sobota, 2 júla, 2022
spot_img
ÚvodOsobnostiOslovovali sme sa bratia a sestry....

Oslovovali sme sa bratia a sestry….

29.3.2021 PhDr. Martin Lacko, PhD.

Niet pochýb, že profesor Richard Marsina (1923 – 2021), ktorý nás pred pár dňami v požehnanom veku nedožitých 98 rokov opustil, patril medzi najväčších a najváženejších slovenských historikov. Do análov historickej vedy sa zapísal množstvom vedeckých diel, edícií prameňov, monografií, štúdií, expertíz, pedagogickej i osvetovej činnosti. Jeho dielo bude akiste ešte dlho témou rôznych analýz, budú z neho čerpať odborníci, študenti, záujemcovia o staršie slovenské dejiny.

Svojím dlhým životom preklenul viac ako tri štvrtiny 20. storočia. Patrí medzi nemnohých príslušníkov generácie, ktorá zažila vybojovanie slovenskej autonómie v októbri 1938, zrod prvej slovenskej štátnosti v marci 1939 a rovnako i jej obnovenie v roku 1993.

- Podporte nás -

Pre Marsinovskú rodinu, ako pre väčšinu vtedajšej slovenskej inteligencie, bolo typickým náboženské i národné povedomie. Žiaľ, pre dnešnú inteligenciu – a osobitne u historikov – je výnimočné, vyslovene nežiadúce.

Profesor Marsina patril takisto medzi tých intelektuálov, ktorý sa po roku 1989 aktívne zapojili do slovenského národného hnutia.

Pri príležitosti 75. výročia vyhlásenia autonómie Slovenska – ktorá je neodmysliteľne spätá s jeho rodnou a milovanou Žilinou, vystúpil v rámci semináru organizovaného v historických priestoroch Katolíckeho domu v Žiline, kde vtedajší podpredseda HSĽS Dr. Jozef Tiso 6. októbra 1938 slávnostne deklaroval autonómiu Slovenska.

Pripomeňme si teda dnes, krátkou spomienkou tejto osobnosti, historickú udalosť, keď sa Slováci stávali plnohodnotným európskym národom. Historickú udalosť, ktorú dnešní režimistickí autori znova prekrúcajú, znevažujú a ktorú by najradšej zo slovenských dejín vymazali…

„V októbri 1938 som bol pätnásťročný, chodil som do piatej triedy gymnázia. Vyrastal som v prostredí, ktoré bolo slovenské. Pokiaľ išlo o autonómiu, medzi Slovákmi v tomto vtedy neboli veľké rozdiely, lebo nastolenie autonómie sa chápalo ako chlebová otázka, pretože na Slovensku bolo zamestnaných mnoho cudzích ľudí, a pritom naši mali mnoho nezamestnaných. Ja si nepamätám, že by sa na samotné vyhlásenie autonómie zišlo mnoho ľudí. Vtedy sa tu zišli politické špičky. Ľudáci v Katolíckom dome, príslušníci tzv. občianskych strán zas v hoteli Astória, kde čakali, či ich ľudáci prizvú k rokovaniam. A okrem nich boli aj komunistické a socialistické strany. Nakoniec ani tých, ani tých nepustili medzi seba. Čo je z historického hľadiska možno škoda, lebo by bolo dobré, keby sa toho zúčastnili všetci, aj socialisti, aj komunisti. Lebo za Československej republiky aj KSČ istý čas koketovala s myšlienkou autonómie.

Sám som sa, prirodzene, ako chlapec na tom politickom dianí nezúčastňoval. Ale napriek tomu som sa týchto historických udalostí nejakým spôsobom zúčastnil, a to nasledovne: Vtedajší mestský farár, pán protonotár Tomáš Ružička povolil, že o siedmej hodine večer môžu v Žiline zvoniť všetky zvony na pripomenutie toho, že tu bola vyhlásená autonómia. No a ako dorastenec Orla, Orol-dorastenec, som sa dostal medzi tých, čo boli vyslaní na Burianovu vežu zvoniť na všetkých zvonoch. Viem, že z námestia išiel vtedy taký sprievod, ktorého som sa od začiatku zúčastniť nemohol, ten sprievod išiel k stanici, potom cez Májovú ulicu a hore predmestím na námestie. A môžem povedať, že to bolo mnoho sto ľudí, nielen zo Žiliny. V tých časoch sme sa oslovovali „bratia a sestry“…


Ešte jedno som chcel dodať. Vtedy bolo množstvo politických strán, pluralita. Ale nebola taká nevraživosť medzi príslušníkmi politických strán. Ja som dobre poznal napr. Andreja Hvizdáka, sociálneho demokrata, lebo to bol náš tretí sused. On bol asi osem rokov starostom Žiliny. A rovnako dobre som poznal aj Vojtecha Tvrdého (ľudáka). Vtedy to nebolo tak, že kto nie je v „mojej“ strane, je môj nepriateľ. Ľudia boli k sebe navzájom tolerantní; samozrejme občas boli rôzne posmešky, uťahovanie, ale navzájom komunikovali a nepokladali sa za nejakých nepriateľov len preto, že sú príslušníkmi odlišných politických strán…“

image_printTlačiť článok
Predchádzajúci článokSmútočné oznámenie
Ďalší článokSpomienka na profesora Marsinu

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň