Zlatá kniha Slovenska z roku 1928 ho označila za „najmarkantnejšiu politickú osobnosť Slovenska“. Bol úžasný rečník i vynikajúci organizátor. Ľudí dokázal strhnúť slovom, činmi i patriarchálnym výzorom. Vybudoval najsilnejšiu politickú stranu, ktorú v r. 1925 volilo až 50% Slovákov, ale najmä vydláždil cestu autonómii (samospráve) Slovenska v rámci ČSR a nepriamo aj štátnej samostatnosti. Zaslúžil sa o to, že o Slovensku sa začalo rozhodovať na Slovensku – nie v cudzine. Jeho životným krédom bolo heslo „Za Boha život, za národ slobodu“ – teda služba cirkvi a národu. Národ ho poctil hrdým titulom – Otec národa.
Narodil sa 27. 9. 1864 v Ružomberku – Černovej v rodine pltníckeho faktora Andreja a Márie rod. Šulíkovej. Mal osem súrodencov. V škole vynikal a tak ho rodičia dali na gymnáziá (Ružomberok, Levoča). Potom do seminára v Spišskej Kapitule. Vysvätený bol 19. 6. 1889. Jeho kaplánskymi zastávkami boli Zákamenné, Liptovské Kľačany, Tvrdošín. V r. 1892 dostal faru v Troch Sliačoch.
Vstup do uhorskej politiky
Od začiatku svojej činnosti kládol dôraz na sociálnu otázku, boj proti úžere, korupcii a maďarizácii. Zakladal spolky triezvosti, úverové i potravinové spolky, organizoval prednášky a divadlá, písal články. V r. 1907 založil Ľudovú banku. Od r. 1897 bol zodpovedným redaktorom Ľudových novín, ktoré sa skoro dostali na cirkevný index. Pozdvihnutie národa sa mohlo účinnejšie podariť len cez politiku. Najprv sa angažoval v rámci Ľudovej strany (Néppárt). Byť opozičným politikom v polofeudálnom Uhorsku bolo veľkým rizikom. Nebolo volieb bez krviprelivania. Osobitne si vytrpeli slovenskí kandidáti a ich stúpenci. Po sklamaní s Népárt spoluzaložil 5. 12. 1905 Slovenskú ľudovú stranu (SĽS). Krátko predtým v marci 1905 bol zvolený za ružomberského farára. Už v máji 1906 ho však biskup Párvy suspendoval a pozbavil farského úradu. (Spor sa ťahal tri roky, napokon ho Vatikán rehabilitoval). Za výroky pri voľbách bol 26. 6. 1906 zatknutý. Za agitáciu dostal dva roky väzenia. Pred súdom odzneli jeho pamätné slová: „Mňa vy nezmeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal.“ Počas jeho turné na Morave došlo 27. 10. 1907 k Černovskej tragédii. Pobyt v segedínskom väzení využil na preklad Sv. Písma. Za článok do Ľudových novín dostal ďalších deväť mesiacov. Za Uhorska si tak odsedel dovedna 33 mesiacov, čo bol neobvykle vysoký trest.
V ČSR
Už v máji 1918 sa vyslovil za odchod z Uhorska slovami:
„Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“
Bol signatárom Deklarácie slovenského národa 30. 10. 1918 i členom SNR. V decembri 1918 založil Kňazskú radu, cez ktorú získaval pre ČSR katolíckych kňazov. Nové pomery ho však skoro sklamali. Aj preto 19. 12. 1918 obnovil činnosť SĽS. Stal sa jej predsedom. V r. 1918 – 1938 bol poslancom parlamentu. Osobitnú pozornosť venoval práci s mládežou, ktorú miloval. Bol čestným starostom katolíckej telovýchovnej organizácie Orol. Jeho druhou láskou bola tlač. Nešlo len o písanie, ale obetoval obrovské sumy na jej vydávanie. S cieľom národnej a kresťanskej formácie Slovákov založil kníhtlačiareň Lev v Ružomberku. Od r. 1920 bol tiež predsedom Spolku Sv. Vojtecha. Hlinka bol presvedčený, že Slováci, ako autochtónny a starobylý národ majú právo na správu svojej krajiny, musia sa však držať kresťanstva. Jeho hlavnou politickou požiadavkou bolo dosiahnutie samosprávy (autonómie) Slovenska v rámci ČSR, čo garantovala už Pittsburská dohoda. S týmto zámerom v septembri 1919 podnikol (neúspešnú) cestu na Parížsku mierovú konferenciu. Po návrate 11. 10. 1919 bol za to uväznený, hoci mal poslaneckú imunitu. Na Mírove a Brodku strávil sedem mesiacov. Potom sa už plne venoval politike. SĽS (od r. 1925 HSĽS) s heslom „Slovensko Slovákom“ sa stala najväčšou stranou na Slovensku. Jej vedenie držalo v rukách konzervatívne krídlo riadiace sa pápežskými encyklikami. Kritizoval ideológiu čechoslovakizmu, diskrimináciu Slovákov a Slovenska, pokusy o jeho kolonizáciu či protikatolícke tendencie režimu. Na rozdiel od politikov maďarskej menšiny však neusiloval o povalenie ČSR. Jeho strana prejavovala k ČSR lojalitu. Krokom k prekonaniu konfesionálnych antagonizmov bolo jeho zbratanie sa s predsedom evanjelickej SNS Martinom Rázusom v Zvolene roku 1932. Podobne ako biblický Mojžiš ani on sa nedožil naplnenia svojho sna – slovenskej autonómie. Umrel 16. 8. 1938.
Andrej Hlinka a jeho význam
Podobne ako generácie národných buditeľov pred ním verejnú angažovanosť chápal ako službu národu. Bol spolutvorcom modernej slovenskej politiky založenej na troch pilieroch – kresťanskom, národnom a sociálnom. Netaktizoval, nepoužíval dvojznačné diplomatické frázy, jeho program i reč boli jasné. Nedal sa skorumpovať vládnou mocou. Nezlomila ho škandalizácia, útoky, maďarské, ani české väzenie, ani atentáty. Svojim ideálom – službe cirkvi a národu – ostal verný po celý život. Výrazne prispel k zapojeniu ľudových más do politiky a jej demokratickému smerovaniu. Zo slovenskej otázky spravil otázku medzinárodnú. Pritom strana, ktorú viedol, vyrástla z domácich koreňov, bola pevne ukotvená na Slovensku a nepotrebovala tútorov ani poradcov zo zahraničia. Úplne prirodzene sa tak stal najpopulárnejším vodcom Slovákov a jedným z najväčších obrancov slovenského národa v dejinách. Svojim životom ukázal, že i v tých najťažších podmienkach možno kráčať proti prúdu. Dokázal, že existujú ideály platné pre všetky generácie, čím dal ľudom pevné základy života. Takisto ukázal, že ľudské úsilie, obety a utrpenie majú zmysel aj vtedy, keď ich plody budú žať až budúce generácie.
PhDr. Martin Lacko, PhD.
