Peter Grečo, 1.12.2021
„Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli.“ (Zjv 21,1)
Advent znamená príchod a od samého začiatku má konkrétny význam. Viaže sa k tajomstvu Boho-ľudskej osoby Krista. Toto obdobie vyžaruje prazvláštnu atmosféru, ktorú umocňovali v predkoncilovej ére omše pred svitaním – roráty, odvodené od slov proroka Izaiáša: „Roste nebesia z výsosti“ (45,8), na ktorých boli prítomní veriaci so zažatými sviecami. Postupne, dôsledkom sekularizmu a materializmu – zhonu a konzumu, bol adventu odobratý pôvodný zmysel, neraz aj naším pričinením. Je chvályhodné, že čoraz viac kresťanských komunít, tvárou tvár pomíňajúcemu sa svetu (1Kor 7,31) spontánne obnovuje túto starobylú liturgickú prax.
Dvojaký príchod Krista
Prvý príchod je inkarnácia – vtelenie a má historické pozadie. Syn Boží bol počatý pôsobením Ducha Svätého a narodený z Márie – Panny. „Božie vtelenie nie je pre ľudskú podstatu katastrofou, ani žiadnym znesvätením; je naopak jej naplnením. Pokiaľ je Kristus dokonalý Boh, je zároveň dokonalý človek“, píše významný pravoslávny teológ Sergej Bulgakov v diele Baránok Boží. Vysvetľuje, že v Kristovi nie je nič vnúteného ľudskej podstate a z druhej strany človek je totiž svojou formou pripravený na autentické bohoľudstvo, ktoré však nie je schopný učiniť sám. Preto rečou Nikolaja Berďajeva je vtelenie základnou antropologickou udalosťou sveta.
Druhý príchod Krista – parúzia bude v sláve a zavŕši chod dejín. Definitívne, po odstránení vlády posledného nepriateľa – smrti, všeobecnom vzkriesení a posledného Božieho súdu Kristus – vševládca, nastolí bezpodmienečné Božie kráľovstvo. Toto vo viere cirkvi očakávame, vyjadrujeme v symboloch viery a v liturgii deklarujeme. Boh Otec odovzdá súd Bohu Synovi, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych. Jozef Ratzinger výstižne uvádza: „To znamená, že súdiť bude On a nikto iný. Tým je povedané, že bezprávie sveta nemá posledné slovo, a to ani tak, aby bolo rovnomerne zahladené vo všeobecnom úkone milosti“ (Úvod do kresťanstva). Návrat do stavu blaženosti a všeobecná obnova vesmíru (1 Kor 15, 25 – 28, Flp 2, 9 – 11, Kol 1,19 – 20, Ef 1, 9 – 10), ktorú poznáme pod pojmom apokatastáza, je rozvíjaná hlavne gréckymi cirkevnými otcami. V náuke sporných výpovedí Origena a jeho nasledovníkov má jednu slabinu, totiž predpokladá zrušenie večnosti pekla pre padlých duchov a bezbožných ľudí. S týmto Origenovským prístupom sa náuka Cirkvi vysporiadala v roku 543 na provinciálnej synode v Konštantínopole. V ruskej religióznej filozofii napriek tomu sú viacerí presvedčení, že možno nájsť prostriedky k prekonaniu zla a pekla. Táto vízia obnoveného vesmíru má však podľa znalca „ruskej idey“ – kardinála T. Špidlíka slabinu v tom, že trvá na hodnote počiatku a konca. Dejiny spásy, ktoré sú medzi tým, sú redukované iba na akési očisťovanie bez kladnej hodnoty. Rusi, ktorí majú veľký cit pre dejinný zmysel, sa túto slabosť snažia riešiť pozitívnym, tvorivým zhodnocovaním medzi začiatkom a koncom.
Napätie medzi stredovekým „Dies irae“ – strašným dňom hnevu a súdu, a prvokresťanským „Maranatha“ – príď náš Pane, ktorý príchod Krista vníma v nádeji a radosti, je prítomné v kresťanskom myslení na spôsob samotnej diferencie medzi dvoma verdiktmi: „Poďte požehnaní od môjho Otca“ a „Vzdiaľte sa odo mňa zlorečení do večného ohňa“ (Mt 25. kap.). Koexistencia Božej milosti, milosrdenstva a zároveň trestajúcej Božej spravodlivosti ostáva pre nás nerozriešiteľnou veličinou Božej mysle. Sú to protiklady, nie rozpory. Racionálna myseľ postavená na tradícii karteziánskeho zvecnenia ignoruje večné veci a zlyhá pri Božích paradoxoch. Modernistická západná teológia zredukovala obsah vzkriesenia z mŕtvych, posledný súd a príchod Krista v sláve len do situácie človeka bezprostredne po smrti. Tento subjektivizmus odsúdila Kongregácia pre náuku viery v roku 1979. Tajomstvo zjavenia Pána v sláve možno reflektovať len hĺbavým a pokorným ponorením ľudskej mysle a srdca do reality Ducha, ktorý skúma ľudské a Božie hlbiny a živiť ho vzťahom k Božím osobám.
Aktuálne znaky druhého príchodu Krista
Písmo sväté predpokladá koniec sveta a taktiež ohlasuje znamenia, ktoré mu budú predchádzať. Je to súčasťou eschatologických rečí v Evanjeliách, napr. Mt 24. kap. Z dejín vieme, že v dobách, keď sa tieto znamenia objavili, hlavne vojny, spoločenské rozvraty a živelné pohromy, boli očakávania posledných dňoch živšie. Avšak, ak druhý Kristov príchod ponímame výslovne negativisticky, ako ničenie všetkého, čo svet vybudoval, tak tu absentuje puto medzi Nebeským kráľovskom a pozemským kráľovstvom s výnimkou zásluh, ktoré spravodlivý človek získal v boji proti hriechom, čo samozrejme nie je zanedbateľné. Katastrofický duch sa objavil aj v besnení protibožských síl francúzskej revolúcie a znovu o sto rokov neskoršie, keď došlo k rozčarovaniu z ideí bratstva, voľnosti a rovnosti. Ľudia boli hlboko sklamaní z priebehu dejín, neverilo sa v existenciu žiadneho dejinného poslania. V tejto dobe K. Leontjev volá: „Prichádza antikrist“ a F. Tjutčev hovoril o blížiacich sa „osudových minútach“. V. Solovjov píše svoju, zrejme až dnes dešifrovanú Legendu o antikristovi.
Dvadsiate storočie napriek progresu vo vede a technike a vysokej životnej úrovni je programovou vzburou voči stvoriteľskému poriadku, človek odviazaný od všetkých metafyzických reálií a väzby na transcendetno sa búri nakoniec voči samému sebe, voči prázdnote svojho srdca. Berďajev hlavne v dielach Nový stredovek a Zmysel histórie, veľmi presne popisuje, ako humanistické sebaistoty, viera človeka v seba a jeho vedecké a politické výdobytky vybledli a stali sa zmysluprázdnymi, ba otočili sa proti človeku. „Duchovné princípy novoveku dožili, jeho sily sú vyčerpané. Racionálny deň novoveku končí, prichádza súmrak, blížime sa k noci. Žiadnu z kategórie prežitého slnečného dňa nemožno použiť k výkladu udalostí a javov nášho večerného času dejín“ (Nový stredovek).
Posledné dve adventné obdobia nás prinútili zamyslieť sa nad tým, či svetová kríza v réžii globálnych sociálnych inžinierov prostredníctvom umelo vyvolanej migrácie, prevažne moslimských bojovníkov a pandémie, je len súčasťou civilizačných zlomov a striedaní epoch tak, ako o nich hovoria napríklad O. Spengler, H. Keyserling či O. Spann alebo tieto udalosti vykazujú príznaky skutočného konca dejín a konca sveta i očakávaného druhého príchodu Krista, ktorý nivelizuje každú moc a vládu a všetky nespravodlivé mocenské štruktúry realizujúce sa v dejinách. Ak Berďajev písal v Ríši Ducha a ríši cisára, že politika, ekonomika, veda a aktivity národov nechcú poznať nijaký mravný zákon a ani vyšší princíp, a že človek sa stal otrokom autonómnych sfér, tak tento rezultát by sme mohli precizovať do dvoch oblastí: zneužitie vedy na produkciu zbraní hromadného ničenia: atómových bômb a experimenty v oblasti molekulárnej biológie, ktorá zasahuje do genetickej výbavy človeka. Tou druhou je redefinícia človeka ako muža a ženy, popretie sexuálnej polarity. Toto je útok na samotnú prirodzenosť – fyzis človeka. Tieto pokusy zasahovať do stvoriteľského plánu nemajú obdobu v doterajších dejinách. Vládcovia sveta, ktorí intenzívne v rámci poslednej globálnej zmeny po páde revolučného socializmu pracujú technologicky a kultúrne-politicky na „novom Adamovi“, svojimi transhumanitnými experimentmi zrejme napĺňajú Goetheho víziu, ktorú predniesol tesne pred smrťou, že Stvoriteľ oľutuje stvorenie človeka, všetko znovu premieša a začne tvoriť od počiatku.
Obrazy a symboly, záhadná hra čísel Apokalypsy – poslednej biblickej knihy, ktoré sme bagatelizujúco študovali pred tridsiatimi rokmi, dnes nadobúdajú desivú reálnosť, hlavne činnosť šelmy a ociachovanie ľudí jej znamením, potom sú to nebeskí jazdci, anjeli s čašou hnevu, ohavnosti na svätom mieste. Vystúpenie konečného antikrista (1 a 2 list Jánov), ktorý zvedie pred príchodom Krista mnohých, je určite väčším znamením ako len konštatovanie, že v cirkvi je širokospektrálna kríza a odpad od pravej viery. Kristovo varovanie, že sa máme obávať tých, čo vedia aj dušu zahubiť v pekle, reflektujme teraz, keď známe antikristovské projekty historických politických systémov, akým bol komunistický a nacionálny socializmus, dnes strieda liberálny svetový poriadok, ktorý kombinuje princípy oboch predchádzajúcich. Filozof N. Fjodorov upozorňuje, že apokalyptické udalosti nesmieme brať ako osud – fatum, pretože by to odporovalo kresťanskej myšlienke slobody. Osudový koniec popisovaný Zjavením nastane, pokiaľ zvíťazia sily zla a pokiaľ ľudia nebudú zachovávať Kristove príkazy. Jeho slová sú nanajvýš aktuálne aj vo svetle Fatimských posolstiev Bohorodičky.
Nevieme, ako bude prebiehať kozmologický proces pomíňania starej zeme a protibožských štruktúr a našťastie ani deň, ani hodinu. Vieme však, že to bude podobne ako za dní Noema, kedy si ľudia bežne žili, až kým neprišla potopa, varuje Evanjelium (Lk 17, 26). „Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka“ (Mt 24, 27).
Nesmieme jednostranne podľahnúť pesimistickým apokalyptickým predstavám, pri ktorých človek je pasívny a nezostáva mu nič iné ako možnosť zachrániť si dušu. Knieža J. Trubeckij je prorockým hlasom, keď učí, že v katastrofách a ich predpovedaní nesmieme strácať zmysel Kristovho kríža, pravý zmysel utrpenia. Pri prekonávaní pesimizmu nemôžeme popierať skutočnosť skazy a ničenia, ale snažme sa im dávať pozitívny zmysel, ktorý majú pre spásu sveta. „Cesta spásy je všeobecne katastrofická. Každý nový krok na tejto ceste, každá nová horúca skúsenosť ohlasuje katastrofu obsiahnutú v sebe, ktorá však práve týmto približuje svet k jeho večnému cieľu“ (Zmysel života). Podobne píše jeho ideový súputnik S. Frank v diele Svet vo tme, že katastrofy sú práve týmto zahrnuté v celku kresťanskej náuky o dejinách spásy.
Pasívne očakávania hrozného konca sveta preto nie je hodné človeka, myslí si Berďajev. Napriek zlyhaniam kresťanstva a kresťanov, hovorí, že toto náboženstvo bohočlovečenstva čaká ešte budúcnosť, lebo je to po všetkých stránkach jediné náboženstvo, ktoré dáva človeku a dejinám zmysel.
Sekulárna utopická eschatológia
Kresťania moderného veku zakorenení príliš v blahobyte sveta rezignovali na parúziu. V tom možno súhlasiť so značne kontroverzným mysliteľom Teilhard de Chardinom: „Neustále hovoríme, že bdieme očakávajúc Učiteľa. Ale ak máme byť úprimní, musíme sa v skutočnosti priznať, že už neočakávame nič“ (Božie prostredie). Carl Gustav Jung mu sekunduje: „Ubehlo takmer dvetisíc rokov kresťanskej histórie a namiesto parúzie a tisícročného kráľovstva je tu svetová vojna kresťanských národov, vojna s ostnatými drôtmi a jedovatými plynmi. Aký nezdar na nebesiach i na zemi.“ Pokračuje, akoby to hovoril presne nám: „Moderný človek stojí síce na vrchole, ale bude zajtra prekonaný, je síce výslednicou prastarého vývoja, ale zároveň je najväčším sklamaním všetkých nádejí ľudstva, aké si len možno predstaviť“ (Duša moderného človeka). Winston Churchill v povestnom príhovore k akademickej obci vo Fultone v roku 1946 predniesol slová, ktoré akosi zanikajú v tieni tých o „spustenej železnej opone“. Dnes je vhodné si ich pripomenúť: „Temné veky môžu prísť znovu, doba kamenná sa môže vrátiť na žiarivých krídlach vedy a to, čo by dnes mohlo byť ľudstvu prívalom nezmerného materiálneho požehnania, môže pokojne spôsobiť jeho dokonalú skazu. Majte sa na pozore, hovorím vám, doba je zradná.“
Niet sa čomu diviť, že sa vynára stále toľko „mesiášov“, hlásateľov lepšej budúcnosti, či nového spoločenského poriadku. Len skúsenosť s nimi je často bolestná. Marxizmus, ktorý je dnes úspešne transformovaný do kultúrnej oblasti a v korelácii s liberalizmom triumfuje, je podľa Berďajeva príkladom svetskej eschatológie, ktorá popiera a nenávidí všetko minulé. I po veľkých sklamaniach sa vždy nájdu masy tých, ktorí sa zapália za nové falošné idey. Naša generácia sa tak dala oklamať po roku 1989 napríklad víziou producentov nového svetového poriadku, ktorí nám hlásajú, že liberálna demokracia je posledné štádium ľudských dejín, že je to optimálny spoločenský poriadok, ktorý si musí osvojiť tento svet. Príznačné je v tomto blúznenie amerického politológa Francisa Fukuyamu: Koniec dejín. Násilný vývoz liberálnej demokracie do Afriky a na Blízky východ, ale aj vyvolávanie farebných revolúcií má príznaky rozvratu organickej podstaty pospolitosti. Urýchlenie týchto procesov sprevádza najnovší projekt neomaltuziánskeho inžinierstva. Povestnú „neviditeľnú ruku trhu“ vystriedali dve. Svetovládcova ľavá ruka usmrcuje hromadne produkovaným vírusom a pravá človeku podáva rovnako smrtiaci prostriedok vedúci ak nie k prvej, tak zaručene k druhej, večnej smrti, o ktorej „profesionálni hlásatelia Evanjelia“ mlčia.
Aký predstaviteľný rámec môžeme dať druhému príchodu Krista na Zem? Vladimír Solovjov v protiklade k marxistickému, ale i dnešnému ateistickému chápaniu dejín, ak vôbec dajaké jestvuje, stavia iný, kresťanský teda bohoľudský náčrt vývoja sveta a dejín. Sú to štyri etapy: 1. od počiatku (stvorenia) až po prvú živú bunku, 2. od počiatku života až po homo sapiens, 3. od prvého človeka až po Bohočloveka, Krista, 4. od historického Krista až k plnosti Krista kozmického, kedy Boh zavŕši dejiny a podrobí každú ľudskú vládu svojej moci. Teraz žijeme v tejto štvrtej etape, ktorá speje ku koncu. Ukazuje sa správne Berďajevovo proroctvo ešte z medzivojnového obdobia, keď písal, že ľudstvo stojí pred výzvou znovu sa ocitnúť tvárou v tvár tajomstvu života ako Božiemu daru, povzniesť sa a ponoriť do univerzalistickej, kozmickej harmónie.
Prostredný príchod Krista – liturgická anamnéza
Kresťanský Boh nie je abstraktným bohom filozofov, ale živý, ktorý vstupuje do pozemského diania a tvorí aj za našich časov dejiny spásy. Hoci nebolo primárnym úmyslom duchovných autorov riešiť ťažké otázky času a večnosti – eschatológiu, táto téma je však stále nastolená a aktuálna. Výstižne ju formuloval sv. Gregor Nysský: „Ako máme tomu rozumieť, že je stále prítomný ten, ktorý má prísť“ (Oratio. De pauperibus amandis). Takto v intervale prvého a druhého príchodu Krista máme ešte jedno nenápadné prichádzanie do života veriacich v ich dennej realite. Sv. Bernard z Clairvaux vysvetľuje, že tento prostredný príchod je ako cesta, po ktorej sa dá prejsť od prvého k poslednému. „A aby si azda niekto nemyslel, že sú to výmysly, čo hovoríme o tomto prostrednom príchode, počujme jeho samého: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slová a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu.“ Sv. Karol Boromejský v jednom z pastierskych listov píše podobne, že toto slávne obdobie, tento čas milosti, ktorý privolávali toľkí proroci, máme vďačným srdcom prijímať ako dobrodenie, aby v nás prinieslo ovocie. „A preto sa má naše srdce horlivo pripravovať na príchod Krista Pána, ako keby ešte len mal prísť na tento svet. Ináč nás neučili slovami i príkladmi ani Otcovia Starého zákona, ktorých máme nasledovať.“
Vyjadrením tohto príchodu Krista v ekonómii spásy v čase s dimenziou večnosti je Eucharistia, liturgia cirkvi. Práve tu sa podľa sv. Gregora Nysského uskutočňuje nestvorená a tvoriaca realita. Novosť kresťanstva je podľa P. Evdokimova a P. Florenského v tom, že počas Eucharistie spomíname na to, čo príde. To je podstatou spomienky – anamnézy ako večnej pamäti. V eucharistickej anamnéze je sila Ducha Svätého, ktorá nás spája s Kristom, sprítomňuje nielen minulosť, ale aj budúcnosť. Liturgický čas je iný ako pozemský a spája nás s prichádzajúcim Božím kráľovstvom, pamäť víťazí nad smrťou, Božia láska nás smeruje ku dňu konečného víťazstva. Večnosť a očakávanie posledného súdu pri príchode Pána je dielom boho-ľudským. Nie je to zničenie sveta, ale premena sveta, ako súdi Berďajev.
Zákerné a sofistikované úsilie protibožských agentov dnešnej epochy zničiť identitu človeka oslabením, falšovaním rodinnej a národnej pamäti a zničiť Eucharistiu pod maskovacou sieťou hygienických opatrení mali by sme rozpoznať za predpokladu, že chápeme, čo je sprítomňovanie Kristovej obeti na kríži v liturgii Eucharistie. Práve táto realita by nás mala privádzať k tomu, aby sme sa sústredili na to, čo je v našom dosahu, v našej vôli. Totiž, aby sme umožnili ten nenápadný, ale pravdivý každodenný príchod Krista do našich životov v moci jeho Ducha. Skutočným pokáním a konaním dobra máme si udržať olej Svätého Božieho Ducha v temnote ducha doby tak, ako múdre panny zo známeho podobenstva. Nezľaknime sa nočného výkriku: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ (Mt 25, 6). Máme sa zrieknuť bezbožnosti, svetských žiadostí a tak očakávať blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista (Tít 2, 12 – 13). Výzva na bdelosť od nášho božského Majstra je vážna.
Každého z nás čaká podobná úloha, ktorá bola zverená Bohorodičke Márii – dávať Krista. Máme svet, svoje okolie oživovať, „kristifikovať“. Inak povedané, sústrediť sa na objavenie a udržanie dobra v sebe, vo vzťahoch. Zamerajme svoju pozornosť na to, čo môžeme smerom k dobru zmeniť. Súženia v podobe psychického nátlaku, mediálneho lynčovania a ostrakizácie, možno až po nekrvavé mučeníctvo, ktorými si zrejme prejdeme, majú svoje limity a koniec. Kvôli zvyšku veriacich Pán súženia skráti (Mt 24, 22). „Povedzte malomyseľným: Vzchopte sa, nebojte sa, hľa váš Boh. Príde pomsta, Božia odplata, sám príde a spasí nás“ (Iz 35, 4). Preto Apokalypsa neostáva len pri páde Babylonu a zavrhnutí šelmy a jej prisluhovačov do ohnivého jazera druhej smrti, ale triumfom nebeského Jeruzalema, spevom víťazstva tých, čo majú rúcha vypraté v krvi Baránka. Sú to tí, čo majú pečať živého Boha, na rozdiel od pečate šelmy. Preto Duch a Nevesta volajú: „Príď!“ (Zjv 22, 17). Jeho odpoveď: „Hľa prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každému podľa jeho skutkov“ (Zjv 22,12).
Na krédo Cirkvi: „A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca“ raz odpovieme hymnom Te Deum laudamus: „V Teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky.“ Na Žalmistovo: „Budem ťa Pane oslavovať, že si ma vyslobodil, že si nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou“ odpovieme postojom odhalenej tváre, zdvihnutých hláv, neohnutých chrbtov, pretože sa priblížilo naše oslobodenie.