Zákony života – rovnako ako z nich vyplývajúce spoločenské procesy – majú svoju vnútornú logiku a kto nepodľahne trblietaniu povrchu môže objaviť aj v tom najzložitejšom labyrinte skutočnú podstatu vecí a vzťahov a môže spoznať aj „ono veľkolepé tajomstvo“ riadiace osudy sveta a ľudí. Pritom spravidla platí, že najväčšie tajomstvá nebývajú ukryté v hmle či v zdanlivo nepreniknuteľnej tme, ale naopak – sú prosté a jasné. Ich priezračnosť sa často zdá až taká neuveriteľne čistá a jednoduchá, že – pomýlení toľkou samozrejmosťou – hľadáme jej podstatu všade inde, len nie v nej samotnej! A tak sa nezriedka stáva, že zjavné a „nad slnko jasné“ nevidíme alebo nechápeme a strácame čas vymýšľaním krkolomných mystérií. Prirodzene, že – nie všetci.
Už samotný názov zakladajúcej organizácie našich združení slovenskej inteligencie – KORENE – nám neustále pripomína, že zmyslom našej činnosti je hľadanie podstaty. Kto chce hľadať podstatu vecí a javov, ten nemôže a nesmie ignorovať zákonitosti, ktoré platia všeobecne. Tak ako všade, vždy a pre každého platí, že – kto nič nemá, nemôže nič stratiť, rovnako tiež platí, že – kto nehľadá, ten ani nemôže nájsť! Ak by predsa len ktosi náhodou zakopol o „kameň mudrcov“ pri ledabolom potĺklaní sa životom a svetom, to ešte vôbec neznamená, že aj pri toľkom „slepom šťastí“ pochopí – s čím má do činenia a čo má s tým vôbec robiť… A čo naše generačné poučenia?
Nám sa potvrdilo dávne pravidlo, že: kto hľadá – nájde a kto sa usiluje – dosiahne svoj cieľ, ktoré ako naša generačná skúsenosť dokazuje správnosť aktívneho a iniciatívneho prístupu k životu.
My sme od počiatku hľadali podstatu riešenia nášho národného problému programovo, cieľavedome a hľadali sme na správnom mieste, čiže ctili sme – MÚDROSŤ. Poučení skúsenosťou minulosti sme vedome spájali naše sily a pred individuálnymi aktivitami sme vždy uprednostňovali – SVORNOSŤ. Uvedomovali sme si tiež, že úspešnosť býva len zriedka plodom šťastnej náhody a preto sme sa spoliehali na osvedčenú, hoci oveľa namáhavejšiu – VYTRVALOSŤ. Možno teda považovať za náhodu, že sme to práve my, kto vlastní jedinú pôvodnú pečať našich predchodcov s nápisom SLOVENSKÁ NÁRODNIA RADA 1848 a brúsenú fľašu – hranačku dobrovoľníckeho kapitána Jána Francisciho s nápismi Viwat SLOVAK a Žiw nás Bôh 1848 a s veršom Oj spiewaj milene O nassom národe Bo spewy ľubené Tužia po slobode…? Rovnako nie je náhoda či iba priaznivá zhoda okolností, že my, ktorí sme na jar v roku 1990 v tzv. pomlčkovej vojne obliehali múry tejto budovy ako „anonymná nespokojná ulica“ či – urážkou slovenského národa spravodlivo rozhnevaný „dav“, dnes – už ako slobodní občania nezávislej Slovenskej republiky a „nezastupiteľní tvorcovia vlastného osudu“ – rokujeme s predstaviteľmi slovenskej vlády o našich poučeniach z minulosti a perspektívach našej budúcnosti!
Náhodou nie je ani to, že dnes spoločne hľadáme – a som presvedčený, že ako naši predchodcovia, aj my nájdeme – pozitívne východiská práve v tej istej historickej sále budovy Slovenskej národnej rady, kde bol 14. marca 1939 Snemom Slovenskej krajiny vyhlásený Slovenský štát ako 1. Slovenská republika, kde bola 17. júla 1992 – aj vďaka nášmu podstatnému prispeniu prostredníctvom iniciatívy „Za zvrchované Slovensko“ – prijatá „Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR“ a 1. septembra toho istého roka aj Ústava SR!
Náhodou nemožno nazvať ani skutočnosť, že výstava našej osemnásťročnej verejnopolitickej a odbornej publikačnej činnosti pod názvom „Na čele zápasov v službe národu a vlasti“ je inštalovaná práve v Štúrovom salóne SNR. Veď to by už tých náhod bolo naozaj priveľa! Sú tu mnohé – presné a jasné – paralely poukazujúce na prirodzenú zákonitosť duchovného následníctva…
Tak ako naši predchodcovia z „myjavsko-brezovského poľa cti“ aj my sme dali svojmu národu dej! Oni so zbraňou v ruke, ale aj s perom a „slovom Slovákom súcim na slovo“… My s jasným programom „zvrchovane rozhodovať o svojich veciach a vzťahoch“ a s neústupným tlakom desaťtisícových zhromaždení tých najvernejších na námestiach Bratislavy, ktorí pochopili, že „práve teraz“ opäť dozrel „náš čas“ a vyzval nás – k činom hodným našich predchodcov!
Výzvu sme prijali a oblúk snažení jednej generácie slovenských vlastencov sa tak znova naplnil zmyslom odkazu našich dejín. Naplnil, však – neuzavrel sa! A už žiadna z nasledujúcich generácií sa nesmie uzatvoriť – ani do času, ani do seba. Musí pokračovať v práci dovtedy, kým na jej odkaz prirodzene nenadviaže svojimi činmi nasledujúca generácia! Aké sú naše poučenia z minulosti, z vlastných zápasov a čo odkážeme našim nasledovníkom?
Už samotná skutočnosť, že máme pamäť zároveň dokazuje, že máme aj – minulosť. Pričom pamäť je nielen dôkazom, ale aj zmyslom minulosti. Platí, že – kto nemá pamäť, nemá ani minulosť. A nielen to! Kto nemá pamäť nemá ani vedomie o sebe a teda nemôže mať ani budúcnosť… Práve pamäť je aj základom inteligencie ako súhrnu našich skúseností a vedomostí, najmä však našej schopnosti tieto nenahraditeľné hodnoty ako poučenia účinne uplatňovať v živote. Pričom platí, že – tak ako vidieť ešte neznamená aj chápať, ani zažiť a skúsiť ešte nemusí automaticky znamenať aj – schopnosť poučiť sa. Kým skúsenosť rôznych subjektov býva rôzna, zmysel poučenia by mal ostať rovnaký. Význam má iba vtedy, ak je užitočné pre náš život. Veď – sama o sebe a sama pre seba – ani vysoká kapacita IQ ešte vôbec nie je zárukou úspešnosti v praktickom živote. A práve úspešnosť je pre život a každú jeho súčasť, ktorou sme aj my – či už ako jednotliví ľudia a občania alebo ako národ či ľudstvo – rozhodujúca.
Úspešnosť ako prejav zvládnutia úloh je výsledkom uplatnenia vhodných postojov aj nástrojov a správneho konania pri riešení problémov. V zásade platí, že konať správne znamená konať v zmysle prirodzených zákonov a z nich vyplývajúceho vývoja.
Zo základného inštinktu každého živého organizmu – z pudu sebazáchovy – a zo základného fyzikálneho zákona – z gravitácie – priamo vyplýva aj základný prirodzený postoj človeka a jeho spoločenstiev k životu a k vzájomným vzťahom. Je ním – konanie podľa princípu priority osobného záujmu. A treba vedieť, chápať a aj rešpektovať, že pomôcť nám v našich problémoch je – ktokoľvek! – ochotný iba vtedy, ak je to predovšetkým v jeho (mocenskom, vojenskom, politickom, ekonomickom či inom) záujme. Takýto postoj treba chápať ako prirodzený, teda ako opodstatnený a normálny. Naopak, nenormálne by bolo – očakávať od iných, aby nám nezištne pomáhali (silnieť a byť ich konkurentami) a aby sa (berúc na seba riziká možných strát a škôd) obetovali na náš prospech a úžitok.
Základným prirodzeným právom človeka a jeho spoločenstiev je – právo na život podľa svojich predstáv – čo je zakotvené aj v Charte OSN. Z tohto práva vyplýva aj – právo nekonať proti svojim záujmom – často zneužívané a tendenčne deformované na právo – za každú cenu konať iba vo vlastnom záujme a bez ohľadu na iných. Z ďalšieho prirodzeného práva – práva na ľudsky dôstojný život – vyplýva povinnosť brániť svoju dôstojnosť, nie však dopustiť, aby sa zvrhlo na presadzovanie seba na úkor dôstojnosti iných ako do dokazuje častá životná prax. Ďalšie prirodzené právo – právo na dosiahnutý stav a úroveň – nás nabáda chrániť svoju slobodu a iné dosiahnuté hodnoty, nie však za cenu bránenia v slobodnom živote iným. Medzi prirodzené práva patrí aj – právo na rast a rozvoj osobnosti – ako právo na informácie, vzdelanie, ale aj na výchovu k vzťahu k hodnotám vlastnej kultúry. Nie však vyhradené iba pre úzku skupinu „vyvolených“ na úkor iných, ktorí sú držaní v nevedomosti a zaostalosti…
Prirodzených práv je určite oveľa viac, treba si však uvedomiť, že existujú aj – prirodzené povinnosti. Okrem napríklad starostlivosti o svoje deti či svojich rodičov… je to aj povinnosť aktívne presadzovať svoje práva. Ochrana svojich prirodzených práv patrí k základným prirodzeným povinnostiam človeka, občana či spoločenstva. Len tak možno zabezpečiť v spoločnosti aj čo najvyšší možný stav spravodlivosti. V žiadnom prípade nemožno pasívne čakať, že právo a spravodlivosť sa budú presadzovať samé, bez nášho aktívneho pričinenia. Z uvedeného je pochopiteľné, že každý subjekt rieši predovšetkým svoje problémy a má predovšetkým svoje (subjektívne) záujmy. Je to zároveň jeho prvoradá nezastupiteľná prirodzená povinnosť a kategorický imperatív života.
1. januára 1993 sme znova – druhý raz v našich novodobých dejinách – obnovili svoju medzinárodnoprávnu subjektivitu a platia pre nás tie isté zákony, zákonitosti, princípy a aj povinnosti ako pre každý svojprávny subjekt. Rovnako – ak sa stane (super)štátom – aj pre EÚ ako medzinárodnoprávny subjekt bude platiť to isté a EÚ si bude (podľa sily, kompetencií a autority mocenského centra) presadzovať svoje záujmy. Je prirodzené a samozrejmé, že najmä na úkor slabších, menej schopných či horšie organizovaných… Čo je našim poučením z doterajšieho historického vývoja slovenského národa a z našich doterajších integrácií?
Ako zlatá niť tej najrýdzejšej pravosti sa našimi dejinami vinie a do každej ich udalosti sa vplieta nespočetnekrát overená a nespochybniteľná skúsenosť, že – s istotou sa možno spoliehať iba na seba a vlastné zdroje, sily a schopnosti. Je však táto skúsenosť zároveň aj našim poučením sa? Kto by predsa chcel či dokonca žiadal od iných „obetavú, bratskú, priateľskú, nezištnú…“ pomoc pri riešení našich problémov – pohŕda vlastným rozumom aj zákonmi sveta a stavia sa proti zmyslu života! Život si predsa overuje každého a všetkých – bez výnimky! Zároveň však platí, že spolupracovať treba s každým, kto pomáha našim záujmom a posilňuje tým našu štátnosť, suverenitu a medzinárodnú autoritu.
Ďalším závažným, veľmi múdrym a užitočným poučením je, že – každé spoločenstvo môže byť úspešné iba vtedy, ak ho riadi skutočná elita na čele s morálnymi a odbornými autoritami schopnými medzi sebou spolupracovať. A ktoré sú schopné nielen rozpoznať, ale aj štátnicky múdro uplatňovať pozitíva na úkor negatív a zosúladiť potreby jednotlivcov so záujmami spoločnosti. Naopak, na čele s politickými dobrodruhmi a morálnou spodinou (tzv. celebrity) spoločnosť nezadržateľne stratí svoju správnu orientáciu a vzápätí aj hodnoty, ktoré dovtedy vytvorila.
Najspoľahlivejšími opornými bodmi istôt pri riešení problémov a vytváraní koncepcií budúceho vývoja sú – vlastné overené hodnoty. Aby sme sa v nich dokázali orientovať a dať im v našom živote to miesto, ktoré im právom zásluh patrí – nevyhnutne musíme poznať zmysel vlastných dejín – ako nášho vrcholného spoločného tvorivého výkonu v ich skutočnej a pravdivej podobe. K tomu nám najviac pomôže – osobný príklad života a odkaz diela veľkých osobností našich dejín. A, samozrejme, treba mať čo najviac vedomostí o aktuálnom dianí a o regionálnych, ale aj globálnych trendoch vývoja…
Výsledkom celkového poznania „samých seba“, erbovým znakom subjektu a zaradenia sa medzi individuality je vytvorenie vlastného systému hodnôt a spôsobu ich uctievania ako kultu, teda – vytvorenie vlastnej autentickej kultúry. To je vlastne základným zmyslom existencie a zároveň opodstatnením zmyslu života každého národa ako kolektívneho organizmu – svojbytnej neopakovateľnej autentickej osobnosti a nezastupiteľného tvorcu vlastných dejín a kultúry. Pričom je všeobecne známe, že nie všetky ľudské spoločenstvá dokázali stať sa národom a nie všetky politické spoločenstvá dokázali – vytvoriť vlastnú autentickú kultúru. Čo znamená – vytvoriť si vlastný jazyk, mytológiu, umenie, zvyky, tradíciu…
Aby sa národné spoločenstvo mohlo všestranne rozvíjať, vytvára si štát ako – doterajšími skúsenosťami z vývoja ľudských spoločností overené – optimálne prostredie na vlastnú sebarealizáciu. Na takýto dejinotvorný a štátotvorný čin je potrebné maximálne koordinované úsilie všetkých elít spoločenstva a zaktivizovanie celej kapacity aktívnej pamäti národa ako zdroja skúseností a tvorivých schopností dosiahnutej úrovne inteligencie, ktoré spoločne tvoria koncepčnú aj operatívnu zložku praktického intelektu schopného vytvoriť národnú ideológiu a perspektívnu koncepciu vlastného národnoštátneho života. Pričom platí, že štáty založené viac na vplyve cudzej vôle či vonkajších okolností sú oveľa menej životaschopné ako tie, ktoré vznikli a stoja – na vlastnej vôli a zdrojoch, vlastných projektoch a programe, vlastnom zdôvodnení a aj hlbokom presvedčení o potrebe vlastného štátu pre svoj ďalší rast a rozvoj.
Či budeme všeobecne platné zákonitosti uznávať alebo nie – gravitácia bude pôsobiť naďalej! Je iba na nás či sme sa rozhodli označovať slnko za zdroj tmy, či chceme znova vymýšľať koleso alebo, budeme rešpektovať to, čo nám pomáha žiť plnohodnotný, slobodný, tvorivý… a teda dôstojný a úspešný život. Ak sme sa poučili na doterajších skúsenostiach – máme pred sebou obdivuhodnú perspektívnu budúcnosť! A čo praktické využitie našich poučení?
Ak sme si snáď niekedy mysleli, že písomka z chémie alebo matematiky či diktát z vybraných slov je tá najväčšia pohroma, ktorá nás môže postihnúť – sotva sme opustili školské lavice a vyleteli z rodičovského hniezda – život nás vzápätí presvedčil o našom hlbokom omyle. A nemilosrdne nám dokázal, že život dospelého, čo znamená svojprávneho, teda „za seba zodpovedného“ jedinca – osoby či národa – je neustálym sledom nevyhnutných povinností, ktoré sme nútení zvládnuť čo najlepšie, ale najmä čo najmúdrejšie a – podľa možnosti – aj čo najrýchlejšie. Pričom kvalita aj čas zvládnutia úloh hrajú často úplne rovnocennú úlohu.
Pretože základnou charakteristikou života je ustavičný pohyb, nepretržitý vývoj, sústavný zápas, neustály boj … je zrejmé, že ten, koho ideálom je prežiť v závetrí „svätého pokoja“ – nepochopil ani podstatu života, ani svoju jedinečnú príležitosť. A kto by snáď nechcel prijať určené pravidlá tohto výsostne dynamického javu, nemá ani tú najmenšiu nádej uspieť, ba ani len nárok na to základné minimum – prežiť. Rozumný organizmus – bunkou počínajúc a ľudskou spoločnosťou končiac – sa na pravidlá života vopred pripravuje a zabezpečuje to najvzácnejšie a nenahraditeľné, čo má – svoj vlastný život.
Základným zákonom života – uplatňovaným bez výnimky v jeho aj v našom záujme – je zákon nevyhnutnosti, ktorý sa nemilosrdne presadzuje kategorickým imperatívom – musí to tak byť! Jeho podstatou je – neodpúšťať nikdy a nikomu žiadnu chybu. Každý a všetko sa trestá, pričom – neznalosť zákona neospravedlňuje! Za najťažší zločin sa považuje hlúposť – ako každá slabosť intelektu a neschopnosť v akejkoľvek podobe. Najmä však ako neschopnosť poučiť sa z vlastných skúseností. Spravodlivosť života je iba jedna a platí pre každého rovnako: kto nerešpektuje zákon – bude potrestaný! A potrestaný oprávnene ako škodca spoločného záujmu prežiť v boji proti zániku.
K našim poučeniam z minulosti patrí aj poznanie, že základným princípom komunikácie subjektov je násilie – spravidla ako hraničná, život určujúca a vymedzujúca konfrontácia – kto z koho! K jeho stupňom patrí – nátlak, vydieranie, vyhrážanie, útok… Teda nie „priateľské porozumenie a mierová spolupráca“ ani „bratská či susedská nezištná pomoc“. Tie sú spravidla iba „zbožným prianím“ tých slabších.
K základným objektívnym, spravidla nemenným podmienkam a pravidlám – aj našej národnej! – „hry na život a na smrť“, patrí geopolitické, ale tiež klimatické a geomorfologické prostredie v ktorom žijeme, čo rozhodujúcou mierou vytvára aj náš „národný charakter“.
Územie našej vlasti – často nazývanej „srdce Európy“ sa nachádza na exponovanej križovatke kultúrnych aj obchodných ciest, na odvekej križovatke rôznych mocenských – a nielen európskych – záujmov, preto vždy bolo, je a aj bude miestom ich stretov a konfliktov ako jedno z najčastejších a najkrvavejších bojísk Európy a tzv. nárazníkové pásmo Ázie. Toto osudové určenie je potrebné s plnou zodpovednosťou chápať ako nevyhnutný fakt a podľa toho sa aj správať a vychovávať v tomto vedomí všetky generácie našich pokračovateľov!
Tak ako sa kedysi na našom území bojovalo o loviská zveri, neskôr o náleziská zlata, striebra, medi, železa … tak dnes – v období katastrofických klimatických zmien – sa bojuje na našom území o najvzácnejšiu a nenahraditeľnú strategickú surovinu – vodu! Kým však bez zlata či iných kovov by sme sa ako-tak mohli zaobísť, bez vody nemôže existovať nikto. Ani sám život! Dnes sme teda znovu účastníkmi boja o naše prežitie, ba doslova – o naše bytie či nebytie! Aké je naše poučenie z podobných zápasov v minulosti …?
Najzávažnejšou a pre život najnebezpečnejšou chorobou intelektu je jeho neschopnosť úspešne riešiť a zabezpečovať svoje postavenie. Ľudovo sa takýto stav – s príznačnou dávkou pohŕdania – nazýva hlúposť. Či už v podobe neochoty chápať a prijímať dané skutočnosti ako povinnú úlohu a nevyhnutný fakt alebo z lenivosti, ľahostajnosti či ignorovania vlastných skúseností a neschopnosti sa z nich poučiť. Syndróm nepoučiteľnosti je neklamným indikátorom diagnózy, ktorá sa zákonito končí zánikom organizmu postihnutého touto degeneratívnou chorobou nezlučiteľnou so základnou požiadavkou života – schopnosťou sústavne rásť k vyššej kvalite a zdokonaľovať sa smerom k vytýčenému ideálu. V tejto súvislosti sa vraví, že ani kôň sa na tom istom mieste nepotkne dvakrát. Koľkokrát a v čom (napríklad slovensko-maďarské vzťahy) sme sa my – Slováci ako národ – potkli a potkýňali v našich dejinách na „tom istom mieste“?
K daným, okolnosťami a generáciami našich predkov určeným, už viac-menej „objektívnym faktorom“ patrí aj naša subjektívna „kolektívna“ povaha – náš národný charakter – ako komplex prevažujúcich dominantných vlastností nášho národného spoločenstva. Aj keď ho možno – napríklad cieľavedomým úsilím mnohých generácií – meniť, nemožno ho zmeniť hneď a okamžite sa stať inými, lepšími, úspešnejšími… Pre súčasnosť musíme s týmito pre nás charakteristickými vlastnosťami rátať ako s nepremennou – konštantnou veličinou. Čím skôr však s postupným odstraňovaním našich vlastných negatív – ako našich „dedičných zlozvykov“ – začneme, tým skôr sa tejto „hlavnej brzdy nášho rozvoja“ zbavíme. Máme však aj pozitívne vlastnosti – a nemáme ich málo! Veď inak by sme ako národ – neprežili…
Hoci sa na našom území odnepamäti bojovalo, ničilo, rabovalo… Predovšetkým sa u nás oralo, sialo, pestovalo a chovalo, hospodárilo, stavalo a budovalo… Preto našou základnou charakteristikou je, že sme – národom tvorcov hodnôt, nie ich ničiteľov. Pritom tvorcov hodnôt, ktoré od počiatku našich národných dejín – skultúrňovali a civilizovali Európu a svet. Nebúrali sme cudzie mestá – stavali sme ich do krásy! Čo nás vlastne chránilo a zachránilo, vďaka čomu sme nielen pretrvali, ale sme aj prežili a prežili relatívne úspešne – keď sme dnes opäť slobodným národom žijúcim vo vlastnom štáte…?
Vo vzájomných konfliktoch európskych národov, najmä však pri ázijských expanziách – Avarov, Hunov, Maďarov, Tatárov, Turkov… – vytieklo mnoho našej krvi. A nielen pri ochrane našich životov, ale aj pri obrane európskej civilizácie. Boli sme hrádzou, ktorá zastavila, ale aj náručím a lonom, ktoré pohltilo (zatiaľ) všetky tieto expanzie! Bojovali sme priamo na styku frontov a – oproti mnohým iným, ktorí sa nerušene vyvíjali „v zázemí“ západnej Európy – sme prinášali aj oveľa väčšie obete.
Čo nás však – ako národ – doteraz chránilo pred zánikom, neboli zbrane ani armády. Nás, naše meno, náš národný život, autentické hodnoty nášho národného dedičstva a našu osobitosť a jedinečnosť zachránila – naša kultúra. A našu kultúru udržiavala a tvorivo rozvíjala predovšetkým – rodina. Rodina ako inštitút, ktorý jediný v našich dejinách nikdy nezlyhal. Zatiaľ…
Hoci sme neprestajne museli bojovať proti vonkajším agresorom, náš boj bol najmä obranou – nie agresiou. Preto nie sme typickým „národom vojakov a dobyvateľov“. Sme národom kultúry – a buďme na to hrdí a vážme si ju! Práve naša vlastná autentická kultúra a jej najkrajší skvost – slovenčina – nás stáročia chránila a aj zachránila pred splynutím s inými, cudzími – usilujúcimi sa o privlastnenie si nami vytvoreného bohatstva, aby bolo „prepuncované“ ich menom! Položme si otázku – prečo tie masívne a pustošivé nájazdy až z ďalekej Ázie? Kto – v dávnych dobách priniesol až na „ďaleký východ“ správy o našom bohatstve?!
Správy o bohatstve slovenských banských miest, našich plných sýpkach, ale aj o kráse našich žien – ktorá dodnes láka cudzincov! – priniesli (a dobre predali) prví „spravodajskí agenti“ odvekého sveta – kupci. To oni – okrem kupčenia s cudzím tovarom – roznášali aj mor. Najmä mor ľudskej podozrievavosti a nedôvery. Ako sa často ukázalo aj dokázalo – oprávnenej. Pričom ani nie tak nedôvery voči tým, čo odnepamäti obchodovali s predmetmi dennej potreby ako voči tým, čo kupčili so zlatom či striebrom. Najmä však oprávnenej nedôvery voči tým, ktorí najväčšie peniaze zarábali na predaji otrokov a otrokýň – dnes označovanom ako „predaj bieleho mäsa“. Práve títo mali – vzhľadom na svoju zvrhlú špecializáciu – aj eminentný záujem na tom, aby boli a stále vznikali nové a nové vojnové konflikty ako najbohatší zdroj nových a nových otrokov a ich – väčšieho a ešte väčšieho zisku.
Nezabúdajme, že naše národné meno – Slovák, Slovan… v jazykoch mnohých národov dodnes splýva s významom „otrok“. Je našou povinnosťou sa z toho nielen poučiť, ale tento náš obraz v očiach iných aj zásadne zmeniť! Lebo aj dnes – ako odnepamäti – dnes však oveľa sofistikovanejšie pracujú novodobí špehovia a zvedovia rovnako usilovne a rovnako podlo motivovaní tou istou zvrátenou túžbou manipulovať, ovládať, parazitovať, zotročovať, ponižovať ľudskú dôstojnosť a povyšovať sa nad iných … Dnes však lietajú nad nami „na orbite“ a opäť monitorujú všetko. Aj to, čo máme ešte pod zemou – a o čom snáď ani my sami nevieme. Monitorujú aj každý náš krok! Ideológ globálnej nenávisti a konfrontácie Zbigniew B. to charakterizoval slovami „… rozhodli sme sa, že budeme vedieť o všetkom“! Mimochodom – o otrokov a otrokyne sa nebojovalo iba kvôli finančnému zisku, ale aj pre vylepšenie či skrášlenie genofondu agresorov a posilnenie vlastností potrebných pre zvýšenie svojej životaschopnosti a úspešnosti. Vždy to bolo tak a je to tak aj dnes. Mali by sme sa už konečne poučiť lebo – z hľadiska našich historických skúseností – naša až ľahkovážna dôverčivosť je nielen neopodstatnenou, ale vyslovene negatívnou vlastnosťou!
Kedysi platilo, že kto dokázal lepšie šľachtiť a cvičiť svoje kone do boja či psov na stráženie svojich obydlí – vyhrával vojny. Kto mal kedysi meď a cín, kto ich vedel technologicky zvládnuť – bol pánom doby bronzovej. Kto v neskoršej dobe ovládal ložiská železných rúd a vedel z nich dobre kuť, brúsiť a vyrábať stále lepšie a účinnejšie zbrane – víťazil na bojisku. A naopak. Ten, kto sa v dobe železnej uspokojil – a aj dnes sú ešte takí! – s drevenou radlicou na oranie kamenistej zeme, kto takto míňal svoju energiu lopotením a nepoužíval ju na svoj intelektuálny rozvoj, ten patril – a patril zákonito – k porazeným, olúpeným a napokon aj zotročeným. Tak ako k nim bude v dnešnej dobe patriť ten, kto nezvládne úlohu presadiť sa na čele vývoja napríklad v jadrových technológiách, miniaturizácii či v genetike. Rovnaký osud postihne aj tých, ktorí sa nedokážu dostatočne vnútorne integrovať a využiť tak potenciál svojho spoločenstva na vytvorenie funkčného a konkurencieschopného organizmu ako silnej národnej individuality, ktorá je schopná odolať aj tým najničivejším tlakom a zvládne aj tie najťažšie a najzložitejšie úlohy.
Hoci skutočne sme „národom kultúry“, netešme sa naivne z toho, akú máme kultúrnu prevahu nad našimi dnešnými mocenskými dominátormi. Máme! Nad mnohými dokonca výraznú. Čo však s tým?! Aj Gréci mali kultúrnu prevahu nad Rimanmi a predsa sa stali ich otrokmi. A to aj napriek tomu, že – ako prejav uznania „kultúrnej nadradenosti“ otrokov – na dvore rímskych cisárov sa hovorilo po grécky. V živote je rozhodujúca civilizačná – to znamená organizačná a technologická – úroveň, ale najmä prevaha. Tá zabezpečuje víťazstvá často aj tým najnekultúrnejším monštrám. Lepšia stratégia, účinnejšia taktika, operatívnejšie manévrovanie, ničivejšie zbrane… a efektívne zorganizovaní, vycvičení a disciplinovaní bojovníci – nie žoldnieri! – rozhodujú o víťazstve aj o víťazovi. Spoľahnime sa, že určite nerozhoduje to, či majú vojaci krásne, ručnými výšivkami vyzdobené kroje a vedia pekne spievať či hrať na fujare. Preto ťažisko rozvoja našej spoločnosti musíme nevyhnutne preniesť z doteraz nami uprednostňovaných tzv. humanitných vied do oblasti techniky a technológií! Toto poznanie ničím neoponuje tomu, že sme prežili práve vďaka kultúre. Treba si však stále uvedomovať, kto sme a aké je naše miesto vo svete a tiež to – či sme s týmto svojim miestom spokojní alebo chceme rásť a ďalej sa vyvíjať.
Kultúra to predsa nie sú iba umelecké predmety. Kultúra je podstatný, určujúci a charakteristický postoj k životu, k jeho hodnotám a vzťahom, zameraný na ich kultivovanie. Určite aj na kultivovanie prostredia, predovšetkým však na kultivovanie a skultúrňovanie seba či nás – ľudí. Veď práve kultúra – jej vytváranie a jej bytostná potreba – je tým jediným, čím sa líšime od ostatných tvorov a čo nás doviedlo až na dnešnú úroveň. My však musíme sústavne rásť k vyššej a vyššej kvalite. A práve to je úlohou inteligencie.
Poznáme kultúru tela, rovnako ako kultúru myslenia, komunikácie, správania sa … Hovoríme o – kultúre vzájomných vzťahov či politickej kultúre – alebo nekultúre. V zásade sa správame buď kultúrne – teda so zámerom skvalitňovať svoj život, seba ako osobnosť a rásť smerom k vytýčenému ideálu… alebo zostávame iba na úrovni „materiálnej a genetickej základne svojho suterénu“ ako tradovaného výkonu tých, ktorí boli, žili a tvorili pred nami. Ak by sme sa uspokojili s týmto stavom, sami by sme sa odsúdili na stagnovanie, upadanie a zánik. Vo svete, kde sa všetci doslova prebíjajú dopredu – život iné možnosti ani nepripúšťa. Treba uznať, že kým vo výšivkách či krásnom speve máme nad svetom zjavnú prevahu v iných oblastiach kultúry – najmä však v civilizačnej úrovni! – to tak ani zďaleka nie je.
Netvrdím, že sa ako národ musíme zmeniť. Ak sa zmeniť nechceme, ak nám je takto dobre, ak sme spokojní… nemusíme sa meniť. V tom prípade však budeme úspešní iba ako sluhovia, otroci zabezpečujúci skutočnú úspešnosť iných – ako pánov a vládcov nad nami!
Nízka úroveň náročnosti voči sebe aj voči životu je základnou a určujúcou príčinou našej (ale aj všeobecne slovanskej) častej „druhoradosti“ voči iným. A práve náročnosť, ctižiadostivosť, aktívnosť… sú pre úspech rozhodujúce. Kto vytvoril, vybudoval, zabezpečil… napr. Švajčiarom ich vysokú životnú úroveň a dobre organizovanú, spoľahlivo a výkonne fungujúcu spoločnosť? Snáď Taliani, Nemci, Francúzi či Rakúšania obklopujúci ich slobodný demokratický štát?
Aj Švajčiari chodili sprvoti slúžiť – dokonca ako vojenskí žoldnieri. Dodnes je – svojou vernosťou a spoľahlivosťou v službe – známa tzv. Švajčiarska garda ozdobou Vatikánu. Pochopili však a pochopili na vlastnej škode – ale aj vyvodili z toho správne poučenie – že krvácať za cudzie záujmy a obetovať sa pre cudzí blahobyt a bezpečnosť je nerozumné a aj – nedôstojné!
Našim poučením je tiež poznanie, že kto chce žiť skutočne slobodný život, musí sa snažiť o čo najväčšiu nezávislosť od iných. A kto chce žiť aj život plnohodnotný – teda nie iba pohodlný a blahobytný – musí zapojiť všetky zložky ľudskej osobnosti a zároveň spojiť všetky tvorivé sily a zdroje celého spoločenstva a zapojiť ich do procesu vlastného celospoločenského rastu a rozvoja.
Základné vlastnosti inteligencie – aj ako psychickej vlastnosti a schopnosti, aj ako spoločenskej vrstvy – možno sústrediť do troch pojmov. Náročnosť ako sústavné uvedomovanie si, že všetko možno urobiť lepším, kritickosť ako schopnosť objaviť podstatu problému a tvorivosť ako vrcholnú schopnosť vyriešiť problémy a uskutočniť svoje projekty na najvyššej možnej úrovni.
Nevyhnutným základom akejkoľvek úspešnosti je to, čoho máme našťastie ešte stále dostatok. Týmto vysoko pozitívnym fenoménom je – naša životaschopnosť. Tento komplexný pojem zahŕňajúci v sebe všetky genetické odkazy ako potrebné a zároveň nevyhnutné vlastnosti na prežívanie však v sebe – môže a nemusí – obsahovať tiež vlastnosti určujúce aj kvalitu života. Teda nielen „prežiť za každých okolností“ či „za akúkoľvek cenu“, ale aj schopnosť zabezpečiť – ako žiť plnohodnotne, dôstojne a úspešne… čiže ako žiť kultúrne! V takomto prípade sa aj dosiahnutá civilizačná – teda najmä organizačná a technologická – úroveň spontánne premieta do celkovej kultúrnej úrovne spoločenstva. Veď aj technicky zodpovedne a esteticky na vysokej úrovni vytvorený stroj – napríklad kvalitné auto – je považované nielen za remeselné, ale aj umelecké dielo. A celkom oprávnene! A tak je kultúra chápaná nielen ako folklór, ale ako základný a charakteristický prejav celkovej úrovne vyspelosti spoločenstva a určujúca súčasť jeho životného štýlu.
Kultúrne spoločenstvo, ktorým Slováci – ako starobylý kultúrny a historický národ – bezpochyby sú, nemôže a nesmie v žiadnom prípade a za žiadnych okolností nerešpektovať odkaz svojej minulosti a neriadiť sa jeho poučením. Najmä poučením sa na jeho pozitívnych hodnotách. Rovnako ako nesmie – nevyužívať svoje materiálne a duchovné intelektuálne zdroje a nerozvíjať ich tvorivú kapacitu. Pričom práve integrovanie a sústavné aktivizovanie a motivovanie tvorivého duchovného potenciálu spoločenstva je základom nielen vytvárania nových hodnôt, ale aj dlhodobého zabezpečenia perspektív vlastnej budúcnosti. Ako zvládnuť takýto náročný projekt?
Určite nemožno dobehnúť všetko zameškané naraz, preto je potrebné určiť si priority. Možno sú priority miliardových spoločenstiev iné a môžu si to snáď – vzhľadom na svoj počet – dovoliť. Spoločenstvo, ktoré je počtom fakticky na úrovni stredne veľkej svetovej metropoly však musí optimálne využiť všetky zdroje a kapacity. A musí v každom prípade chrániť a rozvíjať všetko, čo ho dostane do lepšej a výhodnejšej pozície. Hoci sme dnes najmenším geopolitickým subjektom v našom stredoeurópskom životnom priestore, podobne sú na tom aj Dáni, Fíni či Švajčiari… Netreba sa preto ani vzdávať, ani obávať.
Nepochybujem, že celá naša spoločnosť sa určite zhodne na tom, že – určite nechceme byť národom chorých, nevzdelaných a chudobných a určite už nechceme ďalej slúžiť cudzím a vykonávať podradné práce a ponižujúce úlohy pri zabezpečovaní ich blahobytu, ani budovať svojimi schopnosťami cudziu prestíž. Určite chceme byť úspešní!
Pritom základom akejkoľvek úspešnosti je aktívny prístup k problémom, odvaha a odhodlanie ich prekonať a pozitívna motivácia v celkovom prístupe k životu. Život akceptuje a aj rešpektuje iba tých najaktívnejších a skôr uzná za pozitívnu každú iniciatívu, hoci aj agresivitu, než – hoci aj tú najkultivovanejšiu – ochablosť či pasivitu. Tu musíme urobiť veľký a zásadný obrat k lepšiemu a zmeniť svoje doterajšie stereotypy únikov do mystiky či výhovoriek na cieľavedomé správanie sa aktívnych a sebavedomých tvorcov vlastného osudu! Základom všetkého tvorivého konania je však pozitívna motivácia. Čo ju pre nás ako národ tvorí dnes?
Po dlhých rokoch neslobody či tzv. obmedzenej suverenity býva tým najsilnejším motivačným faktorom – právo slobodne rozhodovať o svojich veciach a vzťahoch.
Národnú slobodu nemožno získať bez vytvorenia – v našom prípade obnovenia – vlastnej štátnej samostatnosti, kde môže národ uplatňovať nielen svoju suverenitu, ale aj slobode uskutočňovať svoje sny a plány. Obrazne povedané – je to priestor, kde možno vytvoriť svoju „rajskú záhradu“ a naplniť zmysel svojho života.
Pretože na Slovensku ovládanom cudzími sa dlho oveľa lepšie platievalo za zradu ako za vernosť slovenským záujmom, treba sa rázne vysporiadať s fenoménom zradcovstva. Ono nám škodilo viac ako nájazdy či nadvláda cudzích – a škodí nám dodnes! Aj z tohto, ale aj z iných závažných dôvodov je potrebné, aby na čele štátu – ak má byť úspešný – stáli predovšetkým morálne a odborné autority. Osobnosti neskompromitované, odborne výnimočné, spoločnosti bezvýhradne oddané a všestranne schopné. Schopné nielen „prebiť sa k moci“, ale najmä obetavo a efektívne presadzovať spoločné blaho všetkých – najmä však lojálnych, zákony rešpektujúcich, statočných a celospoločenské hodnoty vytvárajúcich občanov. Až potom budú spokojní občania a bude silný aj štát. Štát taký, aký má byť a prečo vlastne vznikol.
Rozhodujúcim pre naše správne smerovanie je určenie hierarchie hodnôt spoločnosti. Pritom treba brať do úvahy, že poradie v rebríčku hodnôt neslobodného subjektu je zásadne iné ako pri subjekte slobodnom! Najmä povinnosti a zodpovednosť vystúpia na tú najvyššiu priečku a stanú sa synonymami či priam symbolmi získanej slobody, kým výhovorky a pasivita musí skončiť úplne dolu… Ktoré sú hlavné priority našej spoločnosti?
Trvalou prioritou celej našej spoločnosti je výchova k slobode, ktorá je vždy výchovou k zodpovednosti – v našej etape vývoja zameranou na vnútornú integráciu slovenského politického národa. Buď v tomto zásadnom celospoločenskom prerode – tejto osudovej transformácii – uspejeme spoločne alebo spoločne prehráme túto rozhodujúcu šancu zvýšiť svoju celkovú úroveň života o výnimočný rozmer slobodného rozhodovania sa ako výsady suverénov. Kým psychickým základom slobody je – vôľa a schopnosť byť sám sebou, morálnou podstatou slobody je – zodpovednosť. Materiálnou podmienkou slobody je – vlastníctvo strategických odvetví, bánk a potravinová aj energetická sebestačnosť, ktorej ideálom je nezávislosť. A faktickou zárukou slobody je iba sila schopná brániť naše záujmy ako armáda. Či už ide o armádu našim záujmom bezvýhradne oddaných politikov a diplomatov, národohospodárov alebo vojakov. A našu mladú generáciu treba vychovávať v takomto sebavedomom a zodpovednom duchu.
V tomto procese zohrávajú nezastupiteľnú úlohu aj symboly národa a štátu. Nielen – vlajka, znak, hymna… Tatry a Dunaj ako symboly našich hraníc, ale aj vlastná kultúra, tradície a jazyk. Rovnako vlastná mena ako aj vlastná armáda či komunikačný systém a tiež štátna (verejnoprávna) televízia a rozhlas ako symboly kultúry – spolu s Národným múzeom, filharmóniou, galériou či Národným divadlom – teraz patria k symbolom štátu ako prejav národnej zvrchovanosti – všade na svete! K symbolom a výsadám suveréna patria aj hranice jeho štátu označené výsostnými znakmi, chránené vlastnou armádou a garantované medzinárodnými zmluvami o ich nedotknuteľnosti a nemeniteľnosti a patrí k nim tiež slobodný výklad vlastných dejín z hľadiska národnoštátnych záujmov.
Preto s plnou rozhodnosťou – a v zmysle historickej pravdy – treba oponovať všetkým, ktorí, z nedostatku sebavedomia, odborných vedomostí či následkom deformácií cudzích ideológii… označili slovenské dejiny výlučným prívlastkom – „plebejské“. Pri všetkej úcte ku každej statočnej práci – aj práci tzv. plebejcov – si treba uvedomiť, že Slováci predsa nie sú iba potomkami drevorubačov, bačov či roľníkov – sú predsa aj potomkami kniežat a kráľov! Alebo snáď staroslovenské Nitrianske kniežatstvo, Rastislavovo kráľovstvo či Svätoplukova ríša a napokon aj Uhorsko – nepatria do slovenských dejín?
Naše historické dedičstvo je však ešte oveľa hlbšie a prirodzene do neho patrí aj odkaz Keltov či Vaniovo kráľovstvo. A aj Samova ríša, ktorá je – závažnou, neodškriepiteľnou a rozhodne nie plebejskou! – súčasťou slovenských dejín a prirodzenou súčasťou nášho národného JA. Však – iba vtedy, ak si ich sebavedome privlastníme a prirodzene si osvojíme ich pozitívny tvorivý odkaz do budúcnosti. Lebo len také dejiny majú zmysel, ktorých odkaz žijú nasledovníci ich dávnych tvorcov.
Dnes žijeme v nových podmienkach, ktoré si vyžadujú aj novú motiváciu a najmä nové dejinotvorné činy. Sme tu a život – aj náš slovenský národ, ale aj svet – od nás očakávajú skutky hodné tých, ktorí boli už v 9. stor. hegemónmi stredného Dunaja. A nielen ako vládnuca elita – kniežatá a králi, ale aj ako tvorcovia vlastnej autentickej kultúry – ako tvorivá elita národa.
Či možno označiť Bernoláka a jeho generáciu osvietencov ako plebejcov? Či možno týmto pojmom označiť „slovenského Homéra“ Jána Hollého? Či skutočných „orlov tatranských“ – štúrovcov alebo memorandistov – vznešeného Moyzesa a Kuzmányho alebo snáď Štefánika, Hlinku či Rázusa? A napokon – či možno pojmom „plebejský národ“ právom označiť aj všetkých nás – Slovákov?!
S rozhodnosťou suveréna treba odmietnuť všetky ideologické manipulácie našich dejín! My už predsa dávno nie sme iba „pospolitý ľud“. Veď sme sa jasne identifikovali už pred cisárom Michalom v 9. storočí ako „My, Sloveni“…. Navyše sme národom tvorcov autentických hodnôt a vlastnej kultúry! Je snáď dielo Hviezdoslavovo či Rúfusovo plebejskou kultúrou? Ich diela patria k vrcholom svetovej kultúry a v mnohom ju aj predčia. Určite v úprimnosti a čistote výpovede, čo patrí k erbovým vlastnostiam slovenskej kultúry, rovnako ako jej vysoko ľudské – humánne posolstvo. Kto iný si má vážiť seba, svoju dušu a svoju tvár ak nie my?! Tak našim dejinám nedávajme prívlastky, ktoré nás nepovznášajú, ale tlačia dolu!
Kto si neverí, kto nemá dostatok sebavedomia – nemôže obstáť! Najmä nie v zápasoch s tými, ktorí majú sebavedomia – hoci aj neoprávneného – nadbytok. To, čo nesmieme nechať ako dedičstvo našim pokračovateľom je tradované otrocké jarmo našich negatív! Otočme sa im chrbtom, však nikdy nezabúdajme na jazvy, ktoré nám spôsobili. Naša národná pamäť je našim nenahraditeľným pokladom, preto neverme žiadnym „hrubým čiaram“ za minulosťou! A neverme im najmä v medzinárodných vzťahoch. Život národa je plynulá kontinuita vývoja. Treba ju vnímať ako celok. Pričom zlé a pre nás škodlivé treba odvrhnúť, ale – poučiť sa a neopakovať tie isté chyby. Dobré a pre nás užitočné treba postaviť na piedestál úcty a učiť sa na jeho odkaze.
Úcta však nespočíva v zbožňovaní! Najvzácnejším prejavom úcty je pokračovanie v odkaze tých, ktorých si ctíme. Každá generácia vtláča svojej dobe pečať svojich rozhodnutí, aby naplnila zmyslom svoj život a každá generácia má byť pripravená odovzdať štafetu vývoja – v podobe toho najlepšieho čo má a vie – nasledujúcim generáciám. A nová pozitívna motivácia?
Pramení z nášho vzťahu k vlastným hodnotám, ktoré sme zdedili aj k tým, ktoré sme si vybojovali a vytvorili. Znovu získaná sloboda a vlastníctvo vlastnej vlasti je všade na svete – zdrojom pozitívnej motivácie! A čo perspektívy našej budúcnosti?
Základom perspektív každej spoločnosti je zdravá, vysoko vzdelaná, sebavedomá, ambiciózna a pozitívne motivovaná mladá generácia, ktorá zodpovedne príjme svoje prirodzené a nezastupiteľné miesto na čele vývoja ako svoje poslanie elity národa a bude pokračovať v napĺňaní odkazu veľkých osobností našich dejín a rozvíjať tie najvýznamnejšie hodnoty nášho národného dedičstva ako náš osobitý, autentický a nenahraditeľný prínos do klenotnice ľudskej vzdelanosti, tvorivosti a kultúry.
Len pozitívne motivovaná a v zmysle svojich povinností zodpovedne konajúca elita je schopná vytvoriť perspektívnu národnoštátnu stratégiu a formulovať jej zásady v Štátnej doktríne, ktorá umožní nielen úspešne oponovať cudzím záujmom, ale aj dlhodobo projektovať a budovať vlastnú budúcnosť. Iba nezrelý, nedospelý subjekt je odkázaný na cudzie koncepcie, ktoré často prijíma iba preto, lebo musí, pretože nemá vlastnú koncepciu života a jeho rozvoja.
Zdravie ako základná podmienka normálnosti, teda schopnosti plniť svoju funkciu – a to jednak zdravie telesné a jednak duševné ako psychická kondícia schopná odolávať tlakom okolia – je nespornou prioritou každej spoločnosti. Chorá spoločnosť – ak keby ako chcela – nedokáže a nemôže obstáť v sústavných konfrontáciách života.
Vzdelanie je najúčinnejšou silou a zbraňou zároveň. Pre nás ako národ, ktorého sebavedomie bolo cieľavedome stáročia deptané je však ešte dôležitejšia správna výchova. A to predovšetkým výchova k úcte voči vlastným hodnotám – najmä k odkazu veľkých osobností našich dejín. Práve tento odkaz najpravdivejšie reprezentuje zmysel nášho dejinotvorného konania a najsprávnejšie určuje perspektívy nášho smerovania.
Bez mnohých vecí sa môžeme ako-tak zaobísť. Bez zdravia a cieľavedomej výchovy sa nezaobíde nikto! Teda zdravotník a pedagóg sú tí, ktorí by mali stáť na prvých priečkach spoločenskej úcty. A čo sa týka armády?
V priebehu dejín si stratégovia aj vojvodcovia overili, že najlepšiu armádu netvoria žoldnieri, ale vlastní bojovníci, ktorí vedia – čo bránia a za čo bojujú. Tí, ktorí sú vnútorne presvedčení, že ich vlasť – ako miesto hrobov ich predkov a zároveň kolíska ich detí, že hodnoty ich kultúry a histórie a životy ich najbližších spolu s ich vlastnou slobodou – sú nepomerne vyššími hodnotami ako všetky peniaze tohto sveta vyplatené ako žold. Žoldnieri sú však nebezpeční aj z iného hľadiska. Ako profesionálni zabijaci bojujú vždy za toho záujmy, kto im najviac zaplatí. Uvedomujú si naši predstavitelia dopad svojho rozhodnutia, ktorým zrušili „Armádu SR“ a dnes už máme – skutočne iba! – profesionálne (žoldnierske) „Ozbrojené sily SR“?!
Úlohou štátu a jeho orgánov je nielen umožniť mladej generácii čo najvyššie vzdelanie na úrovni svetového vývoja, ale najmä – sústavnou propagáciou našich pozitívnych prínosov vychovávať spoločnosť k úcte voči hodnotám našich dejín a kultúry. Pozitívny vzťah k národu a vlasti je všade na svete založený na pravdivom výklade odkazu vlastných dejín z hľadiska národnoštátnych záujmov spoločenstva. Chceme vychovať zakríknutú a zakomplexovanú generáciu alebo sebavedomých, oduševnených, odhodlaných a prirodzene hrdých pokračovateľov v tých najlepších tradíciách nášho dejinotvorného úsilia?
Nezastupiteľnú úlohu pri zdravom harmonickom rozvoji osobnosti zohráva šport. Pričom nielen ako zdroj rozvoja telesných vlastností ako sila, zdatnosť, vytrvalosť… ale aj vôľových a morálnych vlastností a schopností presadzovať sa v kolektíve v duchu olympijských hodnôt „fair play“ a zároveň naučiť sa byť platnou, aktívnou, ale aj disciplinovanou a cieľavedomou súčasťou kolektívu pri dosahovaní spoločného úspechu. Teda – vedieť vyniknúť, ale v prípade potreby sa aj prispôsobiť a podriadiť záujmom celku. Práve šport prirodzenou – pre dieťa najprijateľnejšou – hravou formou vychováva k pozitívnym hodnotám viac ako čokoľvek iné.
Veľmi dôležité pri správnom formovaní mladej generácie, ale aj celej spoločnosti je propagácia – ale aj verejné oceňovanie a odmeňovanie – odborných a morálnych autorít, ktoré dosiahli významné úspechy čestným, vytrvalým a cieľavedomým úsilím a významnou mierou prispeli k celospoločenskému rozvoju. Výchova osobným príkladom – rodiča, učiteľa, spoločenskej morálnej autority… je tou najlepšou motiváciou pre ambície nasledovníkov podobných veľkých a významných činov. Akým „osobným príkladom“ prispela k procesu sebauvedomenia a správnej orientácie pre ďalší úspešný rast a rozvoj našej spoločnosti a k jej pozitívnej motivácii slovenská inteligencia – konkrétne naše združenia KORENE, Slovakia plus a Slobodná rada slovenského národa – obnovená SNR?
Možno zodpovedne konštatovať, že naše združenia nikdy – ani jediný raz! – nekonali proti overeným hodnotám a našim predsavzatiam. Za takmer osemnásť rokov aktívnej nepretržitej činnosti sme boli vždy príkladom vysokej náročnosti – predovšetkým voči sebe – a po celý čas sme boli hlavnými iniciátormi, organizátormi a aj realizátormi tých rozhodujúcich dejinotvorných aktov, ktoré boli a sú základom tej najpodstatnejšej transformácie, ktorú dnes prežívame – premeny dlho neslobodného objektu cudzích záujmov na svojprávny a rovnoprávny slobodný národ ako subjekt medzinárodného práva a partner všetkým národom a štátom sveta!
Nech nám slúži ku cti, že sme nikdy nespôsobili rozkol slovenskej národne uvedomelej inteligencie ani sme sa nikdy nenechali vtiahnuť do sporov s tými, ktorí majú podobné ciele ako my. Naopak – boli to naše združenia, ktoré s vytrvalou pravidelnosťou cieľavedome spájali snaženia všetkých, ktorí „chcú svojimi vedomosťami a schopnosťami pomôcť našej spoločnosti pri prekonávaní prirodzených problémov jej vývoja smerujúceho k vyššej kvalite života“.
Cieľavedome, vytrvalo, svorne a verím, že aj múdro sme pomáhali formovať celospoločenský proces demokratizácie verejného a politického života a robíme tak aj dnešnou konferenciou. Vysoká odborná a zároveň aj kultúrna úroveň našich aktivít ani raz nezavdala príčinu na naše škandalizovanie či iné dehonestovanie v bulvárnej či tendenčnej tlači a médiách ani na kriminalizovanie pred súdmi či súdom spoločenského vedomia. Pred našou argumentáciou, ktorá sa zásadne opierala o fakty a pravdivé údaje – rovnako ako o ústavnosť a dokumenty medzinárodného práva – museli kapitulovať aj naši úhlavní oponenti z radov tých, ktorí nepochopili význam a nevyhnutnosť záverečnej etapy národnoemencipačného zápasu Slovákov.
Svoj odborný aj občiansky odkaz, ale aj naše národné krédo sme našim pokračovateľom – okrem sústavnej celospoločenskej kultúrnej a osvetovej činnosti – vložili do vyše 50-tich publikácií (predovšetkým do zborníkov z konferencií) ako náš program a „generačnú štafetu“ s návrhmi riešení vo všetkých oblastiach nášho národnoštátneho života. Taký komplexný program pre budúcnosť národa nezanechala svojim nasledovníkom dosiaľ žiadna generácia slovenských vzdelancov. Tento rozsiahly program však predovšetkým zaväzuje. Zaväzuje nás, aby sme ho sústavne aktualizovali a zaväzuje aj našich pokračovateľov k tomu, aby ho kriticky zhodnotili a nadviazali na jeho pozitíva.
Verím, že sme sa – v zásadných veciach národnoštátneho záujmu Slovákov často nekompromisnými – postojmi stali aj symbolom a príkladom nebojácnosti a smelosti pri presadzovaní historických zmien v našej spoločnosti. Boli sme to my, kto inicioval, organizoval a aj prostredníctvom svojich členov osobne viedol mnoho desaťtisícové celonárodné zhromaždenia „Za slovenčinu ako štátny jazyk – bez výnimky!“ či „Za zvrchované Slovensko.“
S oprávnenou hrdosťou, nie však s uspokojením, môžeme konštatovať, že – či už ako naše združenia slovenskej inteligencie, či ich jednotliví členovia alebo my všetci ako národ – sme dokázali urobiť až neuveriteľne a neočakávane veľa pre svoj rast a rozvoj, pre pozitívnu zmenu nášho obrazu v očiach sveta. Ako občianske združenia sme sa nielenže podieľali na všetkých významných dejinotvorných aktoch posledného dvadsaťročia moderných slovenských dejín, ale väčšinu z nich sme priamo iniciovali, organizovali a – spoločne s národnými politickými silami – aj realizovali. Urobili sme mnoho, mohli sme však urobiť viac. Aj na nás však platí, že „vyskočiť z vlastnej kože“ či striasť zo seba „železnú košeľu stáročných návykov“ nemožno len chcením a silou dobrej vôle. Na všetko treba primeraný čas.
Už na začiatku nášho transformačného procesu – premeny „z kukly na motýľa“ – sme odhadovali tento potrebný čas nášho prerodu na slobodný a zvrchovaný subjekt medzinárodného práva – najmenej na dve generácie. Až potom – pri správnom smerovaní a konaní možno dosiahnuť trvalý úspech.
Našim ideálom od počiatku bolo a aj zostáva „propagovať a vlastným príkladom spolupráce slovenskej inteligencie aj realizovať ideu národného zmierenia, porozumenia a spolupráce“. Som presvedčený, že takýto nastúpený smer je správny a takýto odkaz je dobrým začiatkom aj pre našu ďalšiu pozitívnu motiváciu celej slovenskej spoločnosti! Spoločnosti ako – vo svojich spoločných životných záujmoch – jednotnej individuality, skutočnej osobnosti a aj uznávanej autority schopnej zabezpečiť sebe ako celku a aj jej jednotlivým členom plnohodnotnú sebarealizáciu a aj naplnenie zmyslu života.
Bratislava, 11. 12. 2007
