sobota, 14 decembra, 2024
spot_img
ÚvodRodina, výchova, vzdelávanieMravná zodpovednosť médií v súvislostiach vlastníctva médií

Mravná zodpovednosť médií v súvislostiach vlastníctva médií

„Vnútorná integrácia slovenskej spoločnosti“ ako trvalá vnútroštátna priorita je správne pomenovaný ideál a vytýčený cieľ. Ako pamätník začiatkov Koreňov i Slovakie plus som uvážil aj svoju osobnú generačnú zodpovednosť a predovšetkým s úctou k vzácnemu priateľovi akad. maliarovi Viliamovi Hornáčkovi som prijal možnosť vystúpiť s krátkym príspevkom na podujatí, ktoré mi v toku posledných 18-tich rokov pripomína mnoho konkrétnych ľudí rôzneho sociálneho spektra, za zoznámenie s ktorými – a s mnohými aj za začiatok trvalého úprimného priateľstva – vďačím práve prostrediu Vilkovho ateliéru na Benediktiho ulici v Bratislave.

Žiaľ, viacerí z tých, s ktorými som sa stretával nielen na jeho pôde, ale aj na pôde redakcií Nového Slováka, Slovenského národa či Koridoru v rokoch 1990 až 1993, už nie sú na tomto svete. Nepochybujem však o tom, že, ako môžu, pomáhajú nám zo svojich „nových pozícií“ aj naďalej. Trvale na nich myslím pri všetkom, čo súvisí s Koreňmi a Slovakiou plus, teda aj v tejto chvíli.

  1. Svojmu príspevku som dal názov „Mravná zodpovednosť médií…“, avšak so spresnením „v súvislostiach vlastníctva médií“. Nemám totiž v úmysle plytvať časom niekoľkých minút, ktoré mám v rámci programu konferencie k dispozícii, tým spôsobom, že sa budem kriticky vyvršovať na novinároch a redakciách „printových alebo elektronických médií“, čo by bola nepochybne ta najľahšia, ale aj najpovrchnejšia cesta. Často ju volia najmä politici, ak sa ich niečo v médiách masovej komunikácie osobne dotkne. Ja však chcem upriamiť pozornosť cteného auditória na podstatu, ktorú nevidí nielen bežný čitateľ na stránkach svojho obľúbeného (alebo aj neobľúbeného) periodika, ani bežný divák na obrazovke pri sledovaní svojho obľúbeného (alebo aj neobľúbeného) audiovizuálneho programu, ale bežne ju prehliada aj dnešný profesionálny vedecký alebo umelecký kritik, ktorý inak dokáže kvalifikovane zhodnotiť všetku vytlačenú alebo odvysielanú mediálnu produkciu. Fundovaných kritikov som aj medzi členmi Koreňov a spoločenstva slovenskej inteligencie Slovakia plus poznal nemálo a azda im na prvom mieste chcem adresovať niekoľko myšlienok či otázok.

2. Ak je prioritným bodom programu ďalšieho rozvoja slovenskej spoločnosti „vnútorná integrácia slovenskej spoločnosti“, na akých hodnotách, ideáloch a cieľoch sa má integrovať? Budem osobný: v prvom období po roku 1989 som vnímal náš materinský jazyk, slovenský jazyk, ktorý nám každodenne masovo sprostredkúvajú najmä médiá, ako základnú stmeľujúcu hodnotu, ktorá bola už toľko krát v histórii slovenského národa doslova „likvidačne ohrozovaná“… Avšak s odstupom času je všeobecne transparentné, že iba sám spoločný materinský jazyk dostatočne integrujúcou spoločenskou hodnotou nie je. Veď aj rokovania našich vrcholných politických reprezentácií v slovenskom jazyku pôsobia často (alebo väčšinou?) na celú slovenskú spoločnosť skôr dezintegračne. Aj ja vidím vo svojom právnom prostredí veľa ľudí, s ktorými ma osobne hodnotovo vôbec nič nespája, aj keď máme spoločnú materinskú reč.

3. Prečo je to tak? Môže to byť inak? Po období eufórie rokov 1990 až 1993, keď som si myslel, že to nielen môže byť, ale aj pomerne skoro bude na Slovensku inak, dnes, na konci roka 2007, si jasne uvedomujem, že to inak byť nemohlo a ešte zrejme dlhší čas ani byť nemôže, hoci sa samozrejme treba usilovať o to, aby bolo. Uvediem niekoľko postrehov z hľadiska svojho odboru a špecializácie, ktorými sú občianske právo a právo duševného vlastníctva; mediálna problematika, z toho alebo onoho hľadiska, je súčasťou jedného aj druhého. Publikoval som k tomu v poslednom období viacero obsažnejších, diskusne orientovaných vedeckých prác, ktoré sú uverejnené aj na mojej osobnej internetovej stránke pod hlavičkou „Srdečné pozvanie do medziodborovej výmeny názorov“[1]; tu môžem uviesť iba niekoľko náznakových myšlienok, pričom pokladám za správne po 18-tich rokoch transformácie nazývať veci konečne pravým menom.

4. Po komunistickom prevrate v roku 1948 prešlo Slovensko pomerne rýchlym procesom „socializácie vlastníctva“ na základe „zospoločenštenia výrobných prostriedkov“ a „kolektivizácie poľnohospodárstva“ s takmer úplným „zlikvidovaním súkromného vlastníctva“, čo bol v celej Východnej Európe mocensky sledovaný a presadzovaný ideologický cieľ. Súkromné vlastníctvo sa systematicky likvidovalo vo všetkých oblastiach života, vrátane médií masovej komunikácie, ktoré sa dostali pod totálnu kontrolu štátu riadeného komunistickou stranou a boli ideologicky prísne cenzurované. Dvom generáciám ľudí sa ako spoločenský ideál nanucovala perspektíva komunistickej spoločnosti zbavenej vykorisťovania človeka človekom atď. Dokonca ani v období Gorbačovovej perestrojky z druhej polovice 80-tých rokov nič nenasvedčovalo tomu, že by sa ideologická línia vytýčená v Rusku po roku 1917 a u nás po roku 1948 mala zmeniť. A náhle sa stal pravý opak: po roku 1989 nastúpila – pre väčšinu populácie celkom nečakane – úplne opačná „vízia“, ako sa jej počas predchádzajúcich štyridsiatich rokov mocensky a ideologicky vnucovala: namiesto ideologicky a mocensky zamýšľaného „totálneho zániku súkromného vlastníctva“ došlo po roku 1989 k „totálnej reštaurácii súkromného vlastníctva“ v zmysle princípov sekulárneho ekonomického a kultúrneho liberalizmu a jeho chápania vlastníckej slobody, vrátane vlastníctva médií masovej komunikácie. Komunistický experiment vo Východnej Európe ekonomicky aj kultúrne totálne krachol a celkom nepripravenej populácii sa – obrazne povedané – z jedného dňa na druhý sa začalo hlásať: „My tu budujeme kapitalizmus“. Spustila sa divoká privatizácia dvoma generáciami ľudí utváraného „socialistického spoločenského vlastníctva“, ktoré sa za neuveriteľne krátky čas ocitlo v súkromných rukách v liberálnom trhovom prostredí, aké tu počas 40-tich rokov direktívne riadeného a plánovaného hospodárstva neexistovalo.

5. Samozrejme, rovnako ako radikálny zlom v roku 1948 nemal nič spoločné s „evolúciou“ vlastníckeho práva, ani radikálny obrat späť ku kapitalizmu nemal povahu „evolúcie“. Napriek tomu, že tzv. „nežná revolúcia“ v roku 1989 a v nasledujúcich rokoch prebehla bez krviprelievania, bola to aj vo vývoji vlastníckeho práva skutočná „revolúcia“ – radikálny zlom oproti predchádzajúcemu 40-ročnému vývoju, a nie „evolúcia“. Koncepcia súkromného vlastníctva a koncepcia socialistického spoločenského vlastníctva sú totiž tak absolútne protikladné, že z vedeckého hľadiska vôbec nemožno hovoriť o „evolučnej transformácii socialistického spoločenského vlastníctva späť na súkromné vlastníctvo“. Preto aj vo svojom príspevku zdôrazňujem na prvom mieste tento vlastnícky aspekt médií, teda aspekt mravnej zodpovednosti vlastníkov médií, a nie javovú stránku, ktorú predstavujú novinári, redaktori, reportéri atď., ktorých mravná zodpovednosť je viac-menej všetkým na očiach a aj sa na ňu viacej poukazuje.

6. Práve preto tu chcem zdôrazniť, že rovnako politici ako aj média masovej komunikácie, ak chcú prispieť k vnútornej integrácii slovenskej spoločnosti, majú mať na zreteli – ako po 18-tich rokoch tzv. transformácie široko pociťovanú ľudskú skúsenosť, že ak po roku 1948 opodstatnene pociťovala majetkové aj morálne krivdy istá časť občanov, po roku 1989 ich nemenej opodstatnene pociťuje zasa iná časť občanov, pričom treba zdôrazniť že s dvojgeneračným odstupom od roku 1948 majetkové a morálne krivdy spojené s tzv. „divokou privatizáciou“ socialistického spoločenského vlastníctva po roku 1989 mohli a môžu pociťovať najmä tí občania, ktorí na majetkových krivdách spôsobených po roku 1948 iným, nemali nijaký osobný podiel. Vyrastali a počas desaťročí žili v spoločnosti, ktorej ekonomickým základom bolo socialistické spoločenské vlastníctvo. Súkromné vlastníctvo v jeho liberalistickom poňatí pred rokom 1989 na území Slovenska v praxi nezažili. Nežijeme teda v jednoduchom prostredí pre „vnútornú integráciu spoločnosti“.

7. Je po takých radikálnych zlomoch, akými prešlo Slovensko po roku 1948 a po roku 1989, so všetkými ich známymi sociálnymi dopadmi, vôbec možné nejaké „integrujúce východisko“ pre slovenskú spoločnosť, navyše aj dnes neustále frustrovanú novými a novými privatizačnými a inými „dezintegračnými“ vlastníckymi kauzami? Chcem aj pri tejto príležitosti opakovane zdôrazniť predovšetkým uvádzajúcu vetu k článku 20 Ústavy SR: „Vlastníctvo zaväzuje.“ Ešte jasnejšou rečou však hovoril § 79 ods. 1 Ústavného zákona č. 185 z 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra.“ V týchto vetách sa podľa mojej mienky koncentruje silný potenciál pre rozvinutie rôznych funkčných aspektov vlastníctva a vlastníckeho práva nie v „abstraktnej forme“, ale v jeho skutočnom spoločenskom pôsobení. Ide teda najmä o principiálnu otázku, ktorú aj vo vzťahu k vlastníctvu a mravnej zodpovednosti médií možno formulovať takto: Chce sa na Slovensku po 18-tich rokoch tzv. „transformácie“ ponechať legislatívny priestor najmä liberalistickému, striktne individualistickému chápaniu vlastníckeho práva, historicky založeného na rímskom práve, alebo sa chce nadviazať na rôzne odôvodnené socialistické, kresťanskosociálne či iné sociologické prístupy zdôrazňujúce aspekt „sociálnej viazanosti“ vlastníka? Teda položiť legislatívny dôraz nie iba na „absolútne panstvo“, „slobodu vlastníka“ v užívaní svojho vlastníctva – vrátane vlastníctva médií – ako na jeho hlavnú „hodnotu“, ale aj na zodpovedné nakladanie vlastníka so svojím vlastníctvom a materiálnymi i morálnymi úžitkami z neho pochádzajúcimi v záujme celej spoločnosti? To sú otázky, ktorými by sa podľa mojej mienky medzi prvými mali zaoberať ekonómovia, právnici, sociológovia, politológovia, a napokon aj praktickí politici, ktorým úprimne leží na srdci „vnútorná integrácia slovenskej spoločnosti“. Tá je – ako sa mi to javí v 18-roku tzv. transformácie – dnes  totálne dezintegrovaná. Politici majú na tomto stave prvoradý podiel.

* Prof. JUDr. Ján  Š v i d r o ň , CSc., riaditeľ Ústavu práva duševného vlastníctva, Trnavská univerzita v Trnave, právnická fakulta; vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV v odbore občianske právo.

Príspevok bol prednesený na konferencii, ktorú usporiadala Spoločnosť slovenskej inteligencie KORENE, Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plusSlobodná rada slovenského národa – obnovená Slovenská národná rada dňa 11. decembra 2007 v Historickej budove SNR v Bratislave pod názvom POUČENIA Z MINULOSTI A PERSPEKTÍVY NAŠEJ BUDÚCNOSTI, v rámci cyklu „Aktuálne otázky slovenskej spoločnosti“, v sekcii Vnútorná integrácia slovenskej spoločnosti – naša trvalá vnútroštátna priorita.

[1] http://www.jsn.sk

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň