štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieÚrad a jeho prezident

Úrad a jeho prezident

(dva konce jedného povrazu)

Vôbec nie náhodou a iba v nadpise,  je inštitút prezidenta – ako symbol štátu –  na prvom mieste a osoba prezidenta až po ňom. Niekedy toto poradie splynie „v jedno“, ba v zriedkavých, výnimočných prípadoch je to aj naopak. Prezidentov, ktorí „prerástli“ svoj úrad je však menej ako málo aj vo svete. V žiadnom prípade to nie je náš súčasný (ani predchádzajúci) – „prípad“.

         Aby si hlava štátu slobodne a dobrovoľne (?) podpísala „povraz na vlastný krk“ – ako sa to (a navyše bez vedomia verejnosti!) stalo vo februári 2001 pri podpise tzv. veľkej novely základného zákona štátu, Ústavy SR– na to treba skutočne veľmi silný žalúdok. Samozrejme, že „žalúdok“ – politický.

- Podporte nás -

         Na zdôvodnenie zbabelosti  bolo vždy naporúdzi dosť výhovoriek, aj teraz ich je dosť. Vždy boli prednejšie veci – aj teraz sú. A pre tých „kariérnych“ – vždy aj budú. Samozrejme, že vždy dôležitejšie ako vlastný národ dvíhať, vlastný štát upevňovať. Veď koľkým „našim“ už – sprvoti šľachte a zemanom, neskôr kapitalistom, po nich komunistom a dnes znova kapitalistom (ale už demokratickým!) – bolo vždy akosi ľahšie, k srdcu bližšie –  uhorská, československá, socializmy a sovietske bloky… budovať či „dunajské federácie“ vymýšľať – ako sa starať o naše vlastné dedičstvo a jeho budúcnosť. Nakoniec do takejto „psej služby“ vtiahli aj celý národ. Aj teraz je mnohým „našim slovenským“ predstaviteľom oveľa bližšie „budovať demokraciu“ vo svete a „integrovať sa“ do Európy, ako „sa“ – konečne už! – chopiť vlastných povinností, integrovať sa vnútorne a usporiadať si naše vlastné veci, vnútorné pomery a vzťahy tak, aby sme – ako vždy dosiaľ (a, žiaľ, zákonite) – nedoplatili na svoj (náš slovenský) nesprávny postoj k správnym hodnotám. A to najmä k vlastným. Veď, čo tam po vlastnom štáte, našich národných záujmoch, vlastnej kultúre, dôstojnosti, prosperite… Rodí sa (opäť) „nový svet“ a (opäť) „nové vzťahy“ – treba sa (opäť) obetovať. Veď my máme krvi dosť aj peňazí a podľa našej ochoty „obetovať pre každú novú ilúziu, hoci aj to posledné“ – je nás aspoň jedna miliarda. Prinajmenšom! Kým tých najväčších, ktorí budú z toho najviac ťažiť, je na „obetovanie sa pre spoločnú vec s inými“ maximálne niekoľko tisíc. A možno o dvoch – troch viac. Ale to sú iste imigranti slovenského pôvodu.

         My to tým najpočetnejším a najsilnejším  však vôbec nezazlievame. Ich postoj je ich vecou. My sme iní! Sme uvedomelí, vieme, čo je naša povinnosť. A povinnosti „sa“ musia plniť! Áno, musia a bez odvrávania. Tak dlho nás to učili a aj – zrejme nadlho –  naučili. A my sme im za to vďační – veď preto aj sedia zástupcovia „maďarstva“, konkrétne: excelentní predstavitelia maďarskej iredenty (zatiaľ ako skromní autonomisti) vo vláde SR. Je treba urobiť vzájomné „vyrovnanie“? Nie! – my sami urobíme ďalšiu hrubú čiaru za (čo na tom, že hanebnou?) cudzou históriou, len aby sme dokázali prekvapenému svetu ako vieme držať „tempo a krok“. Nuž, dopredu ľavá, súdruhovia, spiatky ni krok! Vlastne… teraz: dopredu pravá. Nakoniec, načo zbytočné filozofovanie a slovíčkarenie? Koho naučili poslúchať (a kto sa s tým stotožnil) – tomu je to úplne jedno. Vráťme sa však k nášmu „povrazu“.

         Je pravdou, že ten „povraz“ na vlastný krk (okyptenie právomoci prezidenta) si neuplietla hlava štátu sama. Ten, dnes už riadne hrubý „povraz“, uplietli právoplatne a demokraticky zvolení zástupcovia ľudu. Hlava štátu ho „iba“ odobrila a parafovala svojim podpisom. Zvláštne čaro tomuto podpisu dodáva fakt, že ide nielen o „povraz“ pre jeho hlavu, ale – jedným šmahom aj pre 5 miliónov hláv celého slovenského národa. Samozrejme, že slovenského národa – politického.

         Tak mi napadlo: čo asi odpovie šikmooký, čierny, či blonďavý etnicky Poliak alebo kučeravý Turek, občan Kanady (s kanadským pasom), keď sa ho spýtajú, kto ste? Automaticky odpovie Kanaďan! To isté urobí etnicky Bulhar, Estónec, Kazach, Číňan, či rasový černoch alebo ázijec, keď je občanom USA (s pasom USA) – odpovie: som Američan. Prečo by niečo iné malo platiť pre občanov Slovenskej republiky so slovenským pasom? Prečo?! Nato sa spýtajte  občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti. Vráťme sa však znovu k nášmu spoločnému „povrazu“,  správnejšie k jeho snovačom, ale aj k škrtičom, ktorí sa už nevedia dočkať.

         Mnohým často napadne – kto to vlastne o nás, aké kreatúry to vlastne rozhodujú? Sú to tí istí sympatickí pitralóni z bilboardov, tí nekonečne ústretoví, priateľsky chápajúci a ochotní nám  (voličom) pomôcť aj s nasadením vlastného života? Sú to tí nebojácni, bezproblémoví lídri „jediných správnych, poctivých a slušných“ politických strán – či akýsi bezkrvní prachom zapadnutí pajáci na nitkách vodcov či majiteľov politických „eseročiek“? Kedy sa odohrala tá zásadná a pre nás občanov „osudová“ transformácia prezentovaných osobností na servilné nuly? Všetko nasvedčuje tomu, že tá sekunda „s“ je na okamih presne ohraničená vyhlásením výsledkov volieb. Samozrejme, že aj prezidentských!

         Podľa právomoci (kompetencií), ktoré si v tzv. veľkej novele Ústavy SR sám podpísal (odpísal), čiže s nimi aj súhlasil – je prezident nášho štátu „figúrka par excelence“. Môže síce kadečo, ale nikoho to neznepokojuje vo vládnutí „v štáte dánskom“, lebo to jeho „kadečo“ vlastne nič nezaváži. A teda ani nezmení. Iba žeby, keby … ak!

         Už to tak vyzerá, že nám, občanom dnes už iba zdanlivo suverénneho štátu zostáva ako nádej iba to „ak!“ Teda: iba ak sa prezidentom Slovenskej republiky stane skutočná – múdra, silná a statočná, ale aj smelá a svojmu národu bezvýhradne oddaná politická, ale aj ľudská osobnosť, ktorá je prirodzenou celospoločenskou, morálne aj odborne neskompromitovanou autoritou schopnou zjednocovať národ ako rovnoprávnych občanov nášho štátu.

         Stáva sa, že po dlhej a masívnej mediálnej propagande tzv. konzumných hodnôt už skoro zabúdame „kde je sever“ a čo sú tie skutočné hodnoty. Vtedy je nevyhnutné obrátiť sa na skúsenosť dejín a nimi overené hodnoty aj osobnosti – a porovnávať ich so súčasnosťou. Politicky a diplomatický génius – M. R. Štefánik ani otec národa Andrej Hlinka neboli prezidentami. Boli oveľa viac, lebo – dokázali  viac. Boli a zostali, povedané dnes aktuálnym slovníkom „lídrami“, čiže vodcami národa. Ako prirodzené a celým svojim životom a prácou pre slovenský národ aj potvrdené, autority ho viedli  s neomylnosťou prorokov.  Nasmerovali smelo a určili správne jeho cestu, ktorá nás doviedla až k znovuzískaniu slobody a štátnej samostatnosti. Ako to dokázali, čím? Ako presvedčili národ a získali ho? Jednoducho – vlastným príkladom. Preto im národ veril a išiel za nimi. 

         Nie veľmi, ba vlastne vôbec sa mi nechce porovnávať osobnosti Štefánika či Hlinku alebo hoci Štúra či Hurbana s tým, čo máme naporúdzi dnes. Musím však a musíme všetci, lebo tu vôbec nejde o naše osobné pocity. Tu ide o viac – o všetko. Naliehavo cítim  a určite nie som sám, že od dôb „nehodných synov kráľa Svätopluka“ sme v poučení sa mnoho nepokročili a  sme znova v takom istom ohrození ako oni. Národnom, kultúrnom aj územnom…

         Prv ako sa dotknem „museného“ a aktuálnymi potrebami národa a štátu vynúteného porovnávania, je nevyhnutné jasne rozlíšiť, že:  úrad prezidenta – ako majestát najvyššej úcty – je jedna „vec“ a prezident ako osoba, úradník, štátny zamestnanec (pokiaľ sa nestal osobnosťou a štátnikom) – je „vec“ druhá. Často, žiaľ, aj celkom iná…

         Čím, okrem vlastnej donekonečna a nástojčivo prezentovanej „nebotyčnej“ samoľúbosti sa môže pred národom charakterizovať súčasný prezident SR? Zámerne nehovorím „náš prezident“, lebo on nikdy nebol a už ani nebude ničí iný ako – svoj! Možno nám raz svoju pravdu o svojom „dobre utajenom altruizme“ povie vo svojej knihe „Ako som štátničil“. Po podpise novely Ústavy SR či zákona o zriadení maďarizačných univerzít na takýto názov – právo má. „A jeho prirodzená autorita“? Už jeho predchodcovi, ktorý zaviedol „slúchadlá na ušiach“ pri návštevách  juhu Slovenskej republiky som pre „zorientovanie sa“ poradil: „… dobre sa pozerajte, kto vám tlieska – potom budete presne vedieť, koho prezidentom ste.“ A kto ešte tlieska súčasnému prezidentovi…? Zdá sa, že už mu nepomôže ani skrývať sa za „dvojplatničku“. To, čo „ušetril“ na elektrine si miliónkrát „vybral“ zo slovenského zdravotníctva – hlavne na jeho „povesti“, ktorú obrátil (ako hovoria Česi)  „na srandu králikom“ – u nás „zajacom“.

         Bolo by tiež veľmi zaujímavé zistiť, čo „konkrétne“ robí suita národne orientovaných poradcov v jeho kancelárii. Ako mu radia? Tak, ako podpisuje  zákony? Alebo ak sú jeho podpisy v rozpore s ich radami, prečo či – začo – mu robia „národné krovie“?

         Je tu, medzi nami, medzi národom a prezidentom, veľa nejasného. A treba povedať otvorene, že nielen jednostranne vinou prezidenta. Všetko nasvedčuje tomu, že aj my, ako národ, nemáme ujasnené „čo a koho“ vlastne chceme ako prvého občana nášho štátu.  To isté platí aj o iných predstaviteľoch Slovenskej republiky. Ak sa chceme dozvedieť správnu odpoveď, musíme si položiť správne otázky. Začnime teda od podstaty. Kto volí a prečo prezidenta štátu? Z koho peňazí je platený a vykonáva svoj úrad? Koho záujmy je teda povinný presadzovať? Komu sa musí zodpovedať za svoju činnosť a jej výsledky…?

         Prirodzene, že aj kandidát na post prezidenta by si mal zodpovedať otázky, ktorých úprimné a správne odpovede mu povedia oveľa viac ako iba „jeho osobný pocit, ambícia, ctižiadosť či rozhodnutie „koaličníkov“… o schopnosti a opodstatnenosti zastávať miesto „prvého v štáte“. Medzi takéto otázky patria napríklad aj: chcem byť iba dobre plateným, exkluzívne chráneným a takmer nedotknuteľným štátnym úradníkom, alebo dokážem naplniť svojim osobnostným prínosom a vkladom jeden zo symbolov a pilierov štátu? Pretože sme na politickom javisku musíme automaticky počítať s tým, že čím väčšia, lesklejšia „bublina“, tým menej pochybnosti o sebe ju znepokojuje. Veď v politike neplatia žiadne odborné kritéria. Preto v politike odnepamäti patrí svet oveľa častejšie smelým ako múdrym. Preto je svet taký, aký ho poznáme. Pre „dvojzávitových“ odvážlivcov, politických kaskadérov a hazardérov je hračkou rozhodnúť sa a prijať miesto prezidenta –  hoci aj „mliečnej dráhy“ – bez toho, aby vôbec vedeli, kde sa nachádza. Chceme teda „politického dobrodruha“ alebo „herca“, ktorý hocijakú úlohu lepšie či horšie zahrá alebo osobnosť, ktorá naplní zmyslom pojem – prezident štátu?

         Žijeme v období zmien nekompromisne smerujúcich k obmedzovaniu významu a právomoci štátov a ich inštitútov.  Je to trend, ktorý presadzujú „globalizátori“. To však vôbec neznamená, že štát a jeho suverenita majú reálne menší význam pre národy. Naopak – štát je a aj zostane  pre národ nenahraditeľný! Rozumní si to uvedomujú, preto sú aj úspešní. Žiaden zo štátov v tzv. prístupovom procese si „nezaproximoval“, teda nezdegradoval vlastné zákonodárstvo – vrátane vlastnej ústavy – tak ochotne ako slovenskí politici. Čo bude chrániť náš národno-štátny záujem v mori, ba v oceáne cudzích, už zjavne globálnych záujmov? Globálnych, pritom však výrazne národne zafarbených – či už „deutsch“ alebo napríklad aj „magyar“ či „czecho“. Ešte stále nám to nič nepripomína? Ani po vyše 1500 rokoch skúsenosti v tomto – aj našom – geopolitickom priestore?

         Každý sa v súčasných víroch globalizmu snaží ukotviť, sa zakoreniť, zachytiť sa a definovať svoju identitu pokiaľ možno čo najviac pevnými bodmi overených istôt. K týmto oporným bodom patria najmä symboly národa a štátu ako erbové znaky, ktoré sú právom a výsadou a ktorými sa dokumentuje historickosť, kultúrnosť, starobylosť, význam, prínos … Aj inštitút „prezident štátu“ má medzi týmito symbolmi svoj nezastupiteľný význam, miesto, ale aj – úlohu. Len tak na okraj… Jednou z najťažších úloh prezidenta je aj „bezvýhradná povinnosť“ podať ruku – hoci aj! – masovému vrahovi či zločincovi, ktorý rozpútal najväčší zločin proti ľudskosti – agresívnu, dobyvačnú vojnu. Musí to urobiť, keď to vyžaduje záujem „jeho“ štátu či často iba – diplomatický protokol…

         Keď bude (a určite bude!) „úradovať“ aj európsky prezident, tak sa bude k tým, ktorí sa mu podriadili (napríklad „novelizáciou“ vlastných právomocí vo vlastnom štáte) – správať obdobne ako kedysi Karol Veľký či jeho nástupcovia k svojim vazalom pri „civilizovaní“ napríklad slovanských susedov v 9. storočí. Karolovi potomkovia sa však poučili a najmä „zaktualizovali“ a zmodernizovali svoje imperiálno-dobyvačné „Drang nach Osten“. Už nejdú na to „barbarsky“ – ohňom a mečom! Zdemokratizovali sa a kúpno–predajnými zmluvami (za vysoko mocensky nadhodnotené „ich“ meny) a „memorandami o porozumení“ či inak „kultúrne“ obsadia, získajú, pokoria a „vycicajú“ to, čo sa im nepodarilo vojnami. Nakoniec, aj vojny majú rôzne podoby. Tá proti našim emancipačným snahám – v roku 1990 – sa začala ako vojna psychologická. Obviňovaním, urážkami, zastrašovaním, vyhrážaním… A my? My zbavení touto „demonštráciou hrôzy“ aj tých chabých zbytkov kolektívneho – národného sebavedomia – sme im vo všetkom vyhoveli. Aj tzv. veľkou novelou Ústavy SR, kde sme sa „dobrovoľne a bez boja“ vzdali vlastnej suverenity… Žiaden prezident – osobnosť – takúto „novelizáciu“ nepodpíše! A sme opäť na začiatku či správnejšie povedané – pri „nule“…

         Prečo sa bojíme pripomenúť príklad postoja iného, tiež nášho – dokonca nášho prvého prezidenta. Vôbec nie „nulového“! Keď už nič iné, tak aspoň jeho jasný postoj zoči-voči vtedy najsilnejšiemu skutočnému diktátorovi Európy, ktorého vojská (nemecká branná moc) pri obsadzovaní „Bőhmen und Mähren“ obsadili aj územie Slovenského štátu. Nielen jasný, ale aj odvážny a pevný vyjadrený obdivuhodnými slovami: „nie je to v súlade s mojim svedomím, nie je to v záujme nášho štátu – a ja to nikdy nepodpíšem!“ Výsledok? Adolf Hitler – na vrchole svojej moci, keď pred ním kľačala celá Európa – stiahol svoje vojská „z čiary Váhu“ späť do protektorátu „Čechy a Morava“ a ponechal ich iba na predmostí Bratislavy – v Petržalke a v Devíne. Alebo sa bojíme už aj dobrého príkladu statočného postoja? Ak áno, potom si dobrého, vhodného a užitočného… teda dnes, v tejto dobe nanajvýš potrebného slovenského prezidenta – osobnosť asi sotva dokážeme vybrať – a aj zvoliť.

Bratislava 19. 11. 2003

P.S. Ten statočný dostal od nás povraz na krk ten druhý (či vlastne tretí) dal povraz na krk nám.  Dokedy sa ešte budeme, bratia Slováci, takto zásadne mýliť …?!

image_printTlačiť článok
Predchádzajúci článokLipa zmierenia
Ďalší článokMať miliardu!

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň