streda, 16 októbra, 2024
spot_img
ÚvodRodina, výchova, vzdelávaniePapierové hlavy a prasacie rypáky

Papierové hlavy a prasacie rypáky

3. 5. 2021 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.

„Nespojíš sa na zlú vec s väčšinou!“ (Ex 23,2)

Kolektívny súhlas s absurditou

Režisér Dušan Hanák nás svojim unikátnym a dodnes neprekonaným hraným dokumentom Papierové hlavy z roku 1995 primäl zamyslieť sa aj nad tým, ako sa človek dokáže pozbaviť slobody a postupne za 40 rokov socializmu pritakávať absurdite. Scény hraných častí, kde boli nasadené papierové karikované hlavy rôznym reprezentantom spoločenských vrstiev masovej spoločnosti mávajúcim vtedajším komunistickým papalášom, sa prelínali s archívnymi dobovými zábermi manifestácii napríklad na „sviatok“ práce 1. mája. Do akého divadla sme boli vtiahnutí ako členovia veľkého komparzu?! Hoci väčšina davu to pokladala za ohyzdné divadlo a vo vnútri mala výhrady, režim mal páky, ako násilím a strachom aplikovaným na psychosociálne princípy správania sa masy, dosiahol práve také veľkolepé predstavenia. Naozaj, metafora papierových hláv, ktoré nám nasadil systém komunizmu, je výstižná a tristná. Používali sme ich v škole, na zväzáckych i odborárskych schôdzach, prakticky všade na verejnom fóre.

V Sovietskom zväze boli takéto rituály častejšie a aj prepracovanejšie ako u nás. Ľudia sa účasti na týchto manifestáciách pokúšali vyhnúť a režim sa ich snažil motivovať. Preto vo veľkých podnikoch postupne vznikali cenníky za role v sprievode: za nosenie transparentu či vlajky s názvom podniku sa platilo 25 – 30 rubľov, za obyčajný transparent 15 – 20 rubľov a najnižšia odmena 10 – 15 rubľov pripadala na osoby nesúce portréty členov politbyra, ktorých ľud prezýval „prasacie rypáky“. Po „demonštrácii“ dostávali vlajkonosiči a ďalší účinkujúci ešte „pohárik“ vodky. „Demonštranti“ bez honorára si následné pitky organizovali sami.

Na snímkach z prvomájových manifestácií vidíme, ako sa pred tribúnou mávalo a skandovali heslá na oslavu všemocnej komunistickej strany a jej pohlavárom. Ak by sme nezakúsili „radostné“ a v mnohom bezstarostné časy kolektivistického socializmu, urobíme si rezultát, že to bola dokonalá spoločnosť so šťastnými občanmi. Radosť na tvárach však bola sčasti vynútená a sčasti bola dôsledkom eufórie z celej davovej atmosféry, takže sme počas sprievodu kritizovali a nadávali, no pred tribúnou sme svorne a radostne kričali na slávu režimu.

Ilúzia občianskej spoločnosti

Po roku 1989 sme nielen z hľadiska marx-leninskej náuky padli do nižšej spoločensko-ekonomickej formácie bezohľadného, tvrdého a cynického kapitalizmu a liberálnej demokracie. Človek človeku je tiež vlkom, ale už bez masky ovčieho rúcha socializmu sme nútení rovnako hrať nezmyselné predstavenia. Na pseudocharitatívnych podujatiach globálnych privatizérov národného majetku vysielaných televíziou ako udalosť roka, to už nie sú transparenty „prasacích rypákov“, ale nadrozmerné šekové poukážky s logom firiem. Presne naopak ako nás učí Evanjelium o pravej ľudskosti: „Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu“ (Mt 6,2). Prvomájové masové manifestácie vystriedali tzv. teambuildingové podujatia bohatších firiem so zahraničným kapitálom, kde poddaní sa musia tváriť ako „deti slobodného kraja“ zrodené nie pod červenou hviezdou, ale pod všemohúcim okom zisku „dolárnikov“. 

Ľudská prirodzenosť ani princípy moci sa však nemenia. Mocnári vždy dávajú pocítiť svoju moc (Mt 20,25). Menia sa len kulisy – politické systémy, ktoré niekedy vyzerajú tak presvedčivo ako farebné fasády narýchlo „obnovených“ domov kniežaťa Potemkina na juhu Ruska. Tieto fasády údajne lepších politických zriadení, s ktorými od francúzskej revolúcie experimentuje západná civilizácia, sú postavené na rovnakom klamstve potemkinovských kulís. Osvietencami proklamovaný ideál občianskej spoločnosti a zmeny politických poriadkov sú demaskované. Budovanie slobodnej spoločnosti bez strachu, kde občan tvorí moc a vyžaduje od establishmentu zodpovednosť, bolo skôr 30 ročné úsilie potemkinovskej otvorenej spoločnosti, ktorá pandemickou totalitou padla ako domček z kariet. Novoveký človek, ako správne usudzuje Berďajev, Maritain, či náš Ladislav Hanus, nedokáže vytvoriť slobodnú spoločnosť, pretože slobodu si pomýlil za svojvôľu, prirodzený poriadok daný zhora označil ako náboženskú neurózu a človeka stvoreného na Boží obraz vymenil za produkt prírody, ekonomických a spoločenských neosobných síl. Za vyše 200 rokov supremácie téz osvietenských „filozofov“ boli vytvorené také formácie, ktoré nepreukázali veľký rešpekt k človeku ako osobe: jakobínsky teror, napoleonské vojny, barikády komunistických komún, červené republiky rád, nemecký nacizmus a režimy nastolené sovietskymi boľševikmi.

Úderom vírusu na ceste k totalitnej svetovláde

Dnes držia opraty liberáli, ktorí sú podľa Berďajeva najnepotrebnejšou sortou ľudí na zemi; parazitujú na rôznych predchádzajúcich ideách, predovšetkým nacizmu a komunizmu. Skúšajú nastoliť nový spoločenský, ba až svetový poriadok. Je to tajomstvo moci, prameniace z pramatky skazy a tou je pýcha: „Budete ako Boh“ (Gn 3,5), alebo „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať“ (Mt 4,9).

Liberálni svetovládcovia po sérií farebných revolúcii uplynulého obdobia idú vo svojom experimente zrejme ďalej, pretože každá moc sa chce totalitarizovať zo samotnej svojej prirodzenosti. Moc, ktorá je vždy nebezpečná (R. Guardini), má tendenciu spieť k totalite. Liberál nebude a nevie bojovať, lebo je zbabelý a zoženštený. Nedokáže prinášať obeť za svoje presvedčenie, on všetko chce na diaľku z pohodlia rezidencie svojej buržoáznej mysle. Preto nová revolúcia vedúca ku globálnej totalite používa iné technológie, akými boli doterajšie konvenčné metódy, ktoré nám predviedli počnúc rokom 1989. Je však potrebné oceniť liberálnu invenčnosť zla. Jedným úderom vírusu tu máme znaky vypustenia novej biologickej zbrane hromadného ničenia. Jeho efekt má podobnosť s atómovou zbraňou. Radiačné, tepelné žiarenie a tlaková vlna jadrovej bomby v prípade Covidu vystriedali hromadné psychologické, duchovné a spoločensko-ekonomické následky. Jeden úder zložil vzdelanie a kultúru. Žiadna moc nemá rada vzdelaných a kriticky mysliacich ľudí, potrebujú umlčané stádo, ktoré treba uspokojiť obvyklým: „panem et circenses“ a spoločnosť premeniť na krúžok spotrebiteľov. Komunisti nielen rúcali „sveta starý základ“, ale aj budovali, aj keď po svojom. Liberáli len deštruujú, poznajú len virtuálnu realitu Microsoftu a Googlu. Je to nové väzenie, ba psychiatria, ktorá je zaplnená deťmi a mládežou. Kultúra sa z reality transformovala do virtuality, všetko je on-line, teda v podstate nejestvuje, pretože absentuje materiálny prvok. Tým istým úderom dorazili vymierajúce kresťanstvo likvidáciou jeho podstatnej zložky: kultového, sviatostného života za výdatnej podpory zradcovskej hierarchie. A ten istý úder zmárnil zvyšky mikroekonomiky: služby a malé prevádzky. Kým boľševici znárodňovali, ich ideoví súputníci liberáli zvolili iný spôsob.

Úder novej zbrane hromadného ničenia spôsobuje v ľuďoch strach a vytvára nové spôsoby správania, ktoré vedú k personálnej deštrukcii. Totiž, zmyslu a vyšších hodnôt pozbavený jedinec, ktorý sa nechal kontaminovať v mysli účinkami tejto zbrane, je mocou inštrumentalizovaný. A nakoniec, vírus je účinným nástrojom neomaltuziánskej politiky: likvidácie narastajúcej postproduktívnej armády dôchodcov.

O tomto víruse môžeme uvažovať ako zbrani hromadného ničenia minimálne v zmysle sociálno-psychologickom. Je to podobne ako s psychologickou kolektívnou vinou nemeckého národa na zločinnom nacizme, na čo „nekorektne“ poukázal psychiater Carl Gustav Jung. Akýsi „duch doby“ núti masy ľudí v „izmoch“ XX. storočia zameniť svoje ľudské tváre za papierové masky. Zatiaľ čo v socializme sme nosili prasacie rypáky, liberalizmus nám tieto rypáky nasadil na tváre.

Je tu aj vojensko-politická téma vírusu. Biochemička Soňa Peková v čase, keď začínali obludné reštrikčné opatrenia, uviedla, že nákazlivá látka je umelej povahy, no neodvážila sa špekulovať, za akým účelom a v akom množstve bola vypustená vonku. V súčasnosti, keď prvá vlna útoku bola slabá, prišla na jeseň druhá, značne ničivejšia, doktorka Peková sa osmelila: „Odkiaľ sa tie mrchy berú?!“ Čo dnes môže vyznievať ako pomätenosť, zajtra môže byť fakt, nad ktorým bude nová civilizácia iba nechápavo krútiť hlavou, čo sme si to pripravili a spôsobili. Ak dnes s údivom skúmame zásadnú doktrínu studenej vojny „vzájomného zaručeného zničenia“ (skratka MAD – šialený), vedzme, že tu máme do činenia s ďalším šialenstvom svetových elít. Kde sú hranice človekobožských ambícií?

Slovensko – bláznivé profylaktické laboratórium

Vlády malých krajín sa správajú tak, ako musia, kým vlády mocných štátov ako chcú. Táto axióma starovekého historika Thúkýdidésa potrebuje spresnenie. Totiž vláda „mrzkej luzy“ na Slovensku činí akúsi nadprácu, čo súvisí s negatívami našej kolektívnej národnej duše a mimoriadne mdlou osobnostnou výbavou súčasných pohlavárov. Zisťujeme, že nesmieme dýchať čerstvý vzduch, preto osprostený národ nosí masky aj na čerstvom vzduchu. Kedysi potreboval test aj do prírody, aby nedošlo k nákaze lesnej zveri. Nestačíme sa čudovať, že našu zdravotnú dokumentáciu môže kontrolovať personál v hypermarketoch, tu vzorne vyniká nemecký Hornbach. Vyhlášky odporujúce spravodlivosti a teda aj zdravému rozumu vydáva hlavný hygienik s takým apetítom, s akým mu chutí jesť. Profylaktické schopnosti vlády, ktorých ohlas presahuje náš kontinent, zosmiešnili náš národ a dúfajme, že svetové médiá nebudú písať o premiérovi – psychopatovi. Pozrime, čo z nás urobili. Hľaďme do mdlých obličajov obyčajných „reprezentantov ľudu“: „Z vašich tvárí ide zloba a posadnutosť, nedajú sa z nich vyčítať hlboké myšlienky či ušľachtilé city. Vo vašich tvárach niet ničoho duchovného, cítiť z nich úpadok až na dno materiálneho sveta!“ (Berďajev: Filozofia nerovnosti).

Ak by hlavný hygienik vo svojom rozmare nariadil, aby si každý nainštaloval tzv. sobie parohy, ako to vidíme hlavne v USA počas Vianoc, s odôvodnením, že americkí vedci zistili vyžarovanie iónov odpudzujúcich Covid, tak by tento otupený a sebaúcty pozbavený národ behal po uliciach s tými parohami rovnako ako teraz s prasacím rypákom.

Prekonať ducha doby – ducha poroby

Adekvátne tejto totalite potrebujeme prispôsobiť svoje postoje a hľadať stratégiu odporu, ktorý vyplýva nielen z prirodzeného práva, ale hlavne Bohom zjaveného poriadku. Keď historik Nikolaj Jakovlev v Čiernej knihe komunizmu zhodnotil vládu komunistického režimu ako toho, ktorý viedol proti vlastným poddaným permanentnú vojnu všetkými mysliteľnými i nemysliteľnými spôsobmi, čo súdiť o súčasnom dianí?

Disponovať tými prostriedkami, ktoré mali organizátori „Za slušné Slovensko“ pri svojich protificovských mítingoch, tak by stačilo 7 až 10 dní sústredených demonštrácií a táto luzokracia by sa otriasla. My ich nemáme, pretože nevyznávame dogmy „otvorenej spoločnosti“. Máme ťažkú pozíciu: isť úzkou a tŕnistou cestou: osobnostný prerod človeka, osveta a výchova národa. Alexandrom Solženicynom diagnostikovaná strata jednoty národa a neschopnosť sa organizovať, je ťažká nemoc v našom ľude.

Ako národ potrebujeme prekonať mentalitu pastierov a lokajov. Pre nás je príznačné podobenstvo o zlom sluhovi, ktorého pán odcestoval a poveril ho správou majetku a personálu, no on svoju úlohu nezvládol. „Môj pán voľajako nejde, a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa“ (Lk 12, 45). Jeden druhému dávame pociťovať moc, akoby sme v tom mali záľubu, keď si sami sebe ubližujeme útlakom. Anglosaský prediktor komandujúci náš establishment, veľmi dobre pozná našu mentalitu. Strach a malomyseľnosť našej ubitej duše, nás paralyzuje. „Lebo, kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12,34). Skrývať svoju tvár v papierovej maske servilnosti, čoho viditeľným prejavom je náhubok, ktorý naše tváre mení na „prasacie rypáky“ – toto má byť obraz nášho národa, ktorému bol ponúknutý Proglas Solúnskych bratov? „S duchom doby nemožno žartovať, pretože je to akési náboženstvo, lepšie povedané akási konfesia alebo krédo, na jeho iracionalite nie je nič bezchybné, ale zároveň má tu nepríjemnú vlastnosť, že chce byť považovaný za absolútne hodnotové meradlo všetkej pravdy a činí si nárok, že má na svojej strane všetok rozum“ (Jung: Človek a duša). Tomuto duchu doby, podobne ako v komunistickom a nacistickom režime, s ktorými je spriaznený, sa možno účinne vzoprieť iba celostne – skrze vyšší princíp: „Zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete“ (1Jn 4,4).

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň