Srdce národa
Odveká hra „O srdce Európy“ je aj hrou o Slovensko, o našu vlasť, dnes Slovenskú republiku. Táto dráma je do dejín národov žijúcich na tomto exponovanom území vpísaná mečom víťazov a krvou porazených. Dnes opäť vrcholí jedno z dejstiev tejto mocenskej hry ako nemilosrdného zápasu o životný priestor a vládu nad jeho zdrojmi a obyvateľmi. Už neraz sme boli v úlohe objektu, aj v úlohe subjektu. Aké poučenie sme si z toho vzali a akú úlohu chceme a trúfame si hrať na geopolitickej šachovnici nielen európskych záujmov?
Už takmer tridsať rokov – od 1.1.1993 – sme znova subjektom. Podľa ústavy nášho súčasného slovenského štátu sme subjektom svojprávnym aj rovnoprávnym, slobodným aj zvrchovaným. A zatiaľ aj subjektom uznaným a rešpektovaným z hľadiska medzinárodného práva. Chceme žiť v tomto postavení aj s prislúchajúcimi výsadami suveréna naďalej?
Parlamentné voľby 2020 môžu byť pre tieto najvyššie štátoprávne hodnoty doslova osudové. Osudové v tom najhoršom zmysle slova. Môžu, ale aj – nemusia…
Naše národné dejiny jednoznačne dokazujú, že vybojovať si svoje prirodzené práva a aj dôstojné postavenie medzi národmi a štátmi dokážeme až obdivuhodným spôsobom. Veď náš vstup do dejín Európy bol skutočne impozantný!
Už na začiatku 7.storočia sme si vybojovali a aj obhájili „Samovu ríšu“. V priamej nadväznosti na tento významný štátny útvar sme si v 9. storočí vytvorili Rastislavovo kráľovstvo a vzápätí aj ríšu kráľa Svätopluka. Tieto stredoveké slovenské štáty boli hegemónmi územia stredného Dunaja. Boli. Potom však prišiel osudový zlom…
Po závažných štátnických chybách predstaviteľov Svätoplukovskej dynastie – v koncepcii štátnej doktríny, v koordinácii a najmä vo vzájomnej spolupráci pri riadení vlastného štátu – sa po bitke pri Bratislave v roku 907 končia akékoľvek správy o tejto veľkej a významnej ríši. Potvrdzuje to starobylú pravdu, že „Vybojovať je ťažké, vybojované si udržať je však oveľa ťažšie! V mnohom to tiež svedčí aj o našej národnej povahe a slabinách nášho charakteru…
Aj o týchto našich vlastnostiach a schopnostiach či neschopnostiach budú parlamentné voľby 29. februára 2020. Je tu však jeden zásadný rozdiel!
Kým kedysi o nás ako o ľude či národe rozhodovali výlučne kniežatá, králi, cisári či iní páni ako predstavitelia zvrchovanej, spravidla násilím uzurpovanej moci, v súčasnosti môžeme – máme právo! – „My, národ slovenský a my, občania SR“ rozhodovať o sebe aj o našich predstaviteľoch.
Pri všetkých výhradách voči úrovni súčasnej demokracie musíme uznať, že – väčšie právo rozhodovať a priamo ovplyvňovať vývoj vo vlastnom štáte sme ako národ v dejinách ešte nemali!
Dôkazom sú napríklad – zhodou okolností tiež kľúčové, osudové a aj prelomové – voľby v roku 1992. Vtedajšia spolupráca pronárodnoštátnych politických subjektov s národnými silami slovenskej spoločnosti pod spoločným jednotiacim heslom „Za zvrchované Slovensko“, umožnila takto spojeným národným silám vo voľbách zvíťaziť a národu obnoviť slovenskú štátnosť!
Súčasná predvolebná kampaň sa odohrala v zmysle tých najhorších a najnebezpečnejších historických stereotypov. Vzájomné ohováranie sa namiesto vzájomnej spolupráce, nadraďovanie ambícií vlastného osobného či straníckeho ega nad životné národnoštátne záujmy spolu s chýbajúcou koordinovanou spoluprácou národných síl zatiaľ neveští pre slovenský národ a štát nič dobré.
Predvolebnú kampaň s jej kladmi aj zápormi máme však už za sebou. Skončili sa reči aj sľuby. Už vieme – kto je kto, o čo komu ide, aj za koho hrá a aké hodnoty presadzuje. Masky zo skutočných tvárí už spadli – spadne aj opona? Opona za tvorivou prácou, snaženiami, zápasmi a bojmi všetkých generácií Slovákov, ako spadla pred vyše tisícročím v osudovom roku 907? Dovolí to „srdce národa“?!
Ruky či nohy organizmu môžu slúžiť aj na prospech iných, cudzích. Srdce však slúži vždy iba a výhradne svojmu organizmu. Svojmu mozgu, svojim orgánom, svojim končatinám – svojmu národu.
Srdcom každého národa sú jeho národné sily. V našom prípade slovenskí vlastenci, vlastenecké organizácie a ustanovizne, vlastenecké politické subjekty. Oni majú najväčšiu zodpovednosť za osud svojho národa. Ak oni – ako „srdce národa“ – svoje nezastupiteľné povinnosti zanedbajú, ak oni zlyhajú, oni sa vzdajú či dokonca zradia, hrozí, že zahynie celý národ.
V tejto chvíli rozhodovania o našom ďalšom osude si spomeňme na tých, ktorí v nepomerne ťažších podmienkach svoj národ nikdy nesklamali, nezradili ani neopustili. Nech nás povzbudia slová Ľudovíta Štúra: „Neopúšťajme sa krajania slovenskí! Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený!“ Stojíme pred tvárou dejín vlastného národa aj súdom vlastného svedomia. Nezastupiteľne. Je rad na nás ako občanoch – voličoch!
Kto sa cíti byť a kto tvorí to skutočné, živé a pre náš národ tlčúce „srdce národa“, ten neomylne vie, čo je 29. februára 2020 jeho povinnosťou!
SLOVÁCI A SLOVENKY!
Masky už spadli. Nedopusťme, aby spadla aj opona za posledným dejstvom v slovenskej réžii a aby naše celonárodné dejinotvorné snaženie pohltila tma. Tento raz hrozí, že už navždy!
V hre je oveľa viac ako mnoho aj viac ako veľa. V hre je viac ako iba boj o moc a vládu. V hre je všetko hodnotné a významné, čo sme ako národ vytvorili, vybojovali a zaplatili vlastnými životmi. Tento boj prehrať nesmieme. Urobme všetko preto, aby sme za vlastné chyby pri tomto osudovom rozhodovaní nemuseli zaplatiť vlastnou budúcnosťou!
