nedeľa, 3 júla, 2022
spot_img

PORIADOK ALEBO CHAOS?

9.2.2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.

Všetci vieme, že bez pravdy, ktorá je celostnou a absolútnou realitou a zároveň transcendentálnou hodnotou, nie je možný sociálno-spoločensky život a ani poriadok v spoločnosti. V našej súčasnosti sa však dennodenne stretávame s hrubými pokriveniami pravdy. Dokonca až do takej miery, že sociálno-politický, vedeckovýskumný, aj ekonomicko-hospodársky sektor života je poznačený veľkými klamstvami, korupciou, neporiadkom a chaosom. Klamári a zlodeji však naďalej svorne volajú: „zlodeji chyťte zlodejov!“

Ľudia 21. storočia si už zvykli na to, že pravdu sa opäť dozvedia zväčša iba medzi riadkami, na sociálnych sieťach, nie však vo verejno-právnych médiách, alebo niekedy sa ju dozvedia aj celkom neplánovane prostredníctvom „nechcených prerieknutí“ mocných, ktorí si neprávom uzurpujú právo cenzurovať a kontrolovať všetko. Prečo je to tak? Pravdepodobne preto, lebo sa boja vlastných klamstiev a nekalých činov. Prečo by sa inak báli pravdy?

- Podporte nás -

Pravdu dnes nehovoria tí, o ktorých si národ naivne myslel, že nastolia doposiaľ nevídanú spravodlivosť, ale bohužiaľ ani vedci, žurnalisti, spravodajské agentúry, akoby „uchovať pravdu v utajenom režime“ sa pre nich stalo nepísaným pravidlom. Najnovšie je dokonca veľkým výdobytkom aj zriadenie po slovensky zrozumiteľného úradu plateného „bonzovania“, na čo treba mať naozaj primeraný charakter a dobrý žalúdok. Mnohí sa pamätajú, že to nie je žiadna novinka, mali sme to tu už aj pred rokom 1989. A navyše tu máme aj status kajúcnikov v našom súdnictve, ktorí síce v minulosti konali nezákonne, začo boli aj odsúdení, alebo umiestnení do kolúznej väzby, no v chcených prípadoch, čuduj sa svete, sú odrazu „z večera do rána“ hodnoverní a neuveriteľne pravdiví. A tomu máme skutočne všetci aj uveriť?   

Ak sa teda pýtame, kde je príčina, že v spoločnosti absentuje pravda, musíme s pokorou priznať, že nám chýbajú morálne osobnosti, ale aj pevné morálne zásady opierajúce sa  o spravodlivé zákony pre všetkých, a tiež dobrá výchova, vďaka ktorej slušne a morálne vychovaní ľudia (a od verejných činiteľov sa to oprávnene očakáva)  nebudú do spoločenského kontextu zavádzať vulgárne slová, otravné hádky a nespočetné klamstvá spôsobujúce konfúzny neporiadok (perturbatio). 

Slovo poriadok (latinsky ordo) je filozofickým pojmom. Označuje vzťah medzi rozličnými vecami, alebo konceptmi, usilujúci sa o ich správne usporiadanie, pričom prihliada napríklad na úvahu o priorite a posteriorite (rešpektujúc čas alebo miesto), ďalej na rozdielnosť (neexistuje totiž poriadok, ak nie medzi vecami rozdielnymi), a tiež rozumný poriadok (ratio ordinis) podľa druhu matérie, napr. nadradenosť, podriadenosť, starší, mladší, ako to objasnil už v 13. storočí sv. Tomáš Akvinský vo svojom diele (1 Sent., d. 20, q. 1, a. 3, sol. 1); alebo aj v (porov. Summa theologiae II.-II., q. 26, a.1). Ak je poriadok v princípe identický s usporiadanosťou, existuje medzi vecami proporcionálny vzťah, ktorý sa neprotiví rozumu. Prvým a absolútnym princípom všetkého poriadku vo svete je Boh. On všetko stvoril a usporiadal tak, aby ľudia rozpoznali jeho múdrosť, slávu a velebu.

Rozdielnosť vecí v tomto svete pochádza zo zámeru „Prvej kauzy všetkého“ (porov. Summa contra Gentes, II., c. 44). Nič vo svete neexistuje náhodne. Tu je dôvod, prečo nemožno zmeniť žiaden Boží zákon, ako napr. ani gravitačný zákon. Sv. Tomáš Akvinský jasne povedal: „Ak bol svet a vesmír stvorený Bohom, je nevyhnutné, aby svet mal Ideu poriadku“ (porov. Summa th. I., q. 15, a. 2). Jedine Boh pozná všetky veci, ktoré stvoril,  a všetky sú v najväčšom poriadku.

Z povedaného logicky vyplýva, že žiadna prirodzená vec by nemala byť „bez poriadku“, pretože príčinou usporiadanosti je samotná príroda. Vo svete aj v prírode pozorujeme poriadok. Neporiadok je, naopak, neprirodzený, a to preto, že každá vec smeruje k determinovanému cieľu. Nehovoríme však iba o poriadku medzi materiálnymi vecami, ale aj medzi vecami duchovnými, ku ktorým patrí napr. „ontologický poriadok“ v nás samých, ako aj „morálny poriadok“, o ktorý sa pričiňuje každý človek osobne v závislosti od rešpektu absolútneho Božieho zákona, od rešpektu prirodzeného zákona v nás (svedomie) a od rešpektu pozitívneho zákona, ktorý si zasluhuje úctu, ak je v ňom zahrnutá múdrosť.

Príčinou morálneho neporiadku v nás je buď hriech, alebo nejaká chyba v prirodzenej inklinácii, alebo aj omyl. Všetky nemorálne veci, ktoré sú prítomné v našom svete, jednoznačne zapríčiňujeme my ľudia, a to buď z nevedomosti, alebo aj vedome. Racionálni ľudia za svoje činy a chyby nesú zodpovednosť, či si to uvedomujú, alebo aj nie, no v lepšom prípade sa dokážu za spôsobené chyby aspoň ospravedlniť. Každé zlo je esenciálne neporiadkom, ktorý Boh nechce. Z toho, čo sme sa tu usilovali naznačiť, vyplýva, že univerzálny svet konštituuje veľký dynamický celok, ktorý v sebe zahŕňa aj partikulárne poriadky, ktorých princípy sú uložené od večnosti v hierarchickej usporiadanosti.  

Slovo neporiadok (latinsky perturbatio) sa významovo zaraďuje k opozitnej realite voči poriadku, pretože spôsobuje zmätok a chaos. Morálny neporiadok vnášajú ľudia, ktorý ho nemajú v sebe, a to do sveta, ale aj do sociálno-politických štruktúr a do ekonomicko-hospodárskych systémov. Prečo je to tak? Lebo Boh to takto dopustil, aby nenarušil ľudskú slobodu. Boh teda nemal neporiadok vo svojom plánoch so svetom, ale dovolil mu vstúpiť do vyššieho ontologického poriadku, ako to potvrdil už sv. Augustín a sv. Tomáš Akvinský. V ľuďoch sa tak môžu sformovať buď povahy dobré, ktoré sa nezjednotia so zlom, ale aj také, ktoré sa so zlom zjednotia. Každý človek je principiálne z Božej vôle slobodný a zväčša aj robí slobodné rozhodnutia. Tu v týchto konceptoch je odpoveď, prečo sa nemožno čudovať, že ľudia túžia po morálnom poriadku a zvlášť to vidíme pred parlamentnými voľbami, kedy sa národ dovoláva zmien a poriadku v spoločnosti. A čo nasleduje? Len to, že deň po voľbách sa zmení život iba tých, ktorí boli zvolení. Len oni pracujú „od svitu do mrku“ za päť až šesťnásobne vyššiu mzdu oproti bežným občanom a len oni sú odmenení poslaneckou imunitou a výnimočnosťou vo všetkom, čo nazývajú bežní občania papalášstvom. Tento ich nový status  sa hneď prejaví aj navonok na ich luxusnom odievaní, na drahom bývaní a drahých autách, no nie na charaktere a vôbec nie na zodpovednosti.

Skrátka chcú zmenu, no v konečnom dôsledku sa nič nezmení. A tak sa to opakuje, lebo nemáme cestu a ani nevieme, kam smerujeme, no slepo poslúchame príkazy mocných, aby sme zostali v dave a nevyčnievali. Mocným ide o seba, nie o druhých, preto potrebujú zničiť pevné sociálno-politické, právne a aj náboženské štruktúry a nahradiť ich flexibilno-tekutými podľa bruselského trendu predovšetkým na svoj prospech.

Na tomto svete sa akosi nič nemení, objavia sa iba nové tváre, aby rýchle oprášili „staré zvyky“ o nadradenosti. A tak je väčšine čestných ľudí clivo na duši, že „tí na výslní“ nič nepochopili z toho, čo znamená žiť v pravde, v láske a v spravodlivosti. Volanie po zmene je v retrospektívnom pohľade „prázdnym volaním“, lebo svet je v 21. storočí duchovne hluchý. A v tejto hluchote a slepote ničíme pevné vekmi verifikované štruktúry a rozpúšťame ich v kalných vodách.

Znakom najväčšej slobody v sekulárnom svete je vraj život „bez morálnych zásad“, a teda bez poriadku. Chaos je v súčasnosti módnou záležitosťou spontánnosti, ktorá rúca všetko predošlé až sa to pomaly začína nebezpečne približovať k anarchii. A čo po nej nasledujú vedia tí, ktorí poznajú dejiny, totalita a despotizmus. Ľudia sa dnes nachádzajú v situácii, že si ani neuvedomujú, že k ich občianskym slobodám pomaly pribúdajú zákazy s požiadavkami „zaradiť sa a poslúchať“. Neustále sa im predostierajú ilúzie o slobode a s nimi rôzne priepustky (najnovšie testovacie, vakcinačné digitálne pasy a čipy). Stále sme ešte ako tak slobodní, ale prinútení „tancovať tak, ako nám pískajú“ neobmedzení vládcovia. Nie je teda jedno, či v našom svete a aj v našom štáte vládne poriadok, alebo chaos, či holá spontánnosť bez pevných morálnych pravidiel. Ak sme však voči tejto realite ešte stále ľahostajní, musíme rátať s trvalou úzkosťou a strachom, s neistotou, ale aj s úmyselnou nejednoznačnosťou a zmätkom okolo nás. Múdri ľudia by nemali ľahkovážne prehliadať potrebu integrity viery a rozumu, lebo len v takejto jednote dokážu oponovať tým, ktorí si neprajú počuť konštruktívnu kritiku, ale iba to, čo „sami počuť chcú“, to znamená jednohlasný súhlas s ich rozhodnutiami bez „hermeneutiky kontinuity“ a interpretácie, ktorá by ich mohla priviesť k uchopeniu zmyslu toho, čo práve prežívajú a s čím sú konfrontovaní.   

image_printTlačiť článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň