streda, 11 decembra, 2024
spot_img
ÚvodNa zamyslenieLipa zmierenia

Lipa zmierenia

Ak sme tak ľahko ustúpili – Slovania aj Slováci – v symbolike stromov od duba k lipe, má to svoju príčinu. Najmä v nás.

         Sme takí akí sme. Vytvárali sme sa do svojej podoby tisícročia. V priateľských či nepriateľských stretaniach sa s inými sme – tak, ako iní nám – aj my iným, vtláčali svoju pečať. Kým oni to robili bezohľadne, vytrvalo, cieľavedome… my sme boli k svojej samotvorbe neobyčajne benevolentní. A aj sme takí zostali. Snáď preto niekedy spoznávame sami seba tak ťažko. Najmä, ak nás život postaví zoči-voči skutočnostiam vyžadujúcim jednoznačný postoj.

         Vlastnú mentalitu – tak ako všetko vlastné – neradno zrádzať a, ako podstatu našej podstaty, ani zrádzať nemožno. Veď s ňou stojí i padá s nami – naše vlastné JA. Aký má teda zmysel a význam – hrať sa na to, čím nie sme? A pre koho…?

         Každý herec, herečka vždy viac hrá ako je, ako skutočne žije. Každý, kto je odklázaný na almužnu pochvaly, potlesku, potľapkania, popularity… je deformovaný vo svojom určujúcom poslaní – v prístupe k slobode. Tu sa meriame – merajú nás – s hodnotou najvyššou.

         Tvár možno /pre/požičať či predať, aj telo – ale dušu nie. Neberme hercom chlieb, ako herci si ho zaslúžia, a úprimnosti dajme to miesto v živote, ktoré jej prislúcha. Aj predajnosti dajme to, čo jej patrí. Tu platí hodnoverne, že život máme iba jeden a naprávanie zrád je tým najťažším výstupom na golgotu. Lebo po ňom neprichádza spása ani vykúpenie…

         Každý z nás je iný, osobitý, preto sme si vždy dlžný veľa vysvetlení. Ak chceme žiť ako ľudia. Veď iba v priesečníkoch našich osobných, a často iba osobitých právd je múdrosť chápania a porozumenia, posvätná pôda, kde možno sadiť lipy zmierenia.

         Aj národ a štát má svoju fyziológiu. Ako by nemal – musí ju mať – veď je živou bytosťou zloženou zo živých bytostí. Má svoju hlavu, i pätu má, mozog má, aj svoje hrubé črevo, má kostru, svaly, zmysly aj končatiny… A, samozrejme, má aj svoju dušu.

         V normálnom, zdravom a fungujúcom organizme, ktorý plní zmysel svojho poslania, si pomáha – slúži si navzájom všetko, čo je živé a patrí k sebe. Všetko sa navzájom podporuje, lebo aj tá najposlednejšia zdravá bunka vie, že na jej prospech, aj na prospech celého organizmu –  sa všetci vzájomne potrebujú. A čo my – ako národ?

         To, čo v každom inom – hoci zvieracom – tele, vie aj tá najposlednejšia bunka, v našom národnom organizme nevie ani tá prvá, bunka nervová, mozgová – inteligencia. Pritom nie iba ona, aby sme boli spravodliví.

         Úspešnosť, konkurencieschopnosť, perspektívnosť… každého organizmu, každej bytosti je určite aj v jej biologickej výbave – v genetike, imunitnom systéme, v počte a kondícii jej orgánov a v ešte mnohých iných neobjavených vzťahoch a tajomstvách. Základom životaschopnosti je však nepochybne to, že organizmus ako celok, a rovnako aj každá jeho súčasť, chápu, a aj plnia svoju úlohu a pridelenú funkciu  v centrálne koordinovanom celku podľa hesla – všetci za jedného, jeden za všetkých! A vôbec to nie je iba romantické zvolanie podnapitých mušketierov.

         Takto sa správa organizmus, ktorý chce prežiť, žiť a žiť úspešne. Opačne sa správa ten organizmus, ktorému sa zvrhávajú bunky, kolabujú orgány a centrum ovládla paralýza… Pritom, aj celkovo zdravo vyzerajúci organizmus môže trpieť rozvratom svojho vnútra, kde sliznice robia politiku a zadok rozkazuje hlave… Veď to dôverne poznáme.

         Dôverne však poznáme aj východisko z takéhoto marazmu, a vieme tiež, že cesty nechodia za ľuďmi ani hory, symboly výšok –  k mohamedom. Ľudia ich musia hľadať a tie, čo vedú k hodnotám bytia, sú vždy zarastené tŕním. Ono dokazuje, že sa po nich zriedka chodieva, lebo ľudia sú – všade na svete vo svojej náklonnosti k pohodliu a ľahostajnosti – takmer rovnakí. Hoci aj tá cesta vie, uvedomuje si svoju vzácnosť a tŕním vyberá od pocestných daň v zdrapoch šiat či ranách ich tiel. Daň ako stavebný materiál na svoje upevnenie, a najmä – na svoje opodstatnenie.

         Hľadanie ideálu, a pritom nestratenie seba, svojej podstaty je, akože inak, ťažké. Zrejme najťažšie. Iným spôsobom však svoju cestu nájsť nemožno, iba ak nasledovať cudziu. To je určite ľahšie, ale na naplnenie zmyslu života – je to primálo.

Samému človeku sa hľadá ešte ťažšie, a aj smutno – neradostne. Niet sa  komu pochváliť, ani komu zakliať, niet  komu odkázať objavené a vydobyté výšky, ani smer. A človek, výsostne spoločenský tvor, si povie – načo teda také driapanie sa a pre koho?  Veď – zem je hlboko, pánboh vysoko…

Spolu to vždy išlo lepšie. Zrejme preto vznikli rodiny, a aj národy. Neustálym pálením si prstov mrazom neznáma, človek mnohé pochopil a mnohé isto ešte pochopí. Aj to, že absolútno vie byť tiež relatívnom, keď dokážeme nájsť bod ich stretu, kde si vymieňajú moc. Nad kým? Aj nad nami…

Náš problém je však prízemnejší, ľudskejší. Spočíva v riešení každodennosti – ako sa dohodnúť,  spojiť sa a odolať silám, ktoré nás prevyšujú a ohrozujú nás v našom ľudskom svete. A tiež, ako zabezpečiť seba, svoj rod a jeho kultúru. Tú najmä…

Rok 2002 je desiatym rokom našej národnej slobody obnovenej z vlastnej vôle vyhlásením Slovenskej republiky, nášho druhého, tentoraz demokratického štátu v novodobých dejinách. Takéto jubileá sa zvyknú očakávať s radosťou. A býva  dobrým zvykom pripraviť si na oslavu – dar.

Dary sú rôzne. Formálne aj ledabolé, ale aj krásne a bohaté, drahocenné… Najvzácnejším darom je určite dar, ktorým prinesieme darovanému to, čo mu najviac chýba. Čo nám najviac chýba?

Určite sa budú udeľovať aj rády, vyznamenania, pocty… No aj tento slávnostný akt sa môže stať – a my to hravo zvládneme! – ďalším zákopom medzi bratmi a ďalším krviprelievaním namiesto vínoprelievania. Môže, ale nemusí.

Stačí oceniť a spoločensky vyzdvihnúť ako príklady iba tých, ktorí si to zaslúžia. Slovenskú mládež za 16. november, ich spontánne vystúpenie proti neslobode, ďalej tých, čo boli smelí, ale aj jasnozriví a verili svojmu národu, keď mu veril málokto. Predovšetkým tých, ktorí sa zaslúžili, ale už nežijú… A najmä, oceňme už konečne celý slovenský národ – najväčšieho hrdinu v bezhraničnej trpezlivosti a obetavosti. Čím? Akým rádom? Rádom národného zmierenia, porozumenia a spolupráce. Že taký neexistuje? Tak ho musíme, čo najskôr vytvoriť. Čím? Svojimi skutkami.

Bratislava 16. 1. 2002

Predchádzajúci článok
Ďalší článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň