streda, 30 novembra, 2022
spot_img
ÚvodRodina, výchova, vzdelávanieMÁME VÔBEC ELITY NA SLOVENSKU?

MÁME VÔBEC ELITY NA SLOVENSKU?

Motto1:

Edelstoff Geist ist unsere einzige Resource.

Motto 2:

Kto nepozná pravdu, je iba hlupák. Ten, kto ju zatajuje, je zločinec. B. Brecht.

1.Úvod

Svojho času zodpovedný šéfredaktor redaktor HALO TU (časopis Technickej univerzity v Košiciach) uverejnil „provokačný“ článok na zamyslenie s názvom Zakríknutá elita? (Demko 2006). Poukázal na absenciu článkov v HALO TU, reagujúcich na vážne spoločenské témy – „Viaceré univerzitné časopisy sú pre pracovníkov daných škôl vítanou arénou, do ktorej vstupujú s vlastnými predstavami o riešení problémov, alebo tým najlepším miestom na nastolenie novej závažnej témy. Odtiaľ je už iba krôčik k širšej prezentácii aj v iných médiách“. Písal o absencii polemických článkov v HALO TU –„na prstoch jednej ruky by som ich spočítal – o témach morálky, etiky hoci len vysokoškolskej práce ani nehovoriac“ a oprávnene sa pýtal „či žijeme v inom svete veľmi vzdialenom od našej každodennej reality, alebo …“

V roku 2011 vyšiel v Slovenských pohľadoch článok o elitách s provokojúcim názvom „Má Slovensko elity?“ od G. Murína (Murín 2011), ktorý prináša subjektívny a subjektivizujúci pohľad autora k tejto téme, o čom svedčí aj jeho výrok: „Bratislava je jediné elitotvorné mesto na Slovensku“.. V nadväznosti na tento článok šéfredaktor Slovenských pohľadov B. Šikula i zástupca šéfredaktora Š. Haviar vyzvali čitateľov na reagovanie. Prekvapujúce je, že v tak pre národ závažnej problematike sa objavili len dve reakcie v SP. Natešený, že sa konečne objavila výzva na reakciu na tak  závažnú tému, som napísal štúdiu  v rozsahu 7 strán formátu A4. Šéfredaktorovi to bol ako reakcia pridlhý článok, vyzval ma na skrátenie a že to uverejní. Neuverejnil, porušil sľub, či je redakčný podvod, absencia humánnej i odbornej etiky. Ani po požiadavke členky redakčnej rady Slovenských pohľadov (SP) prof. M. Bátorovej (literárna teoretička) na uverejnenie, ktorá štúdiu hodnotila ako odvážny článok, šéfredaktor Šikula štúdiu neuverejnil. Časopis SP, ktorého zakladateľ charakterizoval „Pohľady na vedu, umenia a literatúru“, neskorší redaktori pozmenili na „Slovenské pohľady na literatúru, umenie a vedu“, čím si podstatne zjednodušili úroveň činnosti, pretože veda je najnáročnejšia intelektuálna činnosť, oveľa náročnejšia ako tvorba umeleckej literatúry (invenciu a talent jej tvorcov vôbec nepodceňujem).

0V každodennom živote i v rôznych printových či elektronických médiách sa stretávame s pojmami ako elita, inteligencia, intelektuál, inteligent a podobne. Je tristne signifikantné, že médiá nevenujú žiadnu pozornosť ich úrovni a ich úlohe v spoločnosti. Absencia takýchto článkov je príznačná pre tlačové i elektronické médiá v celej SR. Navyše médiá kontaminujú mediálny priestor zahmlievaním skutočnej podstaty príčin úpadku školstva či spoločnosti.  Napríklad vyskytla sa aj podpora porušovania legislatívy, etiky a hygieny práce štátnou (tzv. verejnoprávnou) televíziou STV-1 v 90 – tych rokoch v prípade docenta Sterna (údajne príslušník židovského klanu), rektora Vysokej školy ekonomickej (VŠE) v Bratislave, ktorý sa uchádzal o profesúru, pričom nespĺňal kritériá inaugurácie svojej školy. A čuduj sa svete – stal sa profesorom i napriek  nesplneniu kritérií tejto školy. Čiže komisia pre jeho inauguráciu porušila kritériá, vedecká rada Vysokej školy ekonomickej schválením takejto profesúry porušila kritériá školy a prezidentský „filter“ proti porušovaniu kritérií neexistuje. Evidentná devastácia kritérií a univerzitnej intelektuality pre STV nebola podstatná. Inteligenčný kvocient reportérov STV buď nepostačoval na pochopenie tak elementárneho no závažného porušenia lokálnej legislatívy VŠE v Bratislave, alebo sa reportéri podriadili službe príslušníkom „vyvoleného“ klanu. Takže STV vytvorila absurditu – amorálny kastrát, vykastrovala podstatu problému dodržiavania legislatívy a navyše v rozpore s humánnou morálkou i odbornou morálkou podporila jej porušovanie, čo možno charakterizovať ako dementnú deviáciu STV, ako klamanie a zavádzanie  obyvateľstva.

Problém inteligencie a elít nie je len záležitosťou a problémom Slovenska, ale celého euro-atlantického priestoru. Tvorcom inteligencie sú najmä vysoké školy a univerzity. Absurdity napríklad akademickej inteligencie v štátoch V4 sú stručne analyzované v zborníku (Bachmaier/Blehová 2005) a v polytematickej knihe kritických reflexií (Dudáš 2011). V tomto diele sú stručne identifikovaní aj dirigenti svetovej politiky vzdelávania, zodpovední za pokles úrovne celého školstva.

Keď si kupujeme akýkoľvek výrobok, zaujíma nás také charakteristiky ako cena, kvalita, záručná doba, servis a podobne. Je zarážajúce, že vo verejnom priestore vrátane médií absentujú články a štúdie o úrovni inteligencie i o problematike elít, všetky média ako i inteligencia, najmä tá z humanistických disciplín, priam stachanovsky mlčia o problematike kvality inteligencie a elít. Ak si uvedomíme, že inteligencia je hlava národa, tak kvalita inteligencie je podstatná pre existenciu národa a pre jeho humánne civilizovaný rozvoj.

Slová elita i intelektuál sa často zneužívajú, najmä žurnalistami, politológmi, sociológmi, filozofmi a inými vzdelancami. V prípade pojmu intelektuál zostávajú zakonzervovaní v úzkom pohľade, vytvorenom pangermánskou ideológiou koncom 19. storočia, kedy nemecká inteligencia charakterizovala intelektuála ako vzdelanca v oblasti kultúry – literatúry, huby, umenia i histórie (Liessmann 2010). Poznatky z prírodných a technických vied sú pre nich irelevantné a tí, čo sa prebudili, neboli prinajmenšom v západnom svete pochopiť druhý zákon termodynamiky (Bradshaw 2008), ktorý je determinujúcim základom evolúcie človeka a spoločnosti (Kováč 2015). Obdobne sa zneužívajú pojmy veda, revolúcia i prívlastok svätý – najmä v cirkevných kruhoch ortodoxnej a vatikánskej cirkvi, aby sa predestinovala a zaštítila nedotknuteľnosť, nenapadnuteľnosť, jedinečnosť.

A navyše intelektuáli ako najvyššia vrstva inteligencie a najmä intelektuálne elity majú významnú a nezastupiteľnú spoločenskú úlohu pri vytváraní kultúry v tom najvšeobecnejšom zmysle slova, pri zvyšovaní epistemologického kvocientu kultúry spoločnosti. A úlohou inteligencie v spoločnosti, najmä jej elít, je zachovať si schopnosť sebareflexie a byť tým potrebným autokorektívom spoločenstva. V tom je inteligencia nezastupiteľná.

Preniknúť do akejkoľvek reality môžeme len cez porozumenie pojmov. Pojmy – termíny sú stavebné kamene rozmýšľania, teda logického myslenia. Ak chceme pojednať o problematike elít i inteligencie, predovšetkým si treba ujasniť základné pojmy, aby nevznikla terminologická mätienka.

2. Inteligencia

V súvislosti s inteligenciou sa vynárajú základné otázky typu – kto patrí do inteligencie, aká je jej úloha v spoločnosti, obzvlášť, keď vyše štyridsať rokov po žlťácko-boľševickom puči v r. 1948 (pozri napríklad Žiak 2004) bol frekventovaný mätúci pojem pracujúca inteligencia, t. j. ako keby existovala aj nepracujúca inteligencia. A v mysliach ľudí je hlboko zakorenený zmätočný výplod boľševických ideológov, formálny fenomén, fenomén bez obsahu, fenomén totalitného myslenia žlťáckeho boľševizmu, ktorý všetkému i vlasteneckému dal výsostne negatívnu konotáciu.

Odborné posúdenie a vymedzenie pojmov inteligencie a elít je zrejme úlohou filozofie a sociológie, no zákon zdravého rozumu (formulovaný už učencami v antickom Grécku) ako najvyšší zákon  dovoľuje, ba priam núti vyjadrovať sa kompetentne k uvedenej problematike aj príslušníkom iných intelektuálnych činností. A je to priamo povinnosťou najvyššej vrstvy inteligencie – intelektuálov, vyplývajúcej z podstaty jej poslania. Zákon zdravého rozumu  je v súlade so všeobecne platným princípom hľadania pozitívnych riešení „Edelstoff Geist ist unsere einzige Resource“ ( Ušľachtilá látka rozum je náš jediný zdroj – prostriedok).

Inteligenciu charakterizuje Filozofický slovník (Ado 1976) ako sociálnu skupinu ľudí, ktorí sa zaoberajú profesionálne duševnou prácou. Obdobne aj iné slovníky označujú inteligenciu ako spoločenskú vrstvu duševne pracujúcich vzdelancov a v jej rámci rozlišujú intelektuála ako vzdelanca, rozumovo, vedecky, teoreticky pracujúceho človeka a inteligenta ako vzdelaného človeka, ktorý zvyčajne duševne pracuje. Uvedené „definície“ intelektuála a inteligenta uvažujú len vzdelanosť a charakter pracovnej činnosti, neuvažujú etický rozmer vzdelancov v humánnej oblasti, ale ani v odbornej oblasti. To je závažný nedostatok takýchto charakteristík.

Je etický rozmer jednotlivca, vrátane príslušníka inteligencie, v oblasti humánnej morálky i odbornej morálky závažný a dôležitý? Veď morálka ako univerzálny sociokultúrny regulatív je približne tak stará ako samotné ľudstvo, ako kultúra. A od čias Gréckej revolúcie je známe, že humánna etika je nad všetkým. Už Aristoteles považoval morálnu vybavenosť ľudí vo verejných a štátnych funkciách za veľmi dôležitú (Aristoteles  2006, s. 23). Podľa mňa o kvalite príslušníka inteligencie vypovedajú nielen jeho intelektové vlastnosti, ale aj úroveň humánnej etiky i odbornej etiky, preto aj tieto atribúty sú podstatné.

V prvom priblížení môžeme za príslušníka inteligencie považovať vzdelanú (či už absolvovaním vysokej školy alebo samoštúdiom), t. j. formálne kompetentnú osobu činnú v duševných oblastiach. Jej formálna kompetencia sa získava najmä indoktrinačným vzdelávacím systémom. Avšak skutočná kompetencie je činná kompetencia, ktorá reprezentuje  činnosť s rešpektovaním pozitívneho invariantu pohybu celistvého celku. No pojem činnej kompetencie je  terra incognita v celom euro-atlantickom priestore. Otázkou je, že prečo. Čiastočnou odpoveďou je kniha francúzskeho vzdelanca židovského pôvodu J. Bendu (Zrada vzdelancov, 1927). Benda poukázal na zradu vzdelancov, upozornil na príklon humanitných vzdelancov k službe politickým vášňam a to vo vedeckom rúchu, k národnostnému egoizmu najmä tzv. židovskému nacionalizmu. Vzdelanci zamenili svoje poslanie byť strážcami univerzálnych hodnôt  za partikulárne záujmy, najmä nacionálne a militantné. Humanitní vzdelanci namiesto rozvíjania civilizačných hodnôt a kultúry sa dali do služieb rasistického šovinistického nacionalizmu. Ich limitným prípadom sú akademickí zločinci na Západe. No pritom zamlčal skryté sily spoza opony, ktoré chcú byť štátom v štáte.

Iný plauzibilný dôvod prezentoval prírodovedec a humanitný vzdelanec Weiss. Uviedol alternatívne a brizantné vysvetlenie :  „Bádatelia v humanitných spoločenských disciplínach sa málo zaujímajú o podstatu. Sú v priemere menej inteligentní ako vedci v prírodných a technických vedácha odhaduje rozdiel na 15 bodov“ (Weiss 2000). To je zrejme jedna z príčin, prečo humanitné disciplíny a ich absolventi najmä vo vládnych a zákonodarných funkciách sú neschopní vstúpiť do spoločenskej premeny a reálne ovplyvniť dianie pozitívnym- humánnym smerom (Weiss 2000, Snow).

Kvalita predmetov a výrobkov je daná ich úžitkovými vlastnosťami pre spotrebiteľa. Kvalita elít i inteligencie vôbec by mala byť posudzovaná podľa „úžitkových“ vlastností pre spoločnosť – podľa ich prínosu k humánnemu rozvoju spoločnosti. K takýmto vlastnostiam patrí schopnosť preniknúť k podstate veci či javu, čo niektorí vzdelanci charakterizujú ako duševný zrak. Táto schopnosť je ovplyvnená inteligenciou, inteligenčným kvocientom, pričom brilantná inteligencia je vlastnosťou skôr výnimočnou ako všeobecnou. Lenže aký prínos pre spoločnosť reprezentuje vysoko inteligentný jedinec s amorálnymi vlastnosťami? Takže požiadavka schopnosti preniknúť k podstate je nutná, nie postačujúca. Preto treba ku kvalite elít priradiť požiadavku humánnej etiky. A k humánnej etike sa priraďuje aj odborná etika. Veď aký prínos pre spoločnosť je napríklad plagiátorstvo, ktorým je tak zamorená početná časť slovenskej humanitnej inteligencie najmä z novovytvorených vysokých škôl po roku 1989, ktoré dostali názov univerzity no de facto sú to bianco univerzity resp. vysoké školy, ktoré v nemeckom jazykovom prostredí dostali adekvátne označenie ako univerzity na lazoch (Prešov, Ružomberok, Banská Bystrica, Trnava, Nitra, Sládkovičovo, Skalica, Trnava, Bratislava).

Výstižnejšia charakterizácia inteligencie, ktorá by odstránila tieto základné nedostatky a zahrňovala nielen intelektové vlastnosti, charakter činnosti, ale aj humánnu etiku i odbornú etiku, bola prezentovaná v štúdii (Dudáš 2013) a v diele (Dudáš 2017). V nich bola inteligencia ako spoločenská vrstva rozčlenená s uvažovaním troch imperatívnych atribútov:

a) inteligencia ako vlastnosť človeka,  umožňujúca dopátrať sa podstaty javu či veci;

b) dodržiavanie humánnej morálky;

c) dodržiavanie odbornej morálky.

Podľa týchto troch podstatných atribútov možno inteligenciu rozčleniť do piatich vrstiev:

1) Intelektuál nekompromisne hľadá a obhajuje pravdu, dopracováva sa k podstate veci, javu a rešpektuje humánne i odborné etické normy;

2) Inteligent je povrchný, no rešpektuje humánne etické normy i odborné etické normy;

3) Polointeligent skúma len povrchne, dodržiava humánne i odborné etické normy, no toleruje ich porušovanie inými.

4) Pseudointeligent pracuje povrchne, nerešpektuje ani humánne ani odborné etické normy, ba sú mu na smiech a na obtiaž;

5) Lumpeninteligent resp. antiinteligent je povrchný, nerešpektuje ani humánne ani odborné etické normy, sú mu nielen na smiech a na obtiaž; ale navyše je to vzdelanec s najvyššou schopnosťou v trojhodnotovej stupnici schopností: 1) schopný, 2) veľmi schopný a 3) všetkého schopný, teda vzdelanec s tými najhoršími vlastnosťami.

Vrstvy intelektuálov a inteligentov tvoria inteligenciu, ktorá je prínosom pre spoločnosť a skupiny polointeligentov, pseudointeligentov a lumpeninteligentov tvoria deformovanú – dementne deviantnú inteligenciu, ktorá je spoločnosti len na ťarchu.

3.Elity ako vykastrovaný termín humanitných disciplín

V súvislosti s inteligenciou vyvstáva aj problematika elity, na absenciu ktorej upozornil šéfredaktor Demko (Demko 2006).  Podľa neho by elita mala byť tvorcom či strážcom procesov, odohrávajúcich sa v spoločnosti – „Veď kto iný, ak nie elita spoločnosti, do ktorej bezpochyby patria aj  erudovaní a spoločensky stále vysoko akceptovaní reprezentanti vysokoškolskej komunity, má právo, ale aj občiansku povinnosť kriticky analyzovať javy a vyjadrovať sa k nim. Hoci aj v rozpore s prevládajúcimi názormi, prevládajúcimi tendenciami“. Sú to signifikantné názory, ktoré smerujú k podstatnej úlohe inteligencie a elít, avšak ak je elita zakríknutá, nemôže byť elitou.

Pojem elita je latinského pôvodu (z lat. eligere – vyberať, vyvoliť). Pôvodne bol tento pojem používaný v súvislostiach s predmetmi a výrobkami vysokej kvality a až na prelome 18. a 19. storočia tento pojem začal byť používaný na označenie vysokopostavených osôb určitých spoločenských skupín – a to bez ohľadu na ich kvalitu.

Ak v prvom priblížení nazrieme do slovníkov cudzích slov (napríklad Šaling 2002), ten charakterizuje elitu ako vybraných najlepších jednotlivcov, vyberanú spoločnosť. Obdobne český slovník (Linhart 2004) charakterizuje elitu ako výkvet, menšinu s mimoriadnymi vlastnosťami. Obdobne nemecký slovník (Ehrlich 1973) ju charakterizuje  ako výber, najlepšie, najlepší. Filozofický slovník (Ajsenštejn  1965) charakterizuje elitu ako sociologickú kategóriu na označenie tej časti osôb, ktoré zaujímajú vedúce postavenie.

Podľa wikipédie (https://sk.wikipedia.org/wiki/Elita) tvorí elitu časť ľudí, ktorá v sociálnej skupine, inštitúcii alebo spoločnosti zaujíma najvýznamnejšie postavenie a to vďaka svojim individuálnym vlastnostiam, profesionálnym kvalitám, či sociálnemu postaveniu. Teda ide o rozlíšenie medzi vyššími vrstvami a nižšími vrstvami spoločnosti.

Elitou sú teda vybratí najlepší jednotlivci, výkvet, menšina s mimoriadnymi vlastnosťami. Zrejme osoby s kladnými vlastnosťami a nadpriemerné. K elite patria jednotlivci, ktorí v svojej oblasti dosiahli nadpriemerné výsledky či už ide o vedu, umenie, šport alebo akúkoľvek činnosť, samozrejme pri dodržiavaní platných etických noriem.

Pri absencii kritéria morálky ako kvality jednotlivca i kolektívu by k elite patrili aj najväčší vrahovia nielen zo staroveku ako napr. integrátor Alexander Macedónsky (dával popravovať tisíce zajatých obrancov, napríklad v Thébach 6 000 popravených, robil krvavé jatky na porazenom perzskom vojsku, krvavé jatky v meste Tyr a podobne. Kto spočíta, koľko nevinných ľudí prepravil o život tento „mäsiar“?), v stredoveku najmä organizátori ôsmich krížových výprav rímski biskupi – pápeži, v ktorých zahynuli viac ako dva milióny kresťanov (Špirko, 1943, s. 371) a v literatúre je zaznamenaný oveľa viac vyšší počet  obetí-nekresťanov ( Browser 2003, s. 101). Alebo v novoveku napríklad integrátor Napoleon a v dvadsiatom storočí vrahovia ako Hitler (Schilgruber), Bronstein­ Trockij, či Uljanov – Lenin (obaja zakladatelia koncentračných táborov v ZSSR, prvé boli na Soloveckých ostrovoch), zakaukazský aktivista Džugašvili – Stalin (dedič a pokračovateľ teroru, ktorý by po víťazstve sionistu Trockého bol omnoho krutejší), Mao Ce Tung, Pol Pot a ďalší z iných najmä západných štátov, ktorých najvyšší politickí predstavitelia organizujú podvratné štátne prevraty a vraždy nepohodlných, vojensky prepadávajú nezávislé štáty a vedú vojny všade vo svete v  mene mamonu najmä po II. svetovej vojne.

Vzdelanci v humanitných disciplínach, najmä v sociológii, filozofii i politológii,  teda význam pojmu elita nespájali s vyššie uvedenými vlastnosťami kvality elít i inteligencie. Označiť zmienené osoby ako elitu je nielen v rozpore s pôvodným významom pojmu elita, ale je to schizofrénne, s čím humánne založený jedinec nemôže principiálne súhlasiť. Sociológia, politológia i filozofia v euro-atlantickom priestore vykastrovali a zdevastovali termín elita, prisúdiac mu len eticky neutrálny význam. Vykastrovali ho od univerzálneho sociokultúrneho regulatívu morálky a kultúrnosti. O určitej intelektuálnej terminologickej biede týchto disciplín svedčí aj to, že pre „jadrové“, kľúčové pojmy  v svojej oblasti používajú termín z techniky – terminus technicus, nevytvorili svoj adekvátny termín. Sociológ Bláha rozdelil elity na duchovné elity a svetské elity  (Blaha 1937).

Aj bakalárska práca z r. 2013  (Vacovský 2013), ktorá sa venuje rozhodujúcim aktérom NWO (New World Order), organizovaným v rôznych tzv. elitných spolkoch (finančná a banková oligarchia – Rotschildovská finančná chobotnica, Bilderberg, Trilaterálna komisia, Rada pre medzinárodné vzťahy a iné), ktoré sú príčinou súčasnej krízy v euro-atlantickom priestore, používa termín elita v uvedenom neutrálnom význame.

Pojem elita zaznamenal ďalší posun oproti predchádzajúcemu posunutému poňatiu vďaka ideologickému pôsobeniu skupín s výsadným postavením. Príslušníkom tzv.elity často nekriticky prisudzujú vyššie kvality už len vďaka príslušnosti k tejto privilegovanej skupine ľudí, čím ich nekriticky postavili do polohy arbitrov, čo je mätúce a zavádzajúce.

Rôzni humanitní vzdelanci vytvorili náuky (tzv. teórie) o elitách, ktoré sú poväčšine venované politickým mocenským špičkám. Najvýznamnejšími klasickými predstaviteľmi takýchto náuk o elitách sú C. H. Saint-Simon, F. Nietzsche, K. Marx, G. Mosca, V. Pareto, R. Michels. Tieto náuky o elitách vychádzajú z faktu, že ľudia sú si biologicky a psychologicky nerovní. Táto prirodzená nerovnosť je základom nerovnosti spoločenskej, ktorá je tiež prirodzená a večná. Dôsledkom je hierarchické rozvrstvenie každej spoločnosti. Hlavným činiteľom hierarchickej stratifikácie spoločnosti je fenomén moci a tá delí spoločnosť na dve základné časti – vládnucu triedu, t. j. elitu a ovládanú triedu, t. j. ne-elitu. Podľa náuky o elitách je rozdelenie spoločnosti na elitu a non-elitu prítomné v každej spoločnosti. A väčšina „teoretikov“ elít tvrdí, že elita si zachováva svoje dominantné postavenie prostredníctvom kombinácie nátlaku a manipulácie. Relatívne malý počet príslušníkov elity umožňuje jej členom jednať spoločne, vedome a súdržne. Procesy komunikácie v elite sú ľahšie a jej členovia môžu byť rýchlo zmobilizovaní k formulácii politickej línie a prevzatiu iniciatívy.

Pojem elita je však samozrejme širší ako je uvádzaný v náuke o elitách. Napríklad výskum elít v Českej republike v roku 1997 medzi elitu zaradil predstaviteľov parlamentu a politických strán, ministrov a ich námestníkov, vedúcich pracovníkov vysokých škôl, vedeckých inštitúcií, zdravotnej starostlivosti, hospodárskej infraštruktúry, sociálnych služieb, polície a armády, odborových zväzov, vydavateľov a šéfredaktorov najväčších printových a elektronických médií, kultúrnych zväzov, prominentých umelcov, hodnostárov najväčších cirkví a podobne (https://cs.wikipedia.org/wiki/Elita).

Je evidentné, že respondenti tohto výskumu chápu význam slova elita eticky neutrálne. Pojem elita je u respondentov spojený s vrcholovou inštitucionálnou funkciou v svojej sfére činnosti bez ohľadu na vyššie formulovanú kvalitu elít. Vzhľadom na priorizovanie vedúceho postavenia – najvyššieho postavenia a absencie humánnej etiky a odbornej etiky je výstižnejšie označenie pre týchto ľudí vyššia vrstva alebo špička alebo vedúca vrstva– mocenská špička, mediálna špička, hospodárska či finančná špička a podobne.

Ak by v uvedenom prieskume bola zahrnutá aj kvalita týchto tzv. elít, tak vzhľadom na dosiahnutú tristnú úroveň spoločnosti v ČR v oblasti politiky, legislatívy, súdnictva, žurnalistky, hospodárstva a iných oblastí spoločenského života, tak by tam nemohli byť en bloc zaradení uvedení vedúci pracovníci, keďže vlády, parlamenty i vedúci hospodárskeho života ničia ekonomiku, ničia slobodu, masmédiá ničia informovanosť, právnici ničia spravodlivosť a podobne.

K elite patria jednotlivci, ktorí dosiahli v svojej oblasti pôsobenia nadpriemerné pozitívne výkony. Podľa druhu činnosti rozlišujeme elity vedecké, technické, elity v humanitných disciplínach, elity umelecké, elity športové a podobne. V prípade inteligencie môžme hovoriť o intelektuálnej elite.

Čo do rozsahu je elita širší pojem ako inteligencia, ako konštatoval spoluzakladateľ česko-slovenskej sociológie (Bláha 1937, s. 46). Je to ojedinelé dielo o sociológii inteligencie a podľa informácie  významného a celosvetovo rozhľadeného česko-moravského sociológa prof. J. Kellera neexistuje v súčasnej európskej sociologickej literatúre podobné dielo.

4.Máme elity na Slovensku?

Otázkou je, či máme na Slovensku elity v pôvodnom slova zmysle, ak áno, ako sú početné a tiež, aká je slovenská inteligencia vôbec. Históriu vývoja slovenských elít a inteligencie, ktorá podstatne ovplyvnila ich dnešnú úroveň, ponechám v tejto štúdii mimo pozornosti z priestorových dôvodov. Troškou do mlyna načrtnutej problematiky prispela štúdia Absurdity vysokého školstva na Slovensku – pokles úrovne inteligencie  (Dudáš 2005),  štúdia Deformationen des slowakischen Hochshulwesens (Dudáš 2005) a vyššie zmienená štúdia Krízový stav školstva (Dudáš 2013)z prostredia, ktoré je liahňou inteligencie a malo by byť aj liahňou elít ako aj polytematická kniha kritických reflexií (Dudáš 2011).

G. Murín nastolil vážnu otázku o elitách v širšom spektre činností, no jeho pokus o odpoveď je v mnohom plytká a povrchná, nepresná i zavádzajúca. Autor žongluje s termínmi a názormi, nevysvetlil, čo on chápe ako elitu, takže sa nemožno ubrániť dojmu prístupu k problematike kaviarenským štýlom „letom – svetom“. O žonglovaní s pojmom elita svedčia jeho výroky o elite komunistickej, disidentskej, vidieckou sa stáva klasická zostava krčmár – notár – farár. Po zmienke o mečiarovskej „elite“ riadených zbohatlíkov a o finančných žralokoch ignoruje pseudoelitu následných postmečiarovských deviantno – dementných politických síl, ktoré vyvlastnili slovenský národ v prospech zahraničia, zbavili ho jeho ekonomickej podstaty zosúkromňovaním (privatizáciou), nekriticky podriadili Slovensko deviantne dementnému amorálnemu Západu, navyše aj militantnému agresívnemu NATO a to bez súhlasu a mandátu od obyvateľstva.

Pokiaľ „mečiarovci“ vytvárali domácich zbohatlíkov (nie že by som s tým súhlasil), ktorí boli zdanení v prospech SR a prispievali do štátneho rozpočtu, následne parapolitici (najmä z tzv. SDKU i tzv. KDH – strany nie kresťanov a nie pre kresťanov, spolu s kryptokomunistami v SDĽ vytvorili opäť čierno-červený komplot, ako predtým v roku 1994) realizovali katastrofálne výpredaje slovenských štátnych podnikov zahraničným súkromným i štátnym firmám a spôsobili úbytky zo štátneho rozpočtu SR vo výške cca 100 miliárd Sk za rok (podľa exministra financií). Tieto firmy vysávajú ekonomiku SR cez zosúkromnené sieťové odvetvia. Napríklad Slovenská sporiteľňa bola predaná rakúskej Erste Bank, ktorá hodnotu kúpnej  ceny získala za dva roky späť. A jej predstavitelia kládli otázku slovenským odborníkom, či sme na hlavu padnutí predávať vysoko ziskovú sporiteľňu (podľa exministra financií S. Kozlíka). Tvrdenie týchto parapolitikov a ekonomických šarlatánov, antinárodohospodárov, že štát je zlý vlastník, argumentujúc infantilnou nihilistickou zásadou, že trh všetko vyrieši, svedčí o nedokonalom poznaní základného diela škótskeho morálneho filozofa a pioniera politickej ekonómie A. Smitha „Skúmanie podstaty a príčin bohatstva národov (1776)“, neskorší skrátený názov je „Bohatstvo národov“. Navyše svedčí o nepoznaní ekonomickej úspešnosti štátnych firiem v NSR, Francúzsku a inde a v neposlednom rade je to aj vysvedčenie o ich neschopnosti riadiť štát, pretože štát riadia oni a nimi nominovaní úradníci. Obdobne likvidácia slovenského poľnohospodárstva, začatá po sionistickom majetkovom prevrate (z hľadiska širších politicko – ekonomických súvislostí) najmä politických špičiek z tzv. Kresťansko-demokratického hnutia. Tzv. preto, že je to vnútorne rozporný pojem, obdobne ako je rozporný pojem nemý spevák či suchá voda, lebo tzv. KDH je svojou rétorikou i politikou viazane výlučne na totalitnú monarchisticky usporiadanú vatikánsko politicko – náboženskú (ľudovo katolícku) cirkev, ktorá je monarchistická. Navyše rétorika tzv. KDH býva zavše kresťanská, no ich politika je antikresťanská, protislovenská, čo jej vytýkali viacerí autori aj z košiara vatikánskej  cirkvi, dokonca aj v periodiku s etikou kléru vatikánskej cirkvi na Slovensku v Kultúre. Ich politika spôsobila stratu cca 100 000 pracovných miest hlavne v poľnohospodárstve, najmä na kresťanskom vidieku.

Boli to na hlavu padnuté riešenia ekonomicko – politickej insity. Nekonečný rozmer ľudskej hlúposti. Komická suita pseudovodcov, kariéristov a šašov, ktorí obsadili politické pódium. Ale pán Murín to ani nespomenie. Zrejme na Slovensku aj preňho stále platí, keď kradnú „naši“, je to v poriadku, keď „nenaši“, je to zavrhnutiahodné. Prístup na úrovni rurálnej spoločnosti, ktorej adekvátnym hlavným mestom by bol salaš. A korupcia vyššia ako 30 % HDP (ako uviedol bývalý britský veľvyslanec), pričom právnicko–ekonomické „elity“ nie sú schopné vypracovať a prijať efektívny antikorupčný zákon, mu nestojí ani za zmienku. A tieto strany mali najväčšiu podporu v „jedinom elitotvornom mieste na Slovensku v Bratislave!“.

Tvrdenie, že „jediné elitotvorné miesto na Slovensku je Bratislava“, možno považovať za  nemiestny žart a prejav deviantného bratislavocentrizmu. G. Murín ani neuvádza, v ktorých intelektuálnych disciplínach sa bratislavské slovenské elity nachádzajú. Alebo k elitám patria spevák, humorista – zabávač či politickí činitelia (najmä zo strán s prívlastkom kresťanské), čo získali byty v tých istých štvrtiach v Bratislave a tým istým spôsobom ako V. Biľak? Tí sú pre niekoho elitou? Bezzásadové a bezcharakterné utilitaristické konanie.

Či intelektuálne nedospelí členovia strán, ktoré hlasovali proti vzniku II. Slovenskej republiky, napr. z tzv. KDH, či členovia maďarských etnických strán? Samourčovacie právo národov je medzinárodne uznané ako legitímne a nescudziteľné právo každého národa. Je snáď elitou tých 891 osôb podpísaných v septembrovom  Kultúrnom živote v roku 1991, ktorí boli vazalsky proti vzniku II. SR svojou výzvou „K demokraticky zmýšľajúcim občanom“?  Vyjadrenia typu „Vedomí si nenapraviteľných mravných a ekonomických škôd, ktoré by priniesol rozpad ČSFR“, “Naše úsilie o spoločný štát je bojom o demokraciu“ či „ Poslanci Slovenskej národnej rady, nepodľahnite politickým manipuláciám, nepodľahnite nátlaku. Nedovoľte, aby sa zopakoval Február 1948!“ je evidentným prejavom nepoznania demokracie, neschopnosti odlíšiť židovsko-boľševický totalitný puč vo februári 1948 (pozri napríklad Žiak 2004) od legitímneho demokratického vývinu po páde totality a ignorovania alebo nepoznania veľkých politických, ekonomických i kultúrnych negatív českého vedenia spoločného štátu voči Slovensku. Po puči nám vojensko-priemyselný komplex SŠA ústami W. Churchila spustil železnú oponu (iná železná opona bola spustená dávno predtým nad americkým kontinentom – John Beaty, The Iron Curtain Over America, http://newensign.christogenea.org/content/iron-curtain-over-america-john- beaty).

Podpísaní tým jednoznačne preukázali, že súc indoktrinovaní nechápu pojem demokracia (pozri napríklad Dolejší 2014 či Dudáš 2019). Politika a oficiálna historiografia vrátane médií nás indoktrinovali  a uvedených 891 osôb evidentne nepoznalo negatíva Č-SR v neprospech Slovenska. Nie je účelom tejto štúdie objektívne hodnotenie spoločného štátu – humanitná inteligencia nám ho doposiaľ nevypracovala. Pomoc slovenskému národu však nesmie ignorovať negatívne činy. Popri prezentovaných kladoch spomeňme aspoň niektoré negatíva.

V oblasti politiky – prezident Masaryk ako profesor sociológie popieral výsledkov sociológie ohľadne svojbytnosti slovenského národa,  obdobne prezident Beneš  (profesúra získaná podvodným spôsobom – pozri napr. Klimek 1996) spolu s českou inteligenciou popieral existenciu slovenského národa. Obaja  profesori sociológie (?!) neuznávali slovenský národ, ktorý dosiahol autonómiu až po 20 rokoch spoločného štátu a to v kritickom období pre spoločnú republiku, kedy gradoval rozpad versailleského usporiadania Európy.

V Ottovom obchodnom slovníku z r. 1921, s. 1217 (in Kautský 2004, s. 30) je konštatované: „Slovensko bude naší koloniální zemí. Je mylným názorem, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit. Příkladem je Rusko se Sibiří“.

V hospodárskej oblasti demontáž vyše 600 podnikov na Slovensku s následným veľkým vysťahovalectvom za 20 rokov spoločného štátu, čo spôsobilo sociálny úpadok a masové vysťahovalectvo. Cenzúra denníkov, ktoré vychádzali s vybielenými stranami, bola bežná.

Vďaka českej inteligencii bola po zrušení Alžbetínskej akadémie založená v roku 1919 Česko-slovenská  univerzita (premenovaná na Univerzitu Komenského) v roku 1919 s tromi fakultami – lekárska, filozofická a právnická,  no bez prírodovedeckej fakulty. Požiadavka založenia vysokej školy technickej bola Prahou stále ignorovaná, pričom si treba uvedomiť, že prírodné a technické vedy sú chrbticou rozvoja spoločnosti. Na požiadavky zo Slovenska bola najčastejšia odpoveď „nelze vyhověti“. Na margo možno uviesť, že prvú českú gramatiku napísal Slovák Vavrinec Benedikt (1555 – 1615 ), rodák z dediny Nedožery pri Prievidzi, ktorý učil na Pražskej univerzite a v roku 1603 napísal a vydal tlačou v Prahe prvú českú gramatiku, do ktorej zakomponoval niekoľko slovenských slov

Po roku 1945 nastalo systematické okliešťovanie práv slovenských autonómnych orgánov, zakotvených v košickom vládnom programe. Po žlťácko-boľševickom puči v roku 1948 (pozri napr. Žiak 2004)  nastala genocída slovenskej kresťanskej inteligencie. Je známa urážka Matice slovenskej ako reprezentanta Slovákov prezidentom Novotným v roku 1967. Kritický český vzdelanec historik uviedol neobvykle kritické a pravdivé  konštatovanie o období spoločného štátu „Česká spoločnosť nemala dosť kultúrnych a politických  predpokladov na to, aby dokázala žiť so Slovákmi ako s rovnocenným partnerom v spoločnom štáte už od jeho vzniku“ (Tesař1995).

Bol to vazalský prejav týchto 891 osôb slovenskej prevažne bratislavskej inteligencie, v ktorej boli zastúpení – čuduj sa svete – herci, spisovatelia (vraj svedomia národa, skôr paródia naň), speváci, výtvarníci, režiséri, ale aj pracovníci prevažne z humanitných disciplín ako napr. filozofia, sociológia, ekonómia, stredoškolskí učitelia, niekoľko vysokoškolských učiteľov, lekári, kňazi či dôchodcovia, študenti, technici, remeselníci, úradníci i podnikatelia a len málo jednotlivcov z technickej a prírodovednej inteligencie. A niektorí z týchto 981 protislovensky zameraných osôbok sa neskoršie neštítili obrátiac kabáty o 180 stupňov profitovať v rôznych i najvyšších štátnych funkciách. Utilitárna schizofrénia ako vyšitá, absencia humánnej o odbornej etiky. Pokojne môžeme hovoriť o protislovenskej lumpeninteligencii.

Na margo hercov, štúdium  a práca ich stimuluje k rozvíjaniu emocionality, ktorá nie je  schopná chápať veci v súvislostiach a ktorá navyše v súvislosti s indoktrináciou školským systémom a médiami im zabraňuje vidieť a poznať reálny svet vecí (pozri napr. rozhovor herca M. Kňažka ako ministra zahraničných vecí SR s G. Jesenským, ministrom zahraničných vecí Maďarska v roku 1993, v ktorom Kňažko –  tribún novembra 1989, ktorý nič nevedel o politike a histórii – nebol schopný vyvrátiť Jesenskéhoi lži).

Nepochopiteľná povrchnosť názorov Murína na elitu, ktorej dal „ľudovú a jednofarebnú“ konotáciu, čo odpovedá úrovni mnohých príslušníkov humanitnej inteligencie, riadiacich spoločnosť a tých, ktorí sú prezentovaní deformovanými médiami ako tzv. politológovia, napr. bývalý komunistický šéfideológ, či bývalý riaditeľ ústavu marxizmu – leninizmu a ďalší čoby novodobí politologickí mastičkári, nasledovníci starovekého prognostického ústavu – antických Pýthií v Delfách. Po prevrate v roku 1989 v čase anarchie a hlúposti vstali noví analytici, rekvalifikovaní prednovembroví politruci a ich žiaci, na intelektuálov sa hrajúci tínedžeri čoby analytici, ktorých spoločným rysom je tristná sebavedomá „vševedomosť“, posilňovaná prítomnosťou v éteri. V skutočnosti „kvalita“ ich analýz ich zaraďuje na úroveň nositeľov podbradníkov a plienok.

Adorácia spisovateľa Feldeka ako výraznej individuality „v kauze ministerského pokusu o likvidáciu Domu slovenských spisovateľov  v Budmericiach“ z pera Murína je vrcholne plytká, vykastrovaná, subjektívne vytrhnutá z kontextu jeho pokryteckej politickej a spisovateľskej činnosti (napr. spor s D. Slobodníkom) a je smutno – komická. Feldek, autor básne Óda na L. I. Brežneva, zaslúžilý umelec z čias vlády štátostrany, dlhoročný príslušník totalitnej neocirkvi KSČ, bol aktívny účastník „spanilých“ jázd lietadlom z Bratislavy do Košíc v decembri 1989 a ešte na ďalší východ Slovenska, išiel poučovať východniarov Zemplínčanov o demokracii!? Alebo jeho obhajoba ruskej skupiny Protestujúce p.če (Pussy Riot) (Feldek 2014 v evanjelickom štvrťročníku) a šéfredaktor Tvorby na moju zaslanú kritickú  odozvu „Tvorba proti dekalógu?“ ani nereagoval, a skupina sa stala známou svojím výtržníctvom v pravoslávnom chráme v Moskve ako aj hromadným sexom v jednom múzeu v Moskve? Veď je to morálna zvrhlosť ako tejto skupiny, tak aj od spisovateľa Feldeka (spisovatelia sú vraj svedomím národa?!?), ale aj od šéfredaktora Tvorby – prístupy na úrovni lumpeninteligencie. A u Murína absencia kritickosti i morálky.

A čo inteligencia v bratislavských riadiacich centrách štátu? A inteligencia na municipálnej úrovni napr. v Bratislave? Nesvedčia publikované kauzy – informácie o množstvách príslušníkov pseudointeligencie priamo v Bratislave (napr. bratislavský magistrát, ktorý bol riadený príslušníkmi strán s prívlastkom kresťanský) o absencii intelektuálov a elít v týchto grémiách??

Kde boli tie bratislavské humanitné „elity“ v  ústavoch akadémie a na vysokých školách v období zásadných politických prevratov v r.1948 a 1989? Aké boli tie bratislavské „elity“, najmä v oblasti politického myslenia, ekonómie a ekonomiky, filozofie, sociológie, práva, histórie a podobne? Veď po zmene v roku 1989 humanitná inteligencia nepredložila žiadnu rozumnú alternatívu vývoja spoločnosti. a mala k dispoziíci vedu o riadení – kybernetiku a mala na čom stavať, pretože v r. 1966 bola publikovaná rozsiahla štúdia – vízia kolektívu R. Richtu (Richta 1967). Podľa odborníka na ústavné právo profesora Planka právo po prevrate nebolo na prevrat pripravené. Zrejme v celej Č-SR, preto sa legislatíva mohla prepísať v prospech víťazov majetkového prevratu tak rýchlo (rok 1990), ako rýchlo sa prepísala legislatíva v priebehu roku 1948 po februárovom puči komunistickej strany. A z humanitných ústavov akadémií a vysokých škôl nebol po roku 1989 prezentovaný žiadny návrh smerovania vývoja, nieto humánneho a pozitívneho. Humanitná inteligencia v celej Č-SFR bola zaspatá, v ťažiskovom období zmeny neprezentovala ako duchovná sila žiadnu reálnu strategickú víziu. Intelektuálna bieda. Po vzniku II. SR v neskoršom období boli pokusy, napríklad zriadením samostatného Ústavu strategických štúdií z vôle politickej moci v roku 1992, neskoršie v SR objednávka od podpredsedu vlády na spracovanie troch stratégií, no boli to len úlomkovité materiály. Až v roku 2010, keď bol štát vykradnutý, zdecimovaný, politika, ekonomika a školstvo zdevastované, prezentoval Ekonomický ústav SAV víziu a stratégiu rozvoja slovenskej spoločnosti v dlhšom horizonte ako sú volebné cykly. A to až na objednávku vlády v roku 2006.

V reakcii na článok Murína autor (Čertík 2011) vytýka a na niektorých príkladoch názorne poukazuje, že G. Murín „si pod niektorými slovami a pojmami predstavuje niečo iné“ a pýta sa, že prečo uvažuje len elitu spisovateľskú, „kde sú iné elity, vedecká a technická inteligencia, lekári, absolventi stredných a vysokých škôl? Okolo 150 000 najschopnejších robí v zahraničí….“  Dať slovu iný význam je neprípustné a samotný G. Murín sa vyjadril (SP, č. 3/2012) „Polovzdelanec je produktom masového vzdelávania, ktoré ho naučilo odborné slová (ale nie ich podstatu)…Takže jeho kritérium polovzdelanca možno použiť aj na neho samotného. V druhej reakcii autorka (Krivošíková  2012) polemizuje a hodnotí článok „populárneho esejistu“ ako „veľmi urážlivý“. Pritom obe reakcie zostávajú na povrchu, ani jedna nejde k podstate – čo to je elita, aké sú jej podstatné charakteristiky

V súčasnej dobe krízy humánnych hodnôt je nanajvýš potrebné položiť si otázku, kde sú elity a intelektuáli, ktorí by načrtli východisko z krízy, alternatívy vývoja? A či vôbec máme elity v jednotlivých intelektuálnych činnostiach?

4.1 Máme elity na vysokých školách?

Liahňami inteligencie a elít sú predovšetkým vysoké školy a univerzity. Iste je správne tvrdenie, že úroveň inteligencie je daná úrovňou jej „producentov“ – vysokoškolských učiteľov a úroveň učiteľov (i študentov) je daná úrovňou univerzity. A úroveň univerzity je dominantne daná úrovňou vedy.

Je signifikantné, že kritické dielo o úrovni slovenskej inteligencie od umenoteoretika prof. Bakoša (Bakoš  2004) a štúdia (Bakoš 2003) ostali bez odozvy v radoch slovenskej inteligencie i slovenských médií. Pripomína to situáciu pred cca 100 rokmi, keď základné sociologické dielo o slovenskej inteligencii i národe vôbec od vtedy jedného z najvzdelanejších Slovákov dr. Jána Lajčiaka (Lajčiak 1921) nevyvolalo žiadnu pozornosť a obdobne sa neobjavila žiadna odozva v slovenských proslovenských médiách ani po opätovnom vydaní v r. 1994. Dodnes je neznáme. Stále výstižné je jeho tvrdenie „Na Slovensku veľkí duchovia živnej pôdy nemajú“. Situácia rozdielna len v tom, že slovenská inteligencia sa za 100 rokov početne rozrástla, no jej kvalita a úroveň zostali v podstate nezmenené. Preto ani nemôže prekvapiť a je signifikantné pre slovenskú inteligenciu, že polytematická kniha kritických reflexií s veľmi širokým záberom Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku – Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie (Dudáš 2011),ktorá „.. zapôsobila v slovenských pomeroch ako blesk z jasného nebaje mimoriadnym a mimoriadne provokujúcim dielom…mala by vyvolať mimoriadne reakcie…a mala by byť v knižnici každého slovenského intelektuála (Handžárik 2012), a ani citácie článkov a štúdií v nej uvedených, nevyvolala diskusiu v kruhoch slovenskej a ani akademickej inteligencie.

Navyše, odborník na filozofiu prof. Višňovský z Filozofickej fakulty UK v Bratislave a v súčasnosti podpredseda SAV pre humanitní disciplíny v zborníku (Višňovský 2014, s. 35), uviedol:“…urobiť vedeckú sebareflexiu nášho akademického života, vrátane filozofickej reflexie, sa dávno naplnil. Zvlášť pohľad zo strany samotných akademikov na ich vlastnú súčasnú situáciu absentuje takmer úplne“. Profesor Višňovský tým vlastne nepriamo potvrdil zaostávanie filozofie, sociológie za vývojom spoločnosti minimálne o 25 rokov. A nadto je nepochopiteľné, že zamlčal existenciu kritických článkov, štúdií a navyše aj polytematickú knihu kritických reflexií o súčasnej i minulej úrovni vysokých škôl a inteligencie (podľa informácie ju prečítal), čím čitateľa uviedol do stavu neinformovanosti. Nepochopiteľná citačná intolerancia a ignorancia.

Pri hľadaní recenzentov na dielo LEXIKÓN MENEJ ZNÁMYCH A MÄTÚCICH  SEKULÁRNYCH A NÁBOŽENSKÝCH POJMOV – NETRADIČNÝ OBJEKTUVIZUJÚCI NÁHĽAD DO SVETOVÝCH DEJÍN A CELKOVÉHO DIANIA som oslovil štyroch učiteľov filozofie – troch profesorov a jednu docentku na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Ani jeden nebol ochotný knihu recenzovať, navyše docentka M. Mičanová uviedla: „Nie som si istá, či som vhodný recenzent“: A zmienený učiteľ filozofie prof. Višňovský na prosbu poradiť schopného a ochotného recenzenta ani nereagoval. Tristne to nízka úroveň učiteľov filozofie.

Antiintelektuálnym postojom sa prejavila učiteľka marx-leninskej teórie poznania  (Černík 1986) a publicistka z tej istej fakulty doc. E. Farkašová označiac knihu Absurdít ako kontroverznú, pričom neuviedla, v čom je kontroverznosť knihy. Je to neprípustný útek učiteľky filozofie a spisovateľky od problematiky, navyše podriadenie sa deviantnej tzv. politickej korektnosti, ktorej termínom sa nálepkujú názory, prejavy a postoje, ktoré smerujú k pravdivému a objektívnemu poznaniu, nevyhovujúce politike skrytých

Kniha odborníka na riaditeľovanie (manažment) profesora J. Hvoreckého Testament vedca (Hvorecký 2015, s. 52) je kritická a podnetná, no na margo knihy Absurdít  uviedol „Neverím na sprisahanecké teórie , ktoré vidia v žalostnom stave školstva napľňanie zámerov zahraničných nepriateľov Slovenskej republiky (Absurdity …). Domnievam sa však, že aktivity riadiacich orgánov školstva im poskytujú priveľa argumentov”. Hoci v knihe Absurdít je citovaný Support for East European Democracy Act of 1989, schválený kongresom SŠA v r. 1989 a navyše je citovaná fundovaná práca lektora z Ústavu politických vied na Viedenskej univerzite Der Wertewandel in Ostmitteleuropa (Bachmaier 2005, s. 15 – 32). Typický príklad pštrosieho prístupu, strkanie hlavy do piesku, navyše od učiteľa aj na Liverpoolskej univerzite. Nepochopiteľná ignorancia faktov.

V súvislosti s uvedenými prejavmi je adekvátna kritická reflexia úrovne slovenskej inteligencie z pera umenoteoretika prof. J. Bakoša: “Slovenská inteligencia je vo svojom celku nehotová, nezrelá, ba i defektná…Schopnosť kolektívne eliminovať výnimočné výkony ako cudzí a ohrozujúci prvok nevyhnutne viedla k neúcte, ba pohŕdaniu výnimočnými tvorivými jedincami…. Prirýchla industrializácia si vynútila aj urýchľované vysokoškolské vzdelanie, ktorého rezultátom bola… „urýchľovaná“ inteligencia… Oddelenie vysokoškolskej výchovy od vedeckého výskumu  sa podpísalo pod diletantstvo nedovzdelanosti povojnových generácií slovenskej inteligencie.

V súlade s predchádzajúcimi zobrazeniami úrovne slovenskej inteligencie je aj hodnotenie literárnej teoretičky prof. Bátorovej: „Ešte jedna črta patrí k charakteristike prevažnej väčšiny súčasných intelektuálov: povrchnosť a lenivosť (Bátorová 2014). Pojem intelektuáli je tu však nenáležitý, maximálne inteligent.

Práve v Bratislave, na najstaršej na Slovensku najdlhšie kontinuálne existujúcej Univerzite Komenského, nastal po prevrate dokonca „maratón absurdností“. Napríklad vytvorením precedensu zastrašovania rektora ako predsedu komisie pre prípravu vysokoškolského zákona názormi členov akademickej obce i akademického senátu UK,  nezlučiteľnými s názormi poradcov z EU pri požiadavke kompatibility vysokoškolského zákona z roku 1990 s obdobnými vysokoškolskými zákonmi v západnej Európe.

Ak pre ilustráciu úrovne vo vysokom školstve budeme uvažovať rektorov, de facto politikov, funkčne najvyšších predstaviteľov liahní inteligencie, ktorí vytvárajú politiku vysokých škôl, je zarážajúca ich nízka etická a mnohokrát i odborná úroveň. Napríklad konferencia rektorov (osoby mnohokrát s najvyššími titulmi pred menom i za menom) sa dopustila hrubého útoku v polovici 90. rokov na osobu, ktorá postupovala podľa zákona. A k výzve prvej ponovembrovej mládeže v roku 2009 o stave a ďalšom smerovaní spoločnosti zostala konferencia rektorov nevšímavo hluchá.

V roku 2020 zahájila súdna a výkonná moc SR útok na slobodu vedeckého bádania ako civilizačného základu spoločnosti, čo predstavuje návrat do 16. storočia, v ktorom za vedecké poznatky bol odsúdený G. Galilei a obvinený G. Bruno bol dokonca zavraždený. Na oznam o tomto útoku rektorom kamenných univerzít v SR (Košice, Žilina, Bratislava, Nitra) a ČR (KU i ČVUT v Prahe a MU a VUT v Brne) reagoval iba rektor Technickej univerzity v Košiciach. Ich mlčanie možno chápať ako implicitný súhlas s týmto útokom, čo reprezentuje tristný úpadok humánnej i odbornej morálky a zaraďuje ich do spodných vrstiev inteligencie. Absencia elít, absencia intelektuálov na najvyšších úrovniach riadenia vysokých škôl. Prejav to na úrovni záhradkárov, starajúcich sa o svoje záhradky. A to nemusím pripomínať ani tie množstvá putujúcich profesorov, masovú výrobu neoprofesorov a pseudoprofesorov, profesorov s „musu“(musí byť, aby bol odbor), na ktorých sa  profesormi stali nie na základe vedeckej práce, ale na základe známostí s riadiacimi politikmi fakúlt – dekanmi a politikmi vysokých škôl – rektormi a to na starých i nových vysokých školách, tzv. univerzitách (z ktorých len máloktoré spĺňajú de facto status univerzity, hoci de jure majú takéto označenie). V tejto súvislosti je signifikantný výrok kritického sociológa P. Mikulu: “Doba po roku 1989 je veľmi úrodná na rôznych idiotov ovenčených titulmi profesor a docent“.

Len 2 % vysokoškolských profesorov z cca 1600 je na svetovej úrovni (podľa predsedu ARRA, SRo 1, 23.10.2007). Poznatky nové z pohľadu medzinárodnej vedy (reprezentované najvyššou vedeckou hodnosťou doktora vied DrSc.) sa nestali podstatnými pre inaugurácie a habilitácie – na rozdiel od štátov západnej Európy, ale len jednou z položiek v rámci kritérií. Svedčí to nielen o absencii intelektuálov a intelektuálnych elít v celej riadiacej vertikále školstva od ministerstva školstva až po vedúcich katedier. Navyše to svedčí aj o neefektívnych výberových mechanizmoch na vysokých školách do rektorských a dekanských funkcií a najmä o celkovej kultúrnej degradácii vysokého školstva.

Podvody riadiacich funkcionárov vysokých škôl, napríklad svojho času na Trenčianskej univerzite či nedávno na Katolíckej univerzite v Ružomberku i inde, svedčia o absencii elít, intelektuálov i inteligentov v riadiacich funkciách. Prijatá nedokonalá legislatíva a absencia etického kódexu učiteľa a etického kódexu študenta už od r. 1990 sú hlavné príčiny kultúrnej sebadegradácie vysokého školstva.

O celkovom poklese úrovne inteligencie na vysokých školách a školstva vôbec na mnohých registrovaných prípadoch na celom Slovensku, nielen v Bratislave, podáva svedectvo zmienená kniha Absurdít. Ideologizácia a politizácia univerzít sa dostala pod taktovku ekonomickej subkultúry. Ekonomická subkultúra, adekvátna pre výrobný proces, si podriadila univerzitnú intelektualitu za výdatnej pomoci celej riadiacej vertikály školstva, čo možno charakterizovať ako jeho karcinóm. Všade sa hovorí o peniazoch, grantoch namiesto o poznatkoch, toto slovo vypadlo zo slovníka. Politika “publish or perish“ zaviedla scientometrický fachidiotizmus, rozšírila plagiátorstvo, ktoré reprezentuje intelektuálny incest.

Bolonská reforma, de facto deforma vysokoškolského vzdelávania, reprezentuje ďalšiu degradáciu vysokého školstva, produkujúc protovedecky vzdelaných bakalárov. Redukcia vzdelania na profesijné vyučenie (adekvátne učňovským a stredným priemyselným školám) je v rozpore s novohumanistickou ideou vzdelania ako programu sebautvárania človeka a vedie k tvorbe fantómovej inteligencie, teda klamlivej, falošnej inteligencie. Navyše je krátkozraká, pretože vzhľadom na rýchly rozvoj poznatkov prírodných a technických vied poznatky rýchlo zastarávajú, evidenciou čoho je napríklad obrovské napredovanie v oblasti informačno komunikačných technológiách, v nanotechnológiách a podobne. Len kvalitné vzdelanie v basic sciences poskytne študentom fundované poznatky nevyhnutné na vyrovnávanie sa s budúcimi výzvami neustále sa meniaceho sveta. Jediné rozumné východisko je plnohodnotné inžinierske a magisterské štúdium, umožňujú vedecké vzdelávanie (Fisher in Ortiz de Zárate 2011).

V oblasti prírodných vied i technických vied sú osobnosti s výsledkami na medzinárodnej úrovni, o čom svedčia ich karentové publikácie. Mnohí z nich sú držiteľmi najvyššej vedeckej hodnosti DrSc. Avšak aj z týchto vedeckých špičiek žalostne málo osobností vstupuje do verejného priestoru ako intelektuáli, len málo z nich spĺňa kritériá intelektuálnej elity.

V oblasti humanitných disciplínach prielomy do európskeho myslenia neboli zaznamenané. Humanitná inteligencia, na rozdiel od inteligencie v prírodných a technických vedách, sa navzájom adoruje. Uvedené konkrétne deficitné prejavy troch predstaviteľov humanitnej inteligencie nie sú ojedinelé a ilustrujú úroveň tejto vrstvy inteligencie. Intelektuálnej elity je tam ako šafránu.

Keby tých cca 1600 profesorov a stovky doktorov vied vstupovali do verejného priestoru, museli by ich politické špičky rešpektovať. Koľko príslušníkov inteligencie vstupuje do verejného priestoru a koľko z nich so všetkými tromi charakteristikami – adekvátne IQ, humánna etika a odborná etika?

Oprávnene sa možno domnievať, že jednou z hlavných príčin intelektuálnej biedy v spoločnosti je zaostávanie niektorých humanitných disciplín. A dielo sociológa P. Bakalářa Tabu v sociálních vědách (Bakalář, 2013) je evidenciou, že sociológia prestala byť vedeckou disciplínou a stala sa slúžkou dementne deviantnej antihumánnej Frankfurtskej školy sociológie a jej nasledovníkom s dvomi štandardami – jeden pre nežidov tzv. gójov a druhý pre sionistov a židov. Signifikantné boli deviantné až dementné „reje“ niektorých osôb z oblasti sociológie a práva v súvislosti s nedávnym referendom o rodine.

Vedecká akademická komunita by mala byť najväčším kritikom vlády, parlamentu, štátnych i municipálnych úradníkov všetkých stupňov Chýba kauzálna analýza všetkých spoločenských procesov a na jej základe návrh zmeny politického systému ako systémovej zmeny. „Stále absentujú komplexné pohľady na spoločenský vývoj a ak sa objavia, kĺžu iba po povrchu“ (Hrubec 2015). Najmä politická filozofia a sociológia by mali sformulovať spoločenské alternatívy a vytvoriť už konečne vlastnú koncepciu národnoštátneho života Slovákov ako slobodného a o svojich veciach, vzťahoch a záujmoch zvrchovane rozhodujúceho subjektu medzinárodného práva. Veď od renesancie, kedy sa utváral moderný Európan, patrí kritické myslenie, právo pochybovať o čomkoľvek, k vlastnostiam, tvoriacim identitu Európana.

Nadto, zarážajúca je priam absolútna technická a prírodovedná negramotnosť väčšiny ľudí z humanitných disciplín, na ktorú upozornil v 50-tych rokov žiak Rutheforda a úspešný novelista C. P. Snow (Snow), čo im neumožňuje napĺňať rady intelektuálnych elít. Ani tým, čo sa prebudili a chceli odstrániť tento svoj nedostatok, sa ani po dlhom úsilí nepodarilo zvládnuť druhý princíp termodynamiky (Bradshaw 2008), ktorý je hybnou silou evolúcie človeka a spoločnosti (Kováč 2017).

4.2 Máme na Slovensku elity v oblasti politiky, ekonómie a ekonomiky?

Pojem politika je široký a zahŕňa všetky druhy samostatnej riadiacej činnosti. Politika by mala byť verejnou vecou v záujme zabezpečenia verejného blaha, nie úsilím presadiť úzkoprsý názor jednej skupiny, nie ekonomickým nátlakom a už vôbec nie snahou ako do budúcnosti zabezpečiť seba a svoju rodinu. Zmyslom politiky ako správy verejných vecí je hľadanie konsenzu v záujme všeobecného prospechu vo vnútri štátu a jeho bezpečnosti z vonkajšieho prostredia.

Politické subjekty v ČSFR po roku 1989, hoci zrušili článok v ústave o vedúcej úlohe KSČ, v interpretácii histórie, najmä emancipačné snahy slovenských proslovenských síl vrátane obdobia prvej Slovenskej republiky,  zostali pri boľševickej interpretácii, ktorá bola v rozpore so skutočnosťou. Interpretáciu histórie politické subjekty podriadili svojim záujmom, urobili niektoré kozmetickú zmeny, napríklad návrat kultov a podobne, ktoré dekultovali kritickí autori (Klimek 1996, Kalvoda 1998, Krystlík 2008), no pravdivá interpretácia historických faktov vrátane štyroch najväčších podvodov 20. storočia – sily spoza opony, ktoré vyvolali I. svetovú vojnu, boľševická genocída ruských i iných kresťanov po roku 1917 v Rusku, kto postavil Hitlera do čela Nemecka, kto ho nasmeroval na ZSSR  sú v politike i oficiálnej historiografii tabu. Bol to dôkaz absencie nielen elít, ale aj intelektuálov i inteligentov v týchto politických subjektoch. Z hlavných politických síl sa z Občianskeho fóra stalo „Fór z občanov“ a z Verejnosti proti násiliu „Násilie proti verejnosti“ a zakrátko pre svoju neschopnosť reflektovať potreby verejnosti zanikli.

V ďalších rokoch liečbu šokom dostal za úlohu naordinovať československému hospodárstvu federálny minister financií V. Klaus, ktorý papagájoval zničenie ekonomík Latinskej Ameriky okolo roku 1975. Malá a veľká privatizácia spolu s podvodom tzv. kupónovej privatizácie bola krádež storočia vo výške cca  2 000 miliárd Kčs ( Dolejší 2014, s. 22; Nevařil 2012). Cieľavedome nepodarená privatizácia bola predpolím pred nástupom nadnárodných korporácií.  Kupónová privatizácia – tento podvod storočia – bola roztrieštením vlastníctva a v protiklade so stále koncentrovanejším vlastníctvom (nadnárodné firmy) v priemyselne vyspelých štátoch (Švihlíková 2015, s. 80). Boli činy na úrovni antinárodohospodárov a ekonomických šarlatánov. Bolo to najväčšie prerozdelenie bohatstva od “úprku“ z Bielej Hore v Česku a na Slovensku nemá obdoby. A dnešná ČR i SR nebudujú historické a národnoštátne povedomie svojich občanov, nechcú spoznávať pravdu o svojich dejinách.

Slovenské politické subjekty ako VPN, HZDS, tzv. KDH,  SNS a iné  po vzniku druhej SR zostali otrocky pri falošnej boľševickej interpretácii historických faktov, čím dokázali nielen svoju nedovzdelanosť ako produkt školského indoktrinačného systému pod taktovkou totalitárnej KSČ a ich totalitárnych médií, ale aj svoju rurálnu úroveň neschopnosti objektivizácie interpretácie. Zostali pri niektorých kultoch, z ktorých najsilnejší bol kult bystrického protištátneho puču, tzv. SNP, napríklad objavené masové hroby obetí partizánov a iné ich zločiny s následkom obrovského prepadu úrovne života a okupácie Wehrmachtom  s najväčšími ekonomickými stratami počas obdobia 1939 – 1944, mnohými ľudskými obeťami vrátane odsunu viac ako 10 000 židov do Nemecka a podobne zostali naďalej tabu (Bielik 1993; Bobák 2000).

Zaujímavý, vystižný a podnetný článok „Máme vôbec politickú elitu?“ uverejnil fundovaný ekonóm s medzinárodným prehľadom prof. J. Husár (ako hosťujúci profesor pôsobil na univerzitách v Halifaxe, Coventry, Halle, pracoval v ekonomickej komisii v Ženeve) v časopise Kultúra (Husár 2014). Prof. J. Husár sa zameral na vzdelancov v oblasti ekonómie, ekonomiky a politiky, ktorým nastavil fundované kritické zrkadlo. Ako príklady slovenských elít uviedol niektoré osobnosti z minulosti, ktoré sa svojou  národnou i nadnárodnou elitnou činnosťou zapísali do dejín slovenského myslenia a konania. Akcentoval „vynachádzavosť, bádavosť, opravdivosť, mravnú i tvorivú nekompromisnosť“ M. R. Štefánika, uviedol jeho medzinárodné ocenenia vrátane Wildeho ceny Francúzskej akadémie vied, ktorú mu osobne odovzdal prezident akadémie, matematik svetového mena Henry Poincaré (spolutvorca teórie relativity spolu s rakúskym fyzikom P. Hasenörlom, Einsteinova práca s údajnou ignoranciou ich podstatných príspevkov bola publikovaná neskôr – plagiátorstvo Einsteina? – J.D.). Vyzdvihol aj osobnosť Ľ. Štúra – „Velikán a slovenská elita, nielen politická“ (bol nielen národným mysliteľom, ale aj nadnárodným i nadslovanským – J.D.). Akcentoval „nášho velikána P. Karvaša, …bol politickou i ekonomickou elitou …vytvoril zásadné ekonomické dielo a už v r. 1947 predpovedal vznik EU a jej princíp fungovania“.

Profesor Husár sa stručne zameral aj na úroveň kandidátov na najvyššiu politickú funkciu – prezidenta, ktorí ¨nedokázali sprostredkovať fakty o reáliách SR a EU, ,.. neboli schopní výkladu a objasnenia problému… úbohý bol repertoár pojmov a termínov …Tvorcovia koncepcie textov pre kandidátov neboli pôvodcami komplexnosti, funkčnosti a súdržnosti informácií, nebolo cítiť poznatky, názory, skúsenosti a vedomosti, neukázali morálne kvality …kandidáti spomenuli nezamestnanosť, ale práve príčinno-logické a následné súvislosti veľmi vyhýbali…. zato sme sa stretli s barbarizmami“. Skonštatoval, že nemáme ani elitu poradcov, hlavne ekonomických poradcov, ktorí by vedeli, ako funguje ekonomika. Táto objektivizujúca a brilantná reflexia stručne akcentovala intelektuálnu a morálnu biedu kandidátov na prezidenta a tvorcov ich textov – poradcov.

Na základe výrokov kľúčových osôb rozhodujúcich o slovenských štátnych financiách dokumentoval, že títo ľudia v skutočnosti netušia, ako má systém fungovať, nevedia, čo s európskymi peniazmi urobiť a zjavne nemajú ani najmenší šajn o tom, akom by sme ich jedného dňa splatiť. Títo ekonomickí diletanti nepoužívajú ani tie najzákladnejšie analytické nástroje národohospodára ako tabuľka vstupov a výstupov či systém národných účtov (Husár in Lehotský 2020). Navyše tvrdí, že panujúca liberálna ekonomika nemá teóriu.

Rázusovsky nepodkupné zrkadlo tejto vrstve inteligencie nastavil profesor Husár. Existuje priepastný rozdiel medzi genialitou štúrovskej generácie a intelektuálnou i mravnou biedou súčasných politických špičiek. A platí to v celom spektre politických činností. Napríklad o úrovni poslancov NR SR sa výstižne vyjadril exminister zahraničných vecí „väčšina poslancov si myslí, že modrá farba očí je dostatočným dôvodom na ich zvolenie “. Alebo medializované kupovanie poslancov v NR SR. Konanie na úrovni lumpeninteligencie.

Už Ústava SR je zdrojom spoločensko-politického chaosu, keďže nestanovuje žiadne kritériá na  kandidátov do zastupiteľských orgánov, ergo limitne aj analfabet môže byť premiérom, predsedom parlamentu i prezidentom.

Etický kódex politika ako aj volebný odpočet moci ako aj zákon o hmotnej zodpovednosti politika je terra inkognita, absentujú spätné kontrolné mechanizmy zo strany tvorcu štátu – občana a právny systém zaviedol občanov dvoch kategórií, čo je adekvátne anglickej legislatíve zo 14. storočia. Ignorancia prísneho trojdelenia nezávislých zložiek moci, postulovaná už Montesqieauom, nezaujíma ani právnikov v politických funkciách, člen výkonnej moci (župan, primátor, starosta) sú volení do zákonodarnej moci. Právnici vstupujúci do politiky púšťajú oblasť práva (dekan právnickej meštianky v Košiciach). Chýba demokratický politický systém, pretrváva deviantne nastavený (iniciovaný a realizovaný politickým zoskupením HZDS, SNS, ZRS) jednoobvodový volebný systém, zabezpečujúci najvyššiu zvoliteľnosť centrálnych politických špičiek v Bratislave. Zákon o referende je výsmechom tzv. demokracie a tzv. zastupiteľská demokracia je demagógia, je chameleónsky pojem, v súčasnom ponímaní je vládou zastupiteľských pseudoelít a zastupuje tých, ktorí sú ochotní dobre platiť.

Miesto seriózne a fundovane vedených diskusií, polemík panuje prihlúpla propaganda s nezmyselne vyhadzovanými a nekontrolovateľnými financiami na bilboardy, ktoré pripomínajú bravčové i hovädzie hlavy na konzervách za socializmu. Jeden z hlavných princípov v demokracii je, že každý orgán má byť kontrolovateľný a kontrolovaný. Najvyšší kontrolný úrad SR nemá kompetenciu kontrolovať hospodárenie politických strán a tým si všetky politické reprezentácie vytvorili priestor pre nehatenú korupciu.

Systém zosúkromňovania (privatizácie), nariadený zo zahraničia, pri ktorom SR vypredala pod cenu dokonca aj svoje zlaté sliepky, svedčí o cieľavedomých škodcoch Slovenskej republike a v demokratickom politickom a právnom systéme by takíto škodcovia skončili vo väzení.

Politické špičky vo vláde i v parlamente nie sú schopné zabezpečiť fundované diskusie, polemiky o alternatívach smerovania spoločnosti ani v štátnej televízii a rozhlase, deviantne nazvaných ako verejnoprávne médiá. Vytvoril sa spoločenský systém založený na lži, korupcii, mafiánstve, ľahostajnosti, cynizme, zisku bez akýchkoľvek škrupúľ, v prostredí amorálnosti a bezprávia. A dementne deviantná politická korektnosť, ktorej sa podriaďujú, je nepriateľom slobodnej spoločnosti. Súčasný politický systém, výtvor predovšetkým príslušníkov humanitnej inteligencie, možno charakterizovať ako systém zastupiteľskej partokracie, riadenej a ovládanej kleptokraciou s asistujúcou sudcokraciou a mediokraciou a zvonka riadenú otvorenou diktatúrou mocných nevolených v záujme totalitných režimov washingtonských a bruselských protektorov. 

Verejný politický priestor je ovplyvňovaný tretím sektorom, ktorého skupiny sú zgrupované väčšinou prisťahovalcami z jednej ideovej skupiny a k nim pridružených domorodcov s mikroskopickým inteligenčným kvocientom a s absenciou humánnej i odbornej etiky. Pôsobia ako škodné endoparazity. V ich činnosti úplne absentuje národovectvo, vlastenectvo, odhaľovanie antihumánnej činnosti koristníckych vojnových zbojstiev západných vlád, najmä americkej soldatesky, ktorá pod heslom „vojny proti teroru“ začal štvrtú svetovú vojnu (podľa pracovníka nemeckej BND a poslanca Bundestagu). Sú financované cez ich ambasády systémom grantov na svoju protislovenskú činnosť. V demokratickej krajine by boli postavené mimo zákon. Obdobne ako sú v legislatíve SŠA zákonom FARA postavené mimo zákon organizácie finančne podporované zo zahraničia, obdobne v Ruskej federácii či v Izraeli.

Koalícia politických strán na čele so stranou Smer-sociálna demokracia navrhla a parlamente prijala

zákon o zriadení špeciálnej prokuratúry a špeciálneho súdnictva, čo sú legislatívne akty a súdne inštitúcie vlastné totalitátnym štátom – fašistickému Taliansku, nacistickému Nemecku či boľševickému ZSSR. Do legislatívy zaviedla v roku 2008 vágny pojem extrémizmu, ktorý sa začal využívať v súdnej praxi nie právnicky, ale politicky ako služba sile, ktorá chce byť štátom v štáte na likvidovanie oponentov ich mocenských chúťok. A navyše prijala zákon o spresnení pojmu tzv. antisemitizmus na základ iniciatívy predsedu parlamentu a predsedu SNS JUDr. A. Danka po návšteve Izraela. Tým sa SNS stala AAS – antislovenská antinárodná strana.

Pojem antisemitizmus  je vyprázdnený pojem na označenie antižidovstva, pretože židia nemajú ani semitský pôvod (ale chazarský – pozri  Koestler 1976) ani semitský jazyk (Kriwaczek 2010) a používa ako kladivo na nežidov tzv gójov. Tým Smer a koalícia so SNS a Mostom –Híd zradili nielen svojich voličov, ale  celý slovenský národ a dokázali svoju protinárodnú orientáciu. Pokrytecky mlčali pri prenasledovaní opozície a Smer sa ozval iba v prípade obvinenia predsedu R. Fica špeciálnym prokurátorom.

A po voľbách v roku 2020 nastúpila protislovenská garnitúra na čele s OĹANO, SME rodina, Za ľudí a SAS, ktorej mnohí vedúci činitelia sa podriaďujú záujmom SŠA, jeho strategickým cieľom rozbiť integračný potenciál Ruska v postsovietskom priestore. Viacerí sa dopustili plagiátorstva v svojich magisterských prácach. Premiér Matovič je diletant, psychicky labilný, nepozná zákony, nepozná protokol a prijíma veľvyslancov v obtiahnutých rifliach a teniskách, oponentov označuje slovníkom štvrtej cenovej skupiny, Slovensko v Bruseli nechal zastupovať premiérom ČR (Mayerová, 2020). Latka politickej kultúry je u nás po voľbách v roku  2020  nastavená tak nízko, že sa nedá ani podliezť.

A politológovia i sociológovia dodnes neboli schopní prezentovať analýzu negatív a pozitív politickej moci po roku 1989 a priam stachanovsky mlčia mlčia k uvedeným absurditám politický subjektov. Prejavy politológov v mainstreamových médiách, de facto mainscreamových médiách (médiách hlavného bučiaceho prúdu) svedčia o tom, že sú to odborníci typu novodobých politologických mastičkárov, nasledovníci starovekého prognostického ústavu – antických Pýthií v Delfách. Nepredstavili alternatívy k súčasnému baskervilskému kapitalizmu, papagájujú len vyjadrenia politických špičiek a zahmlievajú podstatu. Preto nie sú žiadnou elitou, ani intelektuálmi. Naproti tomu v nezávislých alternatívnych proslovenských médiách sú prezentovaní odborníci na politiku – na úrovni intelektuálov, niekoľkí z nich sú na úrovni elity.

V oblasti ekonómie ako teórie ekonomiky má SR pár intelektuálov na úrovni elity, no v médiách ich nevidno, médiá nemajú o prezentáciu ich poznatkov záujem. Namiesto nich médiá dávajú priestor takým ekonómom, ktorých úroveň podľa ekonóma a prognostika prof. J. Staněka je na úrovni nositeľov podbradníkov a plienok.

A v oblasti ekonomiky nevidno nielen elity, ale ani intelektuálov a to vo všetkých sférach ekonomickej činnosti.

To je svedectvom permanentného zlyhávania slovenskej inteligencie v uvedených oblastiach. V týchto oblastiach Slovensko elity až na malé výnimky nemá,  nemá dokonca ani vrstvu intelektuálov. Navyše, intelektuál z podstaty svojho poslania sa nemôže podriadiť stádovitej straníckej disciplíne.

4.3 A máme elity v justícii?

Spravodlivé právo je dôležité v spoločnosti a pozdvihuje ju do civilizovanej formy. Zákon je druh poriadku  a dobré zákony predstavujú dobrý poriadok. Právo je však vôľa vládnucej vrstvy povýšená na zákon. Ergo, vôľová, „brušná“ disciplína. Nesplňuje ani jednu z piatich požiadaviek na vedu (Wagner 2007) nie je to vedecká disciplína, adekvátne označenie je právna náuka.

Po politickej zmene v roku 1989 Prahou (Federálne zhromaždenie) v zrýchlenom tempe nastavená degeneratívna legislatíva  obdobne rýchlo ako v roku 1948 po komunistickom puči) umožňujúca kradnúť podľa zákona, bola svedectvom nízkej úrovne absolventov českých a slovenských právnych meštianok (vyjadrenie JUDr. P. Chriašteľa, absolventa medzivojnovej Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave o právnických fakultách po komunistickom puči v 1948 a politickej i ekonomickej insity v riadení štátu).

Nuž aké je právo a legislatíva v SR? Vyberme aspoň niekoľko charakteristík. Ústava SR, prijatá ešte za existencie ČSFR bola po vzniku druhej SR viackrát novelizovaná, ale ani raz nebolo navrhnuté a realizované referendum o ústave, čo je v priamom rozpore s tzv. demokraciou. Ústava  zaviedla existenciu osôb dvoch kategórií – s imunitou –a bez nej, jedná sa o návrat do 14. storočia (anglický parlament).

Zo širšieho hľadiska – ak o sudcoch rozhoduje politická moc, taký štát nie je právny. Veľká moc výkonnej moci spočíva s určovaním obsadenia všetkých súdov a tým má v rukách osud každého občana (Spengler 2017, s. 858). Ústava SR podriadila súdnu moc zákonodarnej a výkonnej moci. Slovenská republika či iný štát nie je a nebude nikdy právny štát, pokiaľ o sudcoch bude rozhodovať výkonná moc i zákonodarná moc a korumpovať ich.

V oblasti legislatívy právny štát je charakterizovaný 10 atribútmi (Bröstl 2000), v legislatíve SR je z 10 atribútov právneho štátu porušených 5, teda polovica a to tých najpodstatnejších (Dudáš 2011). Porušenie základného princípu právneho štátu je, že tie isté osoby sú členmi zákonodarnej moci (NR SR) tak aj výkonnej moci (župani, primátori, starostovia).

Po vzniku II. SR mohla byť legislatíva kvalitatívne zmenená dôsledne na tzv. demokratickú, antikorupčnú a proslovenskú. Nedávno mediálne prezentovaný prípad Gorila, ktorý bol vyšetrený a postúpený na vládne miesta v roku 2006 a bol údajne v októbri 2006 zastavený (expremiérka Radičová, Slovvenský  rozhlas  1, 11.2.2012), je nielen špičkou ľadovca korupcie na najvyšších vládnych miestach, ale aj svedectvom, že slovenská inteligencia v oblasti práva ako absolventka slovenských právnych meštianok je až na výnimky na úrovni degenerovaných právnikov Rímskej ríše (Grant 2006). Podľa exministerky spravodlivosti (prof. K. Tóthová.) tvorba zákonov prebieha v advokátskych kanceláriách.

V oblasti súdnictva podľa zahraničných expertov z r. 2005 je súdnictvo v SR na úrovni afrických krajín (Markíza 2005). Ústavný súd nemá lehotu na ukončenie prípadu – legislatívne zabezpečená lenivosť. Prieťahy v súdnych konaniach (veď o to ide aj podľa absolventa košickej právnej meštianky JUDr. P. Ružbašana). Vysoká korupcia v súdnictve, vysoké úplatky a ministerka spravodlivosti K. Tóthová. sudcom zvýšila platy nadpriemerne bez ohľadu na ich výkonnosť, údajne v snahe zabrániť korupcii. Analýzu problému a následné vyhodnotenie bolo nad jej sily. Avšak vyššie platy viedli k vyšším úplatkom (nemenovaný interný zamestnanec súdu). Úplatok vo výške 80 000 eur aj viac podľa závažnosti trestného činu (nemenovaná sudkyňa na okresnom súde na východe SR) za neodsúdenie do väzby. Nastalo korupčné prepojenie polície, súdov a advokátov, realizované pomocou advokátov (nemenované sudkyne z dvoch súdov na východe SR). Zakrátko po prevrate sa drahé miliónové autá pri malých platoch sudcov objavovali najprv pred súdmi, čo je indikáciou korupcie. Existuje rodinkárstvo v súdnictve (exministerka spravodlivosti L. Žitňanská). Justičný moloch nepozná hraníc.

Vládna moc za vlády HZDS (ministerka K. Tóthová) zabezpečila materiálne výhody všetkých právnických povolaní. Ľudia s najnižšou zodpovednosťou (právnici) majú najvyššie platy a ľudia s najvyššou zodpovednosťou (krátkodobo lekári, dlhodobo učitelia) majú najnižšie platy. Pričom intelektuálna náročnosť právnych zamestnaní s výnimkou sofistikovaných prípadov je na úrovni riešenia lineárnej algebraickej rovnice, čo je predmet učiva v siedmej triede základnej školy.

Odborný právnický text má byť korektný, nepripúšťajúci viacero výkladov. Nepresnosť, interpretačná viacznačnosť formulácií legislatívnych zákonov odlišuje právo od vedy a vytvára priestor na vytvorenie vrstvy degenerovaných advokátov „fiškálov“, ktorí parazitujú na nedokonalosti právnych formulácií, na ich účelovej viacznačnosti. Absencia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb je ďalším porušením princípu rovnosti pred zákonom. Právna inflácia je väčšia ako v období panovania štátostrany. Legislatívna predvídavosť je neznámym pojmom, prevláda právnický folklór.

Titul JUDr. (z lat. iuris utriusque doctor) – v minulosti reprezentoval štúdium obojakého práva – svetské (občianske) a právo cirkevné. Vzhľadom na to, že cirkevné právo sa vyučuje len jeden semester, tento titul stráca svoje opodstatnenie a zmysel. Je podvodný a nadbytočný. Právnik má dva i tri právne názory a je na to hrdý – nepredstaviteľné vo vedeckých disciplínach, na jeden prírodný či technický zákon existuje len jeden správny názor – toť charakteristika vedy.

Nie všetky súdne rozhodnutia sú aj súdne. Aj právnici by mali mať súdnosť. Všetko zlo naokolo obhajujú všelijakí hovorcovia, právnici a advokáti. Súdne procesy sa zmenili na právne povedačky s absenciou logiky a s ignoranciou podstatných argumentov. Ťažkopádna súdna byrokracia bazíruje na nepodstatných formálnych drobnostiach. Právnici sa pričinili o masovú výrobu zlodejov. Vrcholom sú nezákonné rozhodnutia nižších súdov (Rádio Expres, 12. 2. 2005). Ďalší problém je, že ministerstvá si najímajú právnikov na právne služby (za astronomické honoráre), hoci majú svojich právnikov. Nepochopiteľné, veď charakter činnosti právnikov je úradnícky, za Rakúsko – Uhorska mali výstižné zaradenie – vyšší úradník.

Na zásadnú iniciačnú štúdiu v oblasti práva „Je Slovenská republika právnym štátom?“ (Dudáš 2008), ktorej záverečnú časť napriek prísľubu šéfredaktora Slovenských národných novín (SNN) P. Mišáka neuverejnili – toť prejav jeho elementárnej šéfredaktorskej nedostatočnosti v ostrom protiklade s hygienou redakčnej práce vo vedeckých a odborných periodikách všade vo svete), na ktorú reagovali viacerí právnici výčitkou „Čo si to ten Dudáš dovoľuje ?!“ Na výzvu šéfredaktora, aby napísali svoje reakcie a nastala diskusia, ani jeden neodpovedal písomne, takže diskusia nenastala. Nepredstaviteľné vo vedeckých disciplínach.

Existujúce súdne kauzy v celej súdnej vertikále dokazujú, že lož sa stala princípom práva v celej súdnej vertikále od okresného súdu cez krajský súd až po najvyšší súd a generálnu prokuratúru (Dudáš 2011) a potvrdil to aj sudca Ústavného súdu SR (JUDr. P. Brňák). Notár s vyše 40 – ročnou praxou (JUDr. P. Varhalík) tvrdí, že právnimi ničomu nerozumejú a do všetkého tárajú. Viacerí právnici tvrdia, že právnik má aspoň dva právne názory, minister pravosúdia/spravodlivosti ČR Pelikán tvrdil v ČT 24, že každý právnik má aspoň tri právne názory. Expremiér ČR M. Zeman sa vyjadril “Neznám línejší a hloupější bandu než jsou soudci“ (Zeman 2004). A v SR vzniklo príslovie “Hlúpy ako JUDr.“ (dôkazy sú uvedené v zmienenej knihe Dudáš 2011).

Antihumánny a antidemokratický stav v oblasti práva predstavujú aj nasledovné fakty:

právna inflácia, väčšia ako po komunistickom puči vo februári 1948 (JUDr. P. Varhalík)

právnická dystopia – výťahové zákony

formulácia gumových paragrafov

dvojaký meter ba až kilometer majú niektorí vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia

nepresnosť, interpretačná viacznačnosť formulácií legislatívnych zákonov odlišuje právnikov od vedcov, ktorí formulujú zákony  vylúčením dvoj- či viacnásobnej interpretácie

liberalizácia práva, ktorá rozkladá spoločnosť

– žiaden text ústavy nepozná peniaze ako politickú veličinu. Všetky legislatívy  sú čírou náukou (Spengler  2017)

zrušenie nezrušiteľných amnestií vládou, parlamentom a odobrené ústavným súdom – ojedinelý jav v euro-atlantickom priestore

plénum ústavného súdu za predsedníctva JUDr. I. Macejkovej prijalo uznesenie, že sudcovia sa nemajú vyjadrovať k spoločensko-politickým témam (JUDr. P. B., sudca ÚS SR), čo je držhubný útok na slobodu slova sudcov, prijatý ústavným súdom v evidentnom rozpore s jeho poslaním – chrániť ústavné zákony

 a celý rad iných nedostatkov.

Nastala degenerácia práva a to ako úmyselne deravou legislatívou tak aj právnickou praxou. Úmyselné preťahovanie súdnych procesov, nevymožiteľnosť práva, zákon o prokuratúre z obdobia totality z r. 1984, dovoľujúci absolutistický princíp generálnej prokuratúre zastaviť či nepovoliť trestné stíhanie – to je prejav karcinómu justície. Justícia je postihnutá svojou puristickou skostnatenosťou, dávno prežitými rituálmi a vedomím vlastného významu.

Existujúce právo má veľmi malú afinitu s morálkou, pravdou a často i spravodlivosťou. V súdnictve nemá kto kontrolovať kontrolóra – sudcu, čo je zásadný nedostatok právneho systému, v rozpore so zákonom zdravého rozumu. A stále chýbajúci efektívny etický kódex sudcu či iného právnika svedčí o rurálnej úrovni inteligencie v oblasti práva, vrátane poslancov NR SR, ktorí prijímajú právne normy.

Ignorovanie týchto z hľadiska funkčnej a nielen deklarovanej demokracie podstatných návrhov, ktoré by sfunkčnili a zdemokratizovali súdnictvo a odstránili z neho legislatívnu a súdnu schizofréniu – subústavná legislatíva v rozpore s ústavou a navyše aj s medzinárodnou legislatívou, legislatívne prvky a súdne inštitúty analogické tým v totalitárnych štátoch fašizmu (Taliansko) a nacizmu (Nemecko) a ktoré v mene boja proti vágnemu pojmu extrémizmu implementujú do legislatívy a súdnictva skutočný extrémizmus a právnický superextrémizmus, čo urobili koalície z iniciatívy a na čele so stranou Smer-Sociálna demokracia, čím zradili slovenský národ.  Tým zaviedli novú totalitu.  To predstavuje podporu vytvárania dementného sveta v oblasti práva a politiky, podporu právnickej tyranie a súdneho teroru, podporu myšlienkovej polície ako nepriateľky slobody slova, ako ju malo fašistické Taliansko, hitlerovské nacistické Nemecko či Sovietsky zväz a jeho satelity, kde justícia v značnej miere vytvárala dobu totality, mala podobné výsadné postavenie ako štátostrana, bola nekritizovateľná. Sú to evidentné príklady zásadnej a podstatnej neschopnosti a inkompetencie, ktoré vedú štát do záhuby a to s priamym pričinením inteligencie v oblasti práva. To navrhuje dedukciu:

1) o absencii nielen činnej kompetencie;

2) ale aj absencii formálnej kompetencie a

 3) o politickom i právnom zlyhaní vo vedení štátu.

Keďže extrém je odchýlka od normálu, v tomto prípade od ústavy, ide o politický a právny superextrémizmus, právnickú i politickú zvrhlosť. Jedným z najpríznačnejších rysov zla je zakazovanie otázok a tabuizovanie alebo kriminalizácia úprimného hľadania odpovedí. Zakazovať ľuďom klásť otázky a hľadať odpovede znamená popierať to, čo nás robí ľuďmi.

Amorálna mentálna gymnastika a mentálna ekvilibristika právnikov, intelektuálna prostitúcia právnikov – navrhovateľov a schvaľovateľov protiústavných zákonov vytvára podhubie a nekompetentní poslanci v NR SR prijmú zákony proti zdravému rozumu – aj podľa paleolitických princípov. Prokuratúra spiaca k závažným trestným činom páchateľov na najvyššej úrovni je iba optickou výplňou súdnictva.

Piatu kolónu práva v rámci tretieho sektora tvorí organizácia VIA IURIS avýsmechom otvorenej justície je Združenie za otvorenú justíciu – uvedené podstatné právne nedostatky ich nezaujímajú a ich anticivilizačne neoliberalisticky zameraná činnosť ich zaraďuje na najnižšiu úroveň lumpeninteligencie. Odmietnutie prijať účinný zákon, ako je to v Spojených štátoch, Ruskej federácii i aparthaidnom Izraeli (Saleh 2002) o regulácii piatej kolóny – tretieho sektora de facto súkromníkov (financovaných zo zdrojov jednej upadajúcej superveľmoci) paralyzuje spoločnosť a je svedectvom neschopnosti a katastrofálneho zlyhania NR SR, vedenou koalíciou na čele s tzv. sociálnou demokraciou.

Z uvedeného plynie, že SR nie je právny štát, o  SR ako o právnom štáte už len z pohľadu existujúcej legislatívy nemôže byť ani reči.Navyše, je málo rozborov, aké zákony absentovali“ (Kultúra č. 3/2007). Z týchto dôvodov legislatíva má malú afinitu so spravodlivosťou, odbornou morálkou i humánnou morálkou. V sfére práva pokrok nenastal, modernizácia sveta 20. storočia na rozdiel od vedy a techniky ho obišla (Ferko 2000). Absentuje systémovosť, ktorá je imanentnou vlastnosťou vedy. Ide o asynchrónny vývoj práva oproti prírodným a technickým vedám.

Otázky príčin antidemokratického stavu legislatívy a súdnictva sú viaceré. Jedna možná príčina je v absencii kvalitných právnikov (až na výnimky) – istým vysvetlením je, že sú absolventi právnych meštianok po roku 1948 (výrok JUDr. L. Chriašteľa, predvojnového absolventa práva) resp. právnických základných škôl (JUDr. P. Železník) či električkových škôl (JUDr. K.M. predseda Okresného súdu v Košiciach) i po roku 1989 ako dôsledkom pôsobenia „komplexných“ profesorov práva a istá hodnota ich IQ im nedovoľuje rozpoznať existujúcu schizofréniu práva a iné právne perverzity. Alternatívne vysvetlenie prezentoval dekan Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach: “Právnici vstupujúci do politiky opúšťajú oblasť práva“. Takýto jav je nepredstaviteľný a nemožný u inteligencie činnej v oblasti prírodných a technických vied a činností a tento prístup ich vyraďuje z najvyšších vrstiev inteligencie – intelektuál, inteligent, ktoré sú prospešné spoločnosti a zaraďuje ich medzi najnižšie vrstvy inteligencie – polointeligent, pseudointeligent a lumpeninteligent, ktoré sú spoločnosti na obtiaž (pozri napr. Dudáš 2013).Citovaný dobrovoľný útek právnikov čo i len od formálnej kompetencie navrhuje, že ide o duševný proletariát, nádenníkov v oblasti práva, a nie právnikov.

Iná príčina je v absencii odbornej i humánnej morálky (až na výnimky). Je podivné, že právnici a organizácie právnikov priam stachanovsky mlčali a mlčia k tomuto rozkladu právneho štátu a tým umožnili vládnej moci – predchádzajúcim vládnym koalíciám na spôsob komunistickej postsocialistickej lúzy zaviesť tyraniu tzv. extrémizmu a v mene boja proti extrémizmu zaviesť politický a právnický superextrémizmus. Ide o premnoženú pampersinteligenciu (predposratú právnickú inteligenciu). Právnici tak ako za komunistickej totalitarity boli jej súčasťou a ochranou – prokurátori museli byť členmi KSČ a presadzovať jej politiku a totalitárny  komunistický zákon o prokuratúre z roku 1964 ostal v platnosti aj po majetkovom prevrate v roku 1989 (?!) – tak aj teraz sú mnohí – najmä špeciálna prokuratúra a špeciálny súd a všetci, ktorí sa boja rozhodovať spravodlivo súc vystavení politickým tlakom – až na výnimky sú aktívnou súčasťou politického a právneho superextrémizmu. Je to prejav tristne najnižšej úrovne právnickej inteligencie a inteligencie v oblasti politickej činnosti, absencia dvoch najvyšších vrstiev inteligencie – intelektuál a inteligent (Dudáš 2013). To sú javy, ktoré vedú k deevolúcii spoločnosti,

Autizmus slovenskej justície nedovoľuje realizovať tieto zmeny ani rekodifikáciu občianskeho a trestného práva. V sfére práva pokrok nenastal, modernizácia sveta 20. st., na rozdiel od vedy a techniky, ho obišla. Požiadavkou sa stáva prestavenie celého právneho myslenia podľa analógie vyššej matematiky a fyziky (Spengler 2017, s. 514, 884). Náuka o práve je v stave, v akom bola náuka o elektrine pred Coulombovým kvantifikačným experimentom merania síl medzi dvomi bodovými nábojmi v roku 1795, ktorý túto náuku pozdvihol na úroveň vedy.

Inteligencia v oblasti justície je postihnutá rakovinou, obdobne ako v posledných troch storočiach Rímskej ríše (Grant 2013), na páde ktorej sa justícia podieľala. Justícii zaviazali oči už v Rímskej ríši a má ich stále zaviazané. Prezentovaný stav práva v SR svedči o tom, že v justícii absentujú nielen elity, absentujú navyše aj intelektuáli, nájde sa však istý no zrejme malý počet inteligentov

Existujúci chaos v súdnictve vyžaduje systémové zmeny, systém efektívnej kontroly práce prokurátorov, sudcov a súdov ako i väzbu mzdy a odmien na skutočne vykonanú prácu, lebo  sú bez relevantných dôvodov nadmerne vysoko odmeňovaní (za neproduktívnu činnosť) – nezávislým orgánom pozostávajúcim zo zástupcov relevantných intelektuálnych disciplín, nielen právnikov, nakoľko najvyšším zákonom je zdravý rozum. Potreba komplexnej analýzy legislatívy a na jej základe odstránenie legislatívnych dier a nápravy zákonov v súlade s princípmi právneho štátu. Tu zlyhávajú ministerstvá, vláda, parlament ako aj akademické inštitúcie vysokých škôl a SAV. Zabezpečenie nezávislosti súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej v ústave – jej rekodifikácia  a jej schválenie obyvateľstvom je atribútom právneho štátu, ktorý sa chce zakrývať dekou demokracie.

Existujúce právo a politika tak robia z druhej Slovenskej republiky iracionálny štát. Kto vyčistí tento Augiášov chliev v práve a politike?

4.4. A máme elity v médiách?

Kto má zodpovedať a kontrolovať mediálny priestor SR? Aký má byť v médiách správny pomer medzi zabezpečovaním verejného záujmu a difúziou informácií ako súkromného statku? Sú štáty, kde sú elektronické médiá riadené štátom (napr. Rakúsko), v iných pôsobia súkromné elektronické médiá. Aj keď EU forsíruje tzv. pluralitu vlastníctva médií, štát má zodpovednosť aj za mediálne prostredie obdobne ako za nezávadnú vodu vo vodovodoch. Zdravá tzv. demokracia potrebuje ostražitých občanov a zdravo ostražití občania potrebujú zásobu vedomostí, obzvlášť keď podľa výskumu len 20 % ľudí má nezávislé kritické myslenie, 80 % ľudí vo svete je pod hranicou súdnosti. Pravdivá historiografia je základ poznania.

Charta BBC formulovala tri princípy médií verejnej služby: informovať, vzdelávať a baviť. O manipulácii ani slovo. Kritické zrkadlo úrovni žurnalistov na Slovensku bolo nastavené v dielach (Dinka 2011,  Dinka 2010).

Avšak ohľadne informovania a vzdelávania žurnalisti nie sú na adekvátnej úrovni, ako uviedol predseda Európskej fyzikálnej spoločnosti: „ Journalists normally do not have a scientific backround, nor the time to keep up with the pace of modern science“. Evidentným dôkazom je otázka moderátora Slovenského rozhlasu „počasiakovi“: „Čo je to izoterma, ja poznám iba izolepu?“

Médiá už dávno neslúžia poslaniu, ktoré dostali do vienka a nemajú mandát ani morálny, ani odborný. Médiá nemajú odborníkov, žurnalisti sú v polohe akustických papagájov bez schopnosti vlastnej kritickej analýzy. Validitou informácií, ich overovaním a kritickým hodnotením zdrojov i informácií sa nikto z mainstreamu nemá šancu zaoberať. Nemá na to mediálnu gramotnosť ani kvalifikáciu. O múdrosť v médiách nie je záujem. Deformné médiá vytvárajú kastráty – informácie zbavené podstaty, prezentujú často infantilné i militantné názory nedovzdelaných figúrok zo lžiagentúr tretieho sektora. Médiá sa pretekajú v jalovej neinformovanosti. Navyše nevedomosť je v žurnalistike módna. Vedomostne nedotknuté osôbky v žurnalistike prezentujú propagandu, hlúposť, nekvalifikovanosť, čo reprezentuje inteligenčnú disfunkciu. Profesionálna slepota a nedovzdelanosť publicistov robí z nich sú najhlúpejšiu socio-profesnú skupinu.

Chaos v publicistike je zakotvený už v ústave, ktorá zaviedla politickú asymetriu – v jej treťom oddieli Politické práva, čl. 26,  odstavec 2 znie: „Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon“. Na jednej strane politici legitimizovaní voľbami a na druhej strane súkromní majitelia médií,  ktorých nikto nevolil a teda nemajú mandát legitimity, si vytvorili médiá, ktorými deštrukčne ovplyvňujú politiku a spoločnosť v prospech svojich cieľov. A ich zamestnanci žurnalisti sú de facto propagandisti. Médiá sa stali nevolenou politickou silou, tým bol vytvorený sebadeštrukčný politický systém. Príčiny jeho vzniku stručne analyzujem v Lexikóne (Dudáš 2017)

Publicistické slovo je oddelené od normy pravdy. So vzdelávaním divákov sa nepočíta. Školstvo a veda nie sú v centre záujmu a pozornosti ani náhodou, patričné  oddelenia v denníkoch boli dávno zrušené. Na Slovensku je totálna mediálna cenzúra v médiách, existujú čierne listiny v médiách nielen v printových ale aj elektronických. Podľa predsedu Slovenského syndikátu novinárov sa žurnalizmus zdevalvoval do slova zberba (SME, 8.11.2010).

Je schizofrénne, že vrstva s najmenšou mierou vzdelanosti (len asi 48 % má žurnalistické vzdelanie) má najväčší vplyv na spoločnosť na rozdiel od najvzdelanejšej vrstvy vedcov a odborníkov. Karcinóm. Pravé elity nemajú v médiách šancu. Aj tzv. verejnoprávne médiá sa vyhýbajú verejnoprávnosti, práva verejnosti sú ignorované, napodobňujú devianto – dementné praktiky súkromných médií. Koncentrák na 28. poschodí STV, zriadený riaditeľom STV v roku 1998 (mojím konškolákom z fakulty M. Materákom), je svedectvom jej návratu do stredovekých totalitných praktík. RTVS sa zaradila do šíku mainscreamových tzv. mainstreamových médií.

Takže v týchto médiách určite nenájdeme elity. Ani intelektuálov, len najspodnejšie vrstvy pseudo a lumpeninteligentov.

Bulvárne a mainstreamové, de facto mainscreamové médiá (médiá hlavného bučiaceho prúdu) ako SME, Denník N, Pravda a iné sa stali slúžkami v predklone pred deviantnými silami transatlantických tajných lóží a finančno–oligarchických štruktúr globálfašizmu či korporatívneho fašizmu. Obdobne agentúry TA SR. Svojím mlčaním –  nereakciou na útok proti slobode vedeckého výskumu implicitne podporujú takýto útok, čo je anrtihumánne a anticivilizačné. Realizujú riadenú mediálnu manipuláciu, vládne v nich masmediálna prostitúcia. Ich úlohou je premeniť „politický ľud“ na stádo poslušných. Vládne v nich slovákofóbna submisívna lexika všetkých proveniencií. Pojmy ako národ, vlasť, náš štát, slovenská vlasť sú pre ne terra incognita. Pojmy národovectva a vlastenectva úplne vypadli u stádovitých žurnalistov najmä mainscreamu (tzv. mainstream), ktorí slovo nacionalizmus používajú s negatívnou konotáciou aj pre všetko vlastenecké. Vládne v nich slovákofóbny submisívny žargón endoparazitov a cieleného rozkladu vedomia významu suverénnej štátnosti v hlavách našich občanov. Tieto cudzie médiá sú preplnená negatívnymi a fekálnymi témami. Pretekajú sa v prezentácii skutočne konšpiračných a špekulatívnych konštruktov. Tieto konštrukty už od staroveku vytvárali panovníci, no dnešné skryté vládnuce sily  používajú „elitárske“ myšlienkové fabriky – za drobné kúpené akademické kliky najmä v SŠA a ich nohsledov v Európe (Johnson 1999). A naopak, odhaľovanie pravdy označujú ako konšpiračné teórie. Dokonale zákerná a antihumánna insita.

Prejavy intelektuálneho prístupu sú prezentované v alternatívnych  slovenských proslovenských médiách ako sú mesačník Zem&Vek, inernetové rádio Infovojna, Slobodný vysielač, Kulturblok a objektivizujúce spravodajstvo prináša internertový denník Hlavné správy. Úroveň niektorých príspevkov v nich navrhuje, že máme niekoľko intelektuálov i niekoľko málo príslušníkov intelektuálnej elity.

5. Závery a východiská

Murínovo tvrdenie, že Slovensko prosperuje bez elity, by som upresnil, že prežíva bez elity. A to bez elity nielen v niektorých intelektuálnych oblastiach, ale aj v riadiacich funkciách najmä štátnych na vrcholnej úrovni a tak isto aj na municipálnej úrovni. Aj intelektuáli v týchto oblastiach absentujú, alebo ak aj sú, sú neviditeľní a bez vplyvu.

Zdá sa, že určité globalizačné leviatanské modernistické doktríny dospeli po 300 rokoch v euro –atlantickom priestore vrátane Slovenska do bodu omega. To nie je vývoj na úrovni homo sapiens, ktorý nám tu chýba,  ale na úrovni homo stupidus. Kto vyčistí tento Augiášov chliev na Slovensku a kedy sa objavia intelektuáli a národohospodári vo vládnych funkciách? Neexistuje všeobecný návod na zmeny, všeobecne platný princíp hľadania pozitívnych riešení reprezentuje výrok „Edelstoff Geist ist unsere einzige Resource“.

Tak ako zrkadlo nám pomáha riešiť problémy s hygienou a  vzhľadom našej telesnej schránky, podobnú funkciu v duševnej oblasti predstavuje diskusia, kritické články a polemika. V tomto zmysle má kritika a polemika nezastupiteľné miesto. Veď bez kritiky niet pohybu a zmeny, vzostupu k vyššej kvalite. Bez permanentnej kritiky zas všetko stojí, nehýbe sa, opakuje sa, hnije a rozkladá sa. Obe reflexie sa v prevažujúcom počte prípadov stále považujú skôr za osobné útoky, než za vecné odzrkadlenie negatív a pozitív jednotlivcov a kolektívov. Odlišný odborný alebo iný názor u nás často prerastá v osobnú nevraživosť až nepriateľstvo. Prevažuje pudovo – inštinktívny prístup. Tak je to v celej spoločnosti, tak je to aj na vysokých školách. Pritom treba zdôrazniť, že ekvivalentné kategórie pre diskusiu a hľadanie pravdy, cesty a nápravy sú len argument proti argumentu a fakt proti faktu.

Spoločnosť na Slovensku – a to ani komunita na VŠ ani inteligencia vôbec – ešte nedospela do stavu akceptovania kritiky a polemiky ako pracovných nástrojov. V zmysle reflektovaných absurdít inteligencie sa terajšie Slovensko javí ako iracionálna republika. Adekvátnym hlavným mestom takého spoločenstva by mal byť salaš, ako sa v 30 – tych rokoch vyjadril sovietsky spisovateľ zo židovského  košiara I. Erenburg. A slovenská inteligencia je v skutočnej kríze, „svetlo na konci tunela nie je vidieť“. A elít máme ako šaftránu. Chýba najvyššia vrstva inteligencie – intelektuáli. Ak by princípy vládnuce v žurnalistike, práve či politike platili v oblasti prírodných a technických vied, tak by nastal ústup civilizácie naspäť do jaskýň.

Pravé intelektuálne elity na Slovensku, ktoré je napoly rurálnou spoločnosťou, nemajú žiadnu šancu. K najtragickejším znakom našej súčasnej slovenskej skutočnosti 21. storočia patrí to, že slovenská vedecká a vzdelanecká komunita spor nevedie, lebo sa oddáva (až na výnimky) pohodlnému ničnerobeniu. Preto najmä vajatá.

Nápravu nielen v spoločnosti, ale aj v jej vedúcej zložkeinteligencii predstavuje kvalifikovaná inštitucionalizovaná verejnosti zrozumiteľná diskusia za účasti univerzít, vedeckých pracovísk, politických strán, paralelných občianskych nezávislých združení a nezávislých odborníkov bez tendenčného výberu diskutujúcich s mierou záväznosti pre politické strany, ktoré by pomohli formulovať koncepcie a stratégie vývoja spoločnosti s akcentáciou zodpovednosti ako spoločenskej hodnoty na všetkých úrovniach. A štátne tzv. verejnoprávne médiá musia zo zákona poskytnúť dostatočný mediálny priestor aj pre tabuizované témy, obzvlášť keď im platíme pravidelne poplatky. Diskusia je prvým krokom k tzv. demokracii, z nej môže vzniknúť nové politické vedomie, intelektuáli a elity a aj tlak na vládu a politické strany.

Prečo k tzv. demokracii? Orwell tvrdil, že demokracia nebola definovaná (Orwell in Johnson). Keďže vždy vládla väčšina menšine, vláda väčšiny – tzv. demokracie – nie je možná. A čo nie je možné, nemôže byť ani definované.

Politický systém tzv. demokracie, ktorý bol nastolený po slobodomurárskom pučí v Paríží v roku 1789 (tzv. Veľká francúzska revolúcia) a v ktorom bola zničená stará šľachta a vytvorená nová dočasná šľachta, ktorá sa dá ovládať médiami, peniazmi a kurvami, nie je z princípu schopný zabezpečiť politiku ako správu verejných vecí za účelom hľadanie konsenzu v záujme všeobecného prospechu vo vnútri štátu a jeho bezpečnosti z vonkajšieho prostredia. Preto treba premýšľať o novom politickom systéme, ktorý by reprezentoval tento politický ideál. Na výročnej členskej schôdzi Združenia slovenskej inteligencie Korenev novembri 2019 som vyzval inteligenciu na hľadanie riešenia dvoch problémov – 1) hľadanie nového politického modelu; 2) modifikáciu alebo odstránenie článku  médiách z ústavy SR. Na prvý návrh nikto z prítomných vyše 100 vzdelancov nereagoval a na druhú otázku reagoval inak kritický politológ pripomienkou, že demokracia to znesie. Je to tristná úroveň slovenskej proslovenskej  inteligencie. A celá humanitná inteligencia nielen na Slovensku, ale aj v celo euro-atlantickom priestore až na výnimky stachanovsky mlčí o tomto probléme, hoci už v roku 1927 nemecký vzdelanec konštatoval: „Veľké otázky sú vo všetkých dobách rovnaké a už by konečne mali byť zodpovedané“ (Spengler 2017, s. 62).

 Prielom do oblasti politických modelov urobil svojím fundamentálnym prístupom  už v roku 1991 slovenský vzdelanec (Michálek 1991). Totižto volebný systém je pre politický systém určujúci, no jeho obmedzenosť je daná tým, čo sa dnes deje v tej tzv. demokracii, keď straníci urobia najprv veľké sito a vyberú si podľa toho, čo im vyhovuje, pričomani tá strana väčšinou nerozhoduje o tom, čo je najlepšie, pretože v zákulisí tých strán sú tí, ktorí tie strany financujú, ktorí ich sponzorujú a ktorí ich riadia. To znamená, že navonok to vyzerá ako demokratická voľba, ale v skutočnosti vy si volíte nie zástupcu svojho, ale zástupcu toho, ktorý je v tom pozadí – a z toho pozadia riadi straníckych aj nestraníckych zástupcov v parlamente a potom aj vo vláde – a tak sa vlastne realizuje PSEUDO či antidemokratický princíp vlády drvivej menšiny, o ktorej vy nič neviete, ktorá je anonymná napriek tomu, že ste si mysleli, že ste si niečo demokraticky zvolili. To sa deje na základe formálnej kompetencie (FK), ktorá je založená na tom, že o tom, či je niekto kompetentný, sa rozhoduje len na základe  vzdelania. FK je v podstate získavanie práva rozhodovať o veciach bez zodpovednosti na základe rozhodnutie tých, ktorí o väčšine problémov, o ktorých sa bude rozhodovať, nemajú šajnu a fakticky by ani nemali právo v ČK rozhodovať. Pričom FK môže rozhodovať nekompetentne a  škodlivo.

Naproti tomu činná kompetencia (ČK) charakterizuje ľudí kvalifikovaných činom, sú toodborníci čo sa týka vzdelania, ale aj prakticky dokážu aplikovať, realizovať tie projekty, ktoré súvisia s ich odbornosťou. V činnej kompetencii (ČK) naproti tomu rozhodujú práve tí, ktorí vedia nielen identifikovať problém, ale ho aj riešiť, predložili riešenia a verejne obhája svoje riešenia a medzi sebou rozhodnú, ktorý z nich, ktoré riešenie a ktorý riešiteľ je najlepší alebo ako sa dajú skombinovať tie najlepšie riešenia, ktoré sú verejne oponové. A práve výber založený na činnej kompetencii je vlastne výsledkom pochopenia histórie a hľadania humánnych riešení  problémov. Keď človek nepozná tie svoje dejiny, svoju históriu, tak v podstate nevie o čo sa oprieť, nevie odkiaľ kam, nepozná tie zákonitosti a podľa toho nemôže reagovať. Ide o to , aby to robili ľudia činne kompetentní, t. j. kvalifikovaní činom, odborníci čo sa týka vzdelania, ale aj prakticky dokážu aplikovať, realizovať tie projekty, ktoré súvisia s ich odbornosťou. Michálek prezentoval  aj podstatný realizačný

návrh – algoritmus sociálneho samovýberu na princípe kvalifikácie činom a z toho vyplávajúcej činnej kompetencie.

LITERATÚRA

Knihy

Ado A. V. a kol., Filozofický slovník, Praha, Svoboda  1976, s. 558.

Ajsenštejn A. V. a kol., Filozofický slovník, , Bratislava ,Vydavateľstvo politickej literatúry 1965, s. 612.

Aristoteles (1988). Politika, Bratislava, Kaligram 2006, s. 302, ISBN 80-7149-840-8.

Bachmaier, Pete, (2005). Der Wertewandel in Ostmitteleuropa, in P. Bachmaier, B. Blehová, DER KULTURELLE UMBRUCH IN OSTMITTELEUROPA, P. Lang EuropäischerVerlag der Wissenschaften, Frankfurt am Main 2005, s. 15 – 32, ISBN 80-7220-135-2.

Bachmaier, Peter, Blehová Beata , (2005). DER KULTURELLE UMBRUCH IN OSTMITTELEUROPA, P. Lang EuropäischerVerlag der Wissenschaften, Frankfurt am Main 2005, s. 344, ISBN 3-631-53011-0.

Bakalář, Petr, (2003). Tabu v sociálních vědách, Praha, Votobia 2003, s. 344, ISBN 80-7220-135-2.

Bakoš, Ján, (2004). Intelektuál a pamiatka, Bratislava, Kaligram 2004, s.269, ISBN 978-80-8149-610-6.

Benda, Julien, (1929). Zrada vzdělanců, Praha, Melantrich a.s. 1929, s. 230.

Bielik P. a kol., Zborník DIES ATER – NEŠŤASTNÝ DEŇ 29. august 1944, ERBO Bratislava  1993, s. 214 , ISBN 80-900463-6-3;

Bláha, Arnošt, (1937). Sociologie inteligencie,  Praha,Orbis 1937, s. 4 00.

Bobák Ján a a kol., Zborník SLOVENSKÁ REPUBLIKJA (1939 .- 1945, Vyd. Matice slovenskej, Martin 2000, s. 290, ISBN 80-7090-576-X).

Bröstl A, a kol.: Základy štátovedy, UPJŠ, Košice 2000.

Browser, Eduard, (2003). Náboženství z opačného břehu, Bratislava, Eko-konzult 2003, s. 196, ISBN 80-89044-73-5.

Černík, V.,  Farkašová E. ,Viceník J., Teória poznania, Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1986, s.376.

Dinka, Pavol, (2011). Slovenské masmédiá – metódy manipulácie, Bratislava, Politologický odbor Matice slovenskej 2011s. 296, ISBN 978-80-9061-328-0,.

Dinka, Pavol, (2010).  Žurnalisti – lovci vo svorke, Bratislava, Politologický odbor Matice slovenskej  2010, s. 342, ISBN 978-.

Dolejší, Miroslav, (2014). Analýza 17. listopadu 1989, Brno, Guidemedxia 2014, s. 192, ISBN 978-80-88021-01-8.

Dudáš, Ján, (2005). Deformationen de slowakischen Hochshulwesens, in P. Bachmaier, B. Blehová, DER KULTURELLE UMBRUCH IN OSTMITTELEUROPA, P. Lang EuropäischerVerlag der Wissenschaften, Frankfurt am Main 2005, s. 201 – 211, ISBN 80-7220-135-2.

Dudáš, Ján. (2011). Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku – Z vývoja európskych vysokých škôl,  vedy a inteligencie, Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2011, s. 364, ISBN 978-80-8061-456-0.

Dudáš, Ján, (2017). LEXIKÓN MENEJ ZNÁMYCH A MÄTÚCICH  SEKULÁRNYCH A NÁBOŽENSKÝCH POJMOV – NETRADIČNÝ OBJEKTUVIZUJÚCI NÁHĽAD DO SVETOVÝCH DEJÍN A CELKOVÉHO DIANIA, Turany, Vlastný náklad 2017, s. 582, ISBN 978-80-972644-3-7.

Dudáš, Ján (2019). Škola života – Pohľady za horizont, Bratislava, Eko-konzult 2019, s. 168, ISBN 978-80-8079-283-1.

Ehrlich, Roselohre  und Kol., Kleines Fremdwörterbuch, VEB Bibliographisches Institut, Leipzig 1973, s. 394.

Ferko, Vladimír, (2000). Zákon smotany, Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2000, s. 240, ISBN 80-8061-117-3.

Grant, Michael, (2003).Pád Rímskej ríše. Bratislava, Slovart 2006, s. 288, ISBN 80-8085-114-X.

Hvorecký, Jozef (2015). Testament vedca, Bratislava, Premedia 2015, s 120,, ISBN 978-80-8159-216.

Johnson, Paul, (1999). Nepřátelé společnosti, Řevnice, Rozmluvy 1999, s. 243, ISBN 80-85336-35-9.

Kalvoda, Josef, (1986). Geneze Československa, Praha, Panevropa 1998, s. 607, ISBN 80-85846-09-8.

Kautský, E. K. (2004). Kauza Štefánik, Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky, Martin, Matica slovenská 2004,s. 299, ISBN 80-7090-759-2.

Klimek, Antonín (1996). Boj o Hrad 1., Hrad a pětka, Praha, Panevropa Praha s.r.o. 1996, s.432, ISBN 80-85846-06-3.

Klimek, Antonín, (1998). Boj o Hrad 2., Kdo po Masarykovi?, Praha, Panevropa Praha s.r.o. 1998, s 592, ISBN 80-86130-02-9.

Koestler, Arthur, (1976). The Thirteenth Tribe, s. 96, ISBN 0-394-40284-7, stiahnuté  z http://en.wikipedia.org/wiki/The_Thirteenth_Tribe.Nakl.

Kováč, Ladislav (2015). Konec lidské evoluce – Život v závěrečném věku. Praha, Pavel Mervart 2017, s. 222,

Kriwaczek, Paul, (2005). Jidiš civilizace, Bratislava, Slovart2010, s. 348, ISBN 978-80-7391-261-1.

Krystlík, Tomáš, (2008). Zamlčené dějiny, Praha, Beta Books 2008, s.186, ISBN 978-80-87197-06-6.

Lajčiak, Ján, (1921). Slovensko a kultúra, Bratislava, Q 1111994, s. 176, ISBN 978-80-89092-35-2.

Liessmann, Konrad, Paul, (2010).Teorie nevzdělanosti.Omyly společnosti vědění, Theorie der Unbildung), Praha, ACADEMIA 2010, s. 128, ISBN 978-80-200-1677-5.

Linhart, Jiří a kol. (2004). Slovník cizích slov pro nové století. Litvínov, Dialog 2004, s. 416.

Michálek, Juraj, (1991). DVA ROKY PO TOM …O strave občianskej spoločnosti v Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 1989 – 1991, Samizdat Bratislava 1991, s. 24.

Nevařil, František (2012). VELKÁ LOUPEŽ, aneb Bouraní státu, Příspěvek ke kritickému závěru XX. století v České republice z roku 2012. Praha, Samizdat 2012.

Ottův náučný slovník obchodný , II. Sv.,  Praha, Nakladatelství J. Otto s.r.o 1921.

Richta, Radovan  a kol.,  Civilizace na rázcestí, Praha, Svoboda 1967, s. 417.

Saleh, Nidal, (2001), Proč se vraždí v Izraeli?,Bratislava, Eko-konzult 2002, s. 160, ISBN 80-89044-36-0.

Spengler, Oswald, (2017). Zánik Západu. Obrysy morfologie světových dějin. Praha, Academia 2017, s. 1027, ISBN 978-80-200-2666-8.

Šaling, Samo a kol., (2002). Slovník cudzích slov, Bratislava -Prešov,SAMO 2002, s. 688, ISBN 80-967524-7-2.

Špirko, Jozef, Cirkevné dejiny II, Turčiansky Sv. Martin, 1943, s.422.

Švihlíková, Ilona, (2015). Jak jsme se stali kolonií, Praha, Rybka Publishers 2015, s. 230., ISBN 978-80-87950-17-3.

Tesař, Jan, (1995). Sme autentickí dedičia. Bratislava, Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia.

Vacovský, Jakub, (2015), Elitní spolky, Brno, Masarykova univerzita 2015, s. 48.

Višňovký, Emil, a kol. (2014). Univerzita,  spoločnosť , filozofia: realita versus hodnoty, Bratislava, Iris 2014, s.202,ISBN 978-80-89153-016-6.

Weiss, Volkmar, (2002). DIE IQ-FALLE: INTELIGENZ, SOCIALSTRUKTUR UND POLITIK, STOCKER, GRAZ 2000., s. 312, ISBN 3-7020-0882-9.

Zeman, Miloš, (2004). Jak jsem se mýlil v politice. Praha, Ottovo nakladatelství s.r.o. 2004, s. 344, ISBN 80-736

      0-260-1., .

Žiak, Miloš,  (2004). Jewropean, Bratislava,  Kaligram 2004, s. 164, ISBN 80-7149-707-X.

Periodiká

Bakoš, Ján: Premeny intelektuála alebo Príbeh človeka pracujúceho umom, Quark č. 11/2003 a č. 12/2003.

Bátorová, Mária,  Bilancia storočnice Dominika Tatarku,  Slovenské pohľady č. 2/2014, s.100.

Bradshaw, A., Energy and energy research, Europhysics News 39 (2008), s. 4 – 7.

Čertík, J., Ad Má Slovensko elity?,   Slovenské pohľady č. 11/2011, s. 152.

Demko, Miroslav, Zakríknutá elita?, HALO TU č. 4/2006.

Dudáš, Ján, Absurdity vysokého školstva na Slovensku – pokles úrovne inteligencie, Slovenské pohľady č.6/2005.

Dudáš, Ján, Je Slovenská republika právnym štátom?“, Slovenské národné noviny č. 19/2008 a č.  20/2008.

Dudáš, Ján, Krízový stav školstva,  Kultúra č.8 / 2013.

Feldek, Ľubomír, Kresťan Bulat Okudžava, Tvorba č. 2/2014.

Ortiz de Zárate, José M., , Interview with Michael E. Fisher, europhysics news No. 1/2011, p. 14.

Handžárik, Július, Absurdity na Slovensku, Slovenská vzájomnosť č. 1/2012.

Hrubec, M.,  Príprava na spoločenskú zmenu, Literárny týždenník č. 11-12/2015.

Husár, Jaroslav, Máme vôbec politickú elitu?, Kultúra č.8/2014.

Husár, Jaroslav, in Lehotský Ivan, Nekompetentným európskym finacmajstrom ide len o záchranu korporácií, extraplus,september 2020.

Krivošíková, B., Ad Má Slovensko elity?,  Slovenské pohľady č.4, 2012.

Mayerová, Lenka, Pán a pani Matovičovci, extraplus, október 2020, s. 3.

Murín, Gustáv, Má Slovensko elity?, Slovenské pohľady, č.9/2011.

Poulsen Ove, europhysics news No 1/2011, p.  6.

Wagner, Friedrich, Is truth still of value?, europhysics news, No. 5/2007.

Internetové zdroje

Beaty, John, The Iron Curtain Over America, http://newensign.christogenea.org/content/iron-curtain-over-america-john-beaty

Hejna, J., Svět v pasti židoslov aneb současnost bez budoucnosti, Vydali katolické stránky:www.spiknutí-proti-cirkvi a-lidstvu.com, Praha 2012.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Elita)

Snow, C. P., in http://en.wikipedia.org/wiki/The_Two_Cultures

Doc. Ján Dudáš, DrSc,

Technická univerzita

Košice

8.10.2020

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň