Pojmy ako múdrosť sa dnes síce nenosia, o to viac sa však využívajú. A aj napriek neúctivosti doby k hodnotám stále platí, že kto nie je mocný ani početný, musí byť múdry a šikovný. Mal by byť, ak chce byť úspešný. A ktože – normálny a zdravý by nechcel byť úspešný?!
Vývoj má svoje zákonitosti, ktoré nemožno a neradno obchádzať, ani ignorovať. Život a svet dospelých sa líši od detského, nezrelého vnímania sveta a jeho zákonitosti, najmä tým, že rozlišuje sen od skutočnosti. Hranica týchto dvoch svetov je presne tam, kde sa prestávame báť bubákov a začíname sa obávať ľudí. Kým ako deti môžeme sa smieme, ako dospelí – sme povinní a musíme…
Prinajmenšom odvtedy, keď sme sa – vedome a dobrovoľne – vydali vlastnou slovenskou cestou, ktorá nám vyniesla práve toľko obdivu ako nenávisti, sme – ako príslušníci vyspelého kultúrneho národa – aj my povinní a musíme vedieť: čo chceme, aj ako to chceme dosiahnuť.
Už vtedy, keď sme sa ako národ vydali za naplnením zmyslu svojho poslania, sme mali vedieť aj to, že život je vo svojej podstate buď bohatý alebo chudobný. Kto sa vydal tou prvou – pravou a jedinou správnou – cestou, nech sa nesťažuje, že je ťažký. Napokon, keď budeme vedieť aj to, čo chceme, a aj ako to dosiahnuť, ešte stále zostáva dosť priestoru pre poznanie, že: život nie je to, čo chceme alebo čo si plánujeme, skutočný život je často práve to, čo ani netušíme…
Napriek všetkému však príklad úspešných národov, ale aj múdrosť našich predkov jasne dokazujú, že život a svet patria tým, ktorí sú pripravení, odhodlaní, odvážni a schopní činu.
Život nás, dnes žijúcich generácii, ktoré zavŕšili proces emancipácie Slovákov, bol a je – na deje, zlomy, prerody či hlavolamy, ale aj tvorivú prácu a spoločenské aktivity – až prebohatý. Je preto celkom prirodzené, že takýto život byť ľahký nemôže. A ani nesmie!
Čo je lacné nie je vzácne – hovorí jedna z našich ľudových múdrostí, ktorá priamo pramení z našej vlastnej skúsenosti. O takéto múdrosti sa môžeme v slovenskej národnej biblii (bájach, povestiach, pranostikách a zvykosloví…) oprieť vždy a všade, na každom kroku životom, pri každom – najmä osudovom rozhodnutí. Len by sme to mali robiť častejšie, ba spravidla, či ešte lepšie – mali by sme to robiť vždy.
Je to odkaz všetkých odkazov, ktorý nás určite neoklame ani nesklame. Nemá dôvod, veď sme pokračovaním životov tých, ktorí ich vytvorili. Naopak napovedia nám správne – tak, aby sme netápali tam, kde už oni dávno zasvietili svetlo, aby sme neopakovali chyby a nemnožili škody, aby sme rástli, zdokonaľovali sa a boli úspešnejší.
Pri svojom vzniku si dali naše združenia do erbu – múdrosť, svornosť, vytrvalosť. Pre tých, ktorí pochopili a vytrvali sa stalo zároveň krédom.
Určite sme svoj život ani svoju generačnú šancu neprespali. To rozhodne nie! Často sme sa vypli až k takým činom a výkonom, že prekvapili aj nás samotných. A často nás aj zaskočili. V dobrom aj zlom.
Nakoľko sme naplnili svoje generačné poslanie, to posúdia dejiny. Slovenské dejiny a verme, že už konečne aj slovenskí historici. Vzdelaním aj srdcom slovenskí. Najlepšie to však zhodnotia naši nasledovníci. Tí zistia presne nakoľko a čím boli naše myšlienky a skutky plodné a nakoľko jalové. Aký je súčasný stav?
Dnes po takmer trinástich rokov zápasov – vedených aj bojovaných na prospech slovenského národa a jeho štátu – Slovenskej republiky, všetko – predovšetkým však ticho, ľahostajnosť a strach slovenskej spoločnosti, rovnako tiež politický cynizmus jej predstaviteľov či intelektuálny alibizmus elity a svedomia národa – nemilosrdne svedčia, že naša generačná energia sa vyčerpala.
Možno si to myslíme, ale nemáme právo na únavu. Svet nestojí a kvôli nám ani nikdy stáť nebude. Hoci sme vytvorili množstvo projektov – niet už dosť vôle a sily ich uskutočniť. Nedokážeme dokonca ani ubrániť to, čo sme vytvorili. Z celého národného pohybu, z jeho výnimočného vzopätia vytrvalo už iba niekoľko jednotlivcov. Už iba tí najvernejší, najzodpovednejší. Ďakujem Vám, že patríte k ním…
Som presvedčený, že míľniky najzásadnejšieho prelomu v našich dejinách – zápas o dôstojné postavenie nášho materinského jazyka, zvrchovanosť slovenského jazyka a suverenita jeho štátu, ústava, vyhlásenie a ustanovenie Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu, naše etablovanie sa a rovnoprávna účasť v medzinárodných organizáciách… podajú svedectvo na náš prospech.
Nebyť zbytočných a neplodných šarvátok o nepodstatnosti, rovnako zbytočných ako škodlivých závistí a nenávisti, či, napríklad krátkozrakého a nebezpečného vyvážania našich vnútorných problémov pred cudzích arbitrov… bolo by toho isto viac, ale najmä – bolo by toto naše spoločné dielo oveľa lepšie, pevnejšie a trvácnejšie. Myslím, že sme už všetci pochopili, že nie tlak cudzích záujmov – ten tu vždy bol a bude -, ale naša doterajšia mentálna nepoučiteľnosť je tým defektom na obe predné kolesá, čo nám, hoci vlastníme rýchly a výkonný stroj, stále neumožňuje iné ako sa vliecť krokom tam, kde tí, ktorí sa poučili už lietajú nad oblakmi.
Aj naša historická oneskorenosť nás už stála a stojí obrovské straty. Iba jeden príklad za všetky: štátotvorná nevyhnutnosť číslo 1 – vnútorná integrácia sa robila – samozrejme, že v iných historických podmienkach – nekompromisne „ohňom a mečom“. Rovnako v Nemecku či Taliansku alebo USA. Vôľou a silou sa „skuli“ silné a životaschopné politické národy. Osobné, parciálne či regionálne záujmy boli donútené slúžiť celku. My sa púšťame do vnútornej integrácie v čase, keď ju už všetky okolité národy majú za sebou a dobovým trendom je – vonkajšia integrácia. Je iba samozrejmé, že nie je pre nás výhodná, lebo na ňu nie sme dostatočne pripravení. Pritom! naši priami predkovia starí Slováci – mali svoj štát – a aký štát, ríšu! – už dávno predtým, ako väčšina z našich susedov vôbec vedela čo to štát je a načo je potrebný. Spadli sme z vysokého koňa, spadli sme hlboko a spadli sme vlastnou vinou. To vždy bolí najviac.
Čo bolo, bolo – dnes sme opäť na koni a treba sa nám činiť. Jediné čo je z minulosti užitočné je poučenie zo skúsenosti. A sme opäť pri hodnotách…
Na jar prvého roka našej obnovenej štátnej samostatnosti som vo vyznaní „Slovensko moja vlasť…“ napísal „nech sú nám naše doterajšie dejiny výstrahou, ale najmä poučením a poznanie prameniace z našich skúseností, že – pre národ, ktorý si nedokáže uchrániť svoje vlastné hodnoty sa stáva jeho bohatstvo nešťastím – nech sa stane našim krédom“. Napísal som to ako úvod pre slovenskú vlastivedu, ktorá snáď niekedy uzrie svetlo sveta. Myslel som tým nielen na naše striebro, zlato, ale aj na naše najväčšie zásoby pitnej vody v Európe, na Gabčíkovo, Mochovce a samozrejme na našu slovenskú kultúru…
Konferencia, ktorá v tom istom roku na jeseň nasledovala – prvá v prostredí obnovenej Slovenskej republiky – s názvom „Systém hodnôt v podmienkach vlastného demokratického štátu“ sa zaoberala práve „podstatou našej podstaty“ teda hodnotami a ich zoradením či hierarchiou.
Definovať – čo sú to hodnoty kultúrneho spoločenstva akým slovenský národ bezpochyby je – považujem pred týmto plénom za nenáležité, rovnako ako ich vymenúvanie. Napriek tomu, že sme to už nespočetne krát urobili však platí aj pre nás slovenskú inteligenciu ako národnú elitu – že opakovanie je matkou múdrosti. Nie je to vylamovanie otvorených dverí. Ani naše stretanie sa ním nie je, pretože nestačí iba vedieť a konštatovať, treba sa sústavne oduševňovať a vzájomne povzbudzovať, pomáhať si a učiť sa spolupracovať, naučiť sa využívať výhody spoločného presadzovania štátnych a národných záujmov, využívať silu kolektívu – intelektuálnu aj početnú, ktorou žiaden jednotlivec, ani ten najgeniálnejší, nemôže disponovať. Navyše zodpovednosť za spoločný osud nás núti si uvedomiť, že: kto nevie spolupracovať, nevie ani vládnuť.
Obviňujú nás, našu generáciu, najmä sám život a politická prax, že nevieme vládnuť. Nevieme. Samozrejme, že nie, veď nás po stáročia učili slúžiť. Čakáme snáď, že nás cudzí poradcovia či komisári naučia vládnuť? O výsady sa nikto nedelí – tie si treba vydobyť. Preto neučme svoje deti poslúchať, ruky bozkávať a klaňať sa kadekomu – učme ich vládnuť. Najskôr sebe, svojej vôli a presvedčme ich svojim príkladom ako byť znovu pánmi – aspoň sebe – ako byť sebavedomými, myslieť vlastnou hlavou a konať slobodne.
To je tá podstatná a najdôležitejšia transformácia. Ak má mať rok 1989-90, ale aj rok 1993 skutočný zmysel, aký sme mu vtlačili svojim konaním my – nie cudzí plánovači. Naša generačná hrivna bude mať punc pravosti kvality a významu iba vtedy, ak sa nedostane do rúk cudzím, iba vtedy ak nezapadne prachom.
Pri svojom vzniku si dali naše združenia do erbu – múdrosť, svornosť, vytrvalosť. Pre tých, ktorí pochopili a vytrvali sa stalo zároveň krédom.
Určite sme svoj život ani svoju generačnú šancu neprespali. To rozhodne nie! Často sme sa vypli až k takým činom a výkonom, že prekvapili aj nás samotných. A často nás aj zaskočili. V dobrom aj zlom.
Nakoľko sme naplnili svoje generačné poslanie, to posúdia dejiny. Slovenské dejiny a verme, že už konečne aj slovenskí historici. Vzdelaním aj srdcom slovenskí. Najlepšie to však zhodnotia naši nasledovníci. Tí zistia presne nakoľko a čím boli naše myšlienky a skutky plodné a nakoľko jalové. Aký je súčasný stav?
Dnes po takmer trinástich rokov zápasov – vedených aj bojovaných na prospech slovenského národa a jeho štátu – Slovenskej republiky, všetko – predovšetkým však ticho, ľahostajnosť a strach slovenskej spoločnosti, rovnako tiež politický cynizmus jej predstaviteľov či intelektuálny alibizmus elity a svedomia národa – nemilosrdne svedčia, že naša generačná energia sa vyčerpala.
Možno si to myslíme, ale nemáme právo na únavu. Svet nestojí a kvôli nám ani nikdy stáť nebude. Hoci sme vytvorili množstvo projektov – niet už dosť vôle a sily ich uskutočniť. Nedokážeme dokonca ani ubrániť to, čo sme vytvorili. Z celého národného pohybu, z jeho výnimočného vzopätia vytrvalo už iba niekoľko jednotlivcov. Už iba tí najvernejší, najzodpovednejší. Ďakujem Vám, že patríte k ním…
Som presvedčený, že míľniky najzásadnejšieho prelomu v našich dejinách – zápas o dôstojné postavenie nášho materinského jazyka, zvrchovanosť slovenského jazyka a suverenita jeho štátu, ústava, vyhlásenie a ustanovenie Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu, naše etablovanie sa a rovnoprávna účasť v medzinárodných organizáciách… podajú svedectvo na náš prospech.
Nebyť zbytočných a neplodných šarvátok o nepodstatnosti, rovnako zbytočných ako škodlivých závistí a nenávisti, či, napríklad krátkozrakého a nebezpečného vyvážania našich vnútorných problémov pred cudzích arbitrov… bolo by toho isto viac, ale najmä – bolo by toto naše spoločné dielo oveľa lepšie, pevnejšie a trvácnejšie. Myslím, že sme už všetci pochopili, že nie tlak cudzích záujmov – ten tu vždy bol a bude -, ale naša doterajšia mentálna nepoučiteľnosť je tým defektom na obe predné kolesá, čo nám, hoci vlastníme rýchly a výkonný stroj, stále neumožňuje iné ako sa vliecť krokom tam, kde tí, ktorí sa poučili už lietajú nad oblakmi.
Aj naša historická oneskorenosť nás už stála a stojí obrovské straty. Iba jeden príklad za všetky: štátotvorná nevyhnutnosť číslo 1 – vnútorná integrácia sa robila – samozrejme, že v iných historických podmienkach – nekompromisne „ohňom a mečom“. Rovnako v Nemecku či Taliansku alebo USA. Vôľou a silou sa „skuli“ silné a životaschopné politické národy. Osobné, parciálne či regionálne záujmy boli donútené slúžiť celku. My sa púšťame do vnútornej integrácie v čase, keď ju už všetky okolité národy majú za sebou a dobovým trendom je – vonkajšia integrácia. Je iba samozrejmé, že nie je pre nás výhodná, lebo na ňu nie sme dostatočne pripravení. Pritom! naši priami predkovia starí Slováci – mali svoj štát – a aký štát, ríšu! – už dávno predtým, ako väčšina z našich susedov vôbec vedela čo to štát je a načo je potrebný. Spadli sme z vysokého koňa, spadli sme hlboko a spadli sme vlastnou vinou. To vždy bolí najviac.
Čo bolo, bolo – dnes sme opäť na koni a treba sa nám činiť. Jediné čo je z minulosti užitočné je poučenie zo skúsenosti. A sme opäť pri hodnotách…
Na jar prvého roka našej obnovenej štátnej samostatnosti som vo vyznaní „Slovensko moja vlasť…“ napísal „nech sú nám naše doterajšie dejiny výstrahou, ale najmä poučením a poznanie prameniace z našich skúseností, že – pre národ, ktorý si nedokáže uchrániť svoje vlastné hodnoty sa stáva jeho bohatstvo nešťastím – nech sa stane našim krédom“. Napísal som to ako úvod pre slovenskú vlastivedu, ktorá snáď niekedy uzrie svetlo sveta. Myslel som tým nielen na naše striebro, zlato, ale aj na naše najväčšie zásoby pitnej vody v Európe, na Gabčíkovo, Mochovce a samozrejme na našu slovenskú kultúru…
Konferencia, ktorá v tom istom roku na jeseň nasledovala – prvá v prostredí obnovenej Slovenskej republiky – s názvom „Systém hodnôt v podmienkach vlastného demokratického štátu“ sa zaoberala práve „podstatou našej podstaty“ teda hodnotami a ich zoradením či hierarchiou.
Definovať – čo sú to hodnoty kultúrneho spoločenstva akým slovenský národ bezpochyby je – považujem pred týmto plénom za nenáležité, rovnako ako ich vymenúvanie. Napriek tomu, že sme to už nespočetne krát urobili však platí aj pre nás slovenskú inteligenciu ako národnú elitu – že opakovanie je matkou múdrosti. Nie je to vylamovanie otvorených dverí. Ani naše stretanie sa ním nie je, pretože nestačí iba vedieť a konštatovať, treba sa sústavne oduševňovať a vzájomne povzbudzovať, pomáhať si a učiť sa spolupracovať, naučiť sa využívať výhody spoločného presadzovania štátnych a národných záujmov, využívať silu kolektívu – intelektuálnu aj početnú, ktorou žiaden jednotlivec, ani ten najgeniálnejší, nemôže disponovať. Navyše zodpovednosť za spoločný osud nás núti si uvedomiť, že: kto nevie spolupracovať, nevie ani vládnuť.
Obviňujú nás, našu generáciu, najmä sám život a politická prax, že nevieme vládnuť. Nevieme. Samozrejme, že nie, veď nás po stáročia učili slúžiť. Čakáme snáď, že nás cudzí poradcovia či komisári naučia vládnuť? O výsady sa nikto nedelí – tie si treba vydobyť. Preto neučme svoje deti poslúchať, ruky bozkávať a klaňať sa kadekomu – učme ich vládnuť. Najskôr sebe, svojej vôli a presvedčme ich svojim príkladom ako byť znovu pánmi – aspoň sebe – ako byť sebavedomými, myslieť vlastnou hlavou a konať slobodne.
To je tá podstatná a najdôležitejšia transformácia. Ak má mať rok 1989-90, ale aj rok 1993 skutočný zmysel, aký sme mu vtlačili svojim konaním my – nie cudzí plánovači. Naša generačná hrivna bude mať punc pravosti kvality a významu iba vtedy, ak sa nedostane do rúk cudzím, iba vtedy ak nezapadne prachom.
