štvrtok, 28 marca, 2024
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínPramene poznaniaMORÁLNA POVINNOSŤ A MORÁLNA ZODPOVEDNOSŤ

MORÁLNA POVINNOSŤ A MORÁLNA ZODPOVEDNOSŤ

28. 2. 2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD., členka ZSI

Úvod

Každý človek je slobodným bytím a zároveň morálnym subjektom, pretože morálka je situovaná do poriadku bytia. Nikto nemá právo siahať na ľudskú slobodu a dôstojnosť. A ak sa tak deje, za to je zodpovednosť. Všetci, ktorí si uzurpujú právo nejakým spôsobom obmedzovať druhých z pozície politickej moci, nechtiac prezrádzajú, aké sú ich ciele. Tým chceme povedať, že pravdepodobne im nejde o oslavu demokracie, ani rovnosti, ale o totalitné ovládanie a terorizovanie slobodných občanov.

Žiaden občan však nie je majetkom štátu. Štát je pre občanov, nie naopak. Aj preto je prvoradou úlohou štátu rozvíjať „pozitívne podmienky života“, a to do takej miery, aby bol pozdvihnutý národ ako celok po stránke intelektuálnej, mravnej, kultúrnej aj materiálnej. Znakom ľudskej dôstojnosti(latinsky dignitas) je intelekt, ktorým spoznávame prirodzené práva (na život, na obživu, na bývanie a prácu) a s nimi aj súvisiace povinnosti a zodpovednosť. Ľudské práva sú apolitické, to znamená, že majú primát nad politikou tak z pohľadu filozofie, ako aj etiky.

Povinnosť je zviazaná s hodnotami. Z povedaného vyplýva, že to, čo nie je hodnotné, logicky nepatrí k povinnostiam. Termín povinnosť (latinsky officium) upresnili už antickí filozofi v období stoicizmu a definovali ho  ako niečo vhodné. Modelom takejto vhodnosti bol poriadok v prírode. Podľa stoika M. T. Cicera (106 – 43 pred Kr.) a jeho diela De officius ad Marcum filium I. (tri knihy O povinnostiach venované synovi Markovi): „Bol to Logos – garant jednoty a integrity súcna, norma, zákon sveta, ktorý upresnil, aké sú základné povinnosti človeka voči sebe a voči spoločnosti.“ Avšak jednota v spoločnosti existuje len vtedy, ak vládne rovnováha medzi poznaním a pravdou a medzi dobrou vôľou a praktickým konaním dobra.

Francúzsky novotomistický filozof J. Maritain (1882 – 1973) položil dôraz v súvislosti s povinnosťou na dve skutočnosti: „Morálna povinnosť sa obracia k štruktúre ľudskej povahy a zároveň na praktickú funkciu ľudského rozumu, pretože rozum má ideu o dobre a zle. Človek má aj preto reagovať zhodne s vlastným rozumom“ (porov. MARITAIN, J.: Nove lezioni sulle prime nozioni della filosofia morale. Milano: Editrice Massimo, 1996, s. 214).

Morálna povinnosť sa v ľuďoch kontinuálne posilňuje od raného detstva. Najprv preberajú túto úlohu rodičia, potom učitelia v školách, no utužuje sa aj skúsenostne v priebehu celého života. Povinnosť je buď dokonalá, napr. povinnosť hovoriť pravdu a konať dobro (platná pre všetkých), alebo nedokonalá, akou je napr. povinnosť lásky, ktorú nie je možné zrealizovať voči všetkým ľuďom. Povinnosť lásky má transcendentný charakter – „ponad“ seba k iným. Všeobecne tak hovoríme o dvoch povinnostiach: voči sebe samým a voči druhým.

Ľudia majú primárnu povinnosť rešpektovať a chrániť život (od počatia až po prirodzenú smrť). Táto povinnosť im má pripomínať vzájomnú odkázanosť na dobrotu, štedrosť a solidaritu. Čím je človek morálnejší, tým viac cíti zodpovednosť za vlastné činy a tým viac sa odkláňa od zla.     

1. Morálna povinnosť

Požiadavka morálnosti je rozumnou regulou. Oponuje inštinktu a zároveň je výsledkom poznania zjavených právd, rozumového poznania, ale aj výdobytkov civilizácie a výchovy, ktoré predstavujú počiatočnú iniciačnú fázu, a pritom kontinuálne upozorňujú na dôležitosť celoživotnej morálnej formácie s akcentom na približujúci sa posledný cieľ. Obrovským civilizačným výdobytkom v dôsledku poznania zjavených právd a prirodzených práv bol napríklad „zákaz incestu“ a „zákon o exogamii“, a následne to bola inštitúcia manželstva a rodiny, ktorá napĺňa morálno-sociálny ideál v spoločnosti, a zároveň aj povinnosť voči bezbranným deťom, voči chorým a starým ľuďom.

Ľudské povinnosti sú v úzkom kontakte s morálnym zákonom a s morálnymi normami. Morálnu povinnosť máme voči sebe aj iným, no nie všetci ľudia si uvedomujú, čo je ich povinnosťou. Mnohí sa o povinnosť nezaujímajú, ale svojich práv sa hlasno domáhajú. Pravdou ale je, že bez povinnosti neexistujú práva, tak ako ani niet práva bez povinnosti. Vzťah medzi nimi je korelatívny. Fungujú ako spojené nádoby. Všetci však vo svedomí cítime, že máme právo na život, a tiež, že nemáme právo na samovraždu, alebo na zabitie druhého človeka. Právo zabiť neoprávňuje nikoho, ani dočasných vládcov kvôli „udržaniu sa pri moci“.

Úsudok o práve na zabitie seba je morálne chybným úsudkom. Chyba sa tu rozpoznáva vo vzťahu medzi človekom a Bohom, a nazývame ju prečinom „voči sebe“ na základe morálneho neporiadku v sebe, alebo pod vplyvom morálneho relativizmu. Z dejín vieme, že v gréckej aj v rímskej antike bola samovražda chybne videná ako „vec cti“ a v Japonsku bola vecou cti a hrdinstva až do skončenia 2. svetovej vojny (kamikadze – „božský vietor). Analogicky sa chyba úsudku jednotlivca môže rozšíriť a aplikovať aj vo vzťahu „k druhým“, napr. cez amorálne správanie, zlé návyky, nadradenosť, necitlivosť, surovosť, alebo z dôvodu nenávisti a hnevu, ktoré môže vyústiť do brutality a násilia. V islamských krajinách možno aj v súčasnosti pozorovať chybné úsudky zradikalizovaných moslimov či už pri organizovaní teroristických útokov, alebo aj v samovražedných útokoch, ktoré sú súčasťou „veľkého džihádu“ s nelogickým a klamným prísľubom raja. Normálnemu človeku sa zdá absurditou, aby zlého zabíjajúceho človeka čakala idyla raja.

Všetky prirodzené ľudské práva sú eminentne rozumné. A aj povinnosť voči ním je rozumná. Ak rozumná nie je, v takejto situácii nemá nikto právo nútiť druhých k povinnosti násilím. Aj v našej súčasnosti boli ľudia nútení k celoplošnému testovaniu, ktoré sa neukázalo ako rozumné. Rovnako je masívne propagovaná vakcinácia, ako by to bola naozaj priepustka na slobodu a záruka zdravia, hoci denne umierajú ľudia na celom svete po prijatí vakcín.

Pokiaľ ide o ľudské práva existujú aj výnimky, kedy povinnosti nekorešpondujú s právom. Takouto výnimkou je napr. povinnosť zachrániť niekoho, kto sa topí, no pritom by záchranca riskoval vlastný život, ak nevie plávať. My síce máme urobiť všetko pre záchranu druhého, ak to dokážeme, ale topiaci sa nemá právo, aby ho zachránil niekto, kto nevie plávať, lebo by mohol riskovať stratu svojho života.

Ako vidíme, v otázkach „morálnej povinnosti“ existujú variabilné argumenty. Dôležitú úlohu zohrávajú predovšetkým racionálne argumenty, ku ktorým patrí napríklad pravdivosť, alebo naopak falošnosť a chyba úsudkov. Rozumným stredom pri aplikácii „morálnej povinnosti“ by malo byť: „konať dobro a vyhýbať sa zlu“, ako aj „rozhodnutie sa pre spravodlivosť“. Ak poznám, čo je mojou povinnosťou, ale konám opačne, protirečím vlastnému chceniu a nezrealizujem sa ako morálne dobrý človek.  

Z povedaného vyplýva, že o morálne dobro sa musí každý človek pričiniť sám, pretože ľudská vôľa je neustále, či chceme alebo nie, pod tlakom „rozhodovania sa“ medzi dobrom a zlom. V prípade rozhodnutia sa pre zlo sa naša prirodzená vôľa oslabuje a prirodzená a rozumná túžba „byť dobrým“ sa vtedy nachádza v reálnej kontradikcii, na čo nás už dopredu upozorňuje vlastné svedomie. Po vykonanom zlom čine sa v svedomí ozývajú výčitky, obvinenia aj represia). Svedomie sa bráni voči nekorektnému dianiu aj vtedy, keď sme nedbanliví a ľahostajní voči pravde a dobru. Ak takýto človek nehľadá východiská, ako vyjsť z omylov, jeho počin skôr-neskôr spôsobí ruptúru v oblasti praktickej morálnej voľby. Osoba, ktorá koná  zlé skutky, sa stáva zlou.  

V závere úvah o morálnej povinnosti možno povedať, že ľudia, keďže sú rozumní, majú morálnu povinnosť voči všetkému živému, a to aj napriek tomu, že nie všetky bytosti na zemi vlastnia práva. Človek má dokonca morálnu povinnosť aj voči zvieratám a prírode. To znamená, že nemá právo ich zabíjať bez potreby, ba ani devastovať prírodu svojím nezodpovedným správaním.  

Aká je teda základná podstata morálnej povinnosti? Našou odpoveďou je, že spočíva „v rešpekte života a bytia“ a počíta „s elimináciou každého zla“, ktoré oponuje dobru. Toto je prvým predpokladom morálnej povinnosti a až potom nasleduje právo. V židovsko-kresťanskej kultúre sa možno stretnúť aj s tzv. „posvätnou povinnosťou“ človeka voči Bohu skrze ochranu a zveľaďovanie celého stvoreného sveta.        

2. Morálna zodpovednosť

Morálna zodpovednosť vyplýva z dvoch darov daných človeku Bohom: z daru intelektu a slobody. Obsah slova zodpovednosť evokuje prítomnosť etického fenoménu v ľudskej skúsenosti. Označuje to, čo sa vyžaduje podľa zákona (nadprirodzeného, prirodzeného a pozitívneho), alebo aj podľa práva a povinností. Je to pocit, ktorý v živote narastá. Čím viac poznávame a čím je bohatšia naša životná skúsenosť, tým viac cítime zodpovednosť. V tomto zmysle je zodpovednosť odpoveďou na morálnu povinnosť. To, čo nie je morálne, nie je ani zodpovedné. Zodpovednosť je aktívnou pozitívnou formou, ktorá predpokladá dialóg a potvrdzuje sa ako úloha osobná, spoločenská a historická vymedzujúca „čas zodpovednosti“ (napr. zodpovednosť „starého človeka“ v Starom zákone a „nového človeka“ v dejinách spásy – kairós).  V biblickom kontexte má človek spoluzodpovednosť za naplnenie zodpovedného prístupu k sebe, k druhým a k celému stvoreniu. Nezodpovednosť je formou negatívnou, deformuje osobu, spoločnosť aj dejiny.

Človek aj spoločnosť vyzrievajú v zodpovednosti za realizáciu dobra vo svete, ale aj za jeho absenciu a rozpínavosť zla a zlých štruktúr. Túto pravdu veľmi akcentoval nemecký spisovateľ J. W. Goethe (1749 – 1832) v diele Faust. Zo sebareflexie Fausta možno vydedukovať, že korene zla boli neskôr ako dobro, teda neskôr ako stvorenie. Zlo súvisí s nedokonalou a limitovanou ľudskou slobodou. So zlom sa ľudia stretli až po neposlušnosti prvých prarodičov, aby postupne v celých dejinách objavovali svoj osobný podiel na zodpovednosti za zlo.

Z tohto dôvodu je veľmi dôležité, aby boli jednotlivci i spoločnosť v každej epoche dejín správne orientovaní v otázkach pravdy a dobra a aby pochopili, že „zlo je to, čo by nemalo byť“. Napokon, ak by nebolo absolútnej existencie pravdy a dobra, aký základ by mala relatívna pravda a relatívne ponímané dobro? Nežilo by azda ľudstvo v tme, v klamstve a v pokrytectve?

Ak v spoločnosti chýba zodpovednosť prejaví sa to aj v spoluzodpovednosti. A vtedy je konsenzus, a to aj v základných otázkach, veľmi ťažko dosiahnuteľný. Príčiny toho sú rôznorodé a ovplyvňuje ich poznanie, výchova, náboženské presvedčenie, kultúra, ale aj strata hodnôt a extrémne či už individualistické alebo globalistické trendy, koncentrované len na „viac mať“ a nie na „viac byť“. Obidva extrémy sú v konečnom dôsledku ovocím bezobsažných nihilistických ideí, teda racionalizmu bez kontemplácie a etiky bez metafyziky. Ich spoločným menovateľom je egoizmus a s ním spojená absurdita „človekoboha“. Výsledkom je potom kríza povinnosti aj zodpovednosti, bez ktorých niet progresu, ale len regres.  

Ľudské správanie, konanie aj zodpovednosť ovplyvňuje veľa faktorov: rodičia, učitelia, priatelia, kolegovia, verejní činitelia, vedci, umelci, masmédiá, internet, sociálne siete. Všetky spomenuté subjekty nesú zodpovednosť za morálne aj nemorálne postoje a skutky, za nepravdu,  dezorientáciu a morálny chaos. Aj preto treba neustále pripomínať, že zodpovednosť je dôležitá, ak majú ľudia žiť dôstojne, to znamená nie vo „väzení vlastných výčitiek svedomia“, ale tak, aby aj „iní mohli žiť a tešiť sa zo života“.

Každý človek má nejaké povolanie i poslanie. Niektorí ľudia dokonca aj veľmi špecifické povolanie a poslanie (špičkoví vedci, geniálni umelci). Sú však aj takí, ktorí sa veľmi hrnú za víziou dobre platených postavení v spoločnosti, hoci na to nemajú vedomosti, ani autoritu. Neuvedomujú si totiž, že čím vyššie postavenie dosiahli, tým majú aj väčšiu zodpovednosť, no veľmi často sa zdá, akoby im táto nevedomosť vyhovovala. V žiadnom prípade však takéto postoje nie sú ospravedlniteľné. Optimálne by bolo, keby všetci brali svoje povolanie a poslanie vážne a napĺňali ho v službe druhým, teda zodpovedne prostredníctvom zverených úloh a funkcií. Vtedy by sme prežívali naozajstnú vnútornú radosť a uspokojenie.

Všetci ľudia majú povinnosť pravidelne nadstavovať sami sebe zrkadlo, v ktorom by  „vzhliadli vlastnú tvár“ pod zorným uhlom večnosti. Vtedy by možno pochopili význam konštruktívnej kritiky a usilovali by sa napraviť krivdy a neprávosti, prv, ako ich k tomu donúti Božia spravodlivosť. Tento štýl by si mali osvojiť predovšetkým verejní činitelia a uvedomiť si, ich prvoradou úlohou je zodpovednosť, nie nedotknuteľnosť.

Záver

V konkluzívnom závere chceme zdôrazniť, že bez morálnych osobností a zodpovednosti niet pokroku v ľudskom spolužití. Naopak, opakuje sa šnúra kríz v jej rozmanitých podobách. A takou je aj naša spoločnosť 21. storočia. Prechádzame z jednej krízy do druhej a smerujeme ktovie kam. Západná civilizácia dnes priveľmi riskuje, že zničí všetko, čo predošlé generácie v priebehu dvoch tisícročí budovali s námahou, nadšením, ale aj s vierou a láskou. Ak sa pokúšame pretrhnúť túto kontinuitu, hrozí, že Európa i svet zostanú vykorenené zo svojej podstaty: od humánnosti, morálnosti, od národnej identity i budúcnosti. Nie je azda takéto smerovanie pomýlené? Odkiaľ máme právo „rúcať všetko“, čo sme nevytvorili, iba našli ako dar Stvoriteľa svojim stvoreniam. Je azda človek viac ako Boh? Nezosmiešňuje sa malý „človekoboh“ zoči-voči Bohočloveku? Ľudstvo by sa malo spamätať a navrátiť k rozumnosti, k pokore a bázni, ak nechce prežiť v 21. storočí nové „zločiny proti ľudskosti“. Naplnenie morálnej zodpovednosti – prostredníctvom plnenia si povinnosti – je vždy náročné, no nie neuskutočniteľné. Ideály vždy  oduševňovali ľudský intelekt a mobilizovali fyzické sily k pozitívnej aktivite, preto nedovoľme, aby krízy, na ktoré sa v súčasnosti dennodenne odvolávame, zdevastovali pozitívnosť.  

- Podporte nás -
Predchádzajúci článok
Ďalší článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň