štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejín20. február 1951 – výkričník i otázniky

20. február 1951 – výkričník i otázniky

20. 2. 2021 PhDr. Martin Lacko, PhD., člen ZSI

20. februára 2021 uplynulo presne 70 rokov od popravy troch mladých mužov, bývalých absolventov trenčianskeho gymnázia, Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára.

Patrili ku generácii, ktorá sa narodila v prvej ČSR, no spoločensky a politicky dospela v rokoch prvej Slovenskej republiky, kde aj získala „morálny kompas“ do nasledujúcich rokov červeného teroru.

- Podporte nás -

Túto skutočnosť veľmi výstižne vyjadril František Mikloško – mimochodom jeden z najväčších odporcov myšlienky samostatného Slovenska. V roku 1991, pri 40. výročí popravy sa vyznal, že pri skúmaní obdobia rokov 1945 – 1948 ho najviac zaujal „objav jednej generácie, ktorú podľa mňa vskutku možno nazvať Generáciou. Patria sem ľudia, ktorí boli mladými vysokoškolákmi počas SR a ktorí nemali nič spoločné s fašizmom. Nosili v sebe veľkú lásku k Slovensku a práve v tomto období neuveriteľne dospeli, cítili zodpovednosť za osud svojho národa a vzali ho do rúk. Tak vzniklo hnutie Bielej légie“.

Na formácii tejto Generácie sa bezpochyby podieľala aj Hlinkova mládež (HM), ktorej členmi Púčik a Tunega boli. HM bola akýmsi pokračovaním katolíckeho skautingu, no okrem kresťanskej náplne v sebe niesla aj výrazný národno-štátny rozmer. Mladých ľudí vychovávala v Hlinkovskom duchu („Slovensko Slovákom“), vštepovala im, že povinnosťou Slovákov nie je byť českou kolóniou, že ako každý iný národ majú aj oni právo na svoj štát, slobodu a dôstojný život. HM sa stala jedným z dôležitých duchovných pilierov. Pochopiteľne, po zániku SR to bol aj hlavný dôvod na jej kriminalizáciu, postavenie mimo zákon a prenasledovanie jej príslušníkov novým režimom „ľudovej demokracie“.

Ešte počas vojny si kresťanské autority kládli otázky, čo sa stane, ak zvíťazí tá či oná vojnová strana. Obavy mnohých katolíkov z budúcnosti ilustrujú aj slová chorvátskeho biskupa Alojza Stepinaca z roku 1940: „Ak v tejto vojne zvíťazí Nemecko, nastane hrozný teror a zaniknú malé národy. Ak zvíťazí Sovietsky zväz, diabol sa ujme vlády nad svetom. Keď zvíťazí Veľká Británia a spojenci, k moci prídu slobodomurári a židia a zavládne nemorálnosť a korupcia.“ Ako svedčí jeden zo zachovaných programových dokumentov Bielej légie, Púčik a Tunega ako presvedčení kresťania videli podobné nebezpečenstvo  v oboch zločinných systémoch, ktoré sa ukázali vo vojnovej dobe. V smerniciach pre činnosť písali: „Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom, hrozí mu však takisto strašné nebezpečie, ak nie strašnejšie: zotročenie boľševickým komunizmom…“ Aj mladí študenti si vo všeobecnosti uvedomovali charakter režimu, ktorý sa v rokoch 1945 dostal k moci a patrili k jeho najzanietenejším odporcom.

Odboj mladých idealistov

Medzi prvými začal nenásilný odboj organizovať mladý právnik Štefan Chalmovský z Topoľčian. Pridali sa nemu aj Albert Púčik, v tom čase študent medicíny, a Anton Tunega poslucháč elektrotechniky, kamaráti i rodáci z tej iste obce, Dolných Motešíc. Tunega pomáhal Chalmovskému vydávať ilegálne noviny Slovák, v ktorých informovali verejnosť, protestovali voči anticirkevným a antislovenským krokom nového režimu. O politických náladách vtedajšej mladej slovenskej inteligencie vypovedajú aj spomienky nitrianskeho klerika Antona Domina (1921), ktorý sa za svoje názory takisto ocitol za mrežami: „Po partizánoch prišla Červená armáda, deportácie, zatváranie, zrušenie cirkevných škôl. Začala účinkovať ŠtB, zriadená podľa moskovskej NKVD. Nastolili teror, zaviedli vyšetrovacie metódy podľa sovietskeho vzoru, vymýšľali súdne procesy, do ktorých sa pokúšali zapliesť nejakého cirkevného činiteľa, kňaza alebo aspoň rehoľnú sestru či bohoslovca, aby sa tak dokázal ´klérofašizmus´. Nečudo, že to všetko ťažko znášali najmä študenti: vysokoškoláci a stredoškoláci. Takto som sa i ja dostal do súdneho procesu, ktorý viedli proti Dr. Štefanovi Chalmovskému a jeho spoločníkom.“

ŠtB pochopiteľne všetky podobné aktivity, či len ich náznaky politického odporu, s najväčšou razanciou likvidovala. Už v novembri a decembri 1945 zatkla 80 ľudí, ktorých brutálne vypočúvala a viac ako tridsiatich obžalovala. Nasledoval jeden z prvých politických procesov – Štefan Chalmovský a spol. Po likvidácii Chalmovského skupiny zo strany ŠtB sa Tunega ukrýval. Púčik tiež, no napokon v novembri 1947 ušiel do Rakúska. Tu, v americkej okupačnej zóne sa napojil na spravodajskú skupinu tvorenú Slovákmi-exulantmi Jozefom Vicenom a Jozefom Mikulom pod názvom Slovenská tajná ochrana (STO). Tí sa pokúšali na území Rakúska organizovať systematickejšiu spravodajskú činnosť namierenú voči komunizmu, v čom nachádzali určitú podporu aj zo strany americkej vojenskej spravodajskej služby. Tu treba pripomenúť dôležitý fakt, a to, že stupňujúca sa studená vojna vyvolávala u predstaviteľov porobených národov očakávanie – či aspoň nádej –  nového blízkeho svetového konfliktu, vojny medzi ZSSR a USA. V tomto presvedčení žili aj mladí okolo Púčika doma, ale aj okolo Ďurčanského či Vicena v zahraničnom odboji a tento moment im bol silným impulzom pre činnosť.

Pod tlakom zostrovania komunistického útlaku však otázka štátnosti v programe Bielej légie čiastočne ustúpila. Nie azda preto, že by sa jej vzdali, ale preto, lebo bola vzhľadom na politickú situáciu v tom čase neuskutočniteľná a jej zdôrazňovanie na prvom mieste by zvyšovalo riziko dvojitého prenasledovania: ako odporcov komunizmu aj ako slovenských vlastencov. Protagonisti Bielej légie však naďalej zostali presvedčenými stúpencami slovenskej štátnosti a verili, že po páde komunizmu sa aj tento cieľ podarí uskutočniť.

Podľa programových bodov hnutia boli ciele formulované v tomto poradí: 1) Odstránenie komunizmu 2) udržanie kresťanstva a jeho uplatnenie vo verejnom živote 3) zavedenie ľudského sociálneho poriadku 4) nastolenie skutočnej demokracie podľa zásad stanovených pápežom vo vianočnom posolstve 1944 5) podľa situácie obnovenie samostatného, demokratického Slovenského štátu.

Spravodajské spojenie s domovom si vyžadovalo vybudovanie spoľahlivého styku, čo v tom čase mohla zabezpečiť iba sieť kuriérov. Jej vybudovanie a udržovanie bolo najťažšou a najriskantnejšou úlohou. V povojnových časoch rozvrátenej Európy, keď nefungovalo poštové ani iné spojenie medzi Slovákmi doma a v exile (pripomeňme, že v roku 1945 odišlo do exilu takmer 10 tisíc Slovákov), boli tzv. kuriéri pre nich jedinou spojkou s domovom.

Púčikovi za železnou oponou prišli vhod skúsenosti, ktoré získal ešte v spravodajskom kurze organizovanom veliteľstvom HM koncom vojny, na ktorom sa krátko zúčastnil. Cez prísne stráženú rieku Moravu sa mu podarilo na gumovom člne preplaviť sa dovedna šesťkrát. Na Slovensko prinášal rôzne odkazy, kontaktoval ľudí, ktorí by mohli mať spravodajskú hodnotu, sondoval nálady obyvateľstva, zhromažďoval situačné správy. Takto sa Púčik kontaktoval i s Tunegom, ktorého v júli 1948 previedol do Viedne. Potom nepriamo aj s Eduardom Tesárom, ktorý vtedy pracoval na pasovom oddelení Povereníctva vnútra, a ďalšími.

Zatknutie a súd

Všetkých troch hlavných aktérov, Púčika, Tunegu i Tesára zatkli v januári 1949, a to následkom nasadenia agenta OBZ Jána Divinca (OBZ – vojenská spravodajská služba pod velením sovietskeho agenta gen. Reicina). Divincovi infiltráciu uľahčil fakt, že bol Púčikovým spolužiakom z gymnázia.

Pobyt vo vyšetrovacej väzbe v tom čase bol spojený s fyzickým i psychickým mučením. V prípade súdu členov Bielej légie išlo o klasický monsterproces, o ktorého zostave i výsledku sa rozhodovalo v straníckych a štátnobezpečnostných orgánoch. Hlavným účelom procesu bolo zastrašenie obyvateľstva, aby sa toto úplne poddalo novej politickej línii a štátnemu teroru a viac sa nezmohlo na žiaden nesúhlas, tobôž odpor.

Obžaloba sa opierala o výsluchové protokoly ŠtB, ktoré si konštruovali alebo manipulovali podľa svojich potrieb. Ako bilancuje historik Róbert Letz, všetci obžalovaní boli „nepravdivo prezentovaní ako profesionálni agenti  … z náhodného stretnutia s bývalým spolužiakom alebo profesorom sa stala konšpiratívna schôdzka, listy čisto súkromného charakteru alebo sprostredkovanie finančných čiastok od príbuzných pre ľudí žijúcich v stave krajnej núdze v emigrácii sa považovalo za spojenie s emigráciou a jej aktívnu podporu … množstvo tzv. utajovaných skutočností, ktoré sa Púčik a Tunega dozvedali boli všeobecne známe a dostupné aj v cenzurovanej komunistickej tlači“ atď.

Z celkového počtu 62 obžalovaných senát Štátneho súdu v Bratislave pod vedením JUDr. Ladislava Breuera odsúdil 21. mája 1949 až 48 ľudí, z toho Púčika, Tunegu, Tesára a Ľ. Gálika na doživotie. Zvyšní boli odsúdení úhrnom na 227 rokov a 6 mesiacov žalára. Štátnemu prokurátorovi Antonovi Rašlovi sa však tresty videli nízke, požadoval preto ich zvýšenie takmer u všetkých obvinených, z toho štyri tresty smrti. (Mimochodom, je zaujímavé, že najprísnejšie možné tresty Rašla pre „nepriateľov štátu“ požadoval napriek tomu, že sám si za protištátnu činnosť v rokoch Slovenskej republiky odsedel len polročnú väzbu. Pomery v nej sa podobali skôr internátu než žaláru, preto ju aj nazval ako „kamarátsky kriminál“…)

Po Rašlovom odvolaní sa začala zákulisná hra. Bezpečnostná komisia ÚV KSČ si jeho návrh na tresty smrti 19. júla 1950 osvojila. Najvyšší súd v Prahe pod predsedníctvom Eugena Wagnera 13. septembra 1950 rozsudok bratislavského súdu zmenil na tri absolútne tresty. Tresty odňatia slobody zvýšil celkovo na 442 rokov a 6 mesiacov. Keď prezident Gottwald odmietol udeliť milosť, bola poprava len časovou otázkou. Došlo k nej v skorých ranných hodinách 20. februára 1951 vo väznici Krajského súdu v Bratislave. Všetci traja odchádzali s pokojom, zmierení s Bohom i ľuďmi. Pokiaľ ide o pohreb, rodinám nebol umožnený prevoz ostatkov do rodiska, museli byť pochovaní v Bratislave. Ako zaujímavosť možno uviesť, že štátne orgány umožnili na pohrebe hlavného obvineného a popraveného, Alberta Púčika, účasť 10 ľudí. (Teda komunistická „ľudová demokracia“ umožnila na pohrebe popraveného nepriateľa štátu o štyri osoby viac, ako umožňuje „parlamentná demokracia“ na pohrebe bezúhonných občanov v Slovenskej republike v roku 2021…)

Biela légia a jej zmysel

Biela légia tak vznikla ako nenásilné hnutie kresťanskej mládeže proti štátnemu teroru. Jej základnou ideou bolo prezrádzať nariadenia a postupy komunistov, upozorňovať na hroziace nebezpečenstvo, pomáhať prenasledovaným. „Kto komunistickú moc akokoľvek hatí a toto koná z odporu voči neľudskému a komunistickému panstvu, stáva sa členom Bielej légie a slúži svätej veci Bohom ustanovených prirodzených ľudských práv“, hovorila hlavná zásada.

Ako vyzdvihol už spomenutý František Mikloško, mladí slovenskí študenti práve touto ideou o dvadsať rokov predbehli Alexandra Solženicyna, ktorý vo svojej slávnej eseji „Nežiť so lžou“ ukázal postoj čestného človeka voči totalite: Jediná zbraň proti strašnému režimu, ktorý má v rukách políciu aj armádu, je odhaľovať jeho lož a neprispôsobovať sa. Historik Róbert Letz motívy popravených hrdinov zhrnul do jednej vety: „Usilovali sa o otvorenejšiu spoločnosť, kde má každý právo povedať svoj názor a kde sa presadia mravné, morálne princípy. V podstate to boli mladí idealisti.

Napriek drakonickým trestom a zastrašeniu sa idea svojpomoci medzi obyvateľstvom šírila. Nedala sa zastaviť, ani terorom. Napokon, až po zatknutí hlavných aktérov dozrel do praxe aj druhý, mimoriadne dôležitý plod úsilia Púčika a Tunegu – slobodný vysielač. Pochopiteľne, mohol byť umiestnený len za hranicami. Vysielač Biela légia začal fungovať z mestečka Ried v Rakúsku. Pokusne v marci 1951, pravidelne od nasledujúceho mesiaca. Napriek všemožnému rušeniu zo strany čsl. orgánov fungoval s krátkymi prestávkami do roku 1955. V tomto roku, vzhľadom na podpísanie rakúskej štátnej zmluvy, zaväzujúcej Rakúsko k neutralite, prestalo byť vysielanie z jej územia možné. Slováci, slovenský odboj tak dosiahol ďalšie prvenstvo – ich „amatérsky“ vysielač o viac ako rok predbehol oveľa známejšiu Slobodnú Európu, plne financovanú a profesionalizovanú z amerických prostriedkov…

Nosná myšlienka hnutia Bielej légie bola teda o slobode a dôstojnosti človeka. Netratí teda svojej aktuálnosti nič ani dnes, keď sme znova svedkami nástupu nového, antikresťanského a neľudského systému, ktorý náš národ zákerným a rafinovaným spôsobom ničí. To napokon vysvetľuje aj skutočnosť, prečo sa k pamiatke troch popravených a k ideám Bielej légie dnešní mocipáni nehlásia. A súčasne vysvetľuje to aj fakt, prečo nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní nie sú nevinne popravení idealisti, ale ich žalobca, karierista Anton Rašla…

image_printTlačiť článok

2 KOMENTÁRE

  1. Výrok Alexandra Solženicyna: ”Kto bude pripomínať minulosť, nech mu vypichnú oko. Kto na minulosť zabudne, nech mu vypichnú obe!”.

    Radšej budem „len“ jednooký.

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň