Po uzurpovaní moci komunistami – boľševikmi v Rusku v roku 1917 a následnej občianskej vojne vodca boľševikov Vladimír Iľjič Lenin osobne zostavil zoznam necelých dvesto vzdelancov z Moskvy a Petrohradu, ktorým pod vedením Leva Trockého vystrojil „kráľovský dar“ v podobe deportácie na „parníku filozofov“. Dve lode Haken a Preussen na jeseň 1922 opustili prístav Petrohradu, aby sa jeho pasažieri len s hŕstkou osobných vecí na vlastné náklady a pod hrozbou zastrelenia už nikdy nemohli vrátiť do svojej vlasti. Lode smerovali do Štetína.
Koryfejom elitných vyhnancov bol Nikolaj Berďajev – „geniálny predstaviteľ náboženskej filozofie“, ako ho označil spravodajca The Times z Rigy. „Berďajev bol najaktívnejší a najúspešnejší z ruských akademikov, a dokonca i desať rokov po jeho príchode ukazuje denník jeho manželky, že ich život bol vzorom striedmosti. Do ich rozpočtu urobila dieru iba štedrosť, ktorú prejavovali ruským priateľom, ktorí boli na tom ešte horšie ako oni“ (Lesley Chamberlainová: Parník filozofov). Zbierka jeho čestných doktorátov, hoci univerzitu nikdy nedokončil pre politické aktivity, sa rozrástla rok pred jeho smrťou aj o čestný doktorát z teológie na univerzite v Cambridge. Rektor ho pred preplnenou aulou v promočnej reči nazval „novým Sokratom, chladnokrvným duchom“.
Keď Berďajev odbržal príkaz Hlavnej politickej správy (GPU), aby opustil Sovietske Rusko, navštívil v stave ťažkej skľúčenosti svojho moskovského spovedníka otca Alexeja Mečova, ktorý mu povedal: „Neznepokojujte sa choďte, Vaše meno musí byť počuté na Západe.“ Filozof pochopil, že je potrebné svedčiť nielen o zle a duchovnej podstate boľševizmu, ale aj hodnotách ruského náboženského myslenia, ktoré bolo na Západe celkom neznáme. Slovo spovedníka bolo Božím hlasom. Stal sa tretím najprekladanejším ruským autorom a najvýznamnejším ruským filozofom na Západe.
Čím bol Berďajev taký príťažlivý pre západného čitateľa, hoci nepísal romány ako Dostojevskij či Tolstoj alebo divadelné hry ako Gogoľ či Čechov? Tým, že filozofiu podložil osobným svedectvom. Polemický štýl a absencia prázdnych abstrakcií, zakorenenosť v životných reáliách, znalosť západnej kultúry činila jeho diela dostupné aj pre kriticky mysliacu neakademickú verejnosť. Ľudia, ktorí cítili, že s Európou sa niečo deje, že ideologické „izmy“ a vízie pokroku v technike a vede nielenže nepriniesli deklarovanú slobodu, ale naopak, úpadok až otroctvo, mali v Berďajevovi svojho skutočne osvieteného zástupcu. Predpovedal desaťročie dopredu komunistickú revolúciu v Rusku, hoci sa mu vysmievali a jej ničivé dôsledky, násilný vývoz revolúcie a nástup „požiaru hodnôt“ skrze kultúrny marxizmus: ničenie sexuálnej, národnej a kultúrnej identity, deštrukciu osoby stratou zmyslu a askézy. Voči tomu súmraku západnej civilizácie vypracoval víziu návratu ku konceptu človeka ako osoby stvorenej na Boží obraz a podobu. Berďajeva trápilo každé ponižovanie, inštrumentalizácia človeka, znásilňovanie jeho svedomia, preto bol obrancom prenasledovaných, vykorisťovaných, oklamaných voči mocným sveta i potentátom cirkvi a ostáva aj dnes. Toto mu dalo vážnosť prevyšujúcu iných mysliteľov. Je opravdivým filozofom existenciálneho personalizmu.
Bohohľadačstvo viedlo Berďajeva, podobne ako mnohých jeho súputníkov „strieborného veku ruskej renesancie“, od nadchnutia sa pre úpadkové smery anglosaskej filozofie až k zlomu, keď zakotvil v Pravde vteleného Božieho Syna. Z marxizmu, ktorého sa stal veľkým kritikom, mu „zostala“ len zásada, že filozofia sa má snažiť svet nielen poznávať, ale aj zmeniť. Prízrak väzenia ho sprevádzal celý život. Mladý Berďajev stihol za svoju pochybnú revolučnú činnosť v cárskom Rusku zakúsiť vyhnanstvo. Neskoršie mu hrozilo aj doživotné vyhnanstvo, keď už ako programový autor epochálneho zborníka kresťanskej inteligencie Míľniky (ruskyBexи), sa v roku 1913 postavil na obhajobu mníchov z vrchu Athos v teologickom spore o Božie mená. Hoci k nim nemal žiaden vzťah, v článku Ničitelia ducha kritizoval zásah tzv. Posvätného synodu – orgánu dozoru štátu nad cirkvou. Rehoľníkov umlčala štátna moc vyslaním bojového plavidla k svätej hore. Berďajeva pred Sibírou zachránilo vypuknutie svetovej vojny. Pochopiteľne, filozof celý život kritizoval ducha „veľkého inkvizítora“, prispôsobovanie kresťanstva sociálnej všednosti a servilnosť cirkevnej moci štátu.
Berďajevove prednášky v rámci Slobodnej akadémie duchovnej kultúry počas revolúcie a v čase občianskej vojny sa stali pre komunistický režim nebezpečnými. Pri prvom zatýkaní a domovej prehliadke v roku 1920 policajtom prehlásil: „Som proti boľševizmu, pretože som kresťanom. Všetko, čo som verejne hlásal, je aj v mojich spisoch, nič nové u mňa nenájdete“. V obávanej Lubianke ho ako prominentného hosťa štátnej polície (ČEKY) vypočúval sám jej zakladateľ F. Dzeržinskij. Jemu podal bravúrnu obhajobu kresťanstva, podobnú prvokresťanským apologétom a vysvetlil mu nemorálnosť boľševizmu. Berďajev podľa vlastných slov nečakal prepustenie, ale smrť. Vo filozofickej autobiografii Sebapoznanie píše, že urobil na Dzeržinského svojou odvahou silný dojem. Po druhom zatknutí mu bol „navrhnutý“ exil. Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag uvádza Berďajevovu statočnosť ako jeden z nespočetných príkladov pevnosti a odhodlanosti tvárou v tvár smrti a záhube, keď duch a svedomie zostávajú jedinou hodnotou. V okupovanom Paríži navštevovali jeho prednášky aj potentáti nacistickej okupovačnej moci a on rovnako odvážne poukazoval aj na neprijateľnosť nacizmu. Hoci čakal zatknutie, nejaký jeho obdivovateľ z vysokých miest gestapa držal nad ním svoju ochrannú ruku.
Na Berďajeva mali vplyv viaceré osobnosti západného a východného myslenia, hlavne F. Dostojevskij, V. Solovjov, J. Böhme, Majster Eckhart, no aj F. Nietzsche. Vždy však prekvapil svojou originálnosťou. Tak ako elipsa má dva stredy, podobne ich má aj jeho ideový svet. Prvým pomysleným stredom tvorby Berďajeva je absolútna hodnota človeka ako osoby. Túto svoju hodnotu a dôstojnosť nezískava od štátu, politických ideológií ani majetkom. Integrálnosť osoby garantujú nie všelijaké vymyslené deklarácie ľudských práv, ale rešpektovanie Božích práv a Bohom stanoveného poriadku. Božie práva a ľudské povinnosti sú nadradené katalógom ľudských práv, ináč sa stávajú, len premenlivými záujmami vládnucej skupiny, ako sa sami presviedčame aj z ostatných dvoch rokov. Kresťanstvo zatiaľ nezrealizovalo, napriek excelentnej náuky cirkevných Otcov a koncilov, koncept zbožštenia (theósis) človeka prostredníctvom tajomstva vtelenia Božieho Syna – Bohočlovečenstva. V novoveku sa deje pravý opak: človek sa začal klaňať sám sebe, svojej veľkosti a vystaval zo svojho človekobožstva babylonskú vežu, ktorá sa na nás rúca.
Druhým stredom Berďajevovej elipsy je koncept skutočnej slobody, ktorá pramení z reality ducha. Mysliteľ si vždy bolestne uvedomoval, že ohrozením pre slobodu nie sú len komunizmus, národný socializmus, ale rovnako aj západný kapitalistický a demokratický systém, samotný liberalizmus. „Liberálne „princípy“ – praktický materializmus, konzumný spôsob života – vyhľadávanie stále nových impulzov pre znudené ego jedinca utopeného v masovej „kultúre“ zábavy, popretie askézy, obrali človeka o zmysel. Demokracia je pre Berďajeva len večný ideál samosprávy, vždy v dejinách pokrivený a liberáli sú najnepotrebnejšou sortou ľudí na zemi, pretože okrem iného sa priživujú na ideách iných. Pneumoterapia, ktorá vchádza z moci Tretej božskej osoby, je nová výzva pre slobodu hľadajúcich ľudí.
Berďajev, rovnako ako Dostojevskij, zomrel za písacím stolom. Zavŕšil to, o čo mu išlo v celom živote: „Boh čaká na tvoriaci akt človeka ako odpoveď vlastnému tvoriacemu aktu.“ Veľa z jeho diela môžeme ďalej rozvíjať pre realizovanie vlády Ducha v nás, v našich vzťahoch. Povzbudení týmto Sokratom novej doby majme odvahu obhajovať hodnoty i guráž načrtnúť taký spoločenský systém, ktorý je protikladom ničiacej a končiacej smršti tejto hroznej orwellovskej chujavy. Disponujeme predsa Boho-ľudskými predpokladmi vybudovať koncept človeka ako osoby v kontrapozícii egoistickému indivíduu liberálnej epochy, ktorá skrachovala. Filozof nás učí, že Pravda je živá a jej pôvod je na Kristovom kríži – v rozpätých rukách Bohočloveka. Preto Berďajevov spolucestujúci na „parníku filozofov“, Nikolaj Losskij, ktorý ako hosťujúci profesor prednášal aj v Bratislave, v Dejinách Ruskej filozofie rezultuje: „Ľudia Berďajevovho typu významne napomáhajú zachovanie a rozvoju civilizácie, ktorá obhajuje absolútnu hodnotu osoby. A za to im nech je česť a sláva naveky!“
Peter Grečo
Zdroj fotografie: https://ru.wikipedia.org
