V roku 1986 boli v Mexiku majstrovstvá sveta vo futbale a na ústrednom štadióne v preplnenom hľadisku za bránkou počas jedného z posledných zápasov bol vyvesený obrovský transparent s týmto strohým textom: „John 3, 16“. Otec na moju otázku, čo to znamená, mi pohotovo odpovedal: „Je to citát zo svätého Jána: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“
Ide naozaj o kľúčový citát z Písma svätého pre riešenie základnej antropologickej otázky ľudského rodu, ktorú vyslovil a skúmal azda každý cirkevný Otec či spisovateľ: Prečo sa Syn Boží stal človekom?
Namiesto tejto otázky sa dnes z citátu sv. Jána účelovo vytrháva a bezkontextuálne uprednostňuje pojem láska, ktorá je redukovaná na nestále city, či meniacu sa situáciu a hlavne svojvôľu. „Zabúda sa“, že Božia dobrota a láska k ľudom, ktorá sa zjavila v osobe Ježiša Krista nás privádza k pokániu (Rim 2,4). To je, aby sme sa zriekli všetkej bezbožnosti a svetských žiadostí ako zdôrazňuje Pavol svoju učeníkovi Títovi. Pojem láska je ohrozený vždy, keď je odtrhnutý od Pravdy. Vidíme to na Jánovej verzii dialógu Krista s Pilátom, ktorý nechce poznať, čo je Pravda, a preto nemá ani lásku, poznanie srdcom.
Láska oddelená od pravdy sa stáva abstrakciou, zbavená samotného zmyslu. Čím viacej s tým pojmom nominálne narábame, tým je ho v životných reáliách menej. Pozorujeme rozmnoženie neprávosti, v dôsledku ktorej v mnohých vychladla pravá láska. A tak sa v postmodernej rétorike skloňuje láska na každom kroku, až dostáva kabaretnú podobu. „Láska sem, láska tam, podobne ako Figaro sem, Figaro tam…“ z opery Holič zo Sevilly od G. Rossiniho. Umelci spievajú a oklamaný ľud sa smeje, človek míňa svoje ciele. Mudráctvo tohto sveta, je však Božích očiach bláznovstvo.
Azda k najväčšiemu znetvoreniu tohto pojmu dochádza u tých, ktorí za lásku považujú to, čo je v Božích očiach zlé a ohavné. Budeme potrebovať, podobne ako Lót a jeho rodina, pomoc tajomných božích mužov na ceste zo súčasnej Sodomy, aby dobro bolo oddelené od zla, svetlo od tmy, deň od noci. Tma však nikdy nebude mať silu pohltiť svetlo, uisťuje nás Prológ k Jánovmu evanjeliu. Nezabúdajme, že Božský Majster Nikodémovi hovorí: „A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Jn 3,19).
Pravdivú odpoveď na otázku, prečo sa Syn Boží stal človekom, je potrebné hľadať v jednote lásky a pravdy o človeku a svete. Otec Nebeský, Stvoriteľ a Pán sveta „drží našu Zem v dlani a my sme na nej ako cvrčkovia“ (Cyril Jeruzalemský + 386, Catecheses ad illuminandos). Pre neho „bolo by neslušné, aby tento budovateľ vesmíru a darca existencie všetkému súcnu, prehliadal skazu ľudskému rodu, pre ktorý zriadil všetko viditeľné“ (Theodoretos z Kyrru +466, Graecarum affectionum curatio). Mohol by sa s ľahkosťou postarať o ľudskú spásu aj bez vtelenia – inkarnácie, v ktorej neviditeľnú podstatu skryl pod viditeľnú – vzal na seba ľudskú podobu. Iba svojou voľou by dokázal zrušiť vládu smrti a nechať úplne zmiznúť jej otca – hriech. Prečo to urobil tak, že Syn Boží sa stal človekom? Zmienený sýrsky otec vysvetľuje: „Nechcel však ukazovať svoju moc, ale spravodlivosť svojej prozreteľnosti. Vytvoril si ľudskú schránku v panenskom lone.“ Theodoretovi z Kyrru akoby odpovedal Proklos z Konštantinopolu (+ 446), keď kázal: „Nehanbi sa, človeče, za ten pôrod. Veď sa stal počiatkom našej spásy!“ (Orationes).
Tajomstvo Bohoľudskej jednoty v osobe Krista tkvie v tom, že je tu najprv Božia pravda o človeku. Tá oznamuje, že ak máme mať účasť na jeho láske – na jeho živote, potrebujeme činiť pokánie. Nedodržanie tohto postupu – oddeľovanie lásky od pravdy nás vrhá do klamstva žiadostivosti sveta. Na to, aby sa veľké tajomstvo božej dobroty zjavenej vo vtelenom Božom Synovi a naša spása uskutočňovala, potrebujeme:
a) mocný príhovor Bohorodičky, ktorá nás chráni pred tlakom mudrákov tohto sveta, aby sme si ubránili zdravý rozum, pretože ona „odhaľuje všetky výmysly a múdrosť sveta sa v nej vidí nemúdrou“ (Akatist k Bohorodičke, Ikos 9);
b) rovnako jej mocné orodovanie, aby sme poznávali a obhajovali bohoľudské tajomstvo, ktoré bojovníci za pravovernosť na všeobecných snemoch vybojovali za dlhých osem prvých storočí kresťanskej cesty, ale v praxi veľmi nedošlo k jeho uskutočneniu;
c) jej pokoru a vieru, v ktorej malý ľudský rozum – logos pri poznávaní sa podriaďuje veľkému Božskému Logosu (Berďajev: Filozofia slobody I.). Učme sa od nej celostnému poznaniu srdcom, kde Pravda je v osobnej únii s Láskou, nie zmiešaná alebo rozdelená ako badáme vo všetkých kristologických herézach a novovekom humanizme, ale v jednote Božského a ľudského princípu – Bohočloveka.
Vtedy môžeme k Márii – našej slávnej Vojvodkyni a Panovníčke volať v neomylnej tradícii nerozdelenej cirkvi ústami a srdcom spevom slávneho Akatistu:
Raduj sa, lebo ty si prinútila démonov nariekať!
Raduj sa, lebo si porodila svetlo zázračné!
Raduj sa, lebo si zachovala v srdci tajomstvo!
Raduj sa, lebo prevyšuješ všetkých mudrcov!
Raduj sa, lebo osvecuješ mysle všetkých veriacich!
Raduj sa, lebo si v živote nosila Stvoriteľa vesmíru!
Raduj sa, zornica, ktorá nám východ Slnka zvestuje!
Raduj sa, lono, v ktorom sám Boh prebýval!
Raduj sa, lebo skrze teba sa obnovuje všetko stvorenie!
Raduj sa, lebo skrze teba sa Stvoriteľovi klaniame!
Nakoniec budeme patriť k kým vyvoleným, ktorým je určené pozvanie: „Venite, adoremus Dominum – Poďte a pokloňme sa Pánovi!“
