problematiky, najmä vysokých škôl, boli v dostupných časopisoch venované len ojedinelé štúdie, slovenská inteligencia a spoločnosť ani nevedie v tejto problematike diskusiu, spor ani polemiku, čo je sebadeštrukčné pre národ. Elektronické i väčšinové počtom – nákladom printové médiá zaujímajú len negatívne správy a v mnohých prípadoch sa prostituujú. Sledujúc slovenské a proslovenské printové médiá pre vzdelancov od zamatového prevratu v r. 1989 po dnešok, ako sú napr. Slovenské pohľady, Literárny dvojtýždenník, Slovenské národné noviny, Tvorba, Kultúra, neskoršie i Slovanská vzájomnosť, možno skonštatovať, že komplexnejšie reflexie tejto problematiky sú ojedinelé. Vzniká otázka, či reflektovanie problematiky školstva a najmä vysokého v radoch týchto vzdelancov je potrebné.

Z publikovaných časopiseckých štúdií spomeňme článok prof. J. Grusku, Rozhodnú elity, LT č. 13/1995, šéfredaktorom Kultúry cenzurovanú štúdiu – J. Dudáš: Absurdity vysokého školstva, Kultúra č. 13 – 14/2004 a č. 15 – 16/2004, necenzurovanú uverejnenú  v Slovenských pohľadoch – J. Dudáš: Absurdity vysokého školstva na Slovensku – pokles úrovne inteligencie, Slovenské pohľady č.6/2005, s. 76 – 92, pričom pokračovanie štúdie Literárny týždenník nielenže neuverejnil, ale jeho šéfredaktor (básnik Š. Moravčík) ani nereagoval na jej zaslanie – typická bieda istej časti humanitnej inteligencie, ktorej je neznáma etika redakcií vedeckých časopisov. Spomeňme ešte štúdiu tohoto autora v nemeckom jazykovom prostredí – J. Dudáš: Deformationen des slowakischen Hochschulwesens, v zborníku in Ed. P. Bachmaier, B. Blehova, DER KULTURELLE UMBRUCH IN OSTMITTELEUROPA, P. Lang Europäischer Verlag der Wissenschaften, Frankfurt am Main, 2005, s. 201 – 214.

Pokusom o vyplnenie tejto medzery je samizdatová autobiografická kniha prof. J. Baču, Kto si nezastrie, bude vidieť, Bratislava 2006, prezentujúca svedectvo osobnej výpovede o konkrétnom obraze života a kariéry časti technickej slovenskej inteligencie najmä v „normalizačnom“, no de facto abnormalizačnom období ako aj v následnom poprevratovom období v Bratislave. Obsahovo i časovo širší pohľad do uvedenej problematiky reprezentuje obsiahla knihu kritických reflexií „Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku“ s podtitulom „Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie“ (364 strán, B5 formát), ktorú autor vydal svojím nákladom v r. 2011 a ktorú na knižný trh uviedlo – čiastočne utajene – vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Vzhľadom na toto vyčerpávajúce reflektovanie problematiky, prezentovanej vyznačenej v názve tejto prednášky, je účelné a užitočné ju stručne uviesť aspoň krátkymi a stručnými konštatovaniami z recenzných posudkov. Recenzent – docent a doktor lekárskych vied (DrSc.) – ju akcentoval slovami „Do rúk čitateľ sa ponúka monografia, ktorá je obsahom v slovenskom písomníctve ojedinelá, celkom nová. Autor v nej prezentuje rozvoj kultúry od antiky po dnešok…Úroveň jednotlivých kultúr a možností vzdelávania porovnáva v jednotlivých epochách so stavom školstva v súčasnosti, hlavne na Slovensku…“ Recenzent činný v oblasti bádania o histórii školstva na Slovensku zas „Publikácia prináša pozoruhodný priam panoramatický pohľad do minulosti školstva, zvlášť vysokého, a to v európskom i slovenskom kontexte od staroveku až po súčasnosť“. Popri recenzných posudkoch, ktoré sú v knihe uvedené, ju kritický posudzovateľ a intelektuál hodnotil slovami „ Kniha má charakter encyklopedického diela, v ktorom čitateľ nájde také kvantum konkrétnych a vecných údajov z oblasti vzdelávania, školstva a vedy, aké by sotva našiel po desiatkach hodín vyhľadávania v inej odbornej či encyklopedickej literatúre…. Kniha je mimoriadnym a mimoriadne provokujúcim dielom a mala by vyvolať aj mimoriadne reakcie tých, ktorí v nej spoznajú svoju tvár a svoje skutky. Práve preto by mala byť , pokiaľ možno, v knižnici každého slovenského intelektuála a prinajmenšom aspoň v rukách každého učiteľa či profesora dejepisu na Slovensku“ (J. Handžárik, Absurdity na Slovensku, Slovanská vzájomnosť, XII  – 2012, č. 1, s. 36-38).

Reprodukovať fakty a nepostaviť otázky a nehľadať východiská nemá zmysel. V spomenutej knihe kritických reflexií sú formulované otázky i odpovede na ne.

2. Krízový stav školstva

Hoci v kríze je celé školstvo, sústredím sa najmä na vysoké školstvo, kde pôsobím už štyri decéniá, predtým v ČSAV. Príčiny a prejavy krízového stavu školstva, najmä vysokého, na Slovensku v súčasnosti sú viaceré a to ako interné tak aj externé. K interným príčinám patrí devastujúca strata akademických, etických aj iných hodnôt a to nielen u učiteľov, ale aj v celej vertikále riadenia školstva od vedúceho katedry, cez dekana, rektora a ministra školstva, podľa princípu – bol som zvolený, prestali pre mňa platiť normy – to je morálka doby. Byzantské spôsoby, zavedené do spoločnosti najmä po r. 1948, ako mor kontaminovali celú spoločnosť. A tak nie div, že miestami sa dejú veci, ktoré sa nediali ani v päťdesiatych rokoch. Druhou príčinou je výrazný pokles kvality vedenia a kvality vôbec. Boli snahy, izolované, o silné presadzovanie kvality. Postupne sa však, ako prirodzený dôsledok prijatých pravidiel hry, začala silne formovať priemernosť, stručne povedané druhá trieda, a to ,bez ohľadu na stranícku, ideologickú, národnostnú a náboženskú príslušnosť. S filozofiou – nám to stačí, a komu sa nepáči, nech ide preč. Treťou je strata pána. Štát – na rozdiel od štátov Západnej Európy – sa vzdal svojej nezastupiteľnej usmerňujúcej a korekčnej funkcie v školstve. A nielen v ňom. Akoby nebol nik, kto by mal záujem a mohol brániť záujmy akademickej komunity, etiku, korektnosť, univerzitnú intelektualitu v našich liahňach inteligencie. Ostali len lokálne záujmy. Ústavov, pracovísk a jednotlivcov. Veda aj školstvo majú ešte svojich prorokov, kazateľov, don Quijotov a matky Terezy, ale to je dnes málo … čo sa u nás dialo a deje, je v značnej miere spôsobené nie nejakými špecificky slovenskými vlastnosťami. Ale tragickou skutočnosťou, že po roku 1989 sa na čelo dostala nešťastná a nekompetentná skupina ľudí, ktorí narobili veľmi veľa zla, postupne sa zabetónovali a obklopili podobnými, a dôsledky toho sa ešte dlho budú pociťovať (prof. J. Gruska, Literárny týždenník, č. 13(1995).

interným príčinám možno priradiť aj negatívne pôsobenie médií – zaujímajú ich len „pikošky“, aj to ojedinele, nemajú záujem objektívne a komplexne informovať občanov o problematike školstva, a to ani tzv. verejno-právne médiá, platené z našich daní. Ba pôsobia i devastačne ako napr. svojho času tzv. verejno – právna STV, keď podporila a obhajovala porušenie internej vysokoškolskej legislatívy – nesplnenie kritérií pri inauguračnom pokračovaní docenta – rektora VŠE, ktorému chýbalo to podstatné – vedecké články a články v odborných časopisoch. Je to prejav anticivilizačného stavu v médiách.

Aj subjektívne faktory prispeli k tejto kríze, najmä

  • dlhodobo pestovaný sluhovský syndróm – „čo povedal šéf, o tom sa nediskutuje
  • strach, hlbší ako v totalite, spôsobený bezohľadným rozhodovaním úradníkov v riadiacich funkciách na katedre, dekanáte, rektoráte. Strach a obavy o pracovné miesta, najmä u slovenskej inteligencie. Ten strach je permanentne udržiavaný napríklad aj pracovnými zmluvami na dobu určitú. Strach tak naďalej nedovolí verejne vystupovať, zverejňovať vlastné kritické názory.
  • v prostredí slovenskej inteligencie stále pretrváva bojazlivý duch a hlboký nezdravý rešpekt voči cudzím rozhodnutiam, a nie duch ako tvorca rozhodnutí.
  • neochota najmä osobností vyjadrovať sa k problémom – „zabralo by to veľa času a chcem mať pokoj“ – tvrdia mnohí, avšak mlčať je zbabelosť.

     K externým príčinám patrí podriadenie slovenského školstva dirigentom svetovej politiky vzdelávania. Dvere externému vplyvu – zavedeniu súkromného trhu v oblasti školstva -pootvoril minister školstva za kryptokomunistickú SDĽ (1998-20012) a v r. 2002 dielo dokonal minister školstva za tzv. KDH návrhom VŠ zákona a „svorková“ solidárna pseudopravica v NR SR jeho prijatím v r. 2002.

      Vysokoškolský sektor v postsocialistických štátoch bol hneď po prevratoch evaluovaný SB i MMF, ktoré potom vypracovali program pre reštrukturalizáciu a zosilnenú súťaž (P. Bachmaier: Der Wertewandel in Ostmitteleuropa, in P. Bachmaier, B. Blehová, DER KULTURELLE UMBRUCH IN OSTMITTELEUROPA, P. Lang Europäischer Verlag der Wissenschaften, Frankfurt am Main 2005, s. 15 – 32). V rámci svetovej organizácie obchodu WTO bol a je jednoznačný cieľ – v dlhodobej perspektíve privatizovať všetky oblasti verejného vzdelávania, t. j. otvoriť ich pre voľný trh cez všeobecnú dohodu o obchode a službách, GATS. Po prechodnej fáze po 1989, v ktorej staré stredoeurópske tradície opäť mali svoju váhu, boli tieto v druhej fáze 90. rokov nahradené angloamerickým modelom – známym ako Bolonská reforma vzdelávania, ktorá je však de facto Bolonská deforma vzdelávania – s pomocou medzinárodných inštitúcií ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ktoré zdôrazňujú predovšetkým trhovú orientáciu. Ekonomická subkultúra porazila a zdegradovala univerzitnú kultúru, univerzitnú intelektualitu univerzít, počty publikácií rozhodujú, kvalita nikoho nezaujíma. V rozpore s tým optimálne hodnotenie výsledkov vedy a výskumu predstavujú „peer rewievs“ doplnené zoznamom publikácií.

      Vo svojej snahe realizovať novú „prevýchovu“ Spojené štáty americké exportovali svoje vzdelávacie modely do postsocialistických štátov. Zákon na podporu východoeurópskych demokracií, ktorý prijal americký kongres v roku 1989, autorizoval finančnú podporu národom strednej a východnej Európy. Stavebnými kameňmi štátoobčianskej spoločnosti mali byť neštátne organizácie. Sorosom založená nadácia „Otvorená spoločnosť“ vystupuje za zmenu hodnôt vo vzdelávaní a za vytvorenie liberálnej, sekularizovanej a od národných tradícií odlúčenej globalizovanej spoločnosti. Do vzdelávacieho systému boli zavedené hodnoty „otvorenej spoločnosti“, ktoré sú v protiklade s tradičnou kultúrou. A Západom založené elitné inštitúty ako napr. Stredoeurópska univerzita v Budapešti, „Invisible (Neviditeľná) College“ v Budapešti a rad ďalších škôl vo viacerých štátoch- na nich má byť vzdelávaná nová elita“ (noví „mankurti“, noví vyklieštenci).

Následky interných a externých príčin sa prejavili v oblastiach, ktoré sú mapované v uvedenej knihe Absurdít a ilustrované na konkrétnych prípadoch, takže uvediem stručne aspoň niektoré:

– absencia výchovnej zložky vo vzdelávaní v celej vertikále školstva od základného po vysoké

– absencia etických kódexov študenta a učiteľa

– absencia etických komisií v senátoch fakúlt a vysokých škôl

– pokles úrovne základného a stredného školstva, pričom hodnota maturitných vysvedčení má len hodnotu papiera, na ktorom sú vytlačené (podľa jedného kritického vzdelanca je na úrovni „haizelpapiera“)

– pokles úrovne vedomostí a morálky žiakov základných škôl a stredných škôl – výskum PISA ukázal, že nerozumejú prečítanému textu

– pokles úrovne morálky a vedomostí vysokoškolských študentov,

– neoliberálna legislatíva v oblasti vysokých škôl počnúc zákonom z r. 1990 s následnými novelizáciami, ktoré boli v rozpore s legislatívou v Západnej Európe, a zákon o vysokých školách z r. 2002 znamená rozchod s ideou univerzity – je to reforma bez požadovania a záruk kvality

– devalvácia univerzít, ich kultúrna sebadegradácia v dvoch etapách, vysoké školy sa zmenili na tlačiarne diplomov

– absencia expertných skupín na ministerstve školstva, panuje byzantský systém – rozhodovanie jednotlivca

– absencia efektívnej kontroly dodržiavania internej vysokoškolskej legislatívy

– vznik bianco univerzít a navyše vznik bianco univerzít v rozpore so zákonom

– vznik katedier, fakúlt i vysokých škôl aj bez reálneho opodstatnenia a spoločenskej potreby (napr. nadmerné množstvo katedier žurnalistiky, dokonca vznikla fakulta masmediálnej komunikácie, množstvo právnických i ekonomických fakúlt, vysoké školy zdravotníctva a sociálnej práce, humanitné vysoké školy v troch mestách vzdialených od seba cca 100 km, dokonca dve vysoké školy pre humanitné disciplíny v jednom meste, vysoká škola de facto na etnickom princípe v Komárne, apod.). V nemeckom jazykovom prostredí ich nazvali Univerzity na lazoch

– nadmerný počet vysokých škôl, ďaleko prevyšujúci aj ich počet v početnejších štátoch – 38 na Slovensku, vs. napr. 15 v Rakúsku

– vznik pobočiek vysokých škôl temer v každom okresnom meste, limitným je otvorenie konzultačného strediska súkromnej Vysokej školy v Sládkovičove, s.r.o., v krčme vo Vrútkach

– permanentná absencia intelektuálov na VŠ ako kvalitnej a početnej inteligencie

– inflácia vedecko-pedagogických titulov profesor i docent, napr. v r. 2007 podľa ARRA z 1600 profesorov len 2 %, t. j. 32 profesorov, bolo na svetovej úrovni,

– nastala absencia tradičných profesorov, vznik a masová produkcia de facto nových kategórií profesorov – neoprofesorov (na základe lokálnych – vidieckych kritérií) a pseudoprofesorov (nesplňujúcich ani lokálne vidiecke kritériá) na podklade kvantitatívnych objemových kritérií pri absencii kvalitatívnych kritérií

– navyše mnohí neoprofesori, pseudoprofesori i študenti sa prejavili ako podvodníci – napr. publikované prípady na Komenského univerzite, Ekonomickej univerzite, na Trenčianskej univerzite a pod. 

– nastali nevídané absurdity akademických orgánov a funkcionárov, rozhodnutia v rozpore s platnou legislatívou, napr. konferencia rektorov –hrubý útok na osobu postupujúcu podľa zákona

– putujúci profesori, pripomínajúci putujúcich drotárov

– objavenie sa nového typu profesorov – multiprofesori –napr. rektor TU Košice, dnes jej prorektor, dekan SjF TU Košice

– byzantské spôsoby v riadení i odmeňovaní, vedecká práca sa v mzdách neodzrkadľuje

– cenzúra vo vysokoškolských časopisoch (napr. Bratislava, Košice)

– kvantitatívny simplicisimus – simplicisimus kvantity publikácií – ovládol akademickú sféru, akademické publikovanie trpí mantrou „publish or perish“ s následkom publikovať za každú cenu, zvíťazila žurnalistická subkultúra, v ktorej sú podstatné počty článkov

– v publikáciách sa rozšíril intelektuálny incest – plagiátorstvo

– produkcia univerzitných polovzdelancov – diletantov, nedostatočná úroveň vedomostí absolventov VŠ, nedostatočná pripravenosť absolventov VŠ pre prax – podľa viacerých odoziev z praxe, napr. z Východoslovenských železiarní, zo Zväzu elektrotechnického priemyslu, „Rozmýšľame o dovoze odborníkov z Indie, Ruska, lebo nemáme odborníkov doma,“ uviedol predstaviteľ Matadoru Púchov doc. Ing. Rosina, PhD.

– falošná politika v oblasti súkromných a cirkevných škôl v dôsledku neznalosti či cieľavedomého zámeru, súkromným školám ide najmä o biznis

– permanentné finančné poddimenzovanie školstva a mzdové podhodnotenie učiteľov na všetkých stupňoch škôl

– 59 -64 % absolventov vysokých škôl sú absolventi humanitných disciplín, náuk a služieb, pričom evaluácie vysokých škôl konštatovali nízku úroveň humanitných a spoločenských disciplín. Je treba si uvedomiť, že pričom ťahúňom rozvoja spoločnosti a chrbticou vedomostných spoločností sú absolventi prírodných a technických vied

– až jedna tretina študentov sú študenti externej formy štúdia, čo predstavuje časovanú bombu

 – registrované absurdity na východe Slovenska dokumentujú, že nožnice zaostávania civilizačného a kultúrneho vývoja sa tam nezatvárajú

– nízka riadiaca a etická úroveň politických nominantov na MŠ SR a v NR SR dokumentuje deviantnú úroveň slovenskej školskej politiky

Mapované konkrétnych absurdít navrhuje konštatovanie, že „maratón absurdností“ vedie najstaršia univerzita–Univerzita Komenského..

3. Možné východiská z krízového stavu školstva

Reforma vysokých škôl, keď posudzujeme všetky stupne vzdelávania – predškolská výchova, základná škola, stredná škola, vysoká škola – je asi najdôležitejšia. Štát by nemal pozerať na školstvo najmä vysoké ako na sociálnu záchytku, prostriedok proti nezamestnanosti.

Aké sú východiská z krízového stavu školstva, kto vyčistí tento Augiášov chlieb?

Priveľká liberalizácia bez zodpovednosti, autonómia a demokratizácia naštartovaná nekvalitnou legislatívou v roku 1990 a jej neskoršími kozmetickými úpravami – pričom posledná z rokov 2002 a 2003 má iný smer, nie univerzitný – však viedla k anarchii a degradácii systému. Vývoj vysokého školstva po roku 1989 potvrdil, že neobmedzená autonómia spôsobila jeho devalváciu a degradáciu. Z toho plynie nevyhnutnosť jednak redukcie neobmedzenej autonómie a jednak potreba silného a nezávislého kontrolného systému, ktorý má sledovať nielen ich odbornú úroveň, zaobchádzanie s finančnými prostriedkami, ale aj otváranie nezmyselných študijných odborov, fakúlt, katedier a laboratórií.

Treba si uvedomiť, že pri hľadaní východísk z krízového stavu školstva ide o otázky základných hodnôt kultúry a o základnú orientáciu, ktoré v skutočnosti nie sú riešené. Slovenská republika a celá stredná a východná Európa by nemali vlastné stredoeurópske tradície vzdelávania prenáhlene hodiť cez palubu ako zbytočný balast, ale by mala z nich zachovať podstatné prvky humanitného razenia a nájsť syntézu pre zvládnutie úloh súčasnosti a celého 21. storočia. Už Aristoteles požadoval dobre usporiadané školstvo za prvoradú úlohu štátu. Zdravie civilizácie nakoniec nie je o nič lepšie či horšie než zdravie univerzít. Kladenie otázok a hľadanie odpovedí na ne je imanentným princípom úrovne univerzity a univerzitnej intelektuality už od prvej VŠ v Európe – Thálesovej školy v Miléte zo 6. storočia p.n.l.

Je otázka, či možno očakávať „up-grade„ školstva od riadiacej vrstvy vysokých škôl. Ako ilustratívnu odpoveď možno uviesť reakciu rektorskej konferencie na výzvu prvej ponovembrovej generácie k reflektovaniu vývoja Slovenska počas dvadsatich rokov po prevrate v roku 1989, adresovanej rektorskej konferencii. Rektorská konferencia – politické špičky vysokých škôl – nereagovala, neposkytla žiadnu odpoveď, iba mlčala. Rektori sa starajú iba o svoje záhumienky ako spolok záhradkárov. Navyše pri utilitárnej provinčnej úrovni vysokoškolských riadiacich úradníkov, aká panuje na Slovensku vo veľkej väčšine prípadov, ťažko možno očakávať iniciatívu na nasmerovanie školstva na vzostupnú trajektóriu z týchto kruhov.

Pri hľadaní východísk z krízového stavu školstva je potrebné zamerať sa na elimináciu degradačných faktorov a nastavenie smerovania školstva na vzostupnú trajektóriu. Predovšetkým treba, aby spoločnosť začala diskusiu o kvalite školstva. A prečo diskusia v celej spoločnosti? Lebo klientom škôl je spoločnosť. Kvalifikovaná inštitucionalizovaná verejnosti zrozumiteľná diskusia za účasti univerzít, vedeckých pracovísk, politických strán, paralelných občianskych nezávislých združení a nezávislých odborníkov bez tendenčného výberu diskutujúcich s mierou záväznosti pre politické strany by pomohla formulovať koncepcie a stratégie vývoja školstva s akcentáciou zodpovednosti ako spoločenskej hodnoty na všetkých úrovniach. A tzv. verejnoprávne médiá musia zo zákona poskytnúť dostatočný mediálny priestor aj pre tabuizované témy, pretože žijú s našich pravidelných poplatkov. Diskusia je prvým krokom k demokracii, z nej môže vzniknúť nové politické vedomie a u neho tlak na vládu a politické strany.

Následným krokom je schopnosť prijať zodpovedné riešenia v prospech celej spoločnosti. Pozitívny vývoj Slovenska nemôže nastať bez rozvoja kultúry, vedy, vzdelania a výchovy. Je správne sa opierať o skutočnú vedu, tohto priekopníka cesty za pravdou, ktorá je ako cieľom civilizácie tak aj najlepšou obranou proti nepriateľom vzdelanosti. Keďže nastal pokles úrovne školstva – jej prepad najmä po zavedení trhu do vzdelávania a nastala absencia výchovnej zložky vo vzdelávaní, ako aj mrhanie verejnými prostriedkami, tak v záujme vzrastu úrovne vzdelanosti predovšetkým je nevyhnutné školstvo odstrániť z trhu (podobne aj zdravotníctvo), akcentovať výchovnú zložku a usmerniť finančné toky na odbory, rozvíjajúce kvalitu života spoločnosti a jej jednotlivcov.

V princípe je možné začať riešiť problémy v školstve vytváraním ostrovov pozitívnej deviácie, čo je v podstate dlhodobý evolučný proces, ktorý potrebuje istú prahovú koncentráciu osobností, ktorých máme nedostatok. Tento postup však nezaručujúce výsledný celoplošný efekt, pretože už malá skupina ľudí bez zábran ľahko dokáže zmanipulovať aj veľký kolektív.

Účinnejší a rýchlejší spôsob nápravy je v prijatí efektívnej legislatívy a účinných mechanizmov kontroly jej dodržiavania. Efektívna legislatíva umožní účinnejšie a v kratšom časovom horizonte naštartovať nástup na nasmerovanie školstva na vzostupnú trajektóriu. Vhodná demokratická a efektívna legislatíva, nie pseudoliberálna a chaos umožňujúca. Vytvorenie „osvieteného pána“ t.j. sociálneho štátu so svojimi nezastupiteľnými funkciami a jeho vstup do kontroly činností VŠ, ich hodnotenia a usmerňovania finančných tokov na odbory, rozvíjajúce kvalitu života spoločnosti a jej jednotlivcov.Tieto činnosti štátu sú podľa môjho názoru podstatná obzvlášť v eticky i odborne deformovanom prostredí VŠ. A je z čoho čerpať – tvorivou aplikáciou z legislatívy prosperujúcich štátov. To je však závislé najmä od úrovne politických činiteľov v NR SR a vláde SR. Súčasní politickí činitelia – a to od prevratu v roku 1989 až doteraz – sú v drvivej väčšine len politickí drotári, sem-tam niečo zdrôtovať, či politickí príštipkári – sem príštipok, tam príštipok. Mnohí pokrikujú po sebe ako honelníci, mnohým „trčí slama z topánok“. Žijú z politiky, namiesto aby žili politike a občanom. Adekvátnym hlavným mestom takýchto ovčanov by bol salaš. A výber politikov závisí od politických strán, od stavu spoločnosti a od mechanizmov ich výberu a kontroly. Existujúci systém partokracie riadenej kleptokraciou a s asistujúcou sudcokraciou nie je z princípu schopný nájsť východisko z krízy a optimálne riadiť spoločnosť. Čaká nás neľahká doba a svetlo na konci tunela nevidieť.

Je nutné vykonať audity plytvania a nekvality, redukovať duplicitné a zbytočné činnosti, tunelovanie, duplicitné odbory a podobne. Rozšíriť demokratizáciu školstva zakotvením možnosti kontroly dodržiavania internej legislatívy fakúlt a VŠ kontrolnou komisiou z externého prostredia, napríklad z odboru kontroly MŠ SR.

Na Slovensku máme v porovnaní s inými krajinami na počet obyvateľstva vysoký počet VŠ, až 38 v r. 2012 oproti 13 v r. 1990, čoskoro budú mať filiálky aj v malých dedinkách. Na porovnanie: Rakúsko s 8 miliómni obyvateľov má 15 univerzít, Nemecko s 80 milónmi obyvateľov 80 a Švajčiarsko so 7 miliónmi obyvateľov 10 univerzít. V prvom priblížení, ak napríklad Rakúsku stačí 15 univerzít, porovnateľné množstvo by stačilo aj Slovensku. Navyše vzhľadom na permanentne finančne poddimenzované VŠ by oprávnená seriózna a spravodlivá redukcia vylepšila ekonomickú situáciu zostávajúcich. Je potrebná dôkladná objektívna analýza problému počtu VŠ ako aj počtu študijných odborov i študijných programov na Slovensku.

Akých manažérov môže asi vychovať docent, dnes už dokonca profesor, ktorý skutočnú fabriku videl na exkurzii v 6. semestri svojho štúdia, aj to si viac všímal prednosti kolegyne z ročníka a za najvýznamnejšiu časť svojej  profesionality uvádza 6 mesačnú stáž v Amerike, a že to bolo pri obsluhe kolotočov v zábavnom parku, tají.

Na právnických fakultách študuje viac poslucháčov ako  je právnikov v reálnej praxi. Aká asi čaká budúcnosť absolventa politológie z Detvianskej Huty, absolventa mediálnej komunikácie z Oravskej Polhory, či absolventa antropológie z Majcichova? Ako sa uplatnia tie tisíce absolventov z tzv. kresťanských univerzít a fakúlt v Bratislave, Trnave, Nitre, Ružomberku, koho budú obviňovať za svoju neuplatniteľnosť?

V otázke štruktúry vyššieho vzdelávania mal by štát predovšetkým redukovať počet VŠ, najmä tých, ktoré neprispievajú k ekonomickému, vedomostnému a humanitnému rastu (absentujúci kvalitný výskum), ale sa len „vezú“ na kváziuniverzitnej vlne. Prečo štát? Lebo štát rozdeľuje financie vysokým školám naakumulované z našich daní. Ďalej, štát by sa mal stať hospodárom a zaviesť určitú proporcionalitu medzi ťahúňmi rozvoja spoločnosti, ktorými sú prírodovedecké a technické fakulty, a medzi fakulty humanitných disciplín. Osobitne tristná je úroveň niektorých súkromných vysokých škôl, v ktorých sa výučba sústredila do jednoblokovej výučby predmetov sústredenej najmä na koniec týždňa. Saturácia niektorých zamestnaní ako napríklad ekonómia, politológia, žurnalistika, právo a podobne navrhuje zníženie počtu týchto fakúlt. Asi sú napríklad v oblasti práva nadbytočné súkromné právnické VŠ, pretože 4 právnické fakulty verejných VŠ so zhruba 800 prijímanými poslucháčmi do prvého ročníka saturujú potreby Slovenska. Na Slovensku je zrejme nadmerné množstvo fakúlt respektíve katedier ekonómie, sociálnej práce, manažmentu, ošetrovateľstva a podobne.

Prijímanie až polovice populácie na VŠ spôsobuje pokles ako kvality VŠ, tak aj kvality ich absolventov. Pre koho je to prospešné? Pritom nič nebráni štátu vytvoriť iné typy vyššieho vzdelávania pri redukcii počtu VŠ. Štát by mal byť hospodárom, analyzovať a korelovať mieru nezamestnanosti verzus vyštudovaný odbor a neforsírovať odbory dlhodobo zásobujúce úrady práce nezamestnanými absolventmi VŠ, pretože to dvojnásobne finančne zaťažuje nás, daňových poplatníkov. Nutná je optimalizácia vysokých škôl, študijných odborov a študijných zameraní

Aká má byť legislatíva? Nie je účelom tohoto príspevku návrh adekvátnej legislatívy. Tvorba legislatívy musí byť robená s uvážením princípu „Edelstoff Geist ist unsere einzige Resource“. A musí vychádzať z morálnych princípov vyžadujúc nielen vzdelávanie, ale aj výchovu v národnom humanistickom duchu. Etický kódex učiteľa, etický kódex študenta a etický kódex žiaka sú nevyhnutné ako prvé kroky.

Členovia Stálej konferencie slovenskej inteligencie- klub Košice urobili viacero krokov a návrhov do najvyšších orgánov – NR SR, ministerstva školstva – na pozdvihnutie kvality školstva a to už od r. 1995, napr.

SKSI – klub Košice vypracoval v r. 2007 návrh na legislatívne zmeny VŠ zákona, ktorý poslal na Ministerstvo školstva riaditeľovi sekcie VŠ prof. P. Plavčanovi a návrh sme publikovali v časopise Kultúra. Návrh obsahoval viac bodov, napr.:

a) V prípade habilitácií a inaugurácií navrhoval vypracovať a unifikovať kritériá v jednotlivých vedných oblastiach, aby sa zabránilo ďalšej devastácii úrovne profesúr a docentúr.

b) Riešenie problému celoživotnej funkcionárskej vrstvy na vysokých školách

c) Princíp pomerného zastúpenia v akademických senátoch a váhovania hlasov podľa princípu výkonnosti

d) Princíp moratória inaugurácií pre docentov vo funkciách

e) Zákaz kumulácie funkcií

f) Predpísanie tvorby kontrolnej, revíznej a etickej komisie senátu

g) možnosť kontroly dodržiavania vnútornej legislatívy VŠ externým prostredím a podobne.

Odozva riaditeľa sekcie VŠ prof. Plavčana bola stručná a lakonická: „Prečítam si ho“. A to bolo všetko. Nič sa nedialo. Karavána pokračovala ďalej. Parapolitickí trpaslíci nemajú záujem na podstatnom riešení problémov. Uvedené politické orgány zostali hluché k návrhom, ani nereagovali, čo je na úrovni rurálnej – dedinskej inteligencie .Reakcia najvyšších úradníkov na ministerstve školstva  na uvedené kroky je dôkazom o absencie intelektuálov na tomto ministerstve. Politikárske štruktúry riadiace školstvo nemajú záujem o riešenie podstatných problémov školstva, pojmy kvalita absolventa, kvalita školy a kvalita výskumu a kvalita publikácií nie sú pre ne podstatné.

4. Záver

Školstvo na Slovensku dospelo do krízového stavu v dôsledku interných a externých príčin. Ciele nadnárodnej diskrétnej pseudoelity realizované obslužnou nadnárodnou pseudoelitou v inštitúciách ako sú MMF, SB a GATS spôsobili odstránenie tradičnej európskej kvality vzdelávania, jeho nahradenie svetoobčianskym tzv. liberálnym angloamerickým modelom poskytujúcim hlavne protovedecké profesijné vzdelanie v bakalárskych odboroch štúdia. Začala výchova nových mankurtov na novovytvorených inštitútoch pre ideologické mätenie obyvateľstva.

Riadiaca štruktúra nielen školstva, ale aj celej spoločnosti len otrocky plní ako nižšia národná sluhovská lokálna pseudoelita príkazy vyššej nadnárodnej obslužnej pseudoelity na čele s MMF, SB, GATS a inými centrálami podľa plánov tzv. diskrétnej pseudoelity (finančnej oligarchie najmä z Wall Streetu). S cieľom prehlbovania spoločnosti nesúmeriteľnosti, k peňazovodu od stredných a chudobných vrstiev k finančej oligarchii, k vytváraniu a upevňovaniu oligarchokracie.

A navyše domáce obslužné štruktúry reprezentované partokratickým systémom politických strán sú väčšinou ambivalentné k funkciám sociálnemu štátu, k záujmom pracujúceho človeka, k záujmom spoločnosti a jej prosperite. V  prípade SR to dokazujú vládnuce garnitúry a politické strany po prevrate v roku1989.

Externé degradačné príčiny tu budú pôsobiť stále, kým nepríde k radikálnej zmene nedemokratického partokratického systému v euro – atlantickom priestore.

Ako pozitívne kroky možno hodnotiť obmedzenie počtu študentov pripadajúcich na  jedného učiteľa na 20, deklarované ako kritérium univerzity, ktoré však nie je kritériom univerzity, a prísľub zavedenia prijímacích skúšok na gymnáziá i na vysoké školy. Terajším ministrom školstva deklarované moratórium na vznik nových vysokých škôl porušil povolením ďalšej v poradí už 16. súkromnej vysokej školy.

Aké zmeny možno očakávať od pripravenej novely VŠ zákona? Reálna možnosť nápravy je v nedohľadne. Navrhovaná novela vysokoškolského zákona obsahuje len niektoré kozmetické úpravy zákona z r. 2002. A v schválenej novele (13.12.2012) absentujú napr. etické kódexy učiteľa i študenta, etická komisia akademického senátu, navyše je tam naďalej podpora putujúcich profesorov –  podľa (SME, 14.12.2012ň môžu učiť až 119 hodím týždenne, t .j. 20 hodín denne, až na troch vysokých školách). Absurdita na slovenský spôsob. „Svorková“ solidárna pseudoľavica zaúradovala. Zdá sa, že reálnou šancou na pozitívne zmeny v školstve je etablovanie občana, verejná diskusia, nezávislé proslovenské iniciatívy so zaangažovaním sa tzv. verejno-právnych médií s následným výberom a tlakom na politické štruktúry.

- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň