streda, 12 júna, 2024
spot_img
ÚvodNa zamysleniePrečo by sme sa znova nemohli nestať kresťanmi? (80 rokov od vydania diela...

Prečo by sme sa znova nemohli nestať kresťanmi? (80 rokov od vydania diela Benedetta Croceho: „Miesto kresťanstva v európskej civilizácii“)

Prešlo 80 rokov od vydania diela: Miesto kresťanstva v európskej civilizácii alebo Prečo o sebe nemôžeme nepovedať, že sme kresťania, ktoré napísal Benedetto Croce (1866 – 1952).

Na Slovensku preklad esejistického diela talianskeho filozofa vychádza po prvý raz, avšak naši zmäteno pomätení intelektuáli (teisti aj ateisti, progresívni aj konzervatívni, katolícki aj evanjelickí, orientovaní buď občiansky, alebo národne, „krákajúci“ či „diskutujúci do kríža“ o rozličných eurohodnotách i pseudohodnotách) akosi odignorovali jeho knižné vydanie vo vydavateľskom družstve Lúč, hoci podľa nezaujatého jazykovedca Jána Kačalu toto dielo „majstrovsky preložila Stanislava Moyšová“.

Žeby opäť Ťapákovo nad Dunajom?

Benedetto Croce bol vyhranene liberálny filozof, napriek tomu v diele Miesto kresťanstva v európskej civilizácii uznáva, že „kresťanstvo bolo najväčšou revolúciou v dejinách ľudstva“, a Ježiša Krista vníma z historického, kultúrnohistorického a filozofického hľadiska.

V roku 1957, teda päť rokov po Croceho smrti, britský logik a matematik Bertrand Russel vydal svoje polemické eseje Prečo nie som kresťan (Why I am not a Christian) a po piatich desaťročiach Piergiorgio Odifreddi, zasa taliansky logik a matematik, uverejnil kritiku kresťanstva v knihe Prečo nemôžeme byť kresťanmi, a tým menej katolíkmi (Perché non possiamo essere cristiani e meno che mai cattolici).

Kresťanstvo je vyše dvetisíc rokov predmetom zamýšľania sa nad bytostnými otázkami celého ľudstva žijúceho na našej planéte Zem. A zrejme nadišiel najvyšší čas na zamyslenie sa: Prečo sa znova nemôžeme nestať kresťanmi?, navyše s rovnakým laickým prístupom, aký zaujal k danej téme Benedetto Croce vo svojom diele. Predsa veriť v Boha/neveriť v Boha, to nemožno nikomu prikázať ani zakázať. Očakávané uvažovanie by nemalo predstavovať bežné stotožnenie sa s úvahami unudených pravičiarskych intelektuálov à la René Guénon, ale malo by ísť o naliehavo vyzývajúcu teoretickú analýzu, ktorá by obsiahla všetky okruhy problémov – nedávno sme sa s niečím takým stretli v antikovidových vyhláškach hlavného hygienika.

V súvekej svetskej spoločnosti je totiž nevyhnutné obnoviť systém hodnôt kresťanského dedičstva. Stanoviť i zabezpečiť ústavnú ochranu týchto našich hodnôt predstavuje v súčasnosti už nie cesta voľby, ale cesta vzopätia sa a vzopretia sa predkladaným pseudohodnotám z hľadiska nášho prežitia: psychického, fyzického, sociálneho, zdravotného, etnického, ekonomického, antropologického, právneho aj politického.

Stačí si len pomyslieť na onú bezočivú povýšenosť, s akou sa v školstve či v médiách spoločnosti/spoločnostiam predkladajú rozličné úchylné návrhy typu zmeny identity jedinca. Podľa týchto zvrátených návrhov by si chlapci a dievčatá v istom vývinovom období „mohli vybrať“ vlastnú identitu, čiže či chlapec chce zostať chlapcom, mužom, či dievča naďalej chce zostať dievčaťom, ženou.

Paradoxné však je, že po celé desaťročia sme počúvali „psychologizovanie“ o tom, ako sa máme „prijať takí, akí sme“, a teraz odrazu vedieme „psychologizovanie“ adolescentov k tomu, že si vraj „môžu, ba smú zvoliť“ vlastnú prirodzenosť!

A väčšina kompetentných odborníkov, ktorí už majú konkrétne výsledky s následkami uvádzaných zmien, mlčí, prípadne býva umlčiavaná, vysmievaná, označovaná hanlivo…

Takto sa my sami ženieme do osídel chaosu. V mene koho, čoho ideme proti vlastnej prirodzenosti? Veď ľudstvo sa rúti do záhuby. Uvedomuje si to vôbec novodobá konzumná spoločnosť, voliac si sedem nerestí za cnosti vrátane následných patologických príznakov a javov „závislosti a masovej psychózy“? Konkrétne sú to: 1/ narcistický exhibicionizmus, 2/ anarchická a zvrátená sexualita, 3/ endemická depresia, 4/ bezdôvodné násilie, 5/ sociálna závisť, 6/ dychtivosť vlastniť, 7/ absolutizovanie peňazí – s tým všetkým dokázateľne úzko súvisí eventuálna chirurgická manipulácia s telom. Preukázateľná je súvislosť so skazenosťou mladých. Ide v podstate o útok na detstvo i na stabilitu prirodzenej rodiny, lebo sa narúša jej postavenie, následne sa to týka: obmedzovania slobody/slobôd človeka a jeho základných práv, „prznenia“ jazyka, teda hanobenia materinskej reči, podporovania nevedomosti, laxného postoja k životu a k problémom života aj degradujúcej stupňujúcej sa zvrátenosti v každej oblasti.

Dovolí novodobá konzumná spoločnosť, aby myseľ človeka bola ovládaná jedinou myšlienkou, pripustí rušenie kultúry vo všeobecnosti (cancel culture), opováži sa uviesť nefunkčné opätovné snahy, hnutia, tendencie v spoločenskom dianí, prípadne v jeho vývine, napríklad vzťahujúce sa na rovnosť, sociálnu spravodlivosť, tzv. kompulzívny juridizmus, umožní rozklad logického myslenia? Odváži sa podporovať a stať sa zodpovednou za oné faustovské chorobné túžby?

Ľudstvo si prešlo od takmer neškodného rebelantstva dospievajúcich v sedemdesiatych rokoch 20. storočia proti kresťanským hodnotám, k ich ďalšiemu posadnutému hysterickému odmietaniu až po následné nimi organizované odvrhnutie zaužívaných kresťanských hodnôt. Aj tento polstoročný vývin búrenia sa proti vžitým kresťanským hodnotám nám ukazuje, že kdekoľvek na svete rozvíri mysle ľudí „duch negovania“, vedie to len k nerozvážnym, hlúpym výčinom, k zotročovaniu seba samého, k rozličným nepríčetnostiam, k sebaničeniu až k smrti a k zániku…

Niektorí ľudia v kresťanstvom civilizovanej Európe zastávajú názor, že v novodobej multietnizujúcej sa spoločnosti je nemysliteľné budovať ju na kresťanských hodnotách. Zabúdajú však na stáročia tu zaužívané kresťanské zvyklosti týkajúce sa napríklad pohostinnosti: nech by sa človek ocitol buď v Poľsku, v Česku, v Maďarsku, vo Švajčiarsku, vo Švédsku, či v inej európskej kresťanskej krajine, domáci ho po príchode k nim pohostia (hosť do domu, Boh do domu); teda rozdelia sa s tým, čo práve majú. Známe je úslovie „Aký kraj, taký mrav“. Vo svete je rozšírené ďalšie hodnotenie „Každý národ má svoje zvykoslovie“. Jestvuje všeobecné ponaučenie: „Kdekoľvek prídeš, najprv pozoruj a potom dodržiavaj tamojšie zvyky!“ Taká je podstata aj našej dvojtisícročnej kresťanskej kultúry. A preto cudzinec, ktorý zavítal do ktorejkoľvek európskej krajiny, ale nepáči sa mu v nej, si vždy môže kúpiť letenku, prípadne lístok na vlak, či na autobus, a ísť tam, kde sa bude cítiť lepšie, alebo sa môže vrátiť domov, kde takisto platia isté stanovené pravidlá, jasné, zrejmé, jednoznačne vymedzené. Toto je veľmi dôležité stále zdôrazňovať a stopercentne zachovávať všade v Európe rovnako, aby sa našla rovnováha v babylonskom, relativizovanom, emocionálno-egocentrickom chaotickom kruhu kompulzívneho prijímania iného, ktoré je v súčasnosti akceptované ako dogma. Žiaľ, spoluúčastníkom multietnizácie Európy a procesu jej odkresťančovania je i cirkev; nepravá, liberálna, progresivistická, protipápežská, hoci základ kresťanstva spočíva vo viere v Trojjediného Boha: Otca, Ježiša Krista, Ducha Svätého. Existuje posvätná tradícia, odovzdávanie posolstva Ježiša Krista.

Ľudia žijúci na planéte Zem veria aj v iných bohov.

Slobodomurárskeho boha napr. formuloval jeden z mienkotvorných veľmajstrov európskeho slobodomurárstva takto: „Prídeme do bodu, keď bude jediná spoločnosť na celej planéte Zemi, a kto jej bude vládnuť? Nebude to môcť byť demokracia so všetkými jej slabosťami a protirečeniami…“

Je teda jasné, že celé ich úsilie o materialistické anulovanie jednotlivcov spočíva v postupnom potláčaní najvyššieho algoritmu kresťanstva „Miluj blížneho ako seba samého“.

Podľa slobodomurárskeho boha: Nemusí sa veriť v Boha. Nemusí existovať kresťanská posvätná tradícia. Nemusí sa odovzdávať posolstvo Ježiša Krista. Musí sa len prežiť fyzicky… Za akúkoľvek cenu! Aj za cenu šírenia zvráteností a potláčania tisícročiami overených kresťanských hodnôt, na základe ktorých sa práve život človeka rozvíjal.

Plody agnostickej a sekularizovanej spoločnosti by samy osebe mali stačiť ako dôkaz, že ľudstvo nemôže ďalej experimentovať s kresťanskými hodnotami, ale že ich treba v občianskom živote obnovovať. Znamená to: osvojovať si tento hodnotový systém, jediný, ktorý vedie k záchrane ľudstva, ako bolo spomenuté, z hľadiska nášho prežitia: psychického, fyzického, sociálneho, zdravotného, etnického, ekonomického, antropologického, právneho i politického. Iné reálne alternatívy nevznikli…

Buď sa znova staneme kultúrne a sekulárne kresťanmi, alebo bude koniec.

Prečo by sme sa znova nemohli nestať kresťanmi?

Jozef M. Rydlo: Stilus: výber z článkov a príspevkov

Externý Autor
Externý Autor
Externí prispievatelia.

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň